znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 196/05-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom V., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/98 p o r u š i l základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Cb   315/98 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti A.,   spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume   7   953   Sk   (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. T. Š., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 21. septembra 2005 č. k. I. ÚS 196/05-16 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A.., spol. s r. o., so sídlom V. (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K., ktorou   namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/98.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   pod sp. zn. 10 Cb 315/98 sa sťažovateľka (v procesnom postavení žalobcu) podanou žalobou od marca   1998   domáha   od   A.,   s. r. o.,   R.   (ďalej   len   „žalovaná“)   zaplatenia   2 249 196 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradenia zročných faktúr. Podľa tvrdenia sťažovateľky konanie krajského   súdu   v jej   veci   je   aj   napriek   opakovaným   urgenciám   poznačené   zbytočnými prieťahmi, takže sa predlžuje doba jej právnej neistoty, odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu   a aj   v prípade   jej   prípadného   úspechu   v spore   sa   v dôsledku   zdĺhavosti   konania krajského súdu minimalizuje možnosť úspešného vymoženia priznanej pohľadávky. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „(...) Žaloba sťažovateľa začala konanie pred súdom v marci 1998. Vec dosiaľ nie je právoplatne skončená. (...)

Vo   veci   ide   o   žalobu   na   zaplatenie   presne   určenej   a zdokumentovanej   sumy. Obchodný   senát   Krajského   súdu   (...)   vec   s   podobným   charakterom   prejednáva   ako najbežnejšiu   časť   svojej   agendy.   Rozhodujúce   dôkazy,   potvrdzujúce   alebo   naopak vyvracajúce   oprávnenosť   nároku   má   súd   nielen   možnosť   ale   aj   povinnosť   obstarať s poukazom na § 6 a § 114 ods. 1) O. s. p. tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Keďže s výnimkou výsluchu jediného svedka, ktorého výpoveď naviac musí potvrdiť písomný dôkaz (organizačný poriadok firmy) ide o písomné dôkazy existujúce už v čase podania žaloby, bola táto povinnosť súdu celkom jednoznačná. Žiada sa pripomenúť, že tak, ako Krajský súd rozhodol vo veci posledným rozsudkom, mohol a mal rozhodnúť už prvým vyneseným rozsudkom.

Sťažovateľ nielenže konanie žiadnym spôsobom nezdržoval, ale všemožne sa snažil, aby   vec   bola   v   primeranej   lehote   ukončená.   Mal   k   tomu   celkom   opodstatnený   dôvod, pretože firmy žalované, ale najmä brániace sa proti podobným povinnostiam preukázaným spôsobom zvyčajne zanikajú bez schopnosti svoje záväzky splniť. Tým znemožnia vymoženie aj priznanej pohľadávky. V tomto zmysle je sťažovateľ toho názoru, že najmä prvostupňový súd konal prakticky v takomto záujme žalovaného.

Ústavný súd SR pri posudzovaní dôvodov vzniku zbytočných prieťahov sa už vyslovil, že hoci zdanlivo a relatívne plynulé konanie (čo však v tomto prípade ustáliť tiež nemožno!) neznamená, že súd koná efektívne. (...) Za neefektívne treba považovať každé konanie súdu, ktoré je v rozpore s § 114 ods. 1) O. s. p. Pri riadnom postupe aj pri využití opravného prostriedku mala byť vec ukončená na jedinom odvolacom pojednávaní. (...)“

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 315/98 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, ako aj náhradu trov konania, ktoré jej v konaní pred ústavným súdom vznikli v dôsledku jej zastúpenia advokátom.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda JUDr. I. V. listami sp. zn. Spr. 993/05 zo 17. júna 2005   a z 11.   októbra   2005   a   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedeným vyjadreniam krajského súdu listom z 18. októbra 2005.

2. 1. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2005 okrem výpočtu procesných úkonov v predmetnom konaní uviedol:

„(...) V konaní sa nejedná právne o zložitý spor (podľa stanoviska sudcu), pretože nárok bol odporcom uznaný.

Úkony   súdu   prvého   stupňa,   vzhľadom   na   vyššie   uvedený   prehľad,   nepreukazujú zbytočné prieťahy v konaní (ide o prieťahy v menšom rozsahu). Úkony odvolacieho súdu z tohoto pohľadu v našom stanovisku nehodnotíme (...).

Okrem okolností spočívajúcich v zaťaženosti sudcov nášho úseku neovplyvňovali iné okolnosti postup v tomto spore.“

V liste z 11. októbra 2005 predseda krajského súdu uviedol nasledovné:„(...) doplňujeme naše vyjadrenie zo 17. 6. 2005 o skutočnosť, že súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústavného pojednávania o prijatej sťažnosti. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu krajského súdu uviedol:

«(...) súhlasíme s tým, aby Ústavný súd konal bez našej prítomnosti (...). (...) Pokiaľ ide o vyjadrenie Krajského súdu ako z jeho obsahu vyplýva obmedzil sa viacmenej iba na čiastočne výpovednú chronológiu sporu. Takže mu v podstate niet čo zásadné   vytýkať.   Vychádzajúc   však   zo   stanoviska   Ústavného   súdu,   prijatého   v   náleze č. 30/2000-Rozhodnutie   sp.   zn.   I   ÚS   19/2000   -   nezaujíma   toto   vyjadrenie   názor   na námietku,   že   opätovné   (až   dosiaľ   trojnásobné)   zrušovanie   rozsudkov   odvolacím   súdom svedčí o nízkej kvalite rozhodovania. Súhlasiť treba pritom s klasifikáciou sporu ako nie zložitého. Nie však už s názorom, že ide o prieťahy „... v menšom rozsahu“. Opätovne pripomíname citeľnosť následkov dĺžky sporu ako jedného z kritérií stupňa naliehavosti existencie právoplatného rozhodnutia. (...)»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 10 Cb 315/98:

- 23. marec 1998 – sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) domáhala od žalovanej zaplatenia pohľadávky, ktorá jej bola postúpená vo výške 2 249 196 Sk s príslušenstvom;

- 25. marec 1998 – okresný súd v súlade s § 104a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   s poukazom na § 9 ods.   3   písmeno   a)   OSP postúpil vec na ďalšie konanie   krajskému   súdu   ako   súdu   príslušnému,   a o tejto   skutočnosti   upovedomil   aj účastníkov konania;

- 30. marec 1998 – spis bol doručený krajskému súdu;

- 2.   apríl   1998   –   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za podanie žaloby;

- 29. apríl 1998 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok;

- 5. máj 1998 – krajský súd uznesením konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľkou;

- 22   máj   1998   –   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   odvolanie s odôvodnením, že na výzvu krajského súdu, ktorá jej bola doručená 21. apríla 1998, súdny poplatok zaplatila 29. apríla 1998 (predložila výpis z banky);

- 3. september 1998 – krajský súd uznesením zrušil svoje uznesenie o zastavení konania z 5. mája 1998;

- 28. október 1998 – sťažovateľka oznámila krajskému súdu adresu svedka, ktorého žiadala vo veci vypočuť;

- 29. október 1998 – právny zástupca žalovanej žiadal krajský súd o zaslanie žaloby, pretože jej   ešte   nebola   zaslaná   (o   spore   sa   dozvedela   z doručeného   uznesenia   z 5.   mája   1998 o zastavení konania, ako aj z uznesenia z 3. septembra 1998);

- 16. november 1998 – krajský súd zaslal žalovanej rovnopis žaloby;

- 19.   január   1999   –   krajský   súd   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie   nariadené   na 4. február 1999;

- 3.   február   1999   –   právny   zástupca   žalovanej   (JUDr.   Č.)   oznámil   krajskému   súdu,   že žalovaná   si   zvolila   iného   právneho   zástupcu,   ktorý   sa   z dôvodu   choroby   nemôže   na pojednávaní 4. februára 1999 zúčastniť,   preto žiadal o jeho odročenie, ako aj o to,   aby všetky písomnosti boli doručované priamo žalovanej;

- 4.   február   1999   –   sťažovateľka   faxom   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní 4. februára   1999,   pretože   predvolanie   jej   bolo   poštou   doručené   v deň   pojednávania, a následne sa pojednávanie z dôvodu mimoriadnej udalosti – „oznámenie o uložení bomby v budove súdu“ nekonalo;

- 29. september 1999 – krajský súd nariadil pojednávanie na 18. október 1999;

- 13. október 1999 – právny zástupca žalovanej (JUDr. Č.) zaslal krajskému súdu vyjadrenie k žalobe a priložil splnomocnenie na zastupovanie žalovanej v spore;

- 18. október 1999 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov a doplnenia dokazovania;

- 21. október 1999 – žalovaná oznámila krajskému súdu adresu svedka, ktorého žiadala vypočuť;

- 17. november 1999 – krajský súd nariadil pojednávanie na 6. december 1999;

- 3. december 1999 – žalovaná oznámila krajskému súdu, že podala trestné oznámenie na svojho bývalého ekonóma, ktorý mal byť v predmetnom konaní vypočutý ako svedok, a to z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu v súvislosti s predmetom konania prebiehajúceho súdneho sporu, a vzhľadom na túto skutočnosť žiadala konanie prerušiť „do času právoplatného skončenia trestného konania v tejto veci“;

- 6. december 1999 – pojednávanie bolo po vypočutí svedkov odročené na neurčito   za účelom predloženia listinných dôkazov sťažovateľkou;

- 17. február 2000 – sťažovateľka predložila krajskému súdu požadované listinné dôkazy s tým, že prípadné ďalšie listiny sa nachádzajú na Daňovom úrade v R.;

- 16. október 2000 – sťažovateľka urgovala konanie vo veci a žiadala nariadiť pojednávanie;

- 7. november 2000 – krajský súd nariadil pojednávanie na 23. november 2000;

- 23.   november   2000   –   krajský   súd   na   pojednávaní   rozhodol   spor   rozsudkom,   ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky;

- 26. január 2001 – žalovaná sa odvolala proti rozsudku krajského súdu z 23. novembra 2000;

- 1.   február   2001   –   krajský   súd   uznesením   uložil   žalovanej   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie a súčasne zaslal odvolanie žalovanej na vyjadrenie sťažovateľke;

- 15. marec 2001 – sťažovateľka sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej;

- 29. marec 2001 – uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie žalovanej bolo predložené „učtárni KS“;

- 23. apríl 2001 – spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na konanie o odvolaní žalovanej;

- 28.   február   2002   –   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obo   106/01   zrušil   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 23. novembra 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania;

- 15. apríl 2002 – spis bol vrátený krajskému súdu;

- 28. máj 2002 – krajský súd žiadal z obchodného registra výpis ohľadne žalovanej, ktorý mu bol zaslaný 3. júna 2002;

- 6. september 2002 - krajský súd pod hrozbou zastavenia konania vyzval sťažovateľku, aby v žalobe upresnila označenie žalovanej;

- 24. september 2002 – sťažovateľka upresnila označenie žalovanej;

- 11. február 2003 – právny zástupca žalovanej oznámil krajskému súdu, že sťažovateľkou uplatňované nároky v spore boli premlčané;

- 12. február 2003 – krajský súd nariadil pojednávanie na 13. marec 2003;

- 13.   marec   2003   –   po   vypočutí   sťažovateľky   bolo   pojednávanie   za   účelom   ďalšieho dokazovania   (vypočutie   sťažovateľkou   navrhovaných   svedkov   a vyžiadanie   listín   od žalovanej) odročené na neurčito;

- 18. marec 2003 – krajský súd vyžiadal od žalovanej sťažovateľkou navrhované listinné dôkazy (organizačný poriadok);

- 29. apríl 2003 – krajský súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2003;

- 13. máj 2003 – žalovaná oznámila krajskému súdu odvolanie splnomocnenia udeleného JUDr. Č. a za účelom ustanovenia nového právneho zástupcu žiadala odročiť pojednávanie nariadené na 15. máj 2003;

- 15. máj 2003 – krajský súd po vypočutí sťažovateľky rozsudkom žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol;

- 23.   jún 2003 – krajskému súdu   bolo doručené odvolanie sťažovateľky proti   rozsudku z 15. mája 2003;

- 1.   júl   2003   –   krajský   súd   vyzval   žalovanú   na   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľky a sťažovateľke uznesením uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie;

- 11.   september   2003   –   spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   na   konanie   o odvolaní sťažovateľky;

- 26.   október   2004   –   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obo   224/03   zrušil   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 15. mája 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 10. december 2004 – spis bol vrátený krajskému súdu;

- 17. január 2005 – krajský súd nariadil pojednávanie na 31. január 2005;

- 24.   január   2005   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   žiadala   o odročenie   pojednávania nariadeného na 31. január 2005 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní a z dôvodu pobytu konateľa sťažovateľky v zahraničí;

- 31. január 2005 – pojednávanie bolo pre neprítomnosť sťažovateľky odročené na neurčito „za účelom opätovného predvolania účastníkov konania“;

- 21. február 2005 – krajský súd nariadil pojednávanie na 14. marec 2005;

- 14. marec 2005 – krajský súd rozsudkom v plnom rozsahu vyhovel žalobe sťažovateľky;

- 16. máj 2005 – krajskému súdu bolo doručené odvolanie právnej zástupkyne sťažovateľky proti výroku o trovách konania v rozsudku zo 14. marca 2005;

- 17. máj 2005 – krajskému súdu bolo doručené odvolanie žalovanej proti rozsudku zo 14. marca 2005;

- 18. máj 2005 – krajský súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu žalovanej;

- 30. máj 2005 – právna zástupkyňa sťažovateľky upozornila krajský súd, že jej bolo na vyjadrenie zaslané odvolanie, ktoré sama podala 16. mája 2005, a žiadala zaslať odvolanie podané žalovanou;

- 13. jún 2005 – sťažovateľka podala na krajskom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia;

- 15. jún 2005 – spis krajského súdu si na nahliadnutie vyžiadal najvyšší súd;

- 17. jún 2005 – spis bol zapožičaný najvyššiemu súdu;

- 21. jún 2005 – sťažovateľka sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej;

- 18. júl 2005 – spis bol vrátený krajskému súdu;

- 25. júl 2005 – krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na predbežné opatrenie;

- 2. august 2005 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za návrh na predbežné opatrenie;

- 11. august 2005 – krajský súd uznesením návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol;

- 2. september 2005 – sťažovateľka sa odvolala proti uzneseniu z 11. augusta 2005;

- 5. september 2005 – krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia;

- 28. september 2005 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia;

- 10.   október   2005   –   spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   na   konanie   o odvolaniach účastníkov   (odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   v časti   výroku   o   trovách   konania doručené   krajskému   súdu   16.   mája   2005,   odvolanie   žalovanej   proti   rozsudku   doručené krajskému súdu 17. mája 2005 a odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu z 11. augusta 2005 doručené krajskému súdu 2. septembra 2005);

- 31. október 2005 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 329/05 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z 11. augusta 2005, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, a súčasne prípisom sp. zn. 6 Obo 334/05 vrátil   krajskému   súdu   spis   bez   vybavenia   odvolania   žalovanej   proti   rozsudku s upozornením, že „žalobca nezaplatil súdny poplatok za odvolanie“ [poznámka ústavného súdu   –   najvyšší   súd   v prípise   upozorňuje   na   nezaplatenie   súdneho   poplatku   žalobcom, t. j. sťažovateľkou za odvolanie „z 13. 5. 2005 (č. l. 168)“, avšak na č. l. 168 súdneho spisu sa   v skutočnosti   nachádza   odvolanie   žalovanej   z 13.   mája   2005,   a nie   odvolanie sťažovateľky,   navyše   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevyjadril   k odvolaniu   sťažovateľky   proti výroku o trovách konania v rozsudku zo 14. marca 2005];

- 9.   november   2005   –   spis   bol   vrátený   krajskému   súdu   a   krajský   súd   obratom   vyzval žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom krajského súdu   v konaní   o zaplatenie   2   249   196   Sk   s   príslušenstvom   vedenom   pod sp. zn. 10 Cb   315/98,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   v procesnom   postavení   žalobcu, došlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   zo   skutočností   uvádzaných   krajským súdom „V konaní sa nejedná právne o zložitý spor (podľa stanoviska sudcu), pretože nárok bol odporcom uznaný“, ale ani z obsahu spisu ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu konania žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci,   ktorá   by   mohla   negatívne   ovplyvniť,   resp.   odôvodniť   doterajší   priebeh   a dĺžku konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   sťažovateľka   podstatným spôsobom prispela k doterajšej dĺžke konania, a ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v predmetnom   konaní k prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   krajský   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp.   nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 29. apríla 1998 (sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za žalobu) do 16. novembra 1998   (krajský   súd   zaslal   žalobu   sťažovateľky   na   vyjadrenie   žalovanej),   t. j.   viac   ako 6 mesiacov, pričom v tomto období krajský súd vykazoval neefektívnu procesnú činnosť, keď   aj   napriek   zaplateniu   súdneho   poplatku   sťažovateľkou   zastavil   konanie   uznesením z 5. mája   1998,   ktoré   následne   v dôsledku   odvolania   sťažovateľky   ako   neopodstatnené zrušil uznesením z 3. septembra 1998. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že krajský súd zaslal žalobu na vyjadrenie žalovanej až po jej žiadosti o jej zaslanie z 29. októbra 1998;

- od 4. februára 1999 (pojednávanie, ktoré sa z objektívnych dôvodov – „uloženie bomby v priestoroch   budovy   súdu“ nekonalo)   do   29.   septembra   1999   (krajský   súd   nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 17. februára 2000 (sťažovateľka predložila krajskému súdu požadované listiny) do 7. novembra 2000 (krajský súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 8 mesiacov;

- od 24. septembra 2002 (sťažovateľka upresnila označenie žalovanej) do 12. februára 2003 (krajský súd nariadil pojednávanie), t. j. takmer 5 mesiacov.

Celková doba zbytočných prieťahov ustálená ústavným súdom predstavuje viac ako 2 roky.

V súvislosti   s obranným tvrdením   predsedu   krajského súdu,   že „Okrem okolností spočívajúcich   v zaťaženosti   sudcov   nášho   úseku   neovplyvňovali   iné   okolnosti   postup v tomto spore“, ústavný súd opakovane konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát   musí   zabezpečiť súdne   konanie,   ho   nezbavuje zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy v súdnom   konaní.   Námietka   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,   ktoré   však   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (IV. ÚS 58/02). V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť, že krajský súd mal problémy s vybavovaním veľkého množstva agendy, ktoré nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania   a nemá   povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške   150   000   Sk,   so   zdôvodnením: „Sťažovateľ   sa   vinou   súdov   takmer   dostal   do tzv. druhotnej   platobnej   neschopnosti,   čo   priamo   ohrozilo   jeho   existenciu.   (...)   Pre sťažovateľa znamená postup súdov ako bolo uvedené, mimoriadne citlivý zásah do jeho oprávnených záujmov.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej vznikli v dôsledku zastúpenia advokátom, a to za tri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“).

Pri   výpočte   trov právneho zastúpenia sťažovateľky   ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 je 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   patrí   sťažovateľke   náhrada   trov   za   tri   úkony právnej pomoci vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu zo 17. mája 2005 a vyjadrenie z 18. októbra 2005) vo výške 7 503 Sk a trojnásobok režijného paušálu vo výške 450 Sk.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v celkovej   výške 7 953 Sk, tak ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006