znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 197/2014-23

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 9 CoE 66/2013 z 20. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5 Er 201/2007 z 28. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 17. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením   sp.   zn.   9 CoE 66/2013   z 20.   júna   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 201/2007 z 28. júna 2012 v znení opravného uznesenia zo 17. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   ktorý   bol   tento   povinný   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú doložku   v úverovej   zmluve   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konanie   pred   ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom pred všeobecným súdom. V exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 Er 201/2007   na   podklade   uvedeného   exekučného   titulu   okresný   súd   rozhodol   svojím napadnutým rozhodnutím (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995 Z. z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   v spojení   s   predovšetkým   §   45   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“)   zastavil   z dôvodu   nespôsobilosti   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu, na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   druhostupňovým   krajským   súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   možno   zhrnúť   do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného   v   exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s   §   214   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym   dvorom   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“).   V ostatnom   sťažovateľka poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali   v priamom   rozpore   so   záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na   účinnú   súdnu   ochranu   práv,   ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“, a to v dôsledku toho, že „(a)   vôbec   neinformovali   sťažovateľa   o ex   offo   konštatácii   nekalej   povahy   zmluvnej podmienky,   (b)   vôbec   nevyzvali   sťažovateľa,   aby   sa   kontradiktórne   vyjadril   k nekalej povahe   zmluvnej   podmienky,   (c)   vôbec   neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo   dopytom   na   povinného   o jeho   úmysle   uplatňovať   neprijateľnosť   zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Na   podporu   svojej   argumentácie   poukázala   aj   na   vybrané rozhodnutia   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a Súdneho   dvora   Nemeckej   spolkovej republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetnú   právnu   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím okresného súdu

7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

10.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   tejto   sťažnosti   a v kontexte   aj   svojich zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podanej   sťažnosti   je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej   argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje   rozhodnutia.   Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   18 CoE 641/2011   zo   dňa   30.   11. 2012“ ústavný   súd   považuje   za   potrebné   (k existencii   obsahovo   odlišnej   judikatúry všeobecných   súdov)   doplniť,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

11.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn.   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013, I. ÚS 146/2013   z 13. marca   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje   už ustálené právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach,   na ktoré preto   v podrobnostiach   odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a právne akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.   Navyše,   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané   vo   veci iniciovanej   sťažovateľkou,   ako aj na ďalšiu početnú   judikatúru   Súdneho   dvora   (napr.   C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že   „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   Rady   93/13   EHS,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok   smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12.   V spojitosti   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že okresným súdom zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného konania spočíval   v   §   57   ods.   2   Exekučného   poriadku   v spojitosti   s   §   45   ods.   2   zákona o rozhodcovskom   konaní,   z čoho   vyplýva,   že   pre   tento   spôsob   zastavenia   vedeného exekučného konania nebolo potrebné a priori nariaďovať pojednávanie, v dôsledku čoho je argumentácia sťažovateľky zjavne neopodstatnená a navyše obidve napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov boli vydané mimo rámca účinnosti tejto právnej úpravy. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia   pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení   vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

13.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia   sa   odvolacieho   súdu   s jej   pocitom   diskriminovaného   účastníka   exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

14. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverovej zmluvy ako nekalých nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu tohto súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Pre   ústavnú   udržateľnosť   postupu   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   z hľadiska   jej materiálnej stránky   postačuje,   aby bola zásada   kontradiktórnosti   dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

15.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podanú   sťažnosť týkajúcu   sa   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   v   tejto   jeho   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Keďže   bola   sťažnosť   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

16.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

17. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014