znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 198/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   L.,   V.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou P., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1   Listiny základných práv a slobôd   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 135/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing. S. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 13   Co   135/2012 z 11. septembra 2012.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   15.   júna   2011 Obchodnému   súdu,   stálemu   rozhodcovskému   súdu,   ktorý   bol   zriadený   zriaďovateľom: O. s. r.   o.,   B.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   žalobu   proti   spoločnosti   S.   s.   r.   o., ako žalovanému v 1. rade a jej dvom konateľom ako žalovaným v 2. a 3. rade. Sťažovateľ sa touto žalobou domáhal zaplatenia sumy 3 325 € s príslušenstvom a zmluvnou pokutou. Právomoc rozhodcovského súdu mala byť daná na základe listiny – vyjadrenie k záväzku č. EXE   1465/2011   z 28. marca   2011   (ďalej   len   „vyjadrenie   z 28.   marca   2011“),   ktorú podpísali   obaja   konatelia žalovanej   spoločnosti.   V tomto   vyjadrení   bol   uznaný   záväzok spoločnosti S. s. r. o. zaplatiť sumu 3 325 € z titulu nájmu stavebného stroja. Súčasťou vyjadrenia   z 28.   marca   2011   bol   aj   článok   IV,   v ktorom   konatelia   ako   fyzické   osoby prevzali   na   seba   ručiteľský   záväzok   podľa   §   303   Obchodného   zákonníka,   a článok   V, v ktorom   bola   obsiahnutá   rozhodcovská   doložka.   Na   základe   týchto   skutočností   vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 55/2011 z 28. júla 2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), v ktorom žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom a zmluvnú pokutu.

3. Žalovaný v 2. rade – Ing. G. P. podal 20. septembra 2011 na Okresnom súde Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku a zároveň   sa   domáhal   odloženia   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku.   O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 187/2011 z 29. februára 2012, ktorým zrušil rozhodcovský   rozsudok   proti   žalobcovi   Ing.   G.   P.   a zároveň   odložil   vykonateľnosť rozhodcovského   rozsudku.   Okresný   súd   tiež   týmto   rozsudkom   zaviazal   sťažovateľa nahradiť   žalobcovi   trovy   konania.   Okresný   súd   vyhodnotil   formuláciu   rozhodcovskej doložky v článku V vyjadrenia ako netransparentnú a zavádzajúcu, ktorú nemožno hodnotiť ako prejav vôle smerujúci k rozhodovaniu prípadných sporov rozhodcovským súdom. Proti rozsudku   okresného   súdu   z 29.   februára   2012   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 135/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. februára 2012.

4. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny, pretože sa krajský súd nevysporiadal s podstatnými skutočnosťami a rozhodol na základe nepodloženej právnej   konštrukcie.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nedostatočne   odôvodnil,   prečo vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako netransparentnú. Podľa sťažovateľa tento nesprávny záver prevzal krajský súd z rozsudku okresného súdu z 29. februára 2012, čo sťažovateľ považuje za prejav formalizmu napadnutého rozsudku krajského súdu. Závery krajského súdu   v danej   veci   nezohľadňujú   okolnosti   prípadu,   a sú   preto   podľa   sťažovateľa nespravodlivé. Z napadnutého rozsudku nie je sťažovateľovi jasné, ako krajský súd vec právne posúdil. Podľa sťažovateľa krajský súd, ako aj okresný súd postupovali v danej veci svojvoľne, bez posúdenia vzájomných súvislostí veci.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

8. Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10. Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   predovšetkým   arbitrárnosť   napadnutého rozsudku,   krajský   súd   mal   rozhodnúť   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   považuje   sťažovateľ   tiež   za   nedostatočne odôvodnený.   Z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   predovšetkým   nesúhlasí so záverom   o netransparentnosti   rozhodcovskej   doložky   obsiahnutej   vo   vyjadrení z 28. marca 2011, resp. o tom, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená netransparentným spôsobom. Na základe takého posúdenia rozhodcovskej doložky okresný súd rozsudkom sp. zn.   9 C 187/2011   z 29.   februára 2012 zrušil   rozhodcovský   rozsudok   z 28.   júla 2011 vo vzťahu   k žalobcovi   Ing.   G.   P.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   vec opätovne   preskúmal   a   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 29. februára 2012 ako vecne správny. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv citoval príslušné ustanovenia zákona č.   244/2002 Z. z. o rozhodcovskom   konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)   a zhrnul podstatu argumentácie žalobcu, ktorý popieral platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodoval vo veci rozhodcovský súd.

Krajský súd následne na preukázanie správnosti rozsudku okresného súdu uviedol: «Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu   rozhodcovskej   doložky   je   potrebné   splniť,   okrem   iných,   podmienku   písomnej formy. V zmysle ust. § 4 ZRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky v zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak   je   neplatná.   Písomná forma je zachovaná,   ak   je   rozhodcovská zmluva   obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb,   ktoré ju dohodli. Úprava   obsiahnutá   v   zákone   o   rozhodcovskom   konaní   o   úprave   formy   rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZRK je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Rozhodcovská doložka musí byť uzavretá spôsobom, aby nevzbudzovala pochybnosti čo je jej obsahom.

V   súdenej   veci   správne   okresný   súd   konštatoval,   že   rozhodcovská   doložka   bola uzatvorená   skrytým   netransparentným   spôsobom,   zavádzajúcou   formuláciou   článku   V. „vyjadrenia k záväzku“. Rozhodcovská doložka musí byť uzavretá tak, aby uzatvárajúcim zmluvným   stranám   holi   známe   všetky   obsahové   náležitosti   rozhodcovskej   doložky,   teda presné   vymedzenie   dohody   zmluvných   strán   o   predmete   sporu   a   zároveň   vymedzenie všetkých   sporov,   ktoré   majú   byť   predmetom   rozhodcovského   konania.   Podpis   žalobcu sa nachádza   pred   dojednaním   rozhodcovskej   doložky,   teda   pred   zachytením   obsahu rozhodcovskej   doložky.   Účastníkom   dohody   nič   nebránilo,   aby   rozhodcovskú   doložku uzavreli tak, že jej obsah bude zachytený pred podpisom dohody všetkých zmluvných strán o rozhodcovskej   doložke.   Takto   uzavretá   rozhodcovská   doložka   by   nebola   „skrytým, netransparentným“   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti   o   účastníkoch   zmluvy o rozhodcovskej doložke a jej podstatných náležitostiach (presné vymedzenie zmluvných strán   o   predmete   sporu   a   vymedzenie   všetkých   sporov,   ktoré   majú   byť   predmetom rozhodcovského konania).»

11.   Ústavný   súd   sa   oboznámil   s obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a nezistil v ňom sťažovateľom vytýkané nedostatky. Napadnutý rozsudok poskytuje jasnú a korektnú odpoveď na podstatu veci, t. j. prečo bola rozhodcovská doložka vo vyjadrení z 28. marca 2011 vyhodnotená súdmi ako netransparentná. Úvahy krajského súdu o tejto otázke   vychádzajú   z konkrétnych   skutočností,   sú   preto   plne   legitímne   a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že k tomuto záveru súdy   dospeli   svojvoľne,   resp.   že   by   išlo   o formalizmus   pri   výklade   ustanovení   zákona o rozhodcovskom   konaní.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevzbudzuje   žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku krajského   súdu   a rozhodne   ho   nemožno   hodnotiť   ako   nedostatočne   odôvodnený. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.   I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Uvedené   nedostatky   však   z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (jeho   postupu) nevyplývajú.

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia relevantných právnych noriem (zákon o rozhodcovskom konaní) podstatné pre posúdenie veci   boli interpretované a aplikované správne, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013