znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 198/2014-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského   súdu   v Prešove   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   2 CoE 116/2013   z 27.   júna   2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4 Er 180/2007 z 19. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er 180/2007 z 19. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako oprávnená v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 180/2007. Exekučným titulom bol rozsudok okresného súdu č. k. 3 Cb/9/2006-44 z 28. februára 2007. Okresný súd vydal   na   základe   žiadosti   sťažovateľky   ako   oprávnenej   14.   júna   2007   poverenie č. 5710011380   na   vykonanie   exekúcie   ňou   zvolenému   súdnemu   exekútorovi JUDr. Radovanovi   Ferencovi.   V priebehu   vedeného   exekučného   konania   okresný   súd na návrh   sťažovateľky   svojím   uznesením   č.   k.   4   Er   180/2007-15   z 22.   februára   2010 rozhodol   o zmene   exekútora   a vykonaním   exekúcie   poveril   súdneho   exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Ďalším svojím uznesením č. k. 4 Er 180/2007-45 z 18. februára 2013   okresný   súd   rozhodol   o vylúčení   súdneho   exekútora   JUDr.   Rudolfa   Krutého z vykonávania exekúcie a na podklade toho vyzval písomnou výzvou č. k. 4 Er 180/2007-37 z 20. februára 2013 sťažovateľku, aby v lehote 15 dní oznámila nového exekútora, ktorého by okresný súd mohol poveriť vykonaním exekúcie na okresnom súde vedenej pod sp. zn. 4 Er 180/2007. Na túto písomnú výzvu sťažovateľka nereagovala a v dôsledku toho okresný súd rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o vyhlásení vedenej exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995 Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský   súd,   na   odvolanie   sťažovateľky   rozhodol   svojím   napadnutým   rozhodnutím o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia.   V ostatnom   podala   sťažovateľka   sťažnosť k ústavnému súdu.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   možno   zhrnúť   do niekoľkých rovín.

3.1.   V prvej   rovine   svojej   argumentácie   nesúhlasí   s vylúčením   ňou   zvoleného súdneho exekútora z exekúcie, v dôsledku čoho sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 47 charty, keď tvrdí, že „... postup všeobecného súdu v konaní ako aj samotné rozhodnutie... súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva oprávneného, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil oprávneného o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy oprávneného alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil oprávnenému s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   oprávneného,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. Rudolfom Krutým.“.

3.2.   V druhej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím rozhodnutím,   ktoré bolo   vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva oprávneného takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku oprávneného existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku oprávneného o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Oprávnený mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu   č.   1   majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

3.3. V ostatnom sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods.   2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces   mala   byť   rovnaká,   mal   v konaní   pred   všeobecným   súdom   výrazne   nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   s oprávneným   nemožno   ospravedlniť   jeho   iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetnú   právnu   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, obdobne aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 27. júna 2013 v podstatnom uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že uznesením č. k. 4Er/180/2007-15 zo dňa 22. 02. 2010 súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril   súdneho   exekútora   JUDr.   Rudolfa   Krutého,   Exekútorský   úrad   Bratislava. Uznesením   č.   k.   4   Er/180/2007-45   zo   dňa   18.   02.   2013   JUDr.   Rudolfa   Krutého z vykonávania predmetnej exekúcie vylúčil. Prípisom č. k. 4 Er/180/2007-37 zo dňa 20. 02. 2013 vyzval oprávneného, aby v lehote 15 dní oznámil súdu nového exekútora, ktorého má súd   poveriť   vykonaním   exekúcie.   Na   túto   výzvu   oprávnený   do   vydania   napadnutého rozhodnutia nereagoval. Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že bolo povinnosťou oprávneného   navrhnúť   nového   exekútora,   ktorý   má   v   exekúcii   pokračovať,   ak   dôjde k vylúčeniu   exekútora,   ktorý   exekúciu   vedie.   Keďže   oprávnený   meno   nového   exekútora neoznámil, chýba tu jeden z predpokladov vedenia exekúcie, teda jej vykonávateľ a ide o konanie na návrh.

Nakoľko bol pôvodný exekútor navrhnutý oprávneným vylúčený v štádiu po udelení poverenia a   oprávnený neoznámil   meno   nového   súdneho   exekútora,   súd   prvého stupňa rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.“

12.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 2 CoE 116/2013   z   27. júna   2013   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Er   180/2007 z 19. apríla 2013 považoval ústavný súd za potrebné v podstatnom uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom okresný súd dôvodil:

„Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Jedným z predpokladom vedenia exekúcie je jej vykonávateľ, teda súdny exekútor. Voľba exekútora je na oprávnenom. Uvedené sa premieta jednak do možnosti vybrať si exekútora, ktorému podá návrh na vykonanie exekúcie, ako aj do možnosti navrhnúť zmenu exekútora v prípade nespokojnosti s postupom exekútora, ktorý exekúcie vykonáva. Zároveň však   z   tohto   vyplýva   aj   povinnosť   oprávneného   navrhnúť   nového   exekútora,   ktorý   má v exekúcii pokračovať, ak dôjde k vylúčeniu exekútora, ktorý exekúciu vedie. Ak oprávnený meno nového exekútora neoznámi, chýba tu jeden z predpokladov na vedenie exekúcie, teda jej   vykonávateľ.   Ak   je   pôvodný   exekútor   navrhnutý   oprávneným   vylúčený   v   štádiu   po udelení poverenia a oprávnený neoznámi meno nového exekútora, ktorého navrhuje, aby exekúciu viedol, súd nemá inú možnosť, ako vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju (keďže proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú nie je prípustné odvolanie, súd vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju   jedným   uznesením   v   súlade   so   zásadou hospodárnosti).

O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 200 ods. 2 zák. č. 233/95 Z. z. tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože tento na výzvu súdu nepredložil ich špecifikáciu.“

13.   Podľa   §   2   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   štátom   určenou a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného   výkonu   exekučných   titulov...   Podľa § 29 Exekučného poriadku exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38) a ktorého jej vykonaním poverí súd... Podľa § 30 ods. 11 Exekučného   poriadku   ak   súd   vylúči   exekútora   z vykonávania   exekúcie,   v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína na návrh. Podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie   (§   44).   Podľa   §   44   ods.   1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku poveriť exekútora vykonaním exekúcie a konať ďalej ako exekučný súd je príslušný okresný súd... Podľa § 46 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonávaním exekúcie sa postará o jej vykonanie. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože tu je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

14. Jadrom sťažovateľkiných námietok je predovšetkým postup všeobecných súdov spočívajúcich   v konečnom   dôsledku   vo   vylúčení   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho exekútora   z vykonávania   exekúcie,   a to   z dôvodu   jeho   predpojatosti   voči   účastníkom exekučného   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   Er   180/2007   a taktiež vo vyhlásení vedenej exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

16.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a v kontexte   aj   svojich   zistení   dospel k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   týkajúca   sa sťažovateľkou   prejaveného   nesúhlasu   s vylúčením   ňou   zvoleného   súdneho   exekútora JUDr. Krutého z vykonávania exekúcie je v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej   právnej   argumentácii   a skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre ustálenie   záverov   všeobecných   súdov   v jednotlivých   prípadoch,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností v obdobných prípadoch už ňou podaných sťažností v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   tejto   sťažnosti. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

17.   Na   doplnenie   svojej   argumentácie   a vyjadrujúc   sa   k zastaveniu   exekučného konania   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   ústavný   súd   konštatuje,   že nezistil, aby napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   náležite   odôvodnené.   Inými   slovami,   krajský   súd   konal a postupoval na podklade zákonných zmocnení (pozri bod 13), ako aj na podklade samotnej skutočnosti, že sťažovateľka ako oprávnená napriek riadnej písomnej výzve okresného súdu neuviedla   iného   exekútora,   ktorého   by   okresný   súd   mohol   poveriť/poveril   vykonaním exekúcie v sťažovateľkinej právnej veci. Krajský súd v odvolacom konaní sa teda stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu,   na   doplnenie   správnosti   ktorého   predostrel   ďalšie svoje dôvody a stanoviská, ktoré vychádzali z platnej legislatívy. Podľa názoru ústavného súdu   teda   krajský   súd   konal   v medziach   svojho   zákonného   zmocnenia,   vychádzal   len z platnej právnej/zákonnej úpravy, ktorú aplikoval na konkrétne podmienky sťažovateľkinej právnej veci, a neopomenul aj náležite a podrobne odôvodniť, resp. vysvetliť svoje právne stanoviská   pri   jej   interpretácii,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty). Na základe uvedeného preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti   sťažovateľky v tejto jej časti   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. V súvislosti   so   sťažovateľkou   predostretým   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 47 charty nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

19. Ústavný súd taktiež po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský   súd   v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku). Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

20. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru, ktoré odôvodňovala tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej vedomia a pod... Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy   a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a spravodlivý   proces   (čl.   47   charty),   ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným   porušením   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   charty   a   namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

21. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody a predostretú argumentáciu ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť námietok sťažovateľky voči napadnutému rozhodnutiu krajského   súdu,   v dôsledku   čoho   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 CoE 116/2013 z 27. júna 2013 z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014