znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 197/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí 20. februára 2008 prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., právne zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Obdo   32/2005   z 28. júna   2006,   sp.   zn.   4 Obdo   31/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 a sp. zn. 3 Obdo 30/2005 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006, sp.   zn.   3 Obdo   31/2005   z   28.   júna   2006   a   sp.   zn.   3 Obdo   30/2005   z   28.   júna   2006 p o r u š i l   základné   právo   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o.,   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Obdo   32/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 a sp. zn. 3 Obdo 30/2005 z 28. júna 2006   z r u š u j e   a   v e c i   m u   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť spoločnosti A., spol. s r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 10 633,84 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťtri slovenských korún a osemdesiatštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2006 doručená sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 Obdo   32/2005   z 28.   júna   2006,   sp.   zn. 4 Obdo 31/2005   z   28.   júna   2006,   sp.   zn.   3 Obdo 31/2005   z   28.   júna   2006   a   sp.   zn. 3 Obdo 30/2005 z 28. júna 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   namieta,   že   štyrmi   napadnutými   uzneseniami   boli   porušené   jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie päť vecí,   ktoré   sa   týkali   tých   istých   účastníkov   a skutkovo   spolu   súviseli,   pričom   celkové peňažné plnenie prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy. Najvyšší súd ako dovolací súd s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 a § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie žalobkyne odmietol piatimi uzneseniami (každú vec osobitne), hoci odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho   rozsudku,   že   dovolanie   je   prípustné.   Najvyšší   súd   dospel   k právnemu názoru, že dovolanie v predmetných veciach nie je prípustné, keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   sa   týka   peňažných   plnení   neprevyšujúcich   desaťnásobok minimálnej mzdy.

Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 197/07-12 z 18. októbra 2007 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   vo   vyjadrení z 12. novembra 2007, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. januára 2008 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu v Nových Zámkoch   pod   č. k.   14 Cb 12/04-23   zo   dňa   9. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 191/03-20   zo   dňa 19. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa 12. 2. 2004, č. k. 15 Cb 88/02-26 zo dňa 25. 2. 2004, č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004, č. k.   15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa   25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde v Nových Zámkoch sťažovateľ sa domáhal voči V. zaplatenia súm 3 917,40 Sk, 2 569,99 Sk, 5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk,   40.826,36 Sk   a 2 246,40 Sk,   spolu   112.715,20 Sk.   Sťažovateľ   svoj   nárok právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného   do   31. 5. 2003.   Okresný   súd   v Nových   Zámkoch   v citovaných   veciach   žaloby zamietol a svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že sťažovateľovi nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá   zmluva   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona č. 273/1994   Z. z.   Sťažovateľ   rozsudky   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa o zaplatenie 112.715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu v Nových Zámkoch. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   uznesením   pod   č. k.   4 Obdo 38/2004   zo   dňa   7. 9. 2005   vo   veci o zaplatenie   5 664,86 Sk   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   s   odôvodnením,   že   v   konaní vedenom na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04 suma 5 664,86 Sk neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie prípustné.

Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   3   Obdo   31/2005, 3 Obdo 30/2005 a 4 Obdo 31/2005 boli doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 16. 8. 2006. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo 32/2005 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 17. 8. 2006.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „v danom prípade sťažovateľ napadol dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk a nie o peňažnom plnení vo výške 1 892,- Sk, 12.366,15 Sk, 1 836,- Sk a 3 917,40 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojich uzneseniach. Aj v záhlaví rozsudku Krajského súdu v Nitre pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 je uvedená suma 112.715,20 Sk a nie sumy 1 892,- Sk, 12.366,15 Sk, 1 836,- Sk a 3 917,40 Sk.

V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004   o   zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004   o   zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2246,40 Sk,   ktoré   sa   u neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa spisovej značky zodpovedá spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch pod sp. zn. 14 Cb 12/04.

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške   112.715,20 Sk,   ktoré   prevyšovalo   desaťnásobok   minimálnej   mzdy   (106080,-   Sk = 60.800,- Sk   podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu),   vyvolal   stav   denegatio iustitiae, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný. (...)

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať“.

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   veci   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky „Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca.   Jej   zjednocovanie   je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných. Predvídateľnosť   výsledku   súdneho   rozhodovania   garantuje   právnu   istotu   a   zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo. Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná. Ak na skutkovo a právne totožné prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne stanovisko,   právna   istota   fyzických   a   právnických   osôb   v   právny   poriadok   bude spochybnená   a   dôjde   k   porušeniu   princípov   právneho   štátu.   Ústavný   súd   síce   nie   je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou,   aby   všeobecné   súdy   neposudzovali   tie   isté   prípady   zásadne   rozdielne,   pretože rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak je spravodlivosť slepá, nemôže záležať výsledok sporu na tom, u ktorého senátu najvyššieho súdu prípad skončí“.

Sťažovateľka napokon upriamuje pozornosť na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 poukazujúc v ňom na vyslovený právny názor, podľa ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad   je   v súlade   s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi   podľa   čl. 11   ústavy   a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy“.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených článkov ústavy uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 a sp. zn. 3 Obdo 30/2005 z 28. júna 2006 s tým, aby boli tieto uznesenia zrušené a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 11. januára 2008, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené   14.   januára   2008,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   považuje   sťažnosť za neopodstatnenú na základe nasledovných argumentov:

«V   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutiach   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že dovolanie nieje prípustné (§ 238 ods. 5 O. s. p.) pretože predmet konania neprevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy, ktorá bola ku dňu začatia konania stanovená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z. stanovená na 5 570 Sk.

Pri   zvažovaní,   či   je   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   prípustné   bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné   prejednanie   podľa   §   112   O.   s.   p.   má   byť   z   pohľadu   §   238   ods.   5   O.   s.   p. považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých   spojených   veci,   alebo   má   byť   hodnotený   samostatne   pre   každú   spojenú   vec. Dovolací súd v napadnutých rozhodnutiach, i keď sa uvedeným problémom v odôvodnení rozhodnutí   bližšie   nezaoberá,   zrejme   vychádzal   z   názoru,   že   aj   po   spojení   vecí   treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.

Spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p., je technickým opatrením súdu sledujúcim jedine hospodárnosť konania. Spojenie nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa   nim   ich   postavenie.   Nemení   sa   nim   ani   predmet   konania   v   jednotlivých   spojených veciach   ani   ich   charakter.   Spojenie   je   viac-menej   náhodilou   skutočnosťou   závislou   na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale často aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie prichádza do úvahy, najmä vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako je tomu   v predmetnej   veci,   často   záleží   len   na   čase   ich   predloženia,   počte   vecí   naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné   prejednanie.   Dá   sa   to   dobre   ilustrovať   na   osude   viacerých   veci   rovnakých účastníkov a rovnakého druhu ako v predmetnej veci (podľa zberných spisov NS SR). V predmetnej   veci   bolo   na   spoločné   prejednanie   spojených   viacej   vecí,   ktoré   prejednal odvolací senát 24. júna 2004 pod sp. zn. 15 Cob 119/ 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004   iný   „balík“   trinástich   spojených   rovnakých   vecí.   Iný   senát   26   Cob   6.   júla   2004 prejednal   v   spojenom   konaní   štrnásť   takýchto   spojených   veci,   ale   aj   jednu   takúto   vec samostatne. Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie   a   ktoré   veci   sa   do   ktorého   „balíka,,   dostanú.   Spájaním   vecí   na   spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez toho, aby to mohli účastníci   ovplyvniť,   regulovať,   aby   súhrnná   hodnota   predmetu   odvolacieho   konania dosiahla   alebo   naopak   nedosiahla   hranicu,   ktorá   už   zakladá   prípustnosť   dovolania. Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách.   Ako   z   uvedeného   vyplýva,   nemôže   byť   závislá   na   tak   neistej   a   náhodilej skutočnosti akou je spojenie vecí resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Napokon   aj   po   spojení   vecí   odvolacím   súdom   sú   to   stále   tie   isté   veci   a   predmetom preskúmania   a   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sú   tie   isté   napadnuté   rozhodnutia   súdu prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojených veciach len súhrnom odvolacích rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Domnievam sa preto,   že prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   dovolanie   nie   je prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec- bude spojená s inou (inými) vecami. Dovolací   senát   dospel   k   správnemu   záveru,   že   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu dovolanie nie je prípustné.»

Na základe uvedenej argumentácie predseda najvyššieho súdu navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Z vyjadrenia   sťažovateľky   z   12.   novembra   2007,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 15. novembra 2007 vyplýva nasledovné:

„Medzi spojením vecí súdom v zmysle § 112 ods. 1 OSP a spojením vecí v žalobe žalobcom zásadne nie je rozdiel. Ak by žalobca uplatňoval v jednej žalobe. Zaplatenie sumy 112.715,20   Sk   z   dôvodu   omeškania   V.   s   platením   viacerých   peňažných   záväzkov, predmetom odvolacieho konania pred Krajským súdom v Nitre by bola takisto len vec s hodnotou   112.715,20   Sk.   Bolo   by diskriminačné,   keby najvyšší   súd robil   rozdiel   medzi spojením vecí, ktoré uskutočnili nižšie súdy a medzi spojením vecí, ktoré by urobil žalobca v žalobe.   Nie je ničím odôvodnené sankcionovať žalobcu za využitie svojho dispozičného práva za to, že skutkovo spoločné veci nespojil do jednej žaloby a uplatnil ich samostatnými žalobami. Vyplýva to aj z vlastnej judikatúry najvyššieho súdu R 53/1993 pri priznávaní trov právneho zastúpenia v prípade uplatneného nároku v jednej žalobe súhrnnou sumou pri   zaplatení   viacerých   peňažných   nárokov,   z   ktorých   by   každý   mohol   byť   predmetom samostatného   návrhu.   Ak   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   v   zmysle   §   13   ods.   4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (pôvodne podľa § 17 ods. 4 vyhlášky č. 240/1990 Zb. uvedenej v citovanom judikáte) najvyšší súd posudzuje úhrnný peňažný nárok ako spojené veci, nie je logické prečo ich neposudzuje ako spojené veci, ak veci spojil na spoločné konanie Krajský súd v Nitre.

Podľa prvej vety § 238 ods. 5 OSP pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska výšky uplatneného nárokuje rozhodujúci deň vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu a nie   deň   podania   samostatných   návrhov   na   prvostupňovom   súde.   Poukazujem   na   to,   že z napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   či   po   podaní   jedného   dovolania najvyšší súd vylúčil niektorú spojenú vec na samostatné konanie v zmysle § 112 ods. 2 OSP. Je nelogické a bolo by aj nehospodárne, keby už raz spojené veci Krajským súdom v Nitre najvyšší   súd   vylučoval   na   samostatné   konania   v   dovolacom   konaní.   Nie   je   zrejmé,   či najvyšší súd už raz spojené veci krajským súdom vylúčil na samostatné konania a prečo rozhodol o jednom a tom istom dovolaní osemkrát. V tomto smere napadnuté uznesenia najvyššieho súdu neobsahujú žiadne odôvodnenie.“

Ústavný súd zistil, že krajský súd spojil podľa § 212 ods. 1 OSP osem vecí, ktoré sa dotýkajú   tých   istých   účastníkov   a skutkovo   spolu   súvisia.   Sťažovateľka   podala   proti potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   pretože   ho   krajský   súd   pripustil. Najvyšší súd na účely splnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 238 ods. 5 OSP neuznal navýšenie peňažného plnenia spojením veci a dovolanie odmietal osobitne voči každej veci pôvodne vedenej na okresnom súde samostatne.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006 (súvisí   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Cb   179/03-22   z 12.   februára   2004)   sa argumentuje nasledovné:

„Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie v obchodnej   veci začalo na súde prvého stupňa dňa 26. novembra 2003. Nariadením   vlády   Slovenskej   republiky   č. 514/2002   Z. z,   ktoré   nadobudlo   účinnosť 1. októbra 2002 bola stanovená výška minimálnej mzdy sumou 5570 Sk. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v konaní o zaplatenie 3917,40 Sk. Spojenie veci v odvolacom konaní nemalo vplyv na skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka peňažného plnenia,   neprevyšujúceho   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   preto   dovolanie   v predmetnej veci nie je prípustné

Keďže dovolací súd nezistil závažné vady konania, majúce za následok prípustnosť dovolania   podľa   §   237   O.   s.   p.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   žalobcu s poukazom na § 243b ods.4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Úplne identickú   pasáž,   ale s Nariadením   vlády   Slovenskej   republiky   č.   411/2001 Z. z.,   ktorým   sa   ustanovuje výška   minimálnej   mzdy   a žalovanou   sumou   12   366,15   Sk, obsahuje   aj   uznesenie   sp.   zn.   3   Obdo   30/2005   z 28.   júna   2006   (súvisí   s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 Cb 90/02-25 z 1. marca 2004).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 (súvisí s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 Cb 179/03-21 z 1. marca 2004) sa argumentuje nasledovné:

„Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku zákon vymedzuje v ustanovení § 238 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p. naopak dovolanie proti rozsudku nie je prípustné z dôvodov uvedených v ods. 4 a ods. 5 tohto ustanovenia.

Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie   v obchodnej   veci   o peňažné   plnenie   v sume   Sk   3468,40   začalo   na   súde prvého stupňa 26. septembra. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 514/2002 Z. z. bola s účinnosťou   od   1.   októbra   2002   stanovená   minimálna   mzda   vo   výške   Sk   5   570,-. Desaťnásobok tejto mzdy predstavuje Sk 55 700,-.

Keďže   predmet   odvolacieho   a dovolacieho   konania   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy a súčasne dovolací súd nezistil závažné vady konania majúce za následok prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   O.   s.   p.,   najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto dovolanie žalobcu pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p v spojení s ust. § 243b O. s. p. odmietol.“

Úplne identickú   pasáž,   ale s Nariadením   vlády   Slovenskej   republiky   č.   411/2001 Z. z.,   ktorým   sa   ustanovuje   výška   minimálnej   mzdy,   obsahuje   aj   uznesenie   sp.   zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 (súvisí s rozsudkom okresného súdu č. k. 15 Cb 84/02-23 z 25. februára 2004).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd uvádza,   že   o identickej   veci   sťažovateľky   rozhodoval   už v nálezoch sp. zn. II. ÚS 243/05 z 9. novembra 2006, IV. ÚS 14/07 zo 17. mája 2007 a IV. ÚS 88/07 z 26. júla 2007.

Základným dôvodom   odmietnutia   dovolania bola podľa   odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu okolnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.   15 Cob 119/2004   z 24. júna 2004   sa   týkalo   peňažných   plnení   neprevyšujúcich desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238 ods. 5 OSP nebolo dovolanie v danej veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   jeho   rozhodnutia   nie   sú   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním   rozhodnutie odvolacieho súdu   v jej právnej veci o zaplatenie 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie nižších   súm   z pôvodne   samostatných   nárokov   jednotlivo   uplatených   sťažovateľkou osobitnými   (ôsmimi) žalobami,   pričom   tieto   veci   boli   v súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na pojednávaní konanom 24. júna 2004 krajským súdom spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Možno   konštatovať,   že   práve   obdobná   argumentácia,   akú   uvádza   predseda najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení,   chýba   v napadnutých   uzneseniach   o odmietnutí dovolania.

Pretože odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 a sp. zn.   3 Obdo   30/2005   z   28.   júna   2006 takéto   závery   neobsahovali   (najvyšší   súd   sa uvedeným   problémom   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec   nezaoberal),   možno konštatovať, že najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167   ods. 2   v spojení   s   § 157   ods. 2   OSP,   a v nadväznosti   na   to   možno   uzavrieť,   že uvedené   uznesenie   nemá   dostatočné   a objektívne   odôvodnenie,   ktoré   je   podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy (zároveň tieto   rozsudky   pripojila   vo   fotokópii).   V spojitosti   s tým   vyslovila   sťažovateľka   názor, že „rozdielnou   rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu   dochádza   k porušeniu   princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy), napr.   PL. ÚS 36/95], ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99), teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti. Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 32/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 4 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006, sp. zn. 3 Obdo 31/2005 z 28. júna 2006 a sp. zn. 3 Obdo 30/2005 z 28. júna 2006 podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, tieto uznesenia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 5. septembra 2006 a vyjadrenie z 15. novembra 2007. Odmena určená podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), (t. j. 1/6 z výpočtového základu 16   381   Sk)   za   úkony   vykonané   v roku   2006   predstavuje   za   1 úkon   2   730   Sk   a spolu s režijným paušálom 164 Sk, teda   sumu 2 894 Sk.   Odmena určená podľa   § 11 ods.   2 vyhlášky (t.   j. 1/6 z výpočtového základu 17 822 Sk) za úkony vykonané v roku   2007 predstavuje   za   1 úkon   2   970   Sk   a spolu   s režijným   paušálom   178   Sk   sumu   3   148   Sk. Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   právne   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom predstavuje za 2 úkony v roku 2006 spolu sumu 5 788 Sk a za úkon v roku 2007 sumu 3 148 Sk, t. j. spolu za 3 úkony právnych služieb 8 936 Sk. Táto suma sa navyšuje o 19 % DPH, pretože právny zástupca je platcom DPH. Celkovo teda priznáva ústavný súd úspešnej sťažovateľke úhradu trov v sume 10 633,84 Sk. Ústavný súd považoval sťažnosť za jednu vec, nie za spojenie vecí, a preto neaplikoval pri výpočte úhrady trov § 13 ods. 4 vyhlášky tak, ako to žiadala sťažovateľka. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2008