znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 196/06-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. L., S., zastúpenej advokátkou JUDr. I. V., S., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 37/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 37/98 p o r u š i l základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   M.   L. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v   sume   50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisíc   šesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. V., S., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. júna 2006 č. k. I. ÚS 196/06-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 37/98.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   začatie   konania   podaným Okresnému súdu Spišská Nová Ves domáhala proti odporcovi Ž., B. (ďalej len „odporca“) náhrady   výživy   pozostalej   manželke.   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   postúpil   návrh 20. februára 1998 okresnému súdu.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 22. februára 2005, proti ktorému podala sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 9 Co 174/05-84 z 27. októbra 2005 predmetný rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka listami z 1. októbra 1998 a z 24. novembra 1998 urgovala konanie vo veci.   Listami   z   18.   decembra   2003, 12.   mája   2004   a   z 28.   septembra   2004   podala predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Podpredsedníčka   okresného súdu   JUDr.   T.   R.   K.   listom   z 26.   novembra   2004   sťažovateľke   oznámila,   že   zákonná sudkyňa koná v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

Sťažovateľka namieta, že do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nie je vo veci právoplatne rozhodnuté.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastupovania advokátkou v sume 8 682 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda Mgr. M. L. listom sp. zn. Spr. 2014/99 z 18. júla 2006 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 14. augusta 2006.

2.   1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   prehľad   procesných úkonov v predmetnom konaní a uviedol nasledovné: „(...) súhlasím s tým, aby (...) Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti (...).

Dovoľujem si poukázať na skutočnosť, že navrhovateľka využila možnosť v súlade so zák. č. 757/2004 Z. z. v platnom znení a podala sťažnosť na prieťahy v konaní (...). V súčasnosti zákonná sudkyňa vyhotovuje rozsudok č. k. 9 C 37/98 zo dňa 22. 06. 2006 (...).

Ako   to   vyplýva   z priebehu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn.   9   C   37/98   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany konajúcej   sudkyne,   jej   subjektívne   zavinenie   zistené   nebolo.   V oddelení   9   C   v súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom   sa   vybavuje   vysoký   počet   pridelených   vecí   popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí (cca 633 vecí) (...)

V prípade,   že   ÚS   SR   dospeje   k záveru,   že   bolo   porušené   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   navrhujeme   aby   ÚS   SR   nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie z dôvodu, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 22.   06.   2006   (...).   Vec   bola   právne,   skutkovo   náročná,   a na   posúdenie   oprávnenosti uplatnenej výšky nároku bol stanovený súdny znalec.“

2. 2 Právna zástupkyňa sťažovateľky k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu vo svojom liste zo 14. augusta 2006 zaujala nasledovné stanovisko: „(...) súhlasím s tým, aby (...) Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, nakoľko je predpoklad, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (...). Mám jednoznačne za to, že v prípade sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva (...).

Podotýkam, že uvedená vec v žiadnom prípade nebola právne ani skutkovo náročná, ako tvrdí odporca, nakoľko išlo o náhradu výživy pozostalej manželke, ktorá jej priamo vyplývala   z platných   priamych   predpisov   a ktorej   výpočet   nebol   zložitý   a bol   stanovený súdnym znalcom.

Zároveň navrhujeme, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľke aj fin. zadosťučinenie a to v požadovanej výške 50 000 Sk. Túto sumu považujeme za primeranú (...). Požadujeme aj náhradu trov právneho zastúpenia (...). “

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 37/98:

- 19. november 1997 – sťažovateľka podala Okresnému súdu Spišská Nová Vec proti odporcovi návrh na náhradu výživy pozostalej manželke,

- 25. marec 1998 – okresnému súdu bol postúpený spis z dôvodu miestnej príslušnosti,

- 15. jún 1998 – okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie sa k návrhu,

- 29. jún 1998 – odporca zaslal okresnému súdu vyjadrenie k návrhu,

- 5. október 1998 – sťažovateľka požiadala okresný súd o informáciu o konaní,

- 27. november 1998 – sťažovateľka urgovala okresný súd o podanie informácie,

- 26. marec 1999 – okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie rozhodnutia o priznaní a odňatí   vdovského   dôchodku,   invalidného   dôchodku,   resp.   inej   dávky   dôchodkového zabezpečenia, a vyzval odporcu na predloženie listinných dôkazov súvisiacich so sporom,

- 8. apríl 1999 – sťažovateľka predložila okresnému súdu ním požadovanú dokumentáciu,

- 13. apríl 1999 – odporca predložil okresnému súdu ním požadované listinné dôkazy,

- 4. august 2000 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. október 2000,

- 8. august 2000 – okresný súd požiadal S., a. s., B., (ďalej len „s.“) o zaslanie prehľadu dávok, ktoré poberala sťažovateľka od 30. septembra 1991,

- 18. september 2000 – s. zaslala odpoveď okresnému súdu,

- 24. október 2000 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré bolo pre neúčasť členky senátu odročené na neurčito,

- 17.   apríl   2001   –   okresný   súd   požiadal   s.   o zaslanie   prehľadu   o výške   dôchodkového zabezpečenia sťažovateľky,

- 28. jún 2001 – sociálna poisťovňa zaslala okresnému súdu prehľad o výške dôchodkového zabezpečenia sťažovateľky,

- 13. november 2001 – okresný súd nariadil pojednávanie na 4. december 2001,

- 4.   december   2001   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   účastníci konania a ktoré bolo odročené za účelom vyžiadania príslušnej dokumentácie z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“),

- 25. jún 2002 – okresný súd požiadal ministerstvo práce o zaujatie stanoviska k spôsobu výpočtu nákladov na výživu pozostalým,

- 29. júl 2002 – ministerstvo práce zaslalo okresnému súdu odpoveď,

- 8. január 2003 – okresný súd ustanovil vo veci znalca z odboru ekonomika a podnikanie Ing. L. R., B.,

- 20. február 2003 – odporca zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania,

- 27. marec 2003 – okresný súd zaslal súdny spis znalcovi,

- 1. august 2003 – znalec zaslal okresnému súdu znalecký posudok,

- 17.   december   2003   –   okresný   súd   priznal   znaleckú   odmenu   znalcovi   za   vyhotovenie znaleckého   posudku   a zaslal   výzvu   účastníkom   konania   na   oznámenie   pripomienok k znaleckému posudku,

- 5. január 2004 – sťažovateľka zaslala okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku,

- 12. január 2004 – odporca zaslal okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku,

- 15. marec 2004 – sťažovateľka oznámila okresnému súdu dátum, kedy dostal znalecký posudok,

- 27. máj 2004 – okresný súd vyzval znalca, aby mu oznámil dátum doručenia uznesenia o priznaní znaleckej odmeny,

- 9. jún 2004 – znalec zaslal okresnému súdu odpoveď na jeho výzvu,

- 10.   november   2004   –   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   17.   február   2005 a vyzval odporcu na predloženie prehľadu o platbách sťažovateľke,

- 17. február 2005 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom boli vypočutí sťažovateľka a znalec a bol   schválený návrh   sťažovateľky   na rozšírenie návrhu   o úroky   z omeškania a pojednávanie bolo odročené na 22. február 2005 za účelom vyhlásenia rozsudku,

- 22.   február   2005   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok,

- 18. apríl 2005 – sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

- 22. apríl 2005 – okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie sa k odvolaniu sťažovateľky,

- 5. máj 2005 – odporca zaslal okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky,

- 18. máj 2005 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky so súdnym spisom krajskému súdu na rozhodnutie,

- 27. október 2005 – krajský súd uznesením č. k. 9 Co 174/05-84 zrušil rozsudok okresného súdu z 22. februára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 6. december 2005 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 9. december 2005 – doručovanie uznesenia krajského súdu účastníkom konania,

- 5. máj 2006 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. jún 2006,

- 22. jún 2006 – okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet, a právoplatne nerozhodli   (m. m. I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 37/98 o návrhu sťažovateľky na náhradu výživy pozostalej manželke došlo k porušeniu označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (m. m. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   bolo rozhodovanie „o náhradu   výživy   pozostalej   manželke“,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľky) si vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie „o náhradu   výživy   pozostalej   manželke“ v okolnostiach   danej   veci   môže   predstavovať určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   aj   znaleckým dokazovaním. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu. Treba uviesť, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný, a to:

- od 29. júna 1998 do 26. marca 1999, t. j. viac ako 8 mesiacov,

- od 13. apríla 1999 do 4. augusta 2000, t. j. viac ako 15 mesiacov,

- od 24. októbra 2000 do 13. novembra 2001, t. j. viac ako 12 mesiacov (počas tejto doby okresný súd iba 17. apríla 2001 vyzval sociálnu poisťovňu na predloženie dokladov),

- od 4. decembra 2001 do 8. januára 2003, t. j. viac ako 13 mesiacov (počas tejto doby okresný súd iba 25. júna 2002 vyžiadal od ministerstva práce stanovisko k spôsobu výpočtu nákladov na výživu pozostalým),

- od 12. januára 2004 do 10. novembra 2004, t. j. viac ako 9 mesiacov (počas ktorej doby okresný súd vyzýval účastníkov konania a znalca na odpoveď, kedy obdržali uznesenie o priznaní znaleckej odmeny).

Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas 57 mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani v dôsledku správania sťažovateľky, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu podľa ktorého „v oddelení 9 C v súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom   sa   vybavuje   vysoký   počet   pridelených   vecí   popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí (cca 633 vecí)“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods. 2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   alebo nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02). V súvislosti s tvrdením   okresného   súdu,   že „nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany konajúcej sudkyne, jej subjektívne zavinenie zistené nebolo“ treba pripomenúť, že ústavný súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec (napr. I. ÚS 91/05).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   22.   júna   2006   bol   v predmetnej   veci   okresným   súdom vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené a primerané priznať jej podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   podľa   zásad spravodlivosti,   vzhľadom na význam   sporu   pre   sťažovateľku,   a   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia práv sťažovateľky, považuje za primerané v požadovanej výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 22. februára 2006, podanie upresnenia sťažnosti zo 7. marca 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 14. augusta 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú sumu 8 682 Sk.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd o uplatnenej náhrade trov konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006