znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 197/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Taliansko, zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa   čl. 5, čl.   8, čl. 14, čl.   17 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP 26/07-407 z 18. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 22. augusta 2007 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 5, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach   dieťaťa   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 13 CoP 26/07-407 z 18. júna 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je talianskym štátnym občanom a otcom maloletého syna M., Z. zo spolužitia s Ing. B. O. Maloletý syn má slovenskú i taliansku štátnu príslušnosť. Zhoršujúce sa vzájomné vzťahy sťažovateľa s matkou maloletého viedli v roku   2001   k ich   rozchodu.   Rodičia   uzavreli   ústnu   dohodu,   že   maloletý   syn   zostane naďalej bývať s matkou a sťažovateľ bude mať právo syna pravidelne a často navštevovať. Za tým účelom sťažovateľ ostal žiť na Slovensku a našiel si bývanie v blízkosti bydliska maloletého syna a jeho matky.

Sťažovateľ uviedol, že počas spoločnej dovolenky v Taliansku v lete roku 2006 mu syn   oznámil,   že   chce   s ním   žiť   v Taliansku   a nechce   sa   vrátiť   k matke   na   Slovensko. Dôvodom odmietania návratu k matke bol jej plánovaný sobáš a zmena miesta trvalého bydliska. Podľa sťažovateľa maloletý nesúhlasil so životnými plánmi svojej matky, tá však odmietala   jeho   želania a názory   vypočuť.   Po   ukončení   dovolenky   v Taliansku   maloletý oznámil svojej matke, že chce ostať žiť v Taliansku s otcom a požiadal ju, aby za ním prišla tieto skutočnosti prerokovať.

Na základe tejto udalosti podala matka maloletého na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 2. augusta 2006 (v sťažnosti je nesprávne uvedený 2. august 2007, pozn.)   návrh na zverenie maloletého M. do svojej starostlivosti. Predmetné konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 P 427/06. Sťažovateľ následne v rámci začatého konania   podal   vzájomný   návrh,   ktorým   žiadal   zveriť   maloletého   syna   do   svojej starostlivosti.

V predmetnom konaní sa do času podania sťažnosti   ústavnému súdu uskutočnilo jedno   pojednávanie,   a to   22.   novembra   2006.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   mu   matka maloletého bezprostredne po tomto pojednávaní začala brániť v prirodzenom stretávaní sa s maloletým synom, stretnutia povoľovala iba raz mesačne počas víkendu v sobotu a nedeľu po dve hodiny, a to vždy v mieste jej trvalého bydliska za jej osobnej prítomnosti, resp. prítomnosti iných osôb (jej súčasného manžela alebo rodičov). Za takýchto okolností nebola podľa tvrdení sťažovateľa komunikácia so synom uvoľnená a prirodzená, naopak syn bol napätý, vystresovaný   a odmietal rozsiahlejšiu komunikáciu, v ktorej by mohol vyrieknuť skutočnosti,   pre   ktoré   by   mu   matka   robila   výčitky.   Podmienky   vytvorené   matkou maloletého počas stretnutí označil   sťažovateľ za neľudské,   diskriminujúce a ponižujúce, poukázal tiež na skutočnosť, že mu neumožňovala tráviť so svojím synom voľné dni počas prázdnin a sviatkov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ 21. marca 2007 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal úpravy styku s maloletým synom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej tak, že stretnutia sa uskutočnia mimo miesta trvalého pobytu maloletého vždy každý párny víkend v mesiaci v čase od piatku od 13.00 h do nedele do 20.00 h, a zároveň požiadal o úpravu styku s maloletým mimo miesta trvalého pobytu počas veľkonočných sviatkov v čase od 13.00 h 5. apríla 2007 do 20.30 h 9. apríla 2007. Okresný súd návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia uznesením č. k.   5 P 427/06-342 z 19. apríla 2007 zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal   sťažovateľ   9.   mája   2007   odvolanie,   ktorým   sa   domáhal,   aby   odvolací   súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a zároveň namiesto veľkonočných   sviatkov   upraví   jeho   styk   s maloletým   počas   letných   prázdnin   v júli   až auguste   2007.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   CoP   26/2007-407   z 18.   júna   2007 rozhodnutie okresného súdu   zmenil   tak, že otec maloletého je oprávnený predbežne sa stretávať s maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky, a to každý párny týždeň v roku v sobotu v čase od 9.00 h do 20.00 h. Odvolací súd zároveň rozhodol, že sťažovateľ má tiež dočasné právo byť s maloletým synom počas letných školských prázdnin v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29. júla 2007 vrátane do 15.00 h, a to kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia z 21. marca 2007 zamietol.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 5, čl. 8, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:„1/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 13 CoP 26/07-407 zo dňa 18. 06. 2007, porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v čl. 5, čl. 8, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1, 3, čl. 10 ods. 2, čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP 26/07-407 zo dňa 18. 06. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný mu vyplatiť na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v sťažnosti   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol aj o dočasnom opatrení tohto znenia:

„Ústavný súd odkladá vykonateľnosť rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 13 CoP 26/07-407 zo dňa 18. 06. 2007.

Sťažovateľ M. M., je oprávnený sa s maloletým M. M., stretávať a tráviť s ním čas mimo miesta prihláseného pobytu maloletého každý párny víkend v roku v čase od piatku 13,00   hod   do   nedele   20,00   hod.   s tým,   že   matka   maloletého   Ing.   B.   –   O.,   je   povinná pripraviť syna na styk s otcom a tomuto ho odovzdá v určený deň a hodinu pred domom, v ktorom má prihlásený pobyt a otec maloletého je povinný syna v poriadku vrátiť matke pred domom, v ktorom má matka prihlásený pobyt najneskôr v určený deň a hodinu.“

Okrem uvedeného sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ   v súlade   s pokynom   predsedu   Ústavného   súdu   SR   O anonymizácii údajov publikovaných v rozhodnutiach Ústavného súdu SR z 09. 03. 2004 žiada, aby jeho meno a meno jeho právnej zástupkyne bolo nahradené iniciálkami mena.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (napr.   I. ÚS 124/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť len o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa krajským súdom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13 CoP 26/07,   t. j.   v rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 26/07-407 z 18. júna 2007

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať uvedených práv okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že mu ako otcovi bolo obmedzené jeho právo stretávať sa so svojím maloletým synom iba na dva dni v mesiaci, čo v porovnaní s právom   matky   tráviť   s maloletým   zostávajúce   dni   mesiaca   predstavuje   diskrimináciu a porušenie jeho práv a slobôd, pričom za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu označuje skutočnosť, že sa mu zákonným postupom nepodarilo domôcť svojich rodičovských práv.

Sťažovateľ podal 21. marca 2007 na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia,   ktorým   sa   domáhal   úpravy   styku   so   svojím   maloletým   synom   až   do právoplatného skončenia konania každý párny víkend v mesiaci v čase od piatku od 13.00 h do nedele do 20.00 h mimo miesta trvalého pobytu maloletého, a zároveň taktiež mimo miesta trvalého pobytu maloletého počas veľkonočných sviatkov, t. j.   v čase od 5. apríla 2007 od 13.00 h do 9. apríla 2007 do 20.30 h. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol uznesením   č.   k.   5   P   427/2006-342   z 19.   apríla   2007,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 13 CoP 26/2007-407 z 18. júna 2007 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že otcovi priznal oprávnenie stretávať sa so svojím maloletým synom kdekoľvek na území Slovenskej republiky každý párny týždeň v roku - v sobotu v čase   od   9.00   h   do   20.00   h,   a zároveň   rozhodol   o dočasnom   práve   sťažovateľa   byť s maloletým synom počas letných prázdnin roku 2007 v čase od 16. júla 2007 od 9.00 h do 29.   júla   2007   vrátane   do   15.00   h   kdekoľvek   na   území   Slovenskej   republiky.   Návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia vo zvyšnej časti krajský súd zamietol.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh otca maloletého dieťaťa na vydanie predbežného opatrenia, ktorý súdu došiel dňa 21. 03. 2007 (...). Mal za to, že otec „nepreukázal   naliehavosť   vydania   predbežného   opatrenia“,   lebo   „kontakt   maloletého dieťaťa s otcom nie je úplne prerušený“, keď „otec sa stretáva s maloletým raz za mesiac za prítomnosti matky“.

Otec   v podanom   odvolaní   žiadal   zmeniť   uznesenie   okresného   súdu   a návrhu   na vydanie predbežného opatrenia vyhovieť s tou zmenou, aby súd upravil styk otca s dieťaťom namiesto veľkonočných sviatkov počas letných prázdnin júl až august 2007. Trval na tom, že mu matka dieťaťa neumožňuje s dieťaťom styk „v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie jeho zdravého duševného vývinu“. On dieťa vidí „cca jeden víkend v mesiaci dve   hodiny   spravidla   v sobotu   a dve   hodiny   v nedeľu“   a to   len   „v   uzavretej   miestnosti detskej izby, v ktorej sa po celý čas návštevy nachádza matka maloletého a v niektorých prípadoch   aj   jej   terajší   manžel“.   Aj   telefonické   rozhovory   so   synom   môže   viesť   len „prostredníctvom slovenského telefónneho čísla, ktoré býva veľakrát nedostupné“. Konanie matky „nemá základ v zákonnej úprave“.

Matka maloletého dieťaťa vo vyjadrení sa k odvolaniu otca dieťaťa žiadala uznesenie okresného súdu potvrdiť. Popiera, že by obmedzovala stretnutia syna s otcom, ku ktorým dochádza „pravidelne každý druhý víkend v mesiaci“. Otec sa pritom nesnaží so synom stretnúť   aj   v iné   dni,   hoci   „sa   nachádza   z iného   dôvodu   vo   Z.   (najskôr   pracovného)“. Odvolateľ   s matkou   dieťaťa   vôbec   nekomunikuje.   On   dieťa   „uniesol   a odmietal   ho dobrovoľne vydať späť“ a bránil matke sa s dieťaťom stretávať. Nie je vhodné, aby maloleté dieťa vlastnilo dva telefóny. Má za to, že „úprava styku mimo miesta trvalého pobytu je reálne nevykonateľná“. Kým súd nerozhodol vo veci samej o zverení dieťaťa niektorému z rodičov   „považujem   akúkoľvek   predbežnú   úpravu   styku   za   veľmi   nebezpečnú a riskantnú“.

V dôsledku   podaného   odvolania   krajský   súd   vec   prejednal   v medziach   daných ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ OSP a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 220 OSP zmenil z týchto dôvodov.

V súdenej veci ide o rozhodovanie o predbežnom opatrení v rámci konania vo veci samej (§ 102 OSP) – o výkone rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, a to dočasne upraviť pomery účastníkov konania ohľadom   styku otca s dieťaťom, ktoré býva s matkou na Slovensku, občiankou Slovenskej republiky (§ 76 ods. 1 písm. f) OSP), pričom otec je občanom Talianskej republiky, kde aj trvalo žije. Platí, že predbežné opatrenie má právne účinky len na území Slovenskej republiky   (§ 37f ods. 2 zákona číslo 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Podľa zákona rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia (§ 28 ods. 2 zákona číslo 36/2005 Z. z.) Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, majú sa dohodnúť o úprave styku s dieťaťom (ak nie sú u niektorého z nich dôvody, pre obmedzenie alebo pozbavenie výkonu rodičovských práv) a doba, po ktorú jeden z rodičov sa nemôže stýkať s dieťaťom pre prekážky na strane druhého rodiča, by nemala byť neprimerane dlhá.

Dôvodne potom M. M. st. navrhuje dočasne upraviť jeho styk ako otca s maloletým Marcom,   ktorý   žije   v inom   štáte   s matkou   a z doteraz   vykonaného   dokazovania   vo   veci samej, najmä zo znaleckého posudku znalkyne PhDr. J. S. (...) vyplýva, že na strane otca nie sú   žiadne   prekážky,   ktoré   by   ho   robili   nespôsobilým   pre   výkon   rodičovských   práv a povinností,   pričom   vo   veci   samej   sa   zatiaľ   nerozhodlo.   Potom   je   v záujme   rodiča a dieťaťa, aby odlúčenosť nebola neprimerane dlhá.

Odvolací súd preto zmenil uznesenie okresného súdu a dočasne upravil styk otca s dieťaťom a to v každom párnom týždni v roku v sobotu od 9,00 h do 20,00 h. Matka dieťa pripraví na stretnutie a odovzdá ho otcovi pred svojím bydliskom (pred domom, v ktorom má prihlásený pobyt), kde ho otec aj v poriadku vráti. Otec sa môže s dieťaťom pohybovať kdekoľvek na území Slovenskej republiky. Nie je dôvod, aby otec nemohol byť s dieťaťom aj počas letných školských prázdnin. Pretože ide o predbežné opatrenie (dočasné), súd ho vymedzil len na dobu od 16. 07. 2007 do 29. 07. 2007 vrátane. Opäť otec môže mať dieťa u seba len na území Slovenskej republiky a nesmie s ním prekročiť jej hranice, aby tak nezmaril   jeho   vykonateľnosť.   Vo   zvyšku   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi   by   znamenalo   súčasne   aj   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy zameriava   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych predpisov   všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a slobodách.

Ústavný súd preto zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov [najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, a zistil, že to tak nie je.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 18.   júna 2007 vyplýva,   že odvolací súd   dôsledne   preskúmal skutkové   i právne závery prvostupňového súdu a jeho právnu argumentáciu a svojím uznesením zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu. Z odôvodnenia uznesenia tiež vyplýva, že krajský súd sa dôsledne zaoberal dôvodmi odvolania sťažovateľa, rozhodol o úprave styku s maloletým kdekoľvek na území Slovenskej republiky a vzhľadom na čas, v ktorom konal o odvolaní, rozhodol aj o úprave styku sťažovateľa s maloletým počas letných prázdnin. Skutkové a právne závery krajského súdu netrpia žiadnymi vnútornými rozpormi, vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne. Ústavný súd zastáva názor, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, neprieči sa účelu a zmyslu aplikovaných právnych predpisov a neznamená ani porušenie zásad spravodlivého procesu.

Aplikujúc   východiská   svojej   stabilizovanej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   je   dostatočne   odôvodnené,   pričom   právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, že podstatou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je nárok subjektu tohto práva, aby všeobecný súd rozhodol v súlade s jeho názormi a očakávaniami. Účelom tohto práva je garancia, že súdne konanie, ako aj verdikt súdu budú spĺňať parametre zákonnosti procesu a rozhodnutia tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ten – ktorý prípad. Navyše,   pri   rozhodovaní   o predbežnom   opatrení   ide   o poskytnutie   dočasnej   ochrany, pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím (II. ÚS 141/04, IV. ÚS 291/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 26/2007-407 z 18. júna 2007

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa uznesením krajského súdu, ktorým mu umožnil stretávať sa   so   svojím   synom   iba   dva   dni   v mesiaci,   došlo   k neoprávnenému   zásahu   do   jeho rodičovských práv a súkromného a rodinného života priznaných uvedenými ustanoveniami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   považoval   pre rozhodnutie za kľúčové tieto skutočnosti.

Rodičovské práva a povinnosti patria,   tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú spoločne v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Špecifické situácie výkonu rodičovských práv a povinností upravuje zákon o rodine, čo čl. 41 ods. 4 ústavy nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa (obdobne aj IV. ÚS 291/07 a III. ÚS 32/08).

V rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   dosiaľ   neustálila jednotná a všeobecná definícia   pojmu   rodinný   život, ktorý je obsahovou súčasťou čl. 8 ods. 1 dohovoru. Jedným z prvoradých cieľov rodinného života je však výchova detí, ktorá patrí   do   výkonu   rodičovských   práv.   Do   tohto   výkonu   je   treba   zaradiť   aj   problematiku zverenia dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a úpravy výkonu styku s ním. Vzhľadom na účel práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru možno konštatáciu vyslovenú vo vzťahu k nemu aplikovať aj pri posudzovaní porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Možnosť porušenia základných práv sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru treba posudzovať vo vzťahu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   v danom   prípade   nebolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 26/2007- 407 z 18. júna 2007

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   12   ods.   2   základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území   Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   uvedených   článkov   ústavy napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   na   základe   ktorého   môže   tráviť   čas   so   svojím synom   len   na   území   Slovenskej   republiky,   pričom   matka   maloletého   je   oprávnená   na trávenie času so synom aj mimo územia Slovenskej republiky, čo sťažovateľ nepovažuje za prejav rovnosti práv matky a otca dieťaťa a túto skutočnosť vníma ako diskrimináciu muža cudzej štátnej príslušnosti.

Z rovnakých dôvodov sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť   skutok s cieľom narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené.

Ústavný súd je v rámci konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy s poukazom na ustanovenie § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a preto pri namietanom porušení čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 14 a čl. 17 dohovoru vychádzal z formulácie, akú sťažovateľ predostrel v petite sťažnosti, a sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy neobsahuje garanciu základných práv   alebo   slobôd,   pretože   je   súčasťou   všeobecných   ustanovení   zakotvených   v prvom oddiele   druhej   hlavy   ústavy   pojednávajúcej   o základných   právach   a slobodách. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že článok, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Iné   ustanovenie   uvedených právnych   aktov   síce   možno   namietať,   ale   vždy   len   v spojení   s namietaným   porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06) To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl.   14 a čl. 17 dohovoru.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 2, čl. 4, čl. 9 ods. 1 a 3, čl. 10 ods. 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 26/2007- 407 z 18. júna 2007

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto dohovorom.

Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa, ktorého rodičia sa zdržiavajú v   rôznych   štátoch,   má   až   na   výnimočné   okolnosti   právo   udržiavať   pravidelné   osobné kontakty a priame styky s oboma rodičmi.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   práv   Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým nebol braný ohľad na jeho práva   a povinnosti   otca   ako rodiča,   keď   na základe   výrokovej   časti   napadnutého uznesenia je oprávnený stretávať sa so svojím synom len na území Slovenskej republiky, a to   iba   dva   dni   v mesiaci,   čo   je   v rozpore   so   zásadou,   aby   rodičia   mali   spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Ústavný súd už opakovane judikoval (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02, IV. ÚS 291/07), že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť   opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu.

Ústavný súd už taktiež zdôraznil, že orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a základných   slobodách   a že   tejto   ich   povinnosti   musí   zodpovedať   aj   výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01, IV. ÚS 291/07).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nedošlo k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   Dohovoru   o právach   dieťaťa. V uvedenom   prípade   okresný   súd   predbežným   opatrením   rozhodol   o úprave   styku sťažovateľa   s maloletým   synom,   pričom   krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania sťažovateľa zobral do úvahy ďalšie okolnosti a napadnutým uznesením predbežné opatrenie zmenil. Vychádzajúc z podstaty inštitútu predbežného opatrenia ústavný súd konštatuje, že účel predbežného opatrenia sa dosahuje bez ujmy na práve na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia podľa názoru   ústavného   súdu   nevylučuje,   aby   všeobecný   súd   poskytol   v konečnom   dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (II. ÚS 81/07, IV. ÚS 291/07).

Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a porušením označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Poukazujúc na skutkový stav uvedený v sťažnosti   právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a sťažovateľovi umožnil stretávať sa s maloletým mimo miesta prihláseného pobytu každý párny víkend v roku v čase od piatku od 13.00 h do nedele do 20.00 h.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrh   na   vydanie   dočasného   opatrenia,   návrh   na   zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, priznanie finančného zadosťučinenia a priznanie trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008