znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 196/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   1.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 18 Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   1.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „naša spoločnosť“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   18   Cb/171/2008-250   z 22.   októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa v právnej veci vedenej okresným súdom   pod sp.   zn. 18 Cb/171/2008 proti žalovanému Ing. J.   J.   (ďalej   len   „odporca“)   domáha   zaplatenia   finančnej   pohľadávky   vo výške 1 681 424,35 € s príslušenstvom. V priebehu konania okresný súd vyhovel návrhu odporcu a napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľku v intenciách § 141a zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   zložiť preddavok na trovy konania vo výške 84 071 €. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18 Cb/171/2008-250   z 22.   októbra   2012   sťažovateľka   namieta   sťažnosťou   podanou na ústavnom súde.

3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu v podanej sťažnosti do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine namieta retroaktívne pôsobenie ustanovenia § 141a OSP, keď tvrdí, že „Právnym dôvodom pre uloženie povinnosti našej spoločnosti zložiť preddavok na trovy konania bolo ust. § 141a OSP, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2012. Ako uvádza súd aj v uznesení o preddavku, súdne konanie začalo na základe návrhu našej spoločnosti   podaného   dňa   25.   02.   2008,   teda   prebiehalo   takmer   štyri   roky   pred nadobudnutím účinnosti zákonného ustanovenia, na základe ktorého bola našej spoločnosti uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Súd aplikoval predmetnú právnu normu   retroaktívne,   teda   na   súdne   konanie,   ktoré   začalo   a   prebiehalo   ešte   pred nadobudnutím   účinnosti   tejto   právnej   normy.   V   danom   prípade   došlo   v   dôsledku aplikovania   tejto   právnej   normy   k   značnému   zhoršeniu   právneho   postavenia   našej spoločnosti, nakoľko nám bola na základe tejto právnej normy uložená peňažná povinnosť, ktorá svojím rozsahom nie je vôbec zanedbateľná a na ktorej splnenie je viazané ďalšie vedenie tohto súdneho konania.

Rovnako   aj   naša   spoločnosť   v   čase,   kedy   sa   rozhodovala   o   podaní   žaloby   voči odporcovi na zaplatenie pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní, bola si vedomá nákladov s tým spojených, a to v podobe povinnosti zaplatiť súdny poplatok v maximálnej zákonnej výške. Naša spoločnosť sa v danom čase nemohla domnievať a nemohla žiadnym spôsobom predpokladať,   že   po   štyroch   rokoch   vedenia   súdneho   konania   jej   bude   uložená   ďalšia peňažná povinnosť, ktorej splnenie podmieňuje vedenie súdneho konania a ktorej rozsah je natoľko závažný, že v prípade, ak by onom naša spoločnosť vedela v čase podania žaloby, mohlo by to vážne ovplyvniť samotné rozhodnutie o tom, či spoločnosť žalobu podá a či bude schopná niesť náklady súdneho konania.“.

3.2   V druhej   rovine   namieta   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   k čomu   tvrdí: „Upozorňujeme pritom na neprimeranú výšku uloženej zábezpeky na trovy konania, ktorá viac ako dvojnásobne prevyšuje výšku zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania. Výšku súdneho poplatku 33.193,- € pritom zákonodarca v rámci zákona č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   v znení   nesk.   predpisov   považoval   za   natoľko   vysokú,   že ju stanovil ako maximálnu hranicu pre súdny poplatok, nakoľko platenie vyššej sumy ako nákladov na začatie súdneho konania považoval už zákonodarca za neprimerane vysokú. Ak teda zákonodarca stanovil v jednom prípade takúto hranicu na sumu 33.193,- €, je náležité, aby   sa   primeranosťou   určenej   výšky   preddavku   na   trovy   konania   zaoberal   pri   sume prevyšujúcej tento zákonný limit viac než dvojnásobne.“

V závere svojej argumentácie poukázala na to, že „Je zrejmé, že cieľom inštitútu zábezpeky na trovy konania je zloženie takej peňažnej sumy, z ktorej bude možné následne uspokojiť nárok na náhradu trov konania tej procesnej strany, ktorá bude mať v spore úspech“,   pričom   zvýraznila   skutočnosť,   že „Uloženie   takejto   sumy   je   preto   v rozpore s povahou inštitútu zábezpeky trov konania a v dôsledku zaťaženia účastníkov konania touto povinnosťou hrozí, že naša spoločnosť nebude schopná splniť túto povinnosť a vzhľadom na predpokladané následky takéhoto stavu v zmysle ust. § 141a ods. 1 OSP nebude môcť uplatňovať svoje oprávnené nároky voči odporcovi v súdnom konaní, čím dôjde k odňatiu možnosti konať pred súdom, odňatiu práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/171/2008 porušil právo spoločnosti 1., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Poprad vydané dňa 22. 10. 2012, sp. zn. 18 Cb/171/2008 a nariaďuje sa opätovné prejednanie veci.“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu do času rozhodnutia o jej sťažnosti.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Podstatou námietok sťažovateľky sú právne závery okresného súdu, ku ktorým dospel vyhodnocujúc návrh odporcu na postup podľa § 141a OSP, s ktorými nesúhlasí, pričom poukazom aj na praktickú stránku veci dôvodí, že „Predmetná peňažná suma... predstavuje značnú záťaž pre našu spoločnosť, ktorá už v tomto konaní zaplatila súdny poplatok v maximálnej zákonom stanovenej výške... a napriek tejto skutočnosti sa ani 4 roky po začatí tohto súdneho konania nedočkala uspokojenia svojej pohľadávky.“.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde“   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny   opravný   prostriedok,   vyjmúc   návrh   na   obnovu   konania   a   iný   právny prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

11.   V   danom   prípade   je   potrebné   sťažnosť   považovať   za   predčasnú,   a teda neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu   procesnej povahy, ktoré nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   v materiálnom   slova   zmysle   na   základe   jej nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný súd)   na   základe   nezloženia   stanoveného   preddavku   na   trovy   konania   zastavil   konanie (§ 141a ods. 1 in fine OSP) a následne by prebehlo pre sťažovateľku neúspešné opravné konanie pred všeobecnými súdmi, v rámci ktorého by namietala nosnými dôvodmi tejto sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po prípadnom   využití   možnosti   podať   mimoriadne   opravné   prostriedky),   bude   mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prerokovania veci nie je (zatiaľ) daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).

13. Nad rámec svojej už uvedenej nosnej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, v texte podanej ústavnej sťažnosti síce namietala aj porušenie ďalších práv než uplatnených v petite podanej sťažnosti vrátane aj viacerých právnych princípov, ako napr. princíp zákazu retroaktivity, avšak vyslovenie ich porušenia v petite podanej sťažnosti už nežiada, resp. na ich   porušenie   v petite   sťažnosti   nepoukazuje.   Ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa nemohol touto jej argumentáciou zaoberať a poňal ju iba ako súčasť jej širšej argumentácie. Navyše, považuje za potrebné zdôrazniť, že aj v situácii, ak by sťažovateľka formulovala petit podanej sťažnosti smerom k v texte podanej sťažnosti namietaným právnym princípom a na nich sa vzťahujúce práva, aj   pre   tento   prípad   by   ústavný   súd   postupoval   v kontexte   svojej   zvolenej   nosnej argumentačnej línie (pozri body 9 a 11, pozn.).

15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu prostredníctvom   kvalifikovaného   zástupcu,   pričom   z textu   plnomocenstva   priloženého k sťažnosti vyplýva, že toto nebolo udelené na meno advokáta, ktorý mal v konaní pred ústavným súdom sťažovateľku zastupovať, ale je udelené obchodnej spoločnosti K., s. r. o., pričom predloženie perfektného plnomocenstva je podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde   („k   návrhu   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa advokátom...“) povinnou prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

16. V závere svojej argumentácie a reagujúc na námietku sťažovateľky spočívajúcu v tom, že „Vo vzťahu k spätnému pôsobeniu ust. § 141a OSP poukazuje na znenie ust. § 372t OSP...“, ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke dodáva, že celkom zjavne správne malo byť v uznesení okresného súdu č. k. 18 Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 uvedené ustanovenie § 372u OSP, a nie 372t OSP.

17.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013