znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 196/08-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti   D.   G.,   L.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   B.,   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 16/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Obo 69/97, sp. zn. 1 Obo 161/99, sp. zn. Obdo V 54/03, sp. zn. 6 Obo 14/05, sp. zn. 3 Obo 279/06, sp. zn. 2 Ndob 44/07 a sp. zn. 3 Obo 120/08, v ktorých konal ako súd odvolací a dovolací, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 16/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo D. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 54/03 a sp. zn. 6 Obo 14/05 p o r u š e n é   b o l o.

3. D. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť v sume 2 000 € (dvetisíc eur) a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v sume   2   000   €   (slovom   dvetisíc   eur)   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   D.   G.   v sume   579,48 €   (slovom   päťstosedemdesiatdeväť   eur a štyridsaťosem   centov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   M.   B.,   Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský   súd   v   Žiline   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky s ú   p o v i n n é spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   579,48 €   (slovom päťstosedemdesiatdeväť eur a štyridsaťosem centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č... vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti D. G. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júna 2007   doručené   podanie   D.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   označené   ako „Sťažnosť na prieťahy   v súdnom   konaní   a návrh   na   primerané   finančné   zadosťučinenie“. Keďže sťažnosť   v predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti   predpísané   §   20   a   §   50   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   listom   zo   17.   júla   2007 a 4. septembra 2007 vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov a doplnenie sťažnosti o zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti. Sťažovateľka listom z 13. augusta 2007 požiadala   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v konaní   pred ústavným súdom a svoje podanie doplnila 2. októbra 2007 potvrdením o svojich osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch.   Ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľky   vyhovel a uznesením č. k. I. ÚS 196/08-38 z 18. septembra 2008 jej za právnu zástupkyňu ustanovil advokátku   JUDr.   M.   B.,   ktorá   sťažnosť   doplnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 10. februára   2009,   v ktorom   namietala   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 16/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. Obdo V 54/03, sp. zn. 6 Obo 14/05 a sp. zn. 3 Obo 120/08.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie je vedené na krajskom súde od 27. januára 1997 [potom, ako mu vec bola postúpená na konanie Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6 C   659/93,   a   pôvodne   začatá   22.   júna   1992   návrhom   podaným   na   Okresnom   súde Liptovský Mikuláš na zrušenie uznesenia R. v P. (ďalej len „roľnícke družstvo“) č. 13/1992 o zrušení   členstva   navrhovateľky   (v   konaní pred   ústavným súdom   sťažovateľky,   pozn.) v roľníckom   družstve   z dôvodov   nadbytočnosti   a zmeny   úloh   organizácie,   resp.   návrhu na určenie, že zrušenie členstva v družstve rozhodnutím č. 578/1992 z 21. mája 1992 – ústavný súd pre úplnosť uvádza, že išlo v poradí o tretie vylúčenie sťažovateľky z členstva v roľníckom družstve]. Podľa tvrdení sťažovateľky je porušovateľom ňou označených práv priznaných ústavou a dohovorom tak krajský súd, ako aj najvyšší súd, pričom zásadnejšie prieťahy vznikli v konaní najvyššieho súdu.

3. V ďalšej časti doplnenej sťažnosti sťažovateľka uviedla podrobný prehľad úkonov vykonaných krajským súdom i najvyšším súdom a navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Právo D. G., nar..., trvale bytom L. č..., priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   v konaní   vedenom na Krajskom súde v Žiline, pod sp. zn. č. k. 19 Cb 16/97, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

D. G. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR (150 630,- Sk – slovom: päťtisíc EUR), ktoré je odporca v 1. rade – Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľke D. G. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR. Právo D. G., nar..., trvale bytom L. č..., priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   v   konaní   vedenom na Najvyššom súde SR, pod sp. zn. č. k. Obdo V 54/03, č. k. 6 Obo 14/2005, 3 Obo 120/08, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

D. G. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 7 000 EUR (210 882,- Sk – slovom sedemtisíc EUR), ktoré je odporca v 2. rade – Najvyšší súd SR v Bratislave povinný zaplatiť sťažovateľke D. G. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR. Krajský súd Žilina a Najvyšší súd SR Bratislava sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia D. G. na účet právnej zástupkyne založený v Č., a. s. pobočka..., č. účtu..., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

4. Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   podľa   §   25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   196/08-54   z 19.   februára   2009 ju prijal na ďalšie konanie.

5. Ústavný   súd   vyzval   listom   z   5. marca 2009   predsedov   krajského   súdu a najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Predseda krajského súdu JUDr. J. K. listom sp. zn. Spr 207/2009 zo 16. marca 2009 oznámil, že vo veci netrvá na ústnom pojednávaní, a predložil vyjadrenie predsedníčky vo veci konajúceho senátu a poverenej členky senátu, ktoré obsahuje podrobný prehľad jednotlivých úkonov vykonaných vo veci od   začatia   konania   na   krajskom   súde.   Podľa   názoru   predsedníčky   senátu „krajský   súd od momentu,   keď   bola   doručená   žaloba   sťažovateľky,   plynulo   a hospodárne   vykonával všetky   nevyhnutné   úkony   potrebné   k prejednaniu   a rozhodnutiu   veci   a preto   sa   ako predsedníčka senátu, ktorá som následne bola určená v tejto veci ako predsedníčka senátu, domnievam, že k prieťahovosti konania pred Krajským súdom v Žiline nedošlo“. Poverená členka senátu okrem prehľadu úkonov vykonaných vo veci vyjadrila svoj názor, „že na celkovej   dĺžke   konania   má   nie   nevýznamný   podiel   správanie   a nie   profesionálne zastupovanie všeobecným splnomocnencom žalobkyne“.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu JUDr. D. Š. listom sp. zn. KP 8/09 zo 16. marca 2009   podala   vo   veci   nasledujúce   vyjadrenie: „Všetky   uvedené   konania   sa   vzťahujú   na konanie vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 19 Cb 16/97. V konaní vedenom pod sp.   zn.   Obdo   V 54/2003   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o dovolaní   proti rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   súdu   odvolacieho.   Spis   bol dovolaciemu   súdu   predložený   17.   júla   2003.   Dovolací   súd   rozhodol   o dovolaní 29. novembra 2004 tak, že rozsudok odvolacieho súdu (odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis   bol   predložený   odvolaciemu   senátu   najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 13. januára   2005.   Vec   bola   v odvolacom   konaní   vedená   pod   sp.   zn.   6   Obo   14/2005. Odvolací súd rozhodol o odvolaní 27. februára 2006 a spis bol krajskému súdu vrátený 4. apríla 2006. Dĺžku konania na oboch inštanciách považujem za primeranú charakteru konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky a jeho možnostiam. Považujem za vhodné upozorniť nato, že od rozhodnutia dovolacieho senátu už uplynuli takmer štyri roky a od rozhodnutia odvolacieho senátu už skoro tri roky.

Vec   bola   13.   augusta   2008   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   opätovne predložená na rozhodnutie o odvolaní a bola vedená pod sp. zn. 3 Obo 120/2008. Odvolací senát   o odvolaní   rozhodol   16.   októbra   2008   a rozsudok   prvého   stupňa   potvrdil.   Spis s rozhodnutím bol 13. novembra 2008, teda po troch mesiacoch od predloženia, vrátený súdu prvého stupňa.

Podľa môjho názoru postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedenej veci nie je možné považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažnosť   vo   vzťahu   k Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky navrhujem zamietnuť ako bezdôvodnú.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň oznámila, že na ústnom prerokovaní veci netrvá.

II.

6. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrení predsedu krajského súdu a podpredsedníčky najvyššieho súdu a skutočností vyplývajúcich zo spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 16/97 a zberných spisov najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 14/05, sp. zn. Obdo V 54/03 a sp. zn. 3 Obo 120/08 zistil tento priebeh konania:

Konanie   vo   veci   začalo   pôvodne   na   základe   návrhu   podaného   navrhovateľkou 22. júna   1992   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   na   zrušenie   uznesenia   roľníckeho družstva č. 13/1992 o zrušení jej členstva v roľníckom družstve z dôvodov nadbytočnosti a zmeny   úloh   organizácie,   resp.   návrhu   na   určenie,   že   zrušenie   členstva   v roľníckom družstve rozhodnutím č. 578/1992 je neplatné, a bolo vedené pod sp. zn. 7 C 49/93. Pre úplnosť treba uviesť, že išlo už o v poradí tretie súdne konanie o vylúčení sťažovateľky z členstva   v roľníckom   družstve.   Sťažovateľka   uplatnila   v konaní   námietku   zaujatosti sudcov   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením sp. zn. 12 Nc 330/93 rozhodol, že sudcovia sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci sp. zn. 7 C 49/93 a na konanie je príslušný Okresný súd Žilina, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 6 C 659/93 v období od 29. novembra 1993 do 30. januára 1996, keď rozsudkom rozhodol o zamietnutí žaloby v plnom rozsahu, v ktorom bola spochybnená aj spôsobilosť splnomocneného   zástupcu   na   právne   úkony.   Proti   rozsudku   sa   odvolala   sťažovateľka. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 17 Co 3056/96 rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zrušil, vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Dňa 27. januára 1997 bola vec postúpená Krajskému súdu v Žiline, v postupe ktorého sťažovateľka namieta prieťahy   v konaní.   Celková   dĺžka   konania   (do   dňa   rozhodovania   o sťažnosti   ústavným súdom) predstavuje 16 rokov a 9 mesiacov, pričom krajský súd a najvyšší súd, v konaniach, v ktorých namieta sťažovateľka prieťahy v konaní, konali vo veci viac ako 12 rokov.

Vzhľadom   na   množstvo   úkonov   vykonaných   vo   veci   v označených   konaniach, uvádza ústavný súd chronológiu iba tých najpodstatnejších:

Vec   bola   postúpená   krajskému   súdu   27.   januára   1997,   ktorý   vo   veci   rozhodol uznesením   sp.   zn.   19   Cb   16/97   zo   4.   februára   1997   tak,   že   konanie   zastavuje a po právoplatnosti   uznesenia   bude   vec   postúpená   na   rozhodnutie   členskej   schôdzi roľníckeho   družstva,   náhradu   trov   žiadnemu   z účastníkov   konania   nepriznal   a zároveň rozhodol, že súdny poplatok sa navrhovateľke nevracia. Proti rozhodnutiu krajského súdu sa odvolali obaja účastníci konania. Spis bol krajským súdom   17. marca 1997 predložený na rozhodnutie o odvolaní najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 69/97 z 30. júna 1997 uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu 2. októbra 1997 vrátil na ďalšie konanie. Na pojednávaní uskutočnenom 22. februára 1999 krajský súd vyhlásil dokazovanie za   skončené   a 25.   februára   1999   vo   veci   vyhlásil   čiastočný   rozsudok,   ktorým   určil, že rozhodnutie predstavenstva roľníckeho družstva č. 578/1992 z 21. mája 1992 o zrušení členstva   žalobkyne u žalovaného   je   neplatné,   o povinnosti   žalovaného   na   náhradu   ušlej mzdy žalobkyne bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Na základe podaného odvolania žalovaného   bol   spis   31.   mája   1999   postúpený   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu,   ktorý 14. marca   2000   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obo   161/99   tak,   že   návrh   zamietol. Sťažovateľka podala proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie a oznámila, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu. Krajský súd uznesením č. k. 19 Cb 16/97-182 z 28. februára 2003   rozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu   pre   sťažovateľku.   Spis   bol   predložený na rozhodnutie   o   dovolaní   najvyššiemu   súdu   17.   júla   2003,   ktorý   rozsudkom   sp   zn. Obdo V 54/03 z 29. novembra 2004 rozsudok najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie 13. januára 2005. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol uznesením sp. zn. 6 Obo 14/05 z 27. februára 2006 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 19 Cb 16/97-132 z 25. februára 1999 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 13. septembra 2006, krajský súd na ňom rozhodol čiastočným rozsudkom č. k. 19 Cb 16/97-260, ktorým určil, že rozhodnutie predstavenstva žalovaného   roľníckeho   družstva   o zrušení   členstva   žalobkyne   u žalovaného   je   neplatné. Proti   rozsudku   podal   žalovaný   odvolanie,   spis   bol   2.   novembra   2006   predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu, kde sa nachádzal do 23. januára 2008, keď bol vrátený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o ustanovení   advokáta   pre   sťažovateľku.   V uvedenom období   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Ndob   44/07   zo   6.   decembra   2007 o vznesenej námietke zaujatosti. Ústavný súd poznamenáva, že v čase podania sťažnosti sťažovateľkou (28. júna 2007) sa spis nachádzal na najvyššom súde, a pre úplnosť uvádza, že   po   ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľke   uznesením   č.   k.   19   Cb   16/97-322 z 30. júna   2008   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   opätovne   13.   augusta   2008 na rozhodnutie o odvolaní. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 120/08 zo 16. októbra 2008 napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 19 Cb/97-260 potvrdil (právoplatným sa stal 27.   novembra 2008).   Vo   veci   sa   uskutočnilo   pojednávanie 25.   marca   2009,   na ktorom krajský súd rozsudkom rozhodol o zvyšnom nároku sťažovateľky.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

8. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: právna   a faktická   zložitosť   veci   (1),   správanie účastníka   konania (2)   a postup súdu   (3). V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

8.1   Predmetom   namietaného   konania   je   návrh   na   určenie   neplatnosti   členstva v roľníckom   družstve.   Ide   o obchodno-právnu   vec,   ktorá   patrí   do   bežnej   rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Krajský súd ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach prieťahy v konaní nepriznávajú a nepoukázali ani na právnu alebo skutkovú zložitosť veci, ktorá by odôvodňovala   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   na   uvedených   súdoch   trvá   už   viac   ako dvanásť rokov.

8.2 Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   krajským   súdom   a najvyšším   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Správanie sťažovateľky   možno   označiť   za   majúce   zásadný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania. Sťažovateľka   si   na   zastupovanie   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   zvolila   za   svojho zástupcu podľa § 24 Občianskeho súdneho poriadku manžela J. G., ktorý počas konania uskutočňoval   v jej   mene   procesné   úkony.   Jeho   zastupovanie   považuje   ústavný   súd   za neprofesionálne a za také ho zhodne označili predsedníčka senátu i poverená členka senátu krajského súdu vo svojich vyjadreniach. (Vo veci pôvodne konajúci Okresný súd Liptovský Mikuláš na základe námietky podanej žalovaným dokonca overoval jeho spôsobilosť na právne úkony). V neposlednom rade treba poukázať aj na skutočnosť, že v osobe manžela sťažovateľky   išlo   o bývalého   predsedu   roľníckeho   družstva,   proti   ktorému   žaloba sťažovateľky   smerovala.   Sťažovateľka   pôvodne   nežiadala   krajský   súd   o ustanovenie právneho   zástupcu   pre   konanie   a urobila   tak   až   potom,   keď   jej   ňou   zvolený   zástupca vypovedal splnomocnenie.

8.3 Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej obchodno-právnej veci.

Konanie vedené krajským súdom začalo pôvodne návrhom sťažovateľky na zrušenie uznesenia   roľníckeho   družstva   č.   13/1992   o zrušení   členstva   v roľníckom   družstve z dôvodov nadbytočnosti a zmeny úloh organizácie, resp. návrhu na určenie, že zrušenie členstva v družstve rozhodnutím č. 578/1992 z 21. mája 1992 je neplatné, podaným 22. júna 1992 Okresnému súdu Liptovský Mikuláš a krajský súd ho vedie pod sp. zn. 19 Cb 16/97 od 27. januára 1997. Zásadné úkony krajského súdu a najvyššieho súdu boli vykonávané tak,   ako to   je uvedené   v bode   6   II.   časti   tohto   nálezu,   pričom   ústavný   súd   vyhodnotil obdobia   činnosti   súdov   poznamenané   prieťahmi,   resp.   úplnou   nečinnosťou   súdu   bez existencie zákonnej prekážky takto:

a) činnosť krajského súdu v konaní sp. zn. 19 Cb 16/97

- v období od 2. októbra 1997 do 22. februára 1999 krajský súd iba doručil rozhodnutie najvyššieho súdu účastníkom konania a nariadil pojednávanie na

22. február 1999,

- v období od 1. augusta 2000 do 29. januára 2003 bez existencie zákonnej prekážky nevykonal súd vo veci žiadny úkon;

b) činnosť najvyššieho súdu v konaní sp. zn. Obdo V 54/03 a sp. zn. 6 Obo 14/05, ktorý vo veci konal ako súd dovolací aj odvolací

- spis sa nachádzal na najvyššom súde od 17. júla 2003 do 6. apríla 2006, pričom   najvyšší   súd   bol   vo   veci   nečinný   v   období   od   17.   júla   2003 do 29. novembra 2004 a od 13. januára 2005 do 27. februára 2006.

Ústavný súd berúc do úvahy skutočnosť, že konanie na krajskom súde a najvyššom súde spolu trvá viac ako 12 rokov (a zohľadňujúc skutočnosť, že celkovo trvá už viac ako 16 rokov), je poznamenané prieťahmi ako celok a zároveň sa v ňom vyskytujú obdobia, keď súdy vo veci nekonali bez existencie zákonnej prekážky, dospel k záveru, že tak postupom krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

9. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov   sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (napr. IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 205/08).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré požadovala od krajského súdu v sume 5 000 € a od   najvyššieho   súdu   v   sume   7   000   €.   Sťažovateľka   poukázala   na   dĺžku   konania na krajskom súde i na najvyššom súde, pričom podľa jej názoru boli prieťahy na najvyššom súde v odvolacom i dovolacom konaní zásadnejšieho charakteru.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd prihliadol pri svojom rozhodovaní na dĺžku konania krajského súdu a najvyššieho súdu, zohľadnil aj celkovú dĺžku konania vo veci a zásadný podiel sťažovateľky na doterajšej dĺžke konania.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   všetky   uvedené   skutočnosti   a konštatované   zbytočné prieťahy   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 4000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

10. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním ustanovenou advokátkou JUDr. M. B.. Ústavný súd ich priznal za štyri úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 579,48 € (za každý úkon právnej služby 115,90 €, 4-krát režijný paušál po 6,95 € a daň z pridanej hodnoty v sume 88,08 €).

Odmenu   ustanovenej   advokátky   sú   povinné   najvyšší   súd   a   krajský   súd   zaplatiť spoločne   a nerozdielne   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   podľa   bodu   5   výroku   tohto nálezu.

11. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009