znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 197/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na právnu   pomoc   a rovnosť   v konaní podľa   čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 50/2010 z 22. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 24. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 50/2010 z 22. decembra 2010 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   bola sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne, rozhodol Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 29 Cb 32/2007 z 8. októbra 2009 tak, že vyhovel návrhu   navrhovateľa   (protistrany   sťažovateľky)   a určil,   že   odstúpenie   sťažovateľky   od zmluvy o dielo č. 06/05 z 17. marca 2005 je neplatné a zaviazal ju na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a to predovšetkým z toho dôvodu, že   konajúci   okresný   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   keďže   nevykonal   ďalšie   ňou navrhované dôkazy. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cob 39/2010 zo 17. júna 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie, ktoré dôvodila tým, že sa jej ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [(§ 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Porušenie svojho práva konať pred súdom videla sťažovateľka   v tom,   že   prvostupňový   okresný   súd   a aj   odvolací   krajský   súd   odmietli pripustiť vykonanie ňou navrhovaných dôkazov, najmä výsluch svedka, ktorého výpoveď mala podľa sťažovateľky objasniť konajúcimi súdmi nedostatočne zistený skutkový stav.

4.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako neprípustné a zaviazal ju na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia s poukazom na § 120 OSP zdôraznil, že účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa najvyšší súd dospel k záveru, že   obidva   súdy   dokazovanie   vykonali   a odvolací   súd   zaujal   ku   každému   tvrdeniu sťažovateľky stanovisko. Tvrdenie jedného z účastníkov konania, že súd nevykonal riadne dokazovanie, sa nedá označiť za taký postup súdu, ktorým bola odňatá možnosť konať pred súdom účastníkovi, ktorý správnosť vykonaného dokazovania namieta.

5.   Podľa   názoru sťažovateľky   uznesením najvyššieho súdu   a postupom,   ktorý   mu predchádzal, jej bola obmedzená možnosť konať pred súdom, čo má za následok porušenie označených   základných   práv   podľa   čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy.   Sťažovateľka   svoju ústavnoprávnu   argumentáciu   opiera   o rovnaké   dôvody,   aké   uviedla   v konaní   pred všeobecnými súdmi.

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 50/2010 a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) a v súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

11.   Sťažovateľka   namietala,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom   a napadnutým uznesením porušil jej základné právo na právnu pomoc a princíp rovnosti účastníkov v konaní garantovaných čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a to tým, že nevyslovil odňatie jej práva konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   na   tom   základe,   že   sa   nevykonali   ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci, pričom sa konajúce súdy priklonili iba k tvrdeniam a stanoviskám protistrany.

12. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

13. Ústava v citovanom čl. 47 ods. 2 a 3 upravuje základné právo na právnu pomoc a na rovnosť v konaní.

14. Sťažovateľka bola v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jej právach, zastúpená advokátom, ktorý jej v celom rozsahu a v priebehu celého súdneho konania na všeobecnom súde – tak prvostupňovom, ako aj odvolacom a dovolacom – poskytoval právnu pomoc. Už táto skutočnosť vylučuje záver o akomkoľvek porušení základného práva na právnu pomoc   a   najvyšší   súd   sa   ani   žiadnym   iným   spôsobom   nedotkol   základného   práva sťažovateľky na právnu pomoc. Navyše, sťažovateľkou opísaný skutkový stav neobsahuje nič, čo by naznačovalo možnosť porušenia označeného ústavného práva.

15. Ústavný súd posudzoval aj tvrdenie sťažovateľky o porušení rovnosti účastníkov v konaní, ktoré odôvodňovala tým, že zo strany všeobecných súdov neboli vykonané ňou navrhnuté   dôkazy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   ústava   neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03, III. ÚS 61/06).

16.   Ústavný   súd   ďalej   dopĺňa,   že   z práva   na   rovnosť   v konaní   nevyplýva   pre sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, § 91, podobne Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45 ).

17. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za   dostačujúci   a   ústavne   relevantný.   Najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré považoval dovolanie   sťažovateľky   za neprípustné, okrem iného sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, že v prerokovávanej veci jej krajským súdom bola odňatá možnosť pred ním konať, a treba dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.

18.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z vyššie uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011