znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 197/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. M. T., B., toho času vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. E. S., s. r. o., konajúcou advokátkou JUDr. E. S., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tdo V 3/2012 z 29. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 13. augusta 2012 doručená sťažnosť Bc. M. T. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 3/2012 z 29. mája 2012 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len  ,,prvostupňový   súd“)   z   1.   októbra   2007 sp. zn. 1   T   12/2002   uznaný   za   vinného   z   trestného   činu   vraždy   spáchaného   formou spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   a   §   219   ods.   1   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 na tam uvedenom skutkovom základe. Za to bol odsúdený podľa § 219 ods. 1 a § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na súhrnný trest   odňatia   slobody   v   trvaní   13   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom z 11. mája 2010 sp. zn. 2 To 2/2008 rozsudok prvostupňového súdu v odsudzujúcej časti v celom rozsahu zrušil a sám uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu vraždy spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na čiastočne zmenenom skutkovom základe. Za   to bol odsúdený podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na trest odňatia slobody   v   trvaní   12   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený   do   II.   nápravnovýchovnej skupiny.

3.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   na   najvyššom   súde dovolanie,   ktorý   uznesením   napadnutým   touto   sťažnosťou   dovolanie   odmietol,   keďže dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú splnené.

4. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (správne má byť podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech   za rovnakých   podmienok ako   svedkov   proti   sebe podľa   čl.   6   ods.   3   písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa:

,,Vinu sťažovateľa súd ustálil výlučne na nepriamych dôkazoch, vo vykonaní ktorých sťažovateľ vidí nedodržanie zákonného postupu pri vykonávaní dôkazov a tým porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní a minimálnych práv obvineného.

Sťažovateľ   poukazuje   najmä   na   rozporuplnú   výpoveď   maloletého   utajovaného svedka...   vykonanú   ešte   v   prípravnom   konaní,   ktorý   sťažovateľa   pri   rekognícii ani neopoznal. Sťažovateľ tvrdí, že výpoveď maloletého utajovaného svedka nebola ako dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaná zákonným spôsobom. Na hlavnom pojednávaní pred krajským súdom bolo uznesením rozhodnuté podľa § 211 Tr. por. s poukazom na § 102 ods.   1,   2 Tr.   por.   platného a   účinného   do 31.   12.   2005   o čítaní   zápisnice   o výsluchu utajovaného svedka z prípravného konania na čl. 1065 až 1070, hoci na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky podľa § 211 Tr. por. s poukazom na § 102 ods. 1, 2 Tr. por. platného a účinného do 31. 12. 2005.

Dôkaz vykonaný takýmto spôsobom, čítaním zápisnice o jeho výsluchu z prípravného konania, nebol vykonaný zákonne a nemožno naň prihliadnuť.

Mal.   utajovaný   svedok   sa   narodil...   a   teda   v   čase   skutku   mal   11   rokov.   V   čase konania hlavného pojednávania vykonaného pred krajským súdom dňa 11. 11. 2003. kedy bolo rozhodnuté o čítaní jeho výpovede z prípravného konania mal tento maloletý svedok 14 rokov.

O   vierohodnosti,   reálnosti   a   vôbec   o   samotnej   existencii   tohto   svedka   existovali už od začiatku   prípravného   konania   závažné   pochybnosti,   ktoré   neboli   odstránené   ani v konaní pred súdom. Aj z tohto dôvodu bol jeho osobný výsluch na hlavnom pojednávaní potrebný, a to o to viac, že o vine a nevine sa rozhodovalo výlučne na základe nepriamych dôkazov. Súd mal preto preveriť všetky nepriame dôkazy, čo však neurobil...

Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   26.   2.   2007   navrhoval   obhajca...   predvolanie a vypočutie   maloletého   svedka   z   dôvodu   naplnenia   zásady   bezprostrednosti   a   ústnosti hlavného pojednávania, resp. žiadal k jeho osobe správy o povesti a odpis z RT, ktoré by súdu objasnili jeho súčasný profil. Na hlavnom pojednávaní dňa 27. 9. 2007 žiadal vypočuť tohto svedka aj obhajca... a opätovne bol tento návrh zamietnutý.

Tento návrh na dokazovanie bol zamietnutý napriek tomu, že svedok by v čase jeho vypočutia už bol dospelý, vo veku 18 rokov. Opäť nebol daný žiadny zákonný dôvod ho ako svedka nevypočuť...

V prípade stretu dvoch práv, v tomto prípade práva obvineného podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a práva dieťaťa na zvláštnu ochranu podľa čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je potrebné uplatňovať právo obvineného na spravodlivý proces pri rešpektovaní práv dieťaťa, ktoré sú premietnuté do ustanovenia § 102 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

V   danom   prípade   sa   tak   nestalo,   jednak   preto   že   neboli   splnené   podmienky predpokladané zákonom v ustanovení § 102 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ako aj preto,   že stret   týchto dvoch   práv   neskôr pominul   a   súd mal možnosť realizovať právo obvineného na spravodlivý proces tým, že by mu dal možnosť svedka osobne vypočuť a klásť mu otázky.

Na   základe   vyššie   uvedeného,   s   uvedením   konkrétnych   skutkových   a   právnych skutočností, preto podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. nakoľko   mal   za   to,   že   rozhodnutie   súdu,   ktorým   bol   uznaný   za   vinného,   je   založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací súd sa však v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia týmito skutočnosťami nezaoberal. Napriek tomu, že išlo o trestný čin vraždy, maloletý svedok nebol priamym svedkom fyzickej likvidácie, videl len tri osoby fajčiť na priedomí. Rovnako ako jediný priamy svedok, ktorý spájal sťažovateľa s miestom činu, mohol svojim osobným výsluchom prispieť k výraznejším spôsobom k objasneniu veci, a to najmä na skutočnosť, že vzhľadom na dĺžku konania pred súdom dovŕšil nie len 15 rokov svojho veku. ale stal sa aj plnoletým. Dovolací   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   iba   odkazom   na   príslušnú   úpravu   trestného poriadku, bez toho aby sa zaoberal skutočnosťami tvrdeným sťažovateľom.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým   uznesením   porušil   jeho   označené   práva,   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdom rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva...   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu,   a   keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je   zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   V   trestných   veciach   to   zvýrazňujú čl.   50 ods. 1 v spojení   s čl.   142   ods.   1   ústavy   tým,   že stanovujú všeobecné súdy   ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákona a Trestného   poriadku)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom   ústavný   súd   posudzoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c) a g) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že napadnuté rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom.   Najvyšší   súd   na   vlastné   odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Preto   možnosti podania   dovolania,   vrátane   dovolacích   dôvodov,   musia   byt'   nutne   obmedzené,   aby   sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Z obsahu dovolania obvineného Bc. M. T. vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod, uplatňuje skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a to čo sa týka výsluchu maloletého utajovaného svedka... pretože na čítanie výpovede tohto svedka neboli splnené zákonné podmienky podľa § 211 Tr. por. s poukazom na § 102 ods. 1, 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Podľa   §   102   ods.   1   Tr.   por.   účinného   do   1.   januára   2006   ak   je   ako   svedok vyslúchaná osoba mladšia ako pätnásť rokov o okolnostiach, ktorých oživovanie v pamäti by so zreteľom na vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, treba výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby výsluch v ďalšom konaní spravidla sa už nemusel opakovať; k výsluchu sa priberie pedagóg alebo iná osoba majúca skúsenosti s výchovou mládeže, ktorá by so zreteľom na predmet výsluchu a stupeň duševného vývoja vyslúchanej osoby prispela k správnemu vedeniu výsluchu. Ak to môže prispieť   k   správnemu   vykonaniu   výsluchu,   môžu   byť   pribraní   i   rodičia.   Podľa   ods.   2 citovaného   ustanovenia   v   ďalšom   konaní   má   byť   taká   osoba   vyslúchnutá   znova   len v nevyhnutných prípadoch.   V konaní pred súdom možno na podklade rozhodnutia súdu vykonať dôkaz prečítaním zápisnice i bez podmienok uvedených v § 211. Osoba, ktorá bola k   výsluchu   pribraná,   sa   podľa   potreby   vyslúchne   na   správnosť   a   úplnosť   zápisnice, na spôsob,   ktorým   bol   výsluch   vykonaný,   ako   aj   na   spôsob,   ktorým   vyslúchaná   osoba vypovedala.

V citovanom ustanovení sú stanovené zásady výsluchu osoby mladšej ako pätnásť rokov, pričom za uvedených podmienok musí byť výsluch vykonaný tak, aby ho nebolo nutné v ďalšom konaní opakovať. Skutočnosť, že v konaní pred súdom na podklade rozhodnutia súdu je možné dôkaz vykonať prečítaním zápisnice i bez podmienok uvedených v § 211 Tr. por.   účinného   do   1.   januára   2006,   je   výnimkou   upravenou   zo   zásad   ústnosti a bezprostrednosti (§ 2 ods. 11, 12 Tr. por.). Iba ak ide o nevyhnutný prípad je možné v ďalšom konaní, opakovať takýto výsluch.

Za nevyhnutný prípad výsluchu maloletého svedka predpokladaný v ustanovení § 102 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, nemožno považovať, ak jeho výpoveď, ktorú urobil predpísaným   spôsobom   v   prípravnom   konaní,   je   takej   kvality,   že   nemožno   dôvodne očakávať,   že   jeho   osobný   výsluch   na   hlavnom   pojednávaní   by   mohol   významnejším spôsobom prispieť k objasneniu veci (bližšie pozri Rt 6 To 34/1997).

V   prípade potreby možno   na   potvrdenie správností   a   úplnosti   zápisnice vypočuť osobu pribratú k výsluchu. Výsluch možno vykonať aj pomocou technických prostriedkov na prenos   zvuku   a   obrazu   tak,   aby   bol   čo   najpresnejší   a   nemusel   sa   opakovať, a to predovšetkým, ak ide o sexuálne delikty, najmä ak osoba mladšia ako 15 rokov bola predmetom útoku, alebo keď sa jedná o iné násilné a brutálne delikty (vraždy, ublíženia na zdraví a pod.).

V čase konania hlavného pojednávania 11. novembra 2003, na ktorom bol dôkaz vykonaný na podklade rozhodnutia súdu prečítaním zápisnice i bez podmienok uvedených v § 211 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (teda bez súhlasu obvinených a prokurátora), mal maloletý utajovaný svedok... štrnásť rokov (v čase spáchania skutku 11 rokov, takže sa na   jeho   výsluch   pred   súdom   vzťahovalo   ustanovenie   §   102   ods.   2   Tr.   por.   účinného do 1. januára   2006.   Takýto   dôkaz   bol   vykonaný   zákonným   spôsobom.   Dovolací   dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 vzhľadom na uvedené skutočnosti naplnený nebol.

Porušenie   práva   na   obhajobu   je   závažnou,   resp.   podstatnou   chybou   konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom.

Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvinených   na   obhajobu,   sú   dôležité   konkrétne   podmienky   prípadu,   ktoré   je   potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvinených tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   právo   na   obhajobu   zahŕňa   viacero   komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu   vo   veci   bez   prítomnosti   obhajcu   a   pod.,   čo   sa   v   posudzovanom   prípade nezistilo.

Neobstojí v naznačených súvislostiach dovolacia námietka obvineného Bc. M. T., že zásadným   spôsobom   bolo   porušené   jeho   právo   na   obhajobu   tým,   že   konajúci   súd po vrátení   veci   odvolacím   súdom   pochybil,   keď   nevypočul   svedka...   na   hlavnom pojednávaní   konanom   26.   februára   2007   a   27.   septembra   2007   a   návrhy   advokátov... na opätovné predvolanie a vypočutie tohto svedka (v tom čase dovŕšil vek osemnásť rokov), zamietol.   Predovšetkým   treba   uviesť,   že   tento   svedok   bol   ku   všetkým   rozhodujúcim skutočnostiam   vypočutý   už   v   prípravnom   konaní   a   v   konaní   pred   súdom   na   hlavnom pojednávaní 11. novembra 2003, bola zápisnica o jeho výpovedi prečítaná v súlade s vtedy platným a účinným Trestným poriadnom.

Rovnako   neprípustným   v   dovolacom   konaní   je   namietame   porušenia   práva na obhajobu zásadným spôsobom tým, že súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade   toho,   že   sa   návrhu   na   vykonanie   dôkazu   nevyhovelo.   Právo   na   obhajobu obvineného nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč než je predstava obvineného alebo inej strany v konaní. Vzhľadom k namietanému utajeniu maloletého svedka v konaní a porušeniu princípu kontradiktórnosti (námietka obvineného, že svedkovi nemal umožnené klásť otázky) je nutné uviesť,   že   ak   v   trestnom   konaní   vypovedá   svedok,   ktorého   totožnosť   je   utajená   a   táto výpoveď je dôkazom získaným zákonným spôsobom, ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade, nezakladá táto skutočnosť sama o sebe dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Tvrdenie o porušení práva na obhajobu obvineného Bc. M. T. tým, že nemal možnosť klásť svedkovi otázky, sa nezakladá na pravde, o čom svedčí zápisnica o výsluchu maloletého svedka... pretože pri výsluchu tohto svedka boli prítomní aj obhajcovia obvinených, ktorí boli riadne vyrozumení o konaní uvedeného výsluchu,   pričom   mali   možnosť   klásť   uvedenému   utajovanému   svedkovi   otázky prostredníctvom technického zariadenia na prenos zvuku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 preto naplnený nebol.

Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci žiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil, pričom skutkovými závermi oboch súdov je viazaný [arg. § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.].“

11.   Vychádzajúc   z   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Podľa   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny,   teda   najvyšší   súd v danom   prípade neporušil označené   práva   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi   v   napadnutom   uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)   a   g)   Trestného   poriadku.   Odôvodnenie uznesenia   najvyššieho súdu   nevykazuje všeobecný   charakter,   naopak,   najvyšší   súd   primeraným   spôsobom   reaguje   na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že dovolací súd v zásade nie je skutkovým súdom   a   v   závere   uvádza,   že   vzhľadom   na   absenciu   dôvodov   dovolania   podľa   § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd ako dovolací v predmetnej trestnej veci posudzoval výlučne naplnenie dôvodov dovolania tak, ako ich formuloval sťažovateľ v dovolaní, kde namietal nezákonné vykonanie dôkazu čítaním zápisnice o výsluchu maloletého svedka a porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Ostatné otázky majúce vplyv na výrok o vine a treste sťažovateľa, ktoré boli posudzované prvostupňovým súdom a odvolacím súdom, neboli a vzhľadom na obmedzené prieskumné možnosti dovolacieho súdu ani nemohli byť skúmané   v   dovolacom   konaní.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   výlučne   proti uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nebolo možné zaoberať sa ústavnou konformitou rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý   rozhodol   o   vine   a   treste   sťažovateľa.   Rovnako   tak ústavnému súdu neprislúchalo posudzovať správnosť a úplnosť skutku a zhodne s najvyšším súdom   ako   dovolacím   súdom   vychádzal   zo   skutkového   stavu   tak,   ako   ho   zistil prvostupňový súd a modifikoval odvolací súd.

14.   Pokiaľ   teda   ide   dôvody   sťažnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu v časti interpretácie ustanovení o výsluchu maloletého svedka v konaní pred súdom čítaním zápisnice o jeho výsluchu je ústavne konformné a nevykazuje žiaden odklon od ustálenej súdnej praxe. Sťažovateľom, ako aj najvyšším súdom citované ustanovenia   Trestného   poriadku   síce   umožňovali   v   nevyhnutných   prípadoch   vypočuť maloletého svedka aj opätovne v konaní pred súdom, zásadne však vychádzajú z toho, že zápisnica o výsluchu maloletého svedka sa prečíta aj bez súhlasu prokurátora a obvineného. Pokiaľ teda všeobecný súd dospeje k záveru, že výnimočne prípustný výsluch maloletého svedka nie je nevyhnutný (či už z dôvodu kvality jeho výpovede v prípravnom konaní, alebo   z   dôvodu   ustálenej   dôkaznej   situácie,   hoci   aj   na   základe   nepriamych   dôkazov), nesúhlas obhajoby s takýmto postupom neznamená, že výsluch svedka nebol vykonaný zákonným spôsobom.

15. Rovnako, pokiaľ ide o nevykonanie tohto dôkazu v konaní pred súdom v rámci namietaného porušenia práva na obhajobu, ústavný súd nezistil ústavnoprávnu relevanciu tejto   námietky.   Z   pripojeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva   skutkový   základ na vyslovenie viny sťažovateľovi z trestného činu vraždy, ktorý je založený na postupných časových   súvislostiach: (i)   objednávka vraždy   manželkou nebohého, (ii)   najatie ďalších osôb (vrátane sťažovateľa) na jej vykonanie, (iii) samotná vražda štyrmi výstrelmi pištoľou a   (iv)   následné   vyplatenie   sľúbenej   peňažnej   sumy.   Ustálenie   tohto   skutkového   stavu celkom   zjavne   a   zreteľne   nebolo   prvostupňovým   súdom   a   následne   modifikovane odvolacím súdom realizované iba na základe výsluchu maloletého svedka, čo ani sťažovateľ v sťažnosti netvrdí. Ak potom za ustáleného skutkového stavu (resp. nespornej dôkaznej situácie)   všeobecný   súd   nevykonal   obhajobou   navrhovaný   dôkaz   ňou   požadovaným spôsobom (výsluch svedka na hlavnom pojednávaní), a tento dôkaz vykonal iným, avšak zákonným a prípustným spôsobom (čítanie zápisnice o výsluchu z prípravného konania), nemožno v rozumnej rovine uvažovať o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom. Uvedený záver je v okolnostiach prípadu podporený aj tým, že obhajcovia obvinených boli podľa záverov najvyššieho súdu prítomní pri výsluchu maloletého svedka v prípravnom konaní a prostredníctvom technických zariadení na prenos zvuku mu mali možnosť klásť aj otázky. Takýto postup nemožno považovať za nesúladný s požiadavkou minimálnych záruk, ktoré obvinenému zaručuje čl. 6 ods. 3 dohovoru.

16.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavnému   súdu   neostalo   iné,   ako odmietnuť   sťažnosť   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   V   napadnutom   uznesení najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa totiž nezistil možnosť porušenia jeho označených práv, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   vrátenie   veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013