znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 196/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť E. R., B., L. R., JUDr. M. P., B., d. K., B., Ing. Š. B., B.,   a   Ing.   A.   B.,   B., zastúpených   advokátkou   JUDr. J.   M.,   B., vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 5 Co 86/07 z 29. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K., Ing. Š. B. a Ing. A. B. na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   b o l o   p o r u š e n é uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 86/07 z 29. februára 2008 v časti, v ktorej   rozhodol   o trovách   účastníkov   (navrhovateľa   a odporcov   v 1.   rade   až   6.   rade) konania.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 86/07 z 29. februára 2008 v časti,   v ktorej   rozhodol   o trovách   účastníkov   (navrhovateľa   a odporcov   v 1.   rade   až 6. rade) konania, z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K., Ing.   Š.   B.   a Ing.   A.   B. trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   476,59   €   (slovom štyristosedemdesiatšesť eur a päťdesiatdeväť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. J. M., B.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť E. R., L. R., JUDr. M. P., d. K., Ing. Š. B. a Ing. A. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 86/07 z 29. februára 2008.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 C 24/03-329 z 13. decembra 2005 v znení opravného uznesenia č.   k.   22   C   24/03-353   z   18.   januára   2007   bolo   konanie   v   právnej   veci   navrhovateľa Slovenská   republika   –   I.  ...   o   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   a   iné   na   základe späťvzatia   návrhu   navrhovateľom   zastavené   a   všetkým   odporcom   (sťažovateľom)   bola priznaná   náhrada   trov   konania   v celkovej   sume   328   734,50   Sk.   Na   základe   odvolania navrhovateľa proti výroku uznesenia prvostupňového súdu o trovách konania krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu (v znení opravného uznesenia) v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   výroku   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi navrhovateľom   a   odporcami   (sťažovateľmi)   tak,   že   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal náhradu trov konania. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2008.

Sťažovatelia tvrdili, že napadnutým uznesením krajského súdu (v časti o náhrade trov konania)   boli   porušené   už   uvedené   práva,   čo   odôvodňujú   tým,   že „okresný   súd...   ako prvostupňový súd   v predmetnom konaní   priznal svojim   rozhodnutím   všetkým odporcom náhradu   trov   konania   podľa   prvej   vety   ustanovenia   §   146   ods.   2   OSP...   preto,   lebo navrhovateľ   svojim   procesným   úkonom   zavinil,   že   sa   konanie   muselo   zastaviť.   Pritom v odôvodnení tiež uviedol,   že nebolo možné konštatovať,   že by navrhovateľ zobral svoj návrh späť z dôvodu správania sa odporcov a ani, že bol návrh podaný dôvodne. Nešlo teda o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta.

Krajský   súd...   právne   posúdil   otázku   náhrady   trov   konania   úplne   odlišne   od právneho   posúdenia   tejto   otázky   prvostupňovým   súdom   a   svojim   uznesením   zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.“.

Sťažovatelia   poukázali   na   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   podľa   ktorej „... v takomto   prípade,   súd rozhodne o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2   O.   s.   p.“. Poukázali   napr.   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 27. októbra 1992 sp. zn. 2 Obo 183/92, v ktorom sa uvádza „Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta OSP z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania.“, a na uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   mája   1995   sp.   zn. 3 Obo 180/95, podľa ktorého „Ak súd v časti zastaví konanie na základe späťvzatia žaloby, rozhodne o náhrade trov konania v tejto časti podľa § 146 ods. 2 O. s. p.“

Podľa názoru sťažovateľov kým okresný súd aplikoval na rozhodnutie o náhrade trov konania ustanovenie § 146 ods. 2 OSP v súlade s ustálenou judikatúrou, „krajský súd... svoje   rozhodnutie...   odlišne   od   judikatúry,   oprel   o   odsek   1   ustanovenia   §   146   OSP“. V ďalšom   poukázali   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   ktorý   sa   vo   viacerých rozhodnutiach vyslovil k princípu právnej istoty ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne   vyriešená   podstatne   odchylným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho   konania   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (III. ÚS 192/06)“.

Krajský súd odôvodnil skutočnosť, že na predmetný prípad neaplikuje ustanovenie § 146 ods. 2 prvú vetu OSP iba tak, že „V danom prípade... nejde (vzhľadom na dôvody späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p., keď nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného návrhu...   Pritom   podľa   tohto   odôvodnenia,   súd   vylúčil   na   daný   prípad   aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP najmä preto, lebo nesprávne a v rozpore s dikciou tohto   ustanovenia   požadoval   na   jeho   aplikáciu,   okrem   zavinenia   navrhovateľa,   že   sa konanie zastavilo, aj existenciu takej podmienky, ktorú prvá veta ustanovenia § 146 ods. 2 vôbec neobsahuje, a to podmienku týkajúcu sa dôvodnosti podania návrhu... Krajský súd... ustanovenie   §   146...   OSP   aplikoval   svojvoľne   a   napadnutým   rozhodnutím   spôsobil sťažovateľom majetkovú ujmu vo výške 328,734,50 Sk...

Rozhodnutie odvolacieho súdu sťažovatelia nemohli predvídať, nakoľko vedeli, že zastavenie konania zavinil sám navrhovateľ, lebo konanie sa muselo zastaviť iba preto, že navrhovateľ zobral svoj návrh späť a s ohľadom na ustálenú judikatúru preto rozumne očakávali, že im bude navrhovateľ, v súlade so zákonom, povinný trovy konania nahradiť.“.

Na základe uvedených skutočností   sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol takto:

„1. Základné právo odporcov 1/ - 6/ rade podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... boli uznesením Krajského súdu... č. k. 5Co 86/07-360 z 29. februára 2008 porušené.

2. Základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20   ods.   1   Ústavy...   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru... bolo výrokom uznesenia Krajského súdu... č. k. 5Co 86/07-360 z 29. februára 2008, v časti týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami 1/ až 6/ porušené.

3. Zrušuje sa výrok Krajského súdu... č. k. 5Co 86/07-360 z 29. februára 2008, v časti   týkajúcej   sa   výrokov   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi   navrhovateľom a odporcami 1/ až 6/ rade a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4.   Krajský   súd...   je   povinný   nahradiť   odporcom   1/   -   6/   trovy   konania   na   účet advokátky JUDr. J. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

2.   Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. I. ÚS 126/09-11 zo 14. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

3. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vyjadrila   predsedníčka   krajského   súdu podaním č. Spr. 3402/2009 z 29. júla 2009 a k jej stanovisku zaujali postoj sťažovatelia v podaní z 18. augusta 2009.

3.1   Predsedníčka   krajského   súdu   predmetnú   výzvu   predložila   na   vyjadrenie príslušnému   predsedovi   senátu,   ktorý   uviedol,   že „... dôvodom   späťvzatia   sú   iné prebiehajúce konania, v ktorých okruh účastníkov na strane navrhovateľa a odporcov je rovnaký, a ktoré konania zároveň v širšej miere riešia otázky sporné medzi účastníkmi konania....

V danom   prípade,   podľa   názoru   odvolacieho   senátu,   nešlo   (vzhľadom   na   vyššie uvedené dôvody späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ustanovením § 146 ods.   2   vety   prvej   O.   s.   p., keď   nebolo   možné   konštatovať   len   a   výlučne   zavinenie navrhovateľa   pri   zastavení   konania,   z   ktorého   dôvodu   aj   odvolací   súd   pri   rozhodnutí o náhrade trov aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., ktoré má všeobecnú povahu...“. Na základe uvedeného považovala sťažnosť za nedôvodnú.

3.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   k stanovisku   krajského   súdu   uviedla,   že ... z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu... bolo zistené, že... prevzala právny názor predsedu senátu 5Co, s ktorým sa pravdepodobne stotožnila.

Pokiaľ ide o právny názor predsedu senátu 5Co, že vzhľadom na dôvody späťvzatia návrhu nejde o typickú situáciu, predpokladanú ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p., keď nemožno konštatovať len a len výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného navrhuje zavádzajúci.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   žaloba   bola   podaná   26.   05.   2003 a konanie bolo právoplatne skončené v júni 2008. Za toto obdobie odporcovia... reagovali na všetky výzvy súdu, podávali vyjadrenia, právna zástupkyňa sa zúčastňovala vytýčených pojednávaní..., ktoré sa z dôvodov na strane žalobcu nekonali. Na ostatné pojednávanie sa právny zástupca žalobcu nedostavil. Súdu faxovým podaním oznámil, že berie žalobu spať v celom rozsahu...“.

4. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože obaja účastníci vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

5. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

6. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo   na to,   aby sa   v   jeho veci   v   konaní pred   všeobecnými   súdmi   rozhodovalo   podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenské republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Podľa § 146 OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho   výsledku,   ak konanie   bolo   zastavené   [ods.   1   písm.   c)].   Ak   niektorý   z   účastníkov zavinil,   že   konanie sa   muselo   zastaviť,   je povinný uhradiť jeho trovy.   Ak   sa   však   pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (odsek 2).

7.   O uplatnení   niektorého   z princípov   upravujúcich   náhradu   trov   konania,   ktoré vyplývajú   z   §   142   až   §   151   OSP,   rozhodovali   aj okresný   súd   a   krajský   súd.   Z týchto ustanovení   vyplýva,   že   všeobecný   súd   rozhoduje   o náhrade   trov   konania   podľa   vopred ustanovených   zásad   a   podľa   úkonov,   ktoré   boli   v konaní   vykonané   účastníkmi   a ich právnymi zástupcami. Výška náhrady trov konania sa určí tiež podľa osobitných predpisov.

8.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   výrok   namietaného   rozhodnutia krajského súdu v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania vzniknutých štátu (ktorých náhradu   štátu   nepriznal,   pozn.),   nebol   napadnutý   sťažnosťou   (z   obsahu   sťažnosti   ani navrhovaného petitu to nevyplýva), preto touto časťou sa nezaoberal, a teda v tejto časti je výrok namietaného rozhodnutia krajského súdu nedotknutý.

9.   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu v ostatnej (napadnutej)   časti,   t.   j.   v   časti,   v ktorej   rozhodol   o trovách   účastníkov   (navrhovateľa a odporcov v 1. rade až 6. rade) konania, a konštatoval, že jeho rozhodnutie je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a potom aj v rozpore s právom na ochranu majetku obsiahnutým v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

10. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi vedľajšej,   postupuje   nanajvýš zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného výroku   o   nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté   aj   iné základné   právo.   Ústavný   súd   už   rozhodoval   o ústavnosti   rozhodnutí   o trovách   konania (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

11.   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení z   29.   februára   2008   uviedol   (v   rozsahu námietok   sťažovateľov),   že „...   Súd   prvého   stupňa...   rozhodnutie   v   časti   týkajúcej   sa náhrady trov konania... odôvodnil... aplikáciou ust. 146 ods. 2 vety prvej O. s. p., keď navrhovateľ späťvzatím návrhu zavinil z procesného hľadiska zastavenie konania, je preto povinný uhradiť jeho trovy, pričom nemožno konštatovať, že navrhovateľ vzal späť návrh z dôvodu   správania   sa   odporcov   (kedy   by   bolo   namieste   rozhodnutie   o   náhrade   trov v zmysle § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p.) ani že by návrh na začatie konania bol podaný dôvodne...

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   včas   odvolanie   navrhovateľ,   navrhol   jeho   zmenu v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   účastníkov   a   štátu   tak,   že   ani   jednému z účastníkov či štátu sa neprizná právo na náhradu trov.

Poukázal na skutočnosť, že dôvodom späťvzatia návrhu z jeho strany bol stav, kedy po   rozhodnutí   Krajského   pozemkového   úradu   z   3.   12.   2005   o   nevyhovení   protestu prokurátora...   z   24.   7.   2002   proti   rozhodnutiu   Okresného   úradu   Bratislava   I č. 090/13601/98 - Tr. a v dôsledku prevodu vlastníctva na ďalšie osoby odporkyňou 1/ došlo k podstatnej zmene právnej situácie, ktorá vyžaduje uplatnenie nárokov, navrhovateľa proti odporcom   inými   právnymi   prostriedkami.   Taktiež   v   dôsledku   skutočnosti   prevodov vlastníctva   na   ďalšie   osoby,   teda   správaním   sa   odporcov,   sa   ďalej   rozširoval   okruh účastníkov   tak,   že   konanie   vo   veci   samej   vzhľadom   na   neexistenciu   predbežnej   úpravy pomerov   strácalo   svoj   účel   z   hľadiska   procesnej   hospodárnosti.   Uvedené   skutočnosti považoval navrhovateľ za významné z hľadiska splnenia podmienok ust. § 150 O. s. p. ako dôvodov osobitného zreteľa pre rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania...

Záverom poukázal odvolateľ na skutočnosť, že z celého priebehu konania a dôkazov v spise nemožno vyvodiť záver o bezdôvodnosti návrhu na začatie konania, navrhovateľ sa naďalej považuje za osobu, ktorej bolo neoprávnene odňaté vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom namietaných prevodov, navrhovateľ prostredníctvom správcu majetku štátu si plní zákonnú povinnosť v smere ochrany a navrátenia tohto majetku, čím nakoniec dôvodil i priamo späťvzatie návrhu na začatie konania...

Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutej časti uznesenia súdu prvého stupňa, uplatnili si zároveň náhradu trov odvolacieho konania...

Odvolací súd prejednal vec... bez nariadenia odvolacieho pojednávania..., dospel pritom k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Z obsahu písomného späťvzatia návrhu navrhovateľa zo 6. decembra 2005 vyplýva, že   jeho   dôvodom   sú   iné   prebiehajúce   konania,   v   ktorých   okruh   účastníkov   na   strane navrhovateľa a odporcov je rovnaký a ktoré konania zároveň v širšej miere riešia otázky sporné medzi účastníkmi konania...“.

12. Krajský súd právne závery, na základe ktorých zmenil prvostupňové rozhodnutie, formuloval takto: „Pri použití ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. je potrebné otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania (napr. podľa ust. § 96 ods. 1 O. s. p. v prípade, že navrhovateľ vzal účinne späť návrh na začatie konania), nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno (§ 146 ods. 2 O. s. p.) uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené (veta prvá) resp. túto povinnosť uložiť odporcovi v prípade, že bol návrh vzatý späť pre jeho správanie, pričom návrh bol podaný dôvodne (veta druhá ust. § 146 ods. 2 O. s. p.).

V   danom   prípade   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nejde   (vzhľadom   na   dôvody späťvzatia návrhu) o typickú situáciu predpokladanú ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p., keď nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania so súčasným konštatovaním, že v danom prípade nešlo o prípad celkom bezdôvodne podaného návrhu, rovnako tak v súdenej veci neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p., keď z obsahu spisu nevyplýva, že by zo strany odporcov došlo k takému ich správaniu, ktorého následkom by bol zánik uplatneného nároku.

Neostalo   potom   odvolaciemu   súdu   než   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa v časti   týkajúcej   sa   výrokov   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi   navrhovateľom a odporcami zmeniť (§ 220 O. s. p.), keď neboli podmienky pre potvrdenie, ale ani pre zrušenie napadnutej časti uznesenia a rozhodnúť o náhrade trov za použitia ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p...

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 151 ods. 1 O. s. p., v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi (§ 142 ods. 1 v spojení s§ 224 ods. 1 O. s. p.) náhradu trov priznať nebolo možné, pre neuplatnenie tejto náhrady.“

13. Aj keď všeobecný súd rozhoduje o nákladoch konania z úradnej povinnosti (aj bez návrhu), neušlo pozornosti ústavného súdu, že navrhovateľ v podanom odvolaní žiadal krajský   (odvolací)   súd   rozhodnúť o trovách   konania podľa   §   150   OSP (pri   zohľadnení dôvodov osobitného zreteľa), a nie podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP (ako rozhodol krajský súd v namietanom uznesení). Rovnako z podaného odvolania z 27. decembra 2005 vyplýva, že   žalobu   proti   odporcom   v 1.   rade   až   6.   rade   podal   navrhovateľ   z opatrnosti   –   na zamedzenie   situácie,   aby   po   prípadnom   vyhovení   protestu   prokurátora   pozemkovým úradom   (k   čomu   nedošlo,   pozn.)   nebolo   toto   rozhodnutie   nevykonateľné   (kvôli medzičasnému prevodu vlastníctva na ďalšie osoby) a boli by potrebné iné/ďalšie súdne konania. Uvedenú opatrnosť navrhovateľ v rámci podaného odvolania zvýraznil tým, že ihneď, ako sa dozvedel o nevyhovení protestu prokurátora krajským pozemkovým úradom (jeho rozhodnutím z 3. decembra 2005), zobral návrh podaním zo 6. decembra 2005 späť. Z uvedených dôvodov (zjednodušene povedané) sa proti odporcom (sťažovateľom) viedlo súdne konanie od 26. mája 2003 a bolo skončené jeho zastavením (v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom) 13. decembra 2005.

14. Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania vo vzťahu k účastníkom konania podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, resp. navrhovateľovi nepriznal ich náhradu (ako úspešnému) za odvolacie konanie. Teda   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie,   čo   sťažovatelia,   ako   uvádzajú „nemohli predvídať“, keďže vychádzali zo záveru, že „zastavenie konania zavinil sám navrhovateľ“, čím   podľa   ich   názoru   krajský   súd   aplikoval   ustanovenie   §   146   OSP „svojvoľne   a napadnutým rozhodnutím spôsobil sťažovateľom majetkovú ujmu...“. Sťažovatelia vytýkali krajskému súdu, že v súvislosti s interpretáciou ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP okrem   zavinenia   navrhovateľa,   že   sa   konanie   zastavilo“, vyžadoval   (neoprávnene)   aj splnenie ďalšej podmienky, „a to podmienku týkajúcu sa dôvodnosti podania návrhu“.

15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada   nákladov   konania,   ktoré   by   pri   jeho   riadnom   priebehu   nevznikli,   uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k   žalobnej   požiadavke   (petitu).   Inými   slovami, použitý   termín   „zavinenie“   nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).

16. V posudzovanej veci okolnosti prípadu nasvedčujú tomu (vychádzajúc z obsahu „späťvzatia   návrhu   vo   veci   samej“   zo   6.   decembra   2005   a podaného   odvolania z 27. decembra 2005), že žalobca vzal návrh späť pre iné – medzi účastníkmi prebiehajúce konania,   ktoré   v širšej   miere   riešia   sporné   otázky   medzi   účastníkmi,   ako   aj   v dôsledku nevyhovenia   protestu   prokurátora   –   (pozri   bod   13).   Z uvedeného   potom   vyplýva   (iné z obsahu spisu nevyplýva, pozn.), že späťvzatie žaloby „zavinil“ žalobca (navrhovateľ), pričom krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   neuviedol   žiadne   relevantné   dôvody   pre závery o tom, že sa návrh zobral späť pre správanie odporcov (sťažovateľov). Vo vzťahu k spolu/zavineniu odporcov (sťažovateľov) na zastavení konania krajský súd uviedol iba to, že ... nemožno konštatovať len a výlučné zavinenie navrhovateľa pri zastavení konania“. Tieto závery sú ústavným súdom nepreskúmateľné, pretože ich nijako krajský súd ďalej (a v súlade s obsahom „späťvzatia“, prípadne odvolania navrhovateľa, či ostatného súdneho spisu) neodôvodnil. Ústavný súd rovnako nesúhlasí s interpretačnou konštrukciou krajského súdu (bod 12), ktorý najskôr v súvislosti so späťvzatím návrhu favorizoval postup podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP (takéto favorizovanie zo zákona nevyplýva, pozn.) a následne nesprávne zmiešal zákonné predpoklady prvej a druhej vety § 146 ods. 2 OSP, hoci tieto majú   odlišné   právne   následky   pre   účastníkov   konania   (ako   správne   uvádzajú   tiež sťažovatelia, pozn.).

17.   Krajský   súd   teda   rozhodol   v danej   veci   celkom   formalisticky,   svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu   a poskytoval rozumné   vysvetlenie   toho,   prečo ... nemožno   konštatovať   len   a   výlučné   zavinenie navrhovateľa...“. Všeobecné súdy nemôžu rozhodovať na základe síce zdanlivo ľahko sa ponúkajúceho   formalistického   argumentu,   v skutočnosti   však   argumentu,   ktorý   bol v zjavnom rozpore s obsahom spisu a s platným procesným predpisom (bod 13 a15).

18. Nech už všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo   výnimku   z neho,   sú   povinné   svoje   rozhodnutie   presvedčivo   vyložiť,   a   toto rozhodnutie musí mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

19. V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy).   Preto   procesné   predpisy,   ktoré   upravujú platenie   a náhradu   trov   konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1   a   4   ústavy).   Pritom   treba   dbať na to,   aby   nikto   len   z dôvodu,   že uplatní   svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

20. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd nepovažuje záver krajského súdu týkajúci sa I. a III. výroku napadnutého rozhodnutia za ústavne konformný, lebo súd pri aplikácii príslušných   ustanovení   a   ich   interpretácií   nedodržal   imperatív   „zákonom   stanoveného postupu“,   obsiahnutý   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   v   dôsledku   čoho   jeho rozhodnutím   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu (rovnako tak práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku uvedených porušení aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu).

21. S ohľadom na to, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil označené práva, ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu v namietanom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [§ 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b)] zákona o ústavnom súde.

22. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr. J. M. Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   si   uplatnila   ich   náhradu   v sume   476,59   €,   ktorá neprevyšuje   ich   celkové   náklady,   preto   z nej   ústavný   súd   vychádzal.   Vyčíslená   úhrada vychádza z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov: prevzatie vecí a podanie sťažnosti v roku 2008 – § 11 ods. 2, t. j. 105,36 € (3 174,00 Sk) x 2, t. j. 210,72 € a režijný paušál – § 16 ods. 3, t. j. 6,30 € (190 Sk) x 2, t. j. 12,61 €. Trovy konania odporcu v 1. rade predstavujú sumu 210,72 € + 19 % DPH (40,04 €) + režijný paušál 12,61 €, spolu sumu 263,37 €. Trovy konania odporcu v 2. rade predstavujú sumu 210,72 € + 40,04 € DPH, spolu 250,76 € - 20 %, t. j. 200,61 € + režijný paušál 12,61 €, spolu 213,22 €, teda spolu 476,59 €, ktorú krajský súd uhradí na účet právnej zástupkyne sťažovateľov v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009