znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 198/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   F.,   bytom   N.,   a J.   F.,   bytom   R.,   zastúpených advokátom   Mgr.   E.   G.,   N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 16 C 207/97-145 z 20. mája 2004, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co   205/2004-164   z   13.   októbra   2004   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 79/2005 z 28. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. F. a J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. Š. F. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a J. F. (ďalej len „sťažovateľ v 2.   rade,   alebo spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   16   C 207/97-145 z 20. mája 2004, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 205/2004-164 z 13. októbra 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 79/2005 z 28. februára 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 22. decembra 1997 okresnému súdu žalobu o vydanie majetkového podielu v hodnote 121 906 Sk proti Roľníckemu družstvu R. (ďalej   len   „žalovaný“).   Sťažovatelia   tvrdia,   že   svojho   práva   na   vydanie   majetkového podielu sa dožadovali na základe vlastníckeho práva k predmetnému majetkovému podielu zo   schváleného   transformačného   projektu   žalovaného   podľa   § 2 zákona   č.   42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách. Okresný súd rozsudkom z 8. novembra 1999 a 28. mája 2002 návrhu sťažovateľov vyhovel a zaviazal žalovaného vydať sťažovateľom majetkový podiel vo výške 121 906 Sk. Po podaní odvolania žalovaným krajský súd uznesením č. k. 7 Co 126/00-48 z 30. júna 2000 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v 2.   rade   postúpil   svoju   pohľadávku   voči   žalovanému   sťažovateľovi v 1. rade,   na   základe   čoho   okresný   súd   rozsudkom   z 28.   mája   2002   opätovne   zaviazal žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   v 1.   rade   sumu   121 906   Sk   s príslušnými   úrokmi z omeškania a konanie vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade zastavil.

Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Co 310/02-135 z 18. decembra 2002 tak, že opätovne zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   rozsudkom   z 20.   mája 2004   návrh   sťažovateľov zamietol   z dôvodu premlčania   práva.   Proti   uvedenému   rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   7   Co   205/2004-164   z   13.   októbra   2004   tak,   že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu potvrdil.

Sťažovatelia   podali   proti   citovanému   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie na najvyššom súde, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 79/2005 z 28. februára 2006 predmetné dovolanie sťažovateľa v 1. rade zamietol a dovolanie sťažovateľa v 2. rade odmietol.

Sťažovatelia   tvrdia: „(...)   Uvedené   rozsudky   súdov   porušujú   ústavné   právo sťažovateľov   vlastniť   majetok,   pretože   predovšetkým   rozsudkami   Krajského   súdu   Nitra a Najvyššieho   súdu   SR   bolo   rozhodnuté,   že   vlastnícke   právo   k majetkovému   podielu v roľníckom družstve nie je vraj vecným právom a preto sa naň nevzťahuje ust. § 100 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   podľa   ktorého   sa   premlčujú   všetky   práva   okrem   vlastníckeho práva.

Sťažovatelia sú toho názoru, že dohodou o vydaní majetkových podielov z 23. 6. 2006 došlo zo strany RD R. k uznaniu svojho záväzku vydať sťažovateľom ich majetkové podiely. (...) Okrem   toho,   a to   je   podľa   nášho   názoru   to   podstatné,   ide   v danom   prípade o porušenie vlastníckeho práva sťažovateľov v 1. a 2. rade a teda o porušenie čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. (...)“

Sťažovatelia   na   základe   uvedených   skutočností   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydal tento nález:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   právoplatnými   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   SR zo dňa 28.   2.   2006   č.   3   Cdo   79/2006,   Krajského   súdu   Nitra   zo   dňa   13.   10.   2004 č. 7 Co 205/2004-164 a Okresného súdu Nitra zo dňa 20. 5. 2004 č. 16 C 207/97-145 bolo porušené právo sťažovateľov v 1. a 2. rade vlastniť majetok uvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, preto sa uvedené rozsudky zrušujú a vec sa súdom vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 207/97-145 z 20. mája 2004, rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 205/2004-164 z 13. októbra 2004 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 79/2005 z 28. februára 2006.

1. Pokiaľ ide o namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 207/97-145 a rozsudok krajského   súdu   č.   k.   7   Co   205/2004-164   ústavný   súd   pripomína,   že   z citovaného čl. 127 ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Z predmetnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo a podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 207/97-145 odvolanie, a podľa nich nespravodlivý rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   205/2004-164   napadli   tiež   účinným   prostriedkom nápravy – dovolaním, a preto vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a uvedené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, pretože ich postup a rozhodnutia preskúmal v konečnom dôsledku najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 79/2005 z 28. februára 2006, pričom podstata námietok sťažovateľov spočíva v tom, že k „porušeniu a odňatiu (...) práva sťažovateľov obsiahnutého   v čl.   20   ods.   1   ústavy   SR   došlo   (...)   nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu označeného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia označeného rozhodnutia najvyššieho súdu medzi iným vyplýva:„(...) Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca 1/ napadá predovšetkým právny záver odvolacieho súdu, že majetkový podiel nie je predmetom vlastníctva a že tento nárok sa podľa § 100, § 101 OZ premlčuje. Uvedený záver odvolacieho súdu je správny. Pojem vlastnícke   právo   treba   chápať   vo   vzťahu   k   pojmu   majetok,   teda   ako   pojem   všeobecne chápaný ako súbor majetkových hodnôt, t. j. vecí, pohľadávok a iných majetkových práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt (napr. § 6 Obch. zák). To však nič nemení na tom, ako správne uzavrel odvolací súd, že predmetom vlastníckeho práva môžu byť iba veci (§ 123 a nasl. OZ). Majetkový podiel z transformácie, resp. nárok na jeho vydanie nie je vecou   v   právnom   zmysle   podľa   §   119   OZ,   nemôže   byť   predmetom   vlastníckeho   práva a v tejto   súvislosti   dovolací   súd   dáva   do   pozornosti   aj   ustanovenie   §   33a   ods.   1 zák. č. 229/1991   Zb.,   podľa   ktorého   je   nárok   na   vydanie   majetkového   podielu z transformácie   pohľadávkou.   Majetkový   podiel   oprávnenej   osoby   nepredstavuje   teda vlastníctvo k veciam, ale majetkovú účasť, resp. oceniteľné majetkové práva, porovnateľné (nie   však   totožné)   s   majetkovými   právami   osôb   s   inou   účasťou   na   majetku,   ktoré je vyjadrením   miery   účasti   na   čistom   majetku   družstva   k poslednému   štvrťroku predchádzajúceho transformácii. Za situácie, kedy transformačný zákon neupravuje právny režim majetkového podielu a rieši iba podmienky pre jeho vydanie, je treba posudzovať právny   režim   podielu   prostredníctvom   §   853   OZ   OZ,   podľa   ktorého   občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa riadia ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy s obsahom a účelom najbližšie. Pre túto pohľadávku platí v rozsahu,   v   ktorom   transformačný   zákon   nemá   odchylnú   úpravu,   úprava   pohľadávok v občianskom a obchodnom zákonníku, teda aj úprava premlčania. So zreteľom k tomu, že zákon   č.   42/1992   Zb.   osobitnú   právnu   úpravu   premlčania   neobsahuje,   dovolací   súd považuje na správny názor odvolacieho súdu, že na daný prípad pri posudzovaní otázky premlčania treba aplikovať Občiansky zákonník (§ 100, § 101). Či v konkrétnom prípade pri   posudzovaní   otázky   premlčania   nároku   na   vydanie   majetkového   podielu   bude aplikovaná   úprava   Občianskeho   zákonníka   alebo   Obchodného   zákonníka   nie   je rozhodujúce, že účastníci konania sú podnikateľmi, ale rozhodujúcou okolnosťou pre jej posúdenie je obsah a charakter tohto vzťahu. I keď žalobca 1/ vykonáva poľnohospodársku činnosť ako osoba zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 1 písm. d/ Obch.   zák.)   a   družstvo   je   podnikateľským   subjektom,   nejde   v   danom   prípade   o obchodnoprávny vzťah, keďže uplatnený nárok nevyplýva z ich vzájomnej podnikateľskej činnosti, teda nejde o vzťah upravený Obchodným zákonníkom. (...)

Dovolací súd považuje za správne aj riešenie otázky začiatku plynutia premlčacej doby odvolacím súdom. Aj podľa dovolacieho súdu, ak oprávnená osoba splní podmienky stanovené v § 13 ods. 2 zák. č. 42/1992 Zb. a písomne požiada povinnú osobu o vydanie majetkového   podielu,   je   povinná   osoba   povinná   majetkový   podiel   vydať   do   90   dní od doručenia písomnej výzvy. Ak povinná osoba v tejto 90-dňovej lehote majetkový podiel oprávnenej   osobe   nevydá,   začína   oprávnenej   osobe   plynúť   trojročná   premlčacia   doba (§ 101 OZ) pre uplatnenie tohto nároku na súde, keďže po márnom uplynutí tejto lehoty právo na vydanie majetkového podielu mohlo byť po prvý raz vykonané. V danom prípade je nesporné, že žalobca 1/ písomne požiadal povinnú osobu o vydanie majetkového podielu žiadosťou zo dňa 24. 3. 1993 (žalobca 2/ zo dňa 28. 11. 1992). Keďže v lehote 90 dní mu povinná   osoba   majetkový   podiel   vo   výške   vyčíslenej   podľa   transformačného   projektu nevydala (hoci žalovaný čiastočne obom žalobcom plnil) a žalobca 1/ nárok na vydanie majetkového podielu (jeho zvyšnej časti) uplatnil na súde až 22. decembra 1997, správny je záver odvolacieho súdu o premlčaní uplatneného nároku na vydanie majetkového podielu. (...) V prejednávanej veci nie je medzi účastníkmi sporné, že po oznámení vyčíslených majetkových podielov podľa. schváleného transformačného projektu po predchádzajúcich rokovaniach došlo 23. 6. 1993 k uzavretiu dohody o vydaní majetkového podielu, v ktorej bol   dohodnutý   konkrétny   spôsob   a   forma   vydania   podielu.   Dovolací   súd   sa   stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že uvedená dohoda podľa obsahu je dohodou o spôsobe vyporiadania majetkového podielu a výrazom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu, ktorá je v súlade s obsahom a zámerom § 13 ods. 2 transformačného zákona a nie uznaním dlhu žalovaným.

Uznanie dlhu je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe, ktorý možno urobiť až po tom, čo dlh vznikol. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ) je k jeho platnosti treba písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výška. V danom prípade však úmysel účastníkov smeroval k uzavretiu dohody o spôsobe   vyporiadania   majetkového   podielu,   ktorá   nadväzovala   na   oznámenie   o výške vyčíslených majetkových podielov podľa schváleného transformačného projektu. Pokiaľ by mala byť uvedená dohoda interpretovaná ako uznanie dlhu, musel by v nej byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. Tieto náležitosti uvedená dohoda   nespĺňa,   lebo   žalovaný   v   nej   síce   potvrdzuje,   že   žalobcom   1/,   2/   vydá   podľa transformačného projektu vypočítané majetkové podiely z transformácie v celkovej výške, nevyjadruje však vôľu uznať túto čiastku ako svoj dlh voči žalobcom.

Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodnutí vychádzal zo správneho právneho názoru, že nárok na vydanie majetkového podielu podľa § 13 ods. 2 zák. č. 42/1992 Zb. sa premlčuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a že trojročná   premlčacia   doba   začína   plynúť   márnym   uplynutím   90 dní   od   písomnej   výzvy oprávnenej osoby adresovanej povinnej osobe, v ktorej požiadala o vydanie majetkového podielu. Keďže písomná dohoda o vydaní majetkového podielu nespĺňa náležitosti uznania dlhu,   v   posudzovanej   veci   nemohlo   dôjsť   v   zmysle   § 110   OZ   k   založeniu   behu   novej premlčacej doby. (...)“

Uvedený výklad najvyššieho súdu vo svojich dôsledkoch nepovažuje ústavný súd za porušenie základného   práva sťažovateľov na spravodlivé   súdne konanie zakotveného v čl. 46 až 50 ústavy, čo napokon sťažovatelia in concreto nenamietali. Sťažovatelia teda ani nenamietali, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohli riadne uplatniť svoje návrhy na dokazovanie, alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivý súdny proces (napr. I. ÚS 156/04).

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   v 1.   rade   zamietol   a vo   vzťahu k sťažovateľovi   v 2.   rade   odmietol.   V každom   prípade   tento   postup   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľov   nemožno   považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   najvyšší   súd   v danom   prípade   neporušil označené základné právo sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Samotná   skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných   súdov,   ktoré sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Pri   predbežnom   prerokovaní   predmetnej   ústavnej   sťažnosti,   ktorú   podal   aj sťažovateľ v 2. rade, bral ústavný súd okrem iného do úvahy aj to, že sťažovatelia (fyzické alebo právnické   osoby)   môžu   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy   namietať len   porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ale nie aj práv a slobôd iných. Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   ústavný   súd už pri   predbežnom   prerokovaní   odmieta   ako   podané   osobami   zjavne   neoprávnenými (mutatis mutandis III. ÚS 41/00, II. ÚS 113/02). Ústavný súd konštatuje, že ako to z príloh pripojených   k tejto   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   konanie   o žalobe   sťažovateľa   v 2.   rade bolo rozsudkom   okresného   súdu   z 28.   mája   2002   č. k.   16   C   207/97-121   právoplatne zastavené   po späťvzatí   žalobného   návrhu,   a preto   sťažovateľ   v 2.   rade   prestal   byť účastníkom   konania v merite   veci,   v ktorom   bol   vydaný napadnutý rozsudok   okresného súdu č. k. 16 C 207/97-145, rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co 205/2004-164 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 79/2005. Keďže porušenie označeného základného práva napadnutými   rozsudkami   pred   ústavným   súdom   namietala   osoba   odlišná   od   účastníka týchto súdnych konaní a keďže jeho sťažnosť nebolo možné posúdiť ako dôvodnú ani inak, v tejto časti bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. júna 2006