znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 197/2010-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Marianny Mochnáčovej v konaní o sťažnosti E., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. M., P., ktorou namietalo   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 198/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 198/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Rob 198/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť výrobnému družstvu E. P. trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. O. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 197/2010-20 z 27. mája 2010 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť výrobného družstva E. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob   198/94   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“).   Sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej namietal postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94, v rámci ktorého prebiehalo na okresnom súde konanie o nútený výkon súdneho rozhodnutia, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v nadväznosti na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietol pre oneskorenosť.

2. Zo   sťažnosti   z a predložených   príloh vyplýva, že sťažovateľ si   súdnou   cestou uplatnil nárok na zaplatenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi P. J. (ďalej len „dlžník“). Okresný súd jeho návrhu na začatie konania zo 14. januára 1994 vyhovel a 28. júna 1994 vydal   v napadnutom   konaní   platobný   rozkaz,   ktorý   bol   2.   augusta   1994   doručený   aj sťažovateľovi   a mal   byť   doručený   aj   dlžníkovi.   Po   doručení   platobného   rozkazu   sa sťažovateľ opäť obrátil na okresný súd s návrhom na výkon rozhodnutia súdu predajom hnuteľných vecí dlžníka, ktorý bol súdu doručený 14. októbra 1994. Okresný súd v ďalšom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   3629/94   začal   s vykonávaním   úkonov   smerujúcich k uspokojeniu   sťažovateľovej   pohľadávky   pri   navrhnutom   spôsobe   výkonu   rozhodnutia pokusom o súpis hnuteľných vecí dlžníka. Prvý pokus súdu, ku ktorému došlo 9. novembra 1995, bol neúspešný. Ďalší pokus súdu vykonaný 18. júna 1996 bol úspešný v tom, že sa súdnemu   vykonávateľovi   podarilo   osobne   skontaktovať   s dlžníkom,   ktorý   vzniesol námietky proti realizovanému výkonu rozhodnutia súdu z dôvodu nedoručenia exekučného titulu   –   platobného   rozkazu   súdu   z 28.   júna   1994.   Vzhľadom   na   dlžníkom   vznesené námietky   výkonu   rozhodnutia   súdu   bol   spisový   materiál   postúpený   Krajskému   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   sa   vo   svojom   rozhodnutí   z 19.   mája   1998 stotožnil   s dlžníkom   nastolenými   námietkami   a predmetnú   právnu   vec   vrátil   okresnému súdu na rozhodnutie o návrhu dlžníka na zastavenie výkonu rozhodnutia súdu. Okresný súd po   ním   vykonanom   šetrení   v smere   naznačenom   krajským   súdom   vo   veci   výkonu rozhodnutia   sťažovateľa   proti   dlžníkovi   o zaplatenie   sťažovateľovej   pohľadávky   svojím rozhodnutím z 1. marca 2002 konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.   marca   2002.   Dňa   30.   apríla   2010   pristúpil   okresný   súd   v napadnutom   konaní k znaleckému skúmaniu pribratím znalca z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma, ktorého úlohou je verifikovať podpis dlžníka pri doručení platobného rozkazu z 28. júna 1994.

3. Sťažovateľ v podstatnom uviedol, že „... Listom zo dňa 17. 2. 2006 družstvo... žiadalo súd o preverenie tejto veci a neodkladné pokračovanie v konaní. Súd však naďalej vo veci – ani doposiaľ nekonal.“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol:„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu v Prešove v obchodnej veci navrhovateľa – E. P.... konanej na Okresnom súde v Prešove pod č. k. 1 Rob 198/94... došlo   k porušeniu   základného   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   prieťahov   – zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie   vo výške 3 000,00 Eur, ktorú sumu je mu povinný vyplatiť Okresný súd v Prešove do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu a náhradu trov tohto konania.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania. Za okresný súd jeho podpredsedníčka listom zo 7. mája 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa zaujala stanovisko k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 14. júna 2010.

5.1 Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vzťahu   k postupu   súdu   v napadnutom konaní a podanej sťažnosti v podstatnom uviedla:

„Po pripojení spisového materiálu som zistila, že vec 1Rob 198/94 bola založená do archívu,   napriek   tomu,   že   uznesením   Krajského   súdu   v Prešov   sp.   zn.   2   Co   201/98-13 z 19. 5. 1998, nachádzajúceho sa v spise E 3629/94, bolo uložené Okresnému súdu Prešov vykonať dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz č. k. 1Rob 198/94-4 z 28. 6. 1994.

Sťažovateľ   využil   svoje   právo   na   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   na Okresnom súde Prešov. Sťažnosť bola vedená pod sp. zn. Spr. 2253/2001, pričom bola posúdená ako dôvodná.“

5.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku zo 14. júna 2010, ktorým reagovala na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu, uviedla:

„... vyjadrením bolo totiž potvrdené využitie práva na podanie sťažnosti pre prieťahy v predmetnom konaní na tomto súde, ktorá bola posúdená ako dôvodná. Z tohto vyjadrenia je tiež zrejmé, že v konaní je pokračované až v súčasnosti – po podaní ústavnej sťažnosti. “.

6. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I. ÚS 40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

II.

7. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   na   vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Rob 198/94 ústavný súd zistil:

- dňa 18. januára 1994 bol okresnému súdu doručený návrh na začatie konania,

- dňa 28. júna 1994 bol okresným súdom vydaný platobný rozkaz na sumu rovnajúcu sa výške pohľadávky navrhovateľa (sťažovateľa),

- dňa 2. augusta 1994 prevzal okresným súdom vydaný platobný rozkaz navrhovateľ (sťažovateľ) aj odporca (dlžník), do súdneho spisu bolo založená doručenka,

-   dňa   17.   februára   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   navrhovateľa (sťažovateľa), v ktorom poukazuje aj na prieťahy v predmetnom konaní,

- dňa 30. apríla 2010 okresný súd pribral do konania znalca z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma.

7.1   K prehľadu   úkonov   okresného   súdu   v napadnutom   konaní treba spomenúť aj postup okresného súdu   v konaní o nútený výkon   rozhodnutia súdu,   ktorý   bol nariadený uznesením okresného súdu z 18. novembra 1994 v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94, v rámci ktorého krajský súd na odvolanie dlžníka rozhodol 21. augusta 1998 uznesením sp. zn. 2 Co 201/98 o vrátení veci prvostupňovému súdu na rozhodnutie o návrhu dlžníka na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   podľa   §   268   ods.   1   písm.   a)   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „OSP“) a zároveň vyjadril svoj názor a odporúčanie okresnému súdu na ďalší postup v napadnutom konaní: „V danom prípade bude úlohou prvostupňového súdu zistiť, či povinný prevzal platobný rozkaz zo dňa 28. 6. 1994 č. k. 1 Rob 198/94 do vlastných rúk... a potom rozhodnúť o návrhu podľa § 268 ods. 1 písm. a) OSP.“. Po vrátení veci okresný súd rozhodol uznesením č. k. E 3629/94-19 z 1. marca 2002 o zastavení výkonu rozhodnutia nariadeného uznesením z 18. novembra 1994 tohto súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94 v celom rozsahu, a to z dôvodu, že „súd... zistil, že platobný rozkaz zo dňa 28. 6. 1994 č. k. 1 Rob 198/94 nebol povinnému doručený, preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Z tohto dôvodu súd výkon rozhodnutia zastavil.“.  

III.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

12. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

12.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného   okresným   súdom   je   súdny   spor   spočívajúci   v rozhodovaní   o uplatnenej pohľadávke a jej výške, o ktorej okresný súd rozhodol v napadnutom konaní tak, že 28. júna 1994   vydal   platobný   rozkaz,   ktorý   následne   doručoval   dlžníkovi   a sťažovateľovi.   Po doručení platobného rozkazu bol spisový materiál odstúpený k nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, ku ktorému pristúpil okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94 a ktoré bolo v konečnom dôsledku ukončené uznesením vydaným 1. marca 2002, ktoré sa stalo právoplatným 21. marca 2002. Vychádzajúc predovšetkým z obsahu spisu okresného súdu v napadnutom konaní a jeho postupu ústavný súd nezistil žiadnu právnu okolnosť, na základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité. Tak po stránke právnej, ako aj s prihliadnutím na potrebu vykonávaného dokazovania ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, čo platí v plnom rozsahu aj o v súčasnom období prebiehajúcom dokazovaní.

12.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   podstatnú   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel k zbytočným prieťahom v konaní, práve naopak, s dôverou sa obrátil na súd a uplatnil si svoj nárok, sám ho upozorňoval na nečinnosť a taktiež sa sťažoval na prieťahy v konaní na okresnom   súde.   Táto   sťažnosť   bola   podľa   vyjadrenia   podpredsedníčky   okresného   súdu vyhodnotená ako opodstatnená, avšak sťažnostný spis nebolo možné poskytnúť zo strany napadnutého súdu v dôsledku jeho skartovania. Opodstatnenosť podanej sťažnosti pripustila aj   samotná   podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo   7.   mája   2010, v ktorom uviedla: „po pripojení spisového materiálu som zistila, že vec 1 Rob 198/94 bola založená do archívu, napriek tomu, že uznesením Krajského súdu... sp. zn. 2 Co 201/98-13 z 19.   5.   1998,   nachádzajúceho   sa   v spise   E   3629/94,   bolo   uložené   okresnému   súdu... vykonať dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz č. k. 1Rob 198/94-4 z 28. 6. 1994.“

12.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   označeného práva sťažovateľa v napadnutom   konaní, bol   postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a   to   napriek   tomu, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh, s prihliadnutím   na stanoviská   účastníkov konania a na obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatuje predovšetkým neefektívne správanie okresného súdu v období od zastavenia núteného výkonu súdneho rozhodnutia, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 1. marca 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. E 3629/94,   do   30.   apríla   2010,   keď   okresný   súd   pristúpil   v napadnutom   konaní k znaleckému skúmaniu pribratím znalca z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma. K uvedenej skutočnosti poskytla vyjadrenie aj samotná podpredsedníčka okresného súdu, keď vo svojom vyjadrení zo 7. mája 2010 okrem iného uviedla: „... vec 1 Rob 198/94 bola založená   do   archívu,   napriek   tomu,   že...   bolo   uložené   Okresnému   súdu...   vykonať dokazovanie na zistenie, či odporca prevzal do vlastných rúk platobný rozkaz...“

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob 198/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu). V okolnostiach danej veci ústavný súd dodáva, že ak sa aj neskôr preukáže, že dlžník riadne prevzal platobný rozkaz z 28. júna 1994, objektívne ide na ujmu okresného súdu (ktorý vec posudzoval v rámci pôvodného i exekučného konania), že sťažovateľ sa od roku   1994   nemôže/nemohol   domôcť   konečného   rozhodnutia   v jeho   právnej   veci   (či   už v rámci pôvodného súdneho konania, alebo exekučného súdneho konania).

14. V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

15. Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné   zadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000   €   z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

16.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   pred   súdom,   berúc   do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako sú najmä význam uplatňovaného nároku pre sťažovateľa, pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu.

17. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou. Vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v platnom   znení   (ďalej   len „vyhláška“)   bolo   možné   v rámci   rozhodovania   o trovách   konania   zohľadniť   dva   úkony právnej služby vykonané v roku 2010, pozostávajúce z prevzatia a prípravy zastupovania a písomného podania sťažnosti ústavnému súdu. Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokátky (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €, čo za jeden úkon právnej služby predstavuje odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom) predstavuje celkovú sumu 303,31 €, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi (výrok 4).

18. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   sa   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010