znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 196/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 Nt 50/2010 z 18. mája 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a zároveň vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 Nt 50/2010 z 18. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   M.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Nt   50/2012   z   18.   mája   2011   (ďalej   len „uznesenie z 18. mája 2011“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2011.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   z   18.   mája   2011 rozhodol o nepovolení obnovy konania v jeho veci skončenej právoplatným rozsudkom tohto   súdu   sp.   zn.   8   T   27/2008   z 29.   mája 2008.   Sťažovateľ   podal   20.   mája 2011   na krajskom súde proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, o ktorej uvedený súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol. V rámci svojej argumentácie k sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol:

„Návrh   na   povolenie   obnovy   konania   skončeného   právoplatným   rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29. 05. 2008, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia som podal dňa 20. 05. 2010, pričom okrem návrhu na vypočutie nových svedkov trestnej veci M. A., R. T. a M. G. som navrhoval   ako   nový   dôkaz   vykonať   aj   vyšetrenie   svedkyne   poškodenej   A.   M.   znalcami psychiatrami   a   za   ich   prítomnosti   vykonať   ku   skutku   aj   opätovne   podrobný   výsluch poškodenej so zameraním na rozpory v jej výpovediach, ako aj z jej vyjadrenia uvedenom v úradnom zázname príslušníkov PZ nstržm. R. P. a P. V. z 30. 6. 2007, pričom na rozpory v jej výpovediach v prvom štádiu vyšetrovania správne poukazoval aj prokurátor, ale napriek tomu nebolo vykonané jej znalecké skúmanie k otázke vierohodnosti jej výpovedí.

Senát Okresného súdu v Trenčíne v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sa opätovne vôbec nezaoberal skutočnosťou, že poškodená M. v rámci prípravného konania a aj v konaní pred súdom menila svoju pôvodnú výpoveď a neakceptoval môj písomný návrh na vykonanie vyšetrenie svedkyne poškodenej M. znalcami psychiatrami a zamietol môj návrh na povolenie obnovy konania.

Taktiež sa súd nevysporiadal so skutočnosťou uvádzanou v písomnom návrhu na povolenie obnovy konania, že poškodenej v čase o 17.38 hod. dňa 30. 06. 2007 bol vdychu nameraný alkohol v množstve 0,22 mg/l, pričom nebol vykonaný prepočet na výšku hladiny alkoholu na inkriminovanú dobu, kedy sa skutok mal stať a táto skutočnosť mala byť ďalším dôvodom na znalecké skúmanie vierohodnosti jej výpovede.

Z lekárskej správy z gynekologického vyšetrenia vyplýva, že u poškodenej nebolo zistené   žiadne   poranenie,   naproti   tomu   z lekárskeho   psychiatrického   vyšetrenia   zo   dňa 30. 06. 2007 MUDR. K. K. okrem iného vyplýva skutočnosť, že poškodená bola ako 12. ročná vyšetrená detským psychiatrom Dr. K. a asi dvakrát bola u neho aj na pohovore, čo pri   tak   závažnom   skutku   pre   aký   som   bol   odsúdený   vyžadovalo   vykonanie   znaleckého dokazovania   na   vierohodnosť   výpovedí   poškodenej,   nakoľko   bez   zadováženia   takéhoto dôkazu nemal súd rozhodnúť o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Z uvedených dôvodov vyplýva, že súd pri zamietnutí môjho návrhu na povolenie obnovy   konania   vychádzal   z   nedostatočne   zisteného   nového   skutkového   stavu   a   bez vykonania   nového   navrhovaného   dôkazu,   vyšetrenia   duševného   stavu   svedkyne   – poškodenej A. M. so zameraním na zistenie vierohodnosti jej výpovedí nemal môj návrh na povolenie   obnovy   konania   zamietnuť,   nakoľko   takýto   nový   dôkaz   v kontexte s novovykonanými   nepriamymi   dôkazmi   ako   aj   s   dôkazmi   vykonanými   v pôvodnom dokazovaní v konaní pod sp. zn. 8 T 27/2008 by viedol k inému záveru a k preukázaniu, že som skutok pre ktorý vykonávam trest odňatia slobody nespáchal.

Do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o mojej sťažnosti zo dňa 20.05. 2011 proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 2Nt/50/2010 zo dňa 18. 05. 2011, ktorým bolo rozhodnuté o nepovolení obnovy konania.“

S ohľadom na obsah svojej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   uznesením   okresného   súdu   z   18.   mája   2011   a   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bolo porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   ústavy   a   že   nečinnosťou   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2011 bolo porušené tiež jeho základné právo podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   a   zároveň   prikázal   krajskému   súdu   v   predmetnej   veci   konať   bez prieťahov „a v súvislosti so zachovaním práva na obhajobu obnovu konania skončeného rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 8 T 27/2008 zo dňa 29. 05. 2008 povolil, a aby súčasne rozhodol o prerušení jeho výkonu trestu až do nového rozhodnutia“.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   ústavy   bolo   porušené   uznesením   okresného   súdu   z   18.   mája   2011   a   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu. K porušeniu uvedeného práva malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd neakceptoval, resp. sa nestotožnil s jeho argumentáciou uvedenou v jeho návrhu na povolenie obnovy konania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   treba   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05).

V danom prípade sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorým sa okresný   súd   zjavne   zaoberal,   o   čom   svedčí   jeho   uznesenie   z   18.   mája   2011.   Podľa ústavného   súdu   iba   na   základe   skutočnosti,   že   sa   okresný   súd   s   návrhom   sťažovateľa nestotožnil, nemožno dospieť k záveru o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v predmetnom konaní.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   taktiež   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. mája 2011.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že pri sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prostredníctvom   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným   súdom,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého majú sťažovatelia právo, v danom prípade ide o trestné konanie, v rámci ktorého má sťažovateľ tiež právo podať sťažnosť na nečinnosť na nadriadenom súde podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   za   účinný   prostriedok   ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje aj sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods.   3   Trestného   poriadku   (IV.   ÚS   296/2010,   II.   ÚS   31/09).   Účinnosť   tohto   právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Aj keď je sťažovateľ v predmetnom konaní zastúpený právnym zástupcom, využitie uvedeného účinného prostriedku nápravy ústavnému súdu nepreukázal.

Ústavný súd preto uzavrel, že sťažovateľ účinný prostriedok ochrany svojich práv podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku nevyužil.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia zdôrazňuje, že ak krajský súd po predchádzajúcom uplatnení sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku naďalej bude v namietanom konaní nečinný, resp. nebude postupovať efektívne, sťažovateľovi nebude nič brániť v tom, aby opätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012