znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 198/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mgr.   Zuzany   Vraňákovej,   bytom   Č.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00   p o r u š i l   právo Mgr. Zuzany Vraňákovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Zuzane Vraňákovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. Zuzane Vraňákovej   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 873 Sk (slovom sedemtisícosemstosedemdesiattri slovenských korún), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. S., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. novembra 2004 č. k. I. ÚS 198/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Zuzany Vraňákovej, bytom Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Sťažovateľka   sa   návrhom   o   zaplatenie   41   000   Sk s príslušenstvom zo dňa 09. 12. 1999 domáhala zaplatenia dlžného nájomného za prenajatý byt. (...) Vo veci vydal Okresný súd v Čadci platobný rozkaz 1 Ro 948/99 z 17. 01. 2000. Odporca podal proti platobnému rozkazu odpor. Vo veci bolo nariadených 11 pojednávaní, súd sa však na nich nezaoberal meritom veci, ale vykonával úkony zbytočné, nesúvisiace s predmetom   konania.   Niekoľkokrát   bolo   pojednávanie   odročené   kvôli   neprítomnosti navrhovateľky,   ktorá   v   konaní   splnomocnila   na   všetky   úkony   svoju   matku,   nakoľko   sa dlhodobo zdržuje v zahraničí. Aj napriek tomu, že navrhovateľku dňa 16. 09. 2002 súd vypočul, opätovne niekoľkokrát odročil pojednávanie kvôli jej výsluchu a kvôli zisteniu, kde sa navrhovateľka zdržiava. Súd zároveň žiada vykonanie dokazovania, ktoré je nadbytočné a vedie k prieťahom v konaní. (...) K prieťahom v konaní dochádza aj žiadaním správ, ktoré s vecou nesúvisia,   takisto   požiadavky súdu sú nejasné a neúplné,   čím sa súdu vracajú nevybavené   požiadavky   (správa   Kat.   úradu   zo   dňa   24.   03.   2004).   Nadbytočnou   je   i požiadavka od realitnej kancelárie na cenu nájmu za rok 1999 v obdobnom byte. Zo správy vyplýva, že realitné kancelárie nemajú vedomosť o výške nájomného, nakoľko sa týmito skutočnosťami nezaoberajú. Správ, ktoré vo veci súd žiadal a neustále žiada, a ktoré sú nadbytočné a s vecou nesúvisiace je v tomto konaní celý rad. Na túto skutočnosť sme súd upozornili, no aj napriek tomu správy neustále a bez akéhokoľvek odôvodnenia žiada. (...) Navrhovateľka   v   priebehu   konania   žiadala   odstránenie   prieťahov   v   konaní sťažnosťami a urgenciami adresovanými Okresnému súdu v Čadci (...).

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva   v   neprimeraných   časových prieťahoch spôsobených nesprávnou organizáciou práce a to najmä tým, že okresný súd sa svojím postupom snaží zatiahnuť súdne konanie smerom od podstaty veci.   Jeho postup možno považovať za šikanózny. Aj napriek tomu, že vo veci sa konalo 11 pojednávaní, súd nebol schopný vo veci rozhodnúť. Konanie smeruje od podstaty veci. Dokazovanie vo veci nesmeruje   k   tomu,   aby   mohol   súd   vo   veci   rozhodnúť,   ale   sa   upiera   na   preukázanie skutočností,   ktoré   nie   sú   podkladom   pre   rozhodnutie   súdu.   Okresný   súd   nariaďuje dokazovanie bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. (...) Konanie o zaplatenie prebieha už od roku 1999. Do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľka sa domáha svojho práva už piaty rok bez toho, aby bolo vo veci meritórne rozhodnuté. Takýto postup Okresného súdu v Čadci nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. V konaní vedenom pred Okresným súdom v Čadci, č. k. 12 C 999/00 sú prieťahy,   ktoré   sú   zapríčinené   nesprávnym   postupom   a   organizáciou   priebehu   konania vedeného pred okresným súdom. Posledným úkonom súdu bolo pojednávanie konané dňa 07. 05. 2004. Okresný súd v Čadci porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...) Súčasne   právoplatne   neukončeným   konaním   trvá   stav   právnej   neistoty   u sťažovateľky.   Sťažovateľka   súčasne   nekonanie   súdov   pociťuje   ako   psychickú   ujmu. Sťažovateľka sa dlhodobo zdržuje mimo územia Slovenskej republiky, postup súdu značne narúša jej pobyt v zahraničí, s čím sú takisto spojené značné finančné výlohy. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   (...)   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd v Košiciach takto rozhodol:

Základné   právo   Mgr.   Zuzany   Vraňákovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00 o zaplatenie 41 000 Sk s príslušenstvom bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 999/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Mgr.   Zuzane   Vraňákovej   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk (slovom dvestotisíc korún ), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný jej vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 4 798,08 Sk,- (2 úkony po 1 880 Sk,- prevzatie a príprava, návrh, 2 x režijný paušál po 136 Sk,-, DPH 19 % - 766,08 Sk,-) na účet JUDr. M. S. do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. P., listom z 12. januára 2005 sp. zn. Spr. 15/04-ÚS a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 20. januára 2005.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise podala chronológiu úkonov súdu v napadnutom konaní a uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...)

A)   Z   hľadiska   náročnosti   prejednávanú   vec   hodnotím   za   náročnú   po   stránke skutkovej, nie po stránke právnej. Náročnosť súvisela aj s potrebou vykonania rozsiahleho dokazovania vzhľadom na protichodné argumentácie účastníkov ako aj ich návrhov na procesné dokazovanie.

B) Navrhovateľka, mám za to, že svojím správaním prispela ku predĺženiu súdneho konania, i keď udelila plnú moc na zastupovanie v konaní, mám za to, že jej procesný výsluch   je   nevyhnutný   v   rámci   dokazovania,   k   čomu   súd   mohol   pristúpiť   až   v   mesiaci september 2002, t. j. skoro 3 roky po podaní návrhu, viac pojednávaní bolo odročených za účelom opätovného predvolania navrhovateľky, ktorej výsluch považujem v danom prípade vzhľadom   na   predmet   konania   a   argumentácie   odporcu   za   veľmi   dôležitý.   Neúčasť účastníkov a odročenie pojednávaní za účelom ich opätovného predvolania evidujem aj v r. 2004.

C) Postup súdu počas vedeného konania bol priebežný, procesný postup zodpovedal rozsahu uplatnených návrhov na dokazovanie, rozsahu doplnených dôkazov súdu, ktoré súviseli so skutkovým a právnym posúdením veci. Či dôkazy, ktoré súd vykonal, prípadne nevykonal sú potrebné prípadne nadbytočné je možné podľa môjho názoru vyhodnotiť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok doposiaľ vyhlásený nebol.

Z týchto dôvodov považujem sťažnosť za neopodstatnenú a žiadam jej zamietnutie. Netrvám aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„Okresný súd v svojom vyjadrení uvádza, že vec je z hľadiska skutkového náročná s potrebou   vykonania   rozsiahleho   dokazovania,   čo   je   však   v rozpore   s obsahom   spisu, pretože k meritu veci okresný súd fakticky žiadne dokazovanie nevykonal. Zameriaval sa na nepodstatné skutočnosti, ktoré vo vzťahu k meritu veci neboli potrebné.

Pokiaľ okresný súd tvrdí, že navrhovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu súdneho   konania,   tak   toto   tiež   nie   je   pravdou   vzhľadom   na   to,   že   si   ustanovila   svoju zástupkyňu v prvej časti konania, kedy ju zastupovala matka a následne si zvolila právneho zástupcu JUDr. M. S., ktorý ju vo veci mali zastupovať vzhľadom na to, že súdu od počiatku bolo zrejmé, že nie je možné, aby sa k súdu dostavovala pravidelne vzhľadom na to, že býva mimo   územia   SR   –   v Taliansku   a má   maloleté   dieťa,   čo   jej   neumožňuje   dostaviť   sa k procesnému súdu, preto odročovanie pre jej neprítomnosť bolo zjavne neprimerané. Súd mal   vychádzať   z jej   návrhu,   príp.   prednesov   jej   zástupcov,   navyše   sa   navrhovateľka 16. 09. 2002 zúčastnila výsluchu, preto jej ďalšie účasti na pojednávaní neboli potrebné vzhľadom na jej pomery ako i vzhľadom na to, že už bola vypočutá a nie je povinnosťou účastníka zúčastňovať sa opakovane na pojednávaniach, pokiaľ má zástupcu.

Pokiaľ okresný súd tvrdí, že počas celého konania bol procesný postup priebežný a doplnené   dokazovanie,   je   zrejmé,   že   neuviedol   ani   jeden   konkrétny   dôkaz,   ktorý   bol vykonaný a smeroval k meritu veci. (...)

Keďže sťažovateľka neprispela k predĺženiu konania a z hľadiska náročnosti vec nie je náročná a postup súdu, hoci boli vytýčené viaceré pojednávania, nesmeroval k meritu veci   a po   dobu   vyše   päť   rokov   nebolo   vo   veci   rozhodnuté,   nazdávame   sa,   že   došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky.

Zároveň Ústavnému súdu Slovenskej republiky oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie s tým, že si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia   za   3   úkony   (...)“. Právny   zástupca   sťažovateľky   trovy   právneho   zastúpenia vyčíslil sumou 7 873 Sk. „Trovy právneho zastúpenia žiadam v prípade priznania poukázať na účet právneho zástupcu JUDr. M. S.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 999/00:

Dňa   10.   decembra   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky na zaplatenie   sumy   41   000   Sk   s prísl.   z titulu   nájomného   proti   Mgr.   P.   M.   (ďalej   len „odporca“).

Dňa 14. decembra 1999 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 17. januára 2000 bol vo veci vydaný platobný rozkaz sp. zn. 1 Ro 948/99. Dňa 21. februára 2000 podal odporca proti uvedenému platobnému rozkazu odpor. Dňa 15. marca 2000 podal odporca odvolanie aj proti uzneseniu, ktorým bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odpor.

Dňa 31. marca 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní odporcu z 15. marca 2000.

Dňa 28. apríla 2000 krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 983/00 potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Spis bol okresnému súdu vrátený 2. júna 2000.

Dňa   8.   júna   2000   súd   doručil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   983/00 účastníkom,   pričom   doručenie   v prípade   odporcu   sa   opakovalo   4.   septembra   2000   a 3. októbra 2000.

Dňa 14. decembra 2000 súd nariadil pojednávanie na 31. január 2001. Dňa 31. januára 2001 bolo pojednávanie odročené, pretože sa nedostavili účastníci konania.

Dňa 5. marca 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovateľku zastupovala   jej   splnomocnená   zástupkyňa.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom doplnenia dokazovania listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov.

Dňa 23. apríla 2001 bolo vo veci pojednávanie, na ktorom sťažovateľku zastupovala jej   splnomocnená   zástupkyňa.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania   na   8.   máj   2001.   Tento   termín   pojednávania   bol   dodatočne   zrušený a pojednávanie bolo nariadené na 23. máj 2001.

Dňa 23. mája 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. august 2001 „za účelom opätovného predvolania navrhovateľky“, pričom splnomocnenú zástupkyňu sťažovateľky súd zaviazal, aby oznámila jej adresu v zahraničí.

Dňa 29. mája 2001 splnomocnená zástupkyňa sťažovateľky oznámila súdu jej adresu v Taliansku.

Dňa 31. mája 2001 odporca navrhol vykonanie dôkazu: „graficko – diagnostickej“ expertízy.

Dňa   25.   júla   2001   sťažovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pokračujúcom pojednávaní   zo   zdravotných   dôvodov   (v   záhlaví   jej   listu   je   uvedená   jej   presná   adresa v Taliansku).

Dňa 6. augusta 2001 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Dňa 6. augusta 2001 súd odročil pojednávanie na 8. október 2001 pre neprítomnosť účastníkov konania. Účastníci konania mali byť predvolaní pod hrozbou uloženia pokuty. Dňa 8. októbra 2001 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom výsluchu sťažovateľky dožiadaným súdom.

Dňa   9.   októbra   2001   sťažovateľka   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní 8. októbra 2001 z dôvodu, že 21. septembra 2001 porodila, o čom zaslala lekársku správu v taliančine.

Dňa 27.   novembra   2001   uznesením   č.   k.   12 C 999/00-83 súd   ustanovil   vo   veci tlmočníka z jazyka talianskeho.

Dňa   27.   novembra   2001   súd   vyzval   Správu   finančnej   kontroly   vo   Zvolene,   aby podala   správu   ohľadne   účtovania   nájomného   a služieb   spojených   s užívaním   bytu navrhovateľke.

Dňa 15. februára 2002 Správa finančnej kontroly vo Zvolene odpovedala na výzvu súdu.Dňa 28. februára 2002 odporca predložil súdu dôkazy a urgoval vykonanie dôkazov.Dňa 14. marca 2002 splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky opakovane oznámila adresu (tú istú ako predtým) sťažovateľky v Taliansku.

Dňa 7. júna 2002 (po preklade listín) bolo požiadané Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky   o   sprostredkovanie   doručenia   dožiadania   o   vykonanie   dôkazu v cudzine.

Dňa 28. júna 2002 sa okresnému súdu vrátila žiadosť o vykonanie dožiadania ako nesprávne realizovaná.

Dňa 29. júla 2002 súd priznal tlmočníkovi odmenu za tlmočenie.

Dňa   16.   augusta   2002   sťažovateľka   oznámila   súdu,   že   sa   môže   zúčastniť pojednávania na Slovensku od 15. augusta 2002 do 30. augusta 2002.

Dňa 16. septembra 2002 bola sťažovateľka vypočutá do zápisnice.Dňa 15. októbra 2002 sťažovateľka prípisom súdu upresnila uplatnenú sumu. Dňa 25. októbra 2002 bolo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dokazovania.

Dňa 26. marca 2004, 7. mája 2004, 4. októbra 2004, 1. decembra 2004 a 4. februára 2005 sa uskutočnili vo veci pojednávania, pričom ostatné pojednávanie bolo odročené na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   obdobne   aj   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o zaplatenie   41   000   Sk   s prísl.   z   titulu   nájomného   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 999/00,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zaplatenie   41   000   Sk   s prísl.   môže   v danej   veci   predstavovať určitý   stupeň   zložitosti súvisiaci s tým, že sťažovateľka sa zdržiavala dlhodobo v zahraničí, pričom okresný súd považoval jej výsluch za nevyhnutný. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci, ale na vrub opakovanej nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Faktom je, že jej pobyt v zahraničí do určitej miery mohol   skomplikovať   procesný   postup   v   danej   veci,   avšak   sťažovateľka   sa   snažila zabezpečiť   v   konaní   zástupcu   (svoju   matku)   a keď   vyšlo   najavo,   že   daný   spôsob zastupovania nemusí byť vyhovujúci, zvolila si právneho zástupcu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na opakovanú nečinnosť okresného súdu v období od 8. júna 2000 do   14.   decembra   2000   (šesť   mesiacov)   a od   25.   októbra   2002   do   26.   marca   2004 (sedemnásť mesiacov),   keď   okresný   súd   počas takmer   dvoch   rokov   vo   veci   nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako   navrhovateľka   v   preskúmavanej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Okrem uvedeného postup súdu ani v období od 8. októbra 2001 do 28. júna 2002   nevykazoval   znaky   plynulého   a efektívneho   konania,   úkony   súdu   nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza, pretože okresný súd sa obrátil   na Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   s nesprávnou   žiadosťou   o sprostredkovanie doručenia dožiadania, preto bolo toto dožiadanie vrátené súdu 28. júna 2002 bez vybavenia. K týmto uvedeným zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške 7   873   Sk z dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M. S.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 25. júna 2004, podanie sťažnosti 30. júna 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 20. januára 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha sťažovateľke suma 9 340 a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501   Sk   a režijný   paušál   150   Sk   (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslila v sume 7 873 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2005