znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 198/07-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. J., R., Š. J., R., a J. J., R., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 23 Co 102/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 102/2006 p o r u š i l základné právo M. J., Š. J. a J. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 102/2006 z 24. októbra 2006 z r u š u j e   vo   výroku   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   a v rozsahu   zrušenia   vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. J., Š. J. a J. J.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. J., Š. J. a J. J. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 198/07-11 z 18. októbra 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. J., R., Š. J., R., a J. J., R. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 23 Co 102/2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 12. decembra 2007 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 3. decembra 2007 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný súd“) č. k. 14 C 508/1993-222 z 13. decembra 2005 bola v celom rozsahu zamietnutá žaloba F.   J., P.   B. a S. V. (ďalej aj „žalobcovia“) proti   sťažovateľom   ako žalovaným, pričom žalobcovia   boli   zaviazaní   nahradiť   sťažovateľom   trovy   konania.   Proti   rozsudku   podali sťažovatelia (požadovali priznať náhradu trov konania vo vyššej čiastke) aj žalobcovia vo veci samej (domáhali sa vyhovenia žalobe) odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 102/2006   z 24.   októbra   2006   bol   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu potvrdený. Zároveň bolo vyslovené, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pri ústnom vyhlásení rozsudku krajského súdu nepriznanie náhrady trov   odvolacieho   konania   sťažovateľom   odôvodnil   predseda   senátu   tým,   že   žiaden z účastníkov nedosiahol v odvolacom konaní úspech. Toto ústne tvrdenie predsedu senátu nezodpovedá   skutočnosti.   Je   síce   pravdou,   že   obe   strany   sporu   podali   proti   rozsudku okresného súdu odvolanie, avšak sťažovatelia sa odvolali len proti výroku o náhrade trov konania,   kým   žalobcovia   sa   odvolali   vo   veci   samej.   Krajský   súd   tým,   že   rozsudok okresného   súdu   potvrdil,   nevyhovel   ani   jednej   strane.   Sťažovatelia   tak   boli   síce v odvolacom konaní neúspešní, ale len čo sa týka výroku o náhrade trov konania. V merite veci   boli   plne   úspešní.   Marginálnosť   výroku   o náhrade   trov   vo   vzťahu   proti   ostatným výrokom   právoplatného   rozsudku   potvrdzujú   aj   ustanovenia   § 206   ods.   2   a   §   210a Občianskeho súdneho poriadku. Naproti tomu boli žalobcovia neúspešní v celom rozsahu. Na základe uvedeného preto v odvolacom konaní boli jednoznačne vo veci samej úspešní sťažovatelia. V rozpore s ústnym odôvodnením rozsudku v písomnom odôvodnení krajský súd   zmenil   argumentáciu   tak,   že   náhrada   trov   odvolacieho   konania   sa   sťažovateľom nepriznala   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   podľa   §   150   Občianskeho   súdneho poriadku. Toto konštatovanie je v logickom rozpore s prvým výrokom rozsudku krajského súdu, ktorým tento rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal sťažovateľom náhradu trov konania. V konaní pred okresným súdom bola teda sťažovateľom priznaná náhrada trov konania,   čo   znamená,   že   podľa   názoru   všeobecných   súdov   neboli   dané   dôvody   hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov prvostupňového konania. Za takejto situácie je   absurdné,   že   krajský   súd   nepriznal   sťažovateľom   náhradu   trov   odvolacieho   konania s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd na jednej strane tvrdí, že dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k náhrade trov prvostupňového konania dané nie sú, no naproti tomu sú dané vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania. Za dôvod hodný osobitného zreteľa označil krajský súd rodinné pomery účastníkov konania z oboch strán. Tieto však trvali počas celého súdneho sporu a pretrvávajú aj teraz v ich bežnom živote. Tvrdenie krajského súdu, že účastníci konania sú v rodinnom pomere, nemôže byť považované   za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa.   Hoci   ustanovenie   §   150   Občianskeho súdneho poriadku dáva všeobecnému súdu možnosť voľného posúdenia pri jeho použití, nesmie sa toto posúdenie zamieňať so svojvôľou. Postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľov.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom   pod   sp.   zn   23   Co   102/2006   s tým,   aby   bol   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co 102/2006 z 24. októbra 2006 vo výroku o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Sťažovatelia   požadujú   ďalej   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 425 Sk.

Z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   667/2007   z 3.   decembra   2007 v spojení s vyjadrením predsedu senátu krajského súdu z 30. novembra 2007 vyplýva, že pri ústnom   odôvodnení   napadnutého   výroku   bolo   poukázané   na   ustanovenie   §   150 Občianskeho   súdneho   poriadku   s tým,   že   ako   na   jeden   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa   krajský   súd   prihliadol   na   tú   skutočnosť,   že   obaja   účastníci   napadli   rozsudok okresného súdu odvolaním (sťažovatelia výrok o náhrade trov konania), pričom ani jeden z nich nebol v odvolacom konaní úspešný. Je pravdou, že táto okolnosť sa nepremietla do písomného   odôvodnenia   rozsudku   a aj z toho   dôvodu   možno   došlo   k nesprávnej interpretácii ústneho odôvodnenia výroku zo strany sťažovateľov.

Z repliky   sťažovateľov   z 12.   decembra   2007   vyplýva,   že   sťažovatelia   trvajú   na svojich skutkových   tvrdeniach uvedených   už v sťažnosti.   Krajský súd sám priznáva, že odôvodnenie napadnutého výroku jeho rozsudku nie je úplné. Podľa názoru sťažovateľov všeobecný súd v písomnom vyhotovení rozsudku nemôže vynechať svoju vlastnú ústne už vyhlásenú   argumentáciu,   ktorá   očividne   mala   podstatný   vplyv   na   napadnutý   výrok. Hlavným dôvodom nespokojnosti sťažovateľov je však arbitrárnosť v postupe krajského súdu, ktorý potvrdil na jednej strane priznanie náhrady trov prvostupňového konania, avšak náhradu trov odvolacieho konania sťažovateľom nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to bez ich konkretizácie, ktoré by boli špecifické na odvolacie konanie.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohli byť dotknutí vo svojich právach aj žalobcovia, ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľov aj P. B. a S. V. Vzhľadom na to, že   F.   J.   13.   februára   2007   zomrela,   uvedené   dokumenty   doručil   aj   jej   do   úvahy prichádzajúcim zákonným dedičom – G. J., J. J., Ing. K. J., A. K., rod. J., a M. G., rod. J. Všetkých zároveň vyzval, aby sa v ustanovenej lehote vyjadrili k meritu veci.

Z vyjadrenia P. B. z 23. januára 2008 vyplýva, že žiada sťažnosť zamietnuť. Podľa jej   názoru   o   trovách   konania   sa   rozhodlo   nezávisle   a nestranne   v súlade   so zákonnou úpravou, keď krajský súd dospel k záveru, že v odvolacom konaní existovali dôvody hodné osobitného   zreteľa   spočívajúce   v charaktere   prerokúvanej   veci   a v rodinných   vzťahoch medzi   účastníkmi.   Ústne   odôvodnenie   rozsudku   sa   potom   premietlo   do písomného vyhotovenia   rozsudku.   Nie   je   pravdou,   že   by   v písomnom   vyhotovení   rozsudku   došlo k zmene dôvodov výroku rozsudku týkajúceho sa náhrady trov konania. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov, že pri ústnom odôvodnení bol výrok o trovách odôvodnený podľa § 142 Občianskeho súdneho poriadku.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 102/2006 z 24. októbra 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 508/1993-222 z 13. decembra 2005 vo   veci   samej,   ako   aj   povinnosť   žalobcov   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov prvostupňového konania v sume 15 681 Sk s tým, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Vo vzťahu k priznanej náhrade trov prvostupňového konania krajský súd poukazuje na to, že odvolanie sťažovateľov nebolo možné akceptovať, lebo náhradu trov prvostupňového konania priznal okresný súd v správnej výške. Vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania konštatuje, že sťažovatelia boli v odvolacom konaní úspešní, ale vzhľadom na charakter prerokúvanej veci a rodinné vzťahy medzi účastníkmi konania   nebola   náhrada   trov   odvolacieho   konania   priznaná   žiadnemu   z účastníkov. Aplikácia   ustanovenia   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   založená   na   výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov na strane účastníkov je v danom prípade zodpovedajúca. Je spravodlivé, aby vzhľadom na celkové okolnosti prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi hradil každý účastník vlastné trovy sám.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené a ktorého   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   možno   domáhať na   súdnom   alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom,   že   osobám   nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov.   Každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/94)

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05).

Sťažovatelia argumentujú najprv tým, že ústne odôvodnenie výroku o náhrade trov odvolacieho konania sa líši od odôvodnenia uvedeného v písomnom vyhotovení rozsudku. Ďalej   namietajú   svojvôľu   v rozhodovaní   krajského   súdu   v súvislosti   s náhradou   trov odvolacieho konania, keďže táto náhrada im nebola priznaná s poukazom na dôvody hodné osobitného   zreteľa,   hoci   priznanie   náhrady   trov   prvostupňového   konania   krajský   súd odobril.

Krajský súd reaguje iba na prvú námietku sťažovateľov, ktorej opodstatnenosť sčasti uznáva, keďže pri ústnom odôvodnení výroku sa poukázalo aj na takú okolnosť hodnú osobitného zreteľa, podľa ktorej ani jedno podané odvolanie nebolo úspešné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   rozhodujúcu   treba   považovať   druhú   námietku sťažovateľov. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že z dôkazov, ktoré mal k dispozícii, nie   je   nepochybným   spôsobom   zistiteľné,   ako   presne   znelo   ústne   odôvodnenie   výroku rozsudku   krajského   súdu   o náhrade   trov   odvolacieho   konania.   Bolo   preto   potrebné vychádzať z odôvodnenia uvedeného v písomnom vyhotovení rozsudku.

Z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   na   jednej   strane   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalobcov zaplatiť sťažovateľom sumu 15 681 Sk náhrady trov prvostupňového konania, no na druhej strane v odvolacom konaní úspešným sťažovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto dôvody vidí krajský súd v charaktere prerokúvanej veci a v rodinných vzťahoch medzi účastníkmi. Považuje za spravodlivé, aby vzhľadom   na celkové okolnosti   prípadu   a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi každý hradil vlastné trovy sám.

Vo všeobecnej rovine sa dá konštatovať, že je prípustná situácia, keď všeobecný súd úspešnému účastníkovi konania prizná síce náhradu trov prvostupňového konania, avšak vo vzťahu   k trovám   odvolacieho   konania   s poukazom   na   ustanovenie   §   150   Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa rozhodne tak, že ich náhradu úspešnému účastníkovi neprizná. V takomto prípade však dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť špecificky spojené s odvolacím konaním. Musia mať teda takú povahu, aby sa dali aplikovať iba na odvolacie konanie. Ak by sa totiž tieto dôvody vzťahovali tak na prvostupňové, ako aj na odvolacie konanie, potom by rozhodnutie o náhrade trov konania muselo byť rovnaké vo vzťahu k obom stupňom konania.

Zo skutkového stavu tejto veci je nepochybné, že sťažovatelia boli v merite veci úspešní   v plnom   rozsahu,   keďže   všeobecné   súdy   žalobu   žalobcov   celkom   zamietli. Úspešným sťažovateľom bola priznaná plná náhrada trov prvostupňového konania. Naproti tomu náhrada trov odvolacieho konania im priznaná nebola z dôvodov hodných osobitného zreteľa   podľa   §   150   Občianskeho   súdneho   poriadku   spočívajúcich   v charaktere prerokúvanej veci a rodinných vzťahoch medzi účastníkmi konania.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré krajský súd prihliadol v súvislosti s náhradou trov odvolacieho konania, nemožno v žiadnom   prípade   považovať   za   špecificky   spojené   s odvolacím   konaním.   Charakter prerokúvanej veci a rodinné vzťahy medzi účastníkmi konania boli totiž príznačné pre celé konanie vrátane prvostupňového.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba považovať rozhodnutie krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania za arbitrárne, pretože sa prieči ustanoveniu § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Znamená to zároveň, že výrokom rozsudku krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 102/2006 z 24. októbra 2006 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   požiadala   o priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 7 425 Sk. Ústavný súd zistil, že celková náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú by bolo možné právom požadovať, bola 22 986 Sk (berúc do úvahy tri úkony právnych služieb a tri režijné paušály v roku 2007, ako aj skutočnosť, že advokátka zastupovala v tejto veci troch sťažovateľov so samostatnými právami). Ústavný súd priznal náhradu trov v sume požadovanej sťažovateľmi (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovatelia napokon požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia, či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   je   v plnej   miere kompenzované zrušením príslušného výroku rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľov   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. marca 2008