znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 196/03-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a   Štefana Ogurčáka na verejnom zasadnutí 24. februára 2004 prerokoval prijatú sťažnosť M. K., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, H., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Humennom v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 552/94 a sp. zn. 11 C 553/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 552/94   p o r u š i l právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   v Humennom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   552/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Humennom   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Humennom p o v i n n ý   vyplatiť advokátovi JUDr. Ľ. B., H., na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2003 (na výzvy ústavného súdu doplnená podaniami z 9. októbra 2003 a 8. januára 2004) doručená sťažnosť M. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, H., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia   čl.   144   ods.   1   ústavy,   postupom   Okresného   súdu   v   Humennom   (ďalej   len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 552/94 a sp. zn. 11 C 553/94.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 196/03-18 z 5. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie, a to v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 11 C 552/94 a sp. zn. 11   C 553/94.   Vo zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   (vyslovenie   porušenia   čl.   144   ods.   1 ústavy,   priznanie   náhrady   mzdy   v sume   96   000   Sk   s úrokmi   z omeškania,   zaplatenie súdnych trov a trov jeho právneho zastúpenia v označených súdnych sporoch).

Sťažovateľ žiadal vysloviť nálezom, že postupom okresného súdu v predmetných veciach boli porušené jeho vyššie označené základné práva, prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (konať „... za predpokladu dodržania naznačených porušených práv...“) a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie „v sume 200 000 Sk“.   Zároveň   žiadal   uložiť   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   mu   trovy   právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, vyjadrením sp. zn. Spr 4008/03 z 12. decembra 2003 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom z 8. januára 2004.

Okresný   súd   súhlasil   s tým,   aby   ústavný   súd   „upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti a to v súlade podľa §-u 30 ods. 2   Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ požiadal „... Ústavný súd o konanie pred ÚS.... o možnosť predniesť dôkazy a argumenty osobne... s vierou, že po desiatich rokoch bude rozhodnutie naozaj spravodlivé“.

Z vyššie uvedeného dôvodu ústavný súd v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   ústnom   pojednávaní   konanom 24. februára 2004 len za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, keď za okresný súd sa jeho zástupca nedostavil.

II.

Zo spisov okresného súdu sp. zn. 11 C 552/94 a sp. zn. 11 C 553/94 a písomných vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil   nasledovný   relevantný   priebeh   a stav v predmetnej veci:

1. Žalobou podanou okresnému súdu 6. júna 1994 sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti proti žalovanému č. 1   J. B. z   B., č. 2 M. T. z H., č. 3 Základnej odborovej organizácie   pri   Chemlon,   a.   s.,   Humenné   a č.   4   Základnej   odborovej   organizácie   pri Chemes,   a.s.,   Humenné   (žalovaní   zastúpení   Odborovým   zväzom   Chémia   Slovenskej republiky /ďalej len „odborový zväz“/). Na prvom pojednávaní konanom 20. júla 1994 (za prítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, žalovaných č. 1 a č. 2) bolo uložené žalovaným predložiť písomné materiály týkajúce sa žaloby.

Na pojednávaní konanom 30. augusta 1994 (za prítomnosti sťažovateľa, jeho právnej zástupkyne a žalovaného č. 1) boli vypočutí prítomní účastníci. Pojednávanie bolo odročené za účelom vypočutia navrhovaných svedkov.

Pojednávanie konané 11. októbra 1994 (prítomní sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa, žalovaní č. 1 a č. 2 a 5 predvolaných svedkov) bolo odročené pre neprítomnosť zákonného sudcu (rodinné dôvody).

Na pojednávaní konanom 2. novembra 1994 (prítomní sťažovateľ, žalovaní č. 1 a   č.   2   a   3   svedkovia)   bol   vykonaný   výsluch   prítomných   svedkov.   Pojednávanie   bolo odročené za účelom predloženia písomných vyjadrení žalovaných k žalobe a k vykonanému dokazovaniu.

Na pojednávaní konanom 22. novembra 1994 (prítomní sťažovateľ, žalovaní č. 1 a č. 2) bolo oboznámené vyjadrenie žalovaných. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ bol poučený o povinnosti odstrániť nedostatky žaloby.

Sťažovateľ listom adresovaným predsedovi okresného súdu (doručenom 29. decembra 1994) vyslovil námietku predpojatosti zákonného sudcu.

Pojednávanie konané 31. januára 1995 bolo odročené na neurčito z dôvodu konania o námietke zaujatosti.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 12 Nc 20/95-114 z 15. marca 1995 nevylúčil zákonného sudcu z prejednania a rozhodovania veci. Uznesenie bolo doručené účastníkom 5. apríla 1995.

Pojednávanie konané 14. júna 1995 (prítomní sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa) bolo pre neprítomnosť žalovaných odročené.

Pojednávanie konané 24. júla 1995 ( prítomní sťažovateľ, žalovaní č. 1 a č. 2) bolo odročené na neurčito za účelom navrhnutia ďalších svedkov.

Okresný súd 28. septembra 1995 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 10. október 1995.

Žalovaní č. 1 a č. 2 požiadali 15. augusta 1995 predsedníctvo odborového zväzu o poskytnutie právnej pomoci. Právnik odborov 9. októbra 1995 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní.

Sťažovateľ 10. októbra 1995 rozšíril žalobu o Základnú odborovú organizáciu pri Chemlon, a. s.,   Humenné a Základnú odborovú organizáciu pri Chemes, a. s.,   Humenné ako žalovaných č. 3 a č. 4.

Pojednávanie konané 10. októbra 1995 (prítomná právna zástupkyňa sťažovateľa, žalovaní č. 1 a č. 2 a 1 svedok) bolo odročené na neurčito za účelom vyjadrenia žalovaných k navrhovanej zmene žaloby.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 552/94-180 z   23. októbra 1996 pripustil vstup navrhovaných   subjektov   do   konania   ako   žalovaných   č.   3   a č.   4   (právne   zastúpených odborovým zväzom).

Okresný súd 23. októbra 1996 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 25. november 1996.

Okresný súd 18. novembra 1996 oznámil právnej zástupkyni žalovaných (č. 1 až 4) odročenie   pojednávania   na   neurčito   z dôvodu   námietky   zaujatosti   zákonného   sudcu predloženej sťažovateľom 11. novembra 1996.

Okresnému   súdu   bolo   20.   januára   1997   doručené   uznesenie   krajského   súdu o nevylúčení zákonného sudcu. Toto uznesenie bolo doručené účastníkom 31. januára 1997.Z dôvodu   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   15.   decembra   1996   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ktoré si vyžiadalo aj súdny spis sp. zn. 11 C 552/94 dňa 3. februára 1997) bolo vytýčené pojednávanie na 27. jún 1997.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 27. júna 1997 upravil petit žaloby o povinnosť žalovaných zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Na pojednávaní konanom 27. júna 1997 (prítomní sťažovateľ, žalovaní č. 1 a č. 2 a právny zástupca žalovaných č. 1 až 4) bola pripustená zmena petitu žaloby. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia vyjadrení žalovaných k zmene petitu žaloby.

Okresný   súd   26.   augusta   1997   predvolal   účastníkov   a piatich   svedkov   na pojednávanie.

Pojednávanie konané 2. októbra 1997 (prítomní sťažovateľ, žalovaní č. 1 a č. 2) bolo z dôvodu námietky predpojatosti zákonného sudcu vznesenej sťažovateľom odročené na neurčito.

Okresnému   súdu   bolo   30.   januára   1998   doručené   uznesenie   krajského   súdu o vylúčení zákonného sudcu (lebo podania sťažovateľa „majú charakter sústavnosti“, čo môže vyvolať zmenu „v psychickom vzťahu sudcu k veci“).

Dňa   2.   marca   1998   bol   daný   pokyn   zákonného   sudcu   na   doručenie   uznesenia krajského súdu účastníkom.

Okresný súd 13. februára 2001 predvolal účastníkov na pojednávanie vytýčené na 14. marec 2001. Neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnili žalovaný č. 1 (služobná cesta   v zahraničí),   právna   zástupkyňa   žalovaných   (pracovné   dôvody).   Právny   zástupca sťažovateľa   žiadal   konanie   prerušiť   z dôvodu   podania   sťažnosti   Európskemu   súdu   pre ľudské práva.

Pojednávanie konané 14. marca 2001 bolo odročené na neurčito za účelom zistenia stanoviska žalovaných k návrhu sťažovateľa na prerušenie konania.

Žalovaný   č.   1   dňa   10.   apríla   2001   písomne   oznámil,   že   nesúhlasí   s prerušením konania. Právna zástupkyňa žalovaných 18. apríla 2001 súhlasila s návrhom sťažovateľa.Žalovaný   č.   1   dňa   31.   decembra   2001   oznámil,   že   zmenil   svoje   predchádzajúce stanovisko a súhlasí s návrhom sťažovateľa.

Okresný súd uznesením zo 17. januára 2002 návrh na prerušenie konania zamietol. (Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako   predčasnú).   Uznesenie   bolo   doručené   účastníkom

28. januára   2002.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   z 29.   januára   2002   rozhodol (zamietavo) 31. januára 2003.

Okresný   súd   14.   apríla 2003 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 23. máj 2003.

Sťažovateľ 6. mája 2003 vzniesol   námietku   predpojatosti   zákonného   sudcu. Z uvedeného dôvodu okresný súd 7. mája 2003 zrušil vytýčený termín pojednávania a 21. mája 2003 predložil súdny spis krajskému súdu.

Rozhodnutie   krajského   súdu   z 26.   júna   2003   o nevylúčení   zákonného   sudcu z prejednávania   a rozhodovania veci bolo 18. augusta 2003 doručené okresnému súdu, ktorý   ho   spolu   s predvolaním   na   pojednávanie   vytýčené   na   17.   október   2003   doručil účastníkom 29. septembra 2003.

Z dôvodu čerpania dovolenky zákonným sudcom bol zmenený termín pojednávania na 14. november 2003.

Právna   zástupkyňa   žalovaných   13.   októbra   2003   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní a žiadala o zmenu termínu jeho konania. Okresný súd preložil pojednávanie na 21. november 2003.

Sťažovateľ   31.   októbra   2003   opätovne   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti zákonnému sudcovi.

Okresný   súd   4.   novembra   2003   oznámil   sťažovateľovi,   že   podľa   §   15a   ods.   4 Občianskeho   súdneho   poriadku   nebude   prihliadať   na   vznesenú   námietku   zaujatosti, „... pretože   ide   o námietky   podané   z tých   istých   dôvodov,   ktoré   boli   podané   v podaní z 2. 5. 2003“.

Právny zástupca sťažovateľa 7. novembra 2003 žiadal z dôvodu vznesenej námietky pojednávanie odročiť.

Právna zástupkyňa žalovaných (z dôvodu vyššie uvedenej žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa) 20. novembra 2003 telefonicky ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.Právny   zástupca   sťažovateľa   21.   novembra   2003   žiadal   odročiť   pojednávanie   na neurčito z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Pojednávanie   konané   21.   novembra   2003   bolo   odročené   na   14.   január   2004. V uvedený deň okresný súd písomne sťažovateľovi oznámil (doručené 26. novembra 2003), že neakceptuje jeho žiadosť o odročenie pojednávania a bude vo veci konať aj v prípade jeho neúčasti.

Súdny   spis   sp   zn.   11   C   552/94   (vrátane   pripojeného   súdneho   spisu   sp.   zn. 11 C 553/94) bol 15. decembra 2003 doručený ústavnému súdu a vrátený späť okresnému súdu 8. januára 2004. Pojednávanie konané 14. januára 2004 bolo odročené na neurčito na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý navrhol pokračovať v konaní až po rozhodnutí ústavného súdu o sťažnosti.

2. Zo   súdneho spisu sp. zn. 11 C 553/94 pripojeného k   súdnemu   spisu sp. zn. 11 C 552/94 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 8. júna 1994 na okresnom súde žalobu o ochranu   osobnosti   proti   žalovanému   M.   T.   z H.   (ktorý   je   vo   vyššie   uvedenej   veci účastníkom konania ako žalovaný č. 2). Na prvom pojednávaní konanom 20. júla 1994 boli vypočutí sťažovateľ a žalovaný.

Na   pojednávaní   konanom   30.   augusta   1994   (prítomní   sťažovateľ,   jeho   právny zástupca a žalovaný) okresný súd uznesením spojil veci sp. zn. 11 C 553/94 a sp. zn. 11 C 552/94 na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 11 C 552/94.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 11 C 552/94 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.1.   Takto   bol   predmet   vymedzený   uznesením   o prijatí predmetnej   sťažnosti   na ďalšie   konanie.   Na   ústnom   verejnom   pojednávaní   24.   februára   2004   však   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadal   zmenu   predmetu   konania,   a to   jeho rozšírenie o posúdenie postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 678/94, ako   aj   o vyslovenie   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru vo vzťahu ku všetkým napadnutým konaniam.

1.2.   Avšak   vzhľadom   na   predmet   konania   vymedzeného   sťažnosťou   sťažovateľa a uznesením ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie sa ústavný súd nemohol týmito návrhmi sťažovateľa zaoberať. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že zvláštnosť konania   pred   ústavným   súdom   vyplývajúca   z toho,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť)   neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa   § 25 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia o prijatí návrhu“, vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť návrh na začatie   konania   (napr.   I.   ÚS   36/02,   I.   ÚS   109/02).   Ústavný   súd   sa   preto   nezaoberal uvedenými rozšírenými námietkami (návrhmi) sťažovateľa proti postupu okresného súdu.

2. Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 12. decembra 2003 vykonal prehľad úkonov   v predmetnej   veci   s poukazom   na   časté   odročovanie   pojednávaní   z dôvodu námietok   zaujatosti   zákonného   sudcu,   opakovane   predkladaných   sťažností,   častého pripájania súdneho spisu sp. zn. 11 C 552/94 k ďalším konaniam sťažovateľa vedeným na okresnom súde ( veci sp. zn. 11 C 678/94, 11 C 1074/96 a 11 C 678/97) a predloženie predmetného spisu Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Podľa názoru okresného súdu „tak ako to vyplýva z prehľadu úkonov v predmetnej veci,   ktorá   nebola   doposiaľ   rozhodnutá,   tento   stav   je   zapríčinený   konaním   samotného žalobcu, ktorý využíva všetky prostriedky na oddialenie rozhodnutia vo veci...“

3.   Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   z   8.   januára   2004   nesúhlasil „... s vyjadrením   Okresného   súdu   v Humennom,   že   využívam   všetky   prostriedky   na oddialenie vo veci rozhodnutia. Nemôžem a ani nemám úctu voči sudcom Okresného súdu v Humennom  ...   V roku   1995   som  ...   navrhol   ukončenie   sporu.   Sudca   to   však neakceptoval...“

K predmetnému tvrdeniu sťažovateľa ústavný súd poznamenáva, že podľa zápisnice z pojednávania konaného 24. júla 1995 sťažovateľ navrhol zmier s tým, že sa mu žalovaní (v tom čase ešte len žalovaní č. 1 a č. 2) na najbližšej konferencii odborov ospravedlnia, ináč trvá na žalobe. Žalovaný č. 2 s týmto návrhom nesúhlasil, lebo na konferencii nekonal osobne, ale v mene výboru základnej odborovej organizácie.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2   ústavy a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote garantované   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu veci)   v posudzovanom   konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   konanie   o predmetnej občianskoprávnej veci trvá od podania žaloby (8. júna 1994) do pojednávania konaného 14. januára 2004 vyše deväť rokov a sedem mesiacov bez rozhodnutia vo veci samej.

4.2. Za   uvedené obdobie bolo vykonaných 14 pojednávaní, z ktorých 7 bolo odročených   z   iniciatívy,   resp. dôvodov   na   strane   sťažovateľa, jedno (14. júna 1995) pre neprítomnosť žalovaných a jedno (11. októbra 1994) pre neprítomnosť zákonného sudcu (rodinné dôvody).

Pojednávanie   konané   22.   novembra   1994   okresný   súd   odročil   z dôvodu   nutnosti odstránenia   nedostatkov   žaloby,   pojednávania   konané   31.   januára   1995,

2. októbra 1997, 21. novembra 2003 odročil z dôvodu námietok predpojatosti zákonného sudcu prednesených sťažovateľom, pojednávanie konané 27. júna 1997 odročil z dôvodu zabezpečenia vyjadrení žalovaných k petitu žaloby, pojednávanie konané 14. marca 2001 odročil   z dôvodu   zabezpečovania   stanoviska   žalovaných   k sťažovateľovmu   návrhu   na prerušenie   konania   (podal   sťažnosť   Európskemu   súdu   pre   ľudské   práva),   pojednávanie konané   21.   novembra   2003   odročil   na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa z dôvodu sťažnosti podanej ústavnému súdu a 14. januára 2004 pojednávanie odročil na návrh právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý žiadal pokračovať v konaní až po rozhodnutí ústavného súdu o jeho sťažnosti.

Časté odročovanie pojednávaní (spôsobené najmä konaním sťažovateľa) malo podľa názoru ústavného súdu značný vplyv na celkovú dĺžku doterajšieho konania.

4.3. Taktiež námietky sťažovateľa na predpojatosť zákonných sudcov boli dôvodom negatívne ovplyvňujúcim dĺžku konania. Z uvedeného dôvodu sa v danej veci nekonalo v čase:

- od   29.   decembra   1994   (vznesenie   námietky)   do   5.   apríla   1995   (doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom), t. j. 3 mesiace a 1 týždeň,

- od 11. novembra 1996 do 31. januára 1997, t. j. 2 mesiace a 2 týždne,

- od 2. októbra 1997 do 2. marca 1998, t. j. 5 mesiacov,

- od 6. mája 2003 do 29. septembra 2003, t. j. 4 mesiace a 3 týždne,

- od 31. októbra 2003 do 14. januára 2004 (nový termín pojednávania za odročené pojednávanie z 21. novembra 2003), t. j. 2 mesiace a 2 týždne.

Konanie   o námietkach   predpojatosti   trvalo   celkove   18   mesiacov,   pričom   iba v jednom prípade bolo námietke sťažovateľa vyhovené (30. januára 1998), a aj to z dôvodu, že tieto podania sťažovateľa „majú charakter sústavnosti“.

4.4. Ďalšími   skutočnosťami   majúcimi   vplyv   na   dĺžku   konania   boli   vybavovanie sťažnosti podanej sťažovateľom Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (súdny spis nebol k dispozícii okresnému súdu   štyri mesiace), návrh sťažovateľa na prerušenie konania z dôvodu podania sťažnosti Európskemu súdu pre ľudské práva (konanie o tomto návrhu trvalo na okresnom súde a aj krajskom súde od 14. marca 2001 do 14. apríla 2003, t. j.   dva   roky   a jeden   mesiac),   resp.   obdobie   od   21.   novembra   2003   doteraz,   keď   boli odročené   posledné   pojednávania   na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa z dôvodu prerokovania jeho sťažnosti na ústavnom súde, t. j. tri mesiace.

Z vyššie uvedených dôvodov sa okresný súd nezaoberal rozhodovaním o merite veci spolu dva roky a osem mesiacov.

4.5. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie pod bodmi 4.2. až 4.4. ústavný súd konštatuje,   že   z   celkovej   doterajšej   doby   trvania   konania   vo   veci   sp. zn. 11 C 552/94 (vyše deväť rokov   a sedem   mesiacov)   sa   okresný   súd   zaoberal z už vyššie uvedených   dôvodov   riešením   problémov   nesmerujúcich   priamo   k rozhodnutiu   vo   veci samej v celkovom trvaní najmenej štyroch rokov a dvoch mesiacov.

Táto   doba   významnou   mierou   prispela   k predĺženiu   celkovej   doby   predmetného občianskeho právneho konania, pričom vzhľadom na dôvody, ktoré vyvolali toto predĺženie, nemožno túto dobu pripísať na ťarchu postupu okresného súdu v predmetnom konaní a ani na vrub právnej zložitosti prerokovávanej veci.

4.6.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci   ústavný   súd konštatuje,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   sa   podieľal   aj   sťažovateľ,   a to   z dôvodov uvedených vyššie pod bodmi 4.2. až 4.4. (námietky predpojatosti, rozšírenie účastníkov konania, sťažnosť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, návrh na prerušenie konania, odročovanie pojednávaní).

V súvislosti s procesnými   úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom   sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01). Zároveň „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov“ v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00). V tejto súvislosti ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   I.   ÚS   90/02)   poznamenáva,   že   účastník   konania   pred všeobecným súdom, ktorý podal sťažnosť na zbytočné prieťahy ústavnému súdu, nemôže odmietať ďalšiu súčinnosť so všeobecným súdom s poukazom na to, že vo veci zbytočných prieťahov   koná   ústavný   súd.   V súlade   s uvedeným   ústavný   súd   uzavrel,   že   správanie sťažovateľa významnou mierou prispelo k predĺženiu konania vo veci samej.

4.7. Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označených základných práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v priebehu   konania   došlo   k prieťahom   v konaní predovšetkým   v období   od   2.   marca   1998   (pokyn   pre   súdnu   kanceláriu   na   doručenie uznesenia   krajského   súdu   účastníkom)   do   13.   februára   2001   (predvolanie   na pojednávanie), t. j. v trvaní dvoch rokov a jedenástich mesiacov.

Uvedené   obdobie   v trvaní   dvoch   rokov   a jedenástich   mesiacov,   ktoré   je charakterizované nečinnosťou okresného súdu (počas jeho trvania nevykonal žiadne úkony smerujúce k meritórnemu vybaveniu veci), kvalifikuje ústavný súd ako prieťahy v konaní spôsobené postupom okresného súdu.

4.8. Vyššie uvedené prieťahy, ktoré neboli závislé od zložitosti veci a ani neboli vyvolané   správaním   sťažovateľa,   bolo   potrebné   v súlade   s konštantnou   judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo postup okresného súdu nesmeroval k zabezpečeniu   základného   účelu   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, t. j. odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník konania nachádza.

4.9. Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.10. Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadné odlišnosti. Konštatovanie porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   znamená   teda   aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

5.   V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označených   základných   práv   a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   z dôvodu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza,   požadoval   priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, resp. podľa posledného návrhu na rozhodnutie   predneseného   na   ústnom   verejnom   pojednávaní   ponechal   výšku   náhrady nemajetkovej ujmy na úvahu ústavného súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom súde v sume 30 000 Sk, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri bod 4.7. a 4.8. tejto časti) považuje za primerané, pričom prihliadol aj na skutočnosti uvedené v bodoch 4.2. až 4.6. tejto časti, ktoré tiež významnou mierou prispeli k predĺženiu celkovej doby konania.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia   advokátom JUDr. Ľ. B., H., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Ústavný súd vychádzajúc z predložených písomných materiálov mu priznal náhradu za dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia, napísanie sťažnosti) v hodnote po 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb).   Odmenu   za   účasť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na ústnom   pojednávaní   konanom   24. februára   2004   vrátane   náhrady   hotových   výdavkov ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu   neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci,   a ústavný súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   predmetného súdneho spisu (mutatis mutandis I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03). Ústavný súd vyjadrenie   právneho   zástupcu   zo   7.   januára   2004,   ktoré   obsahovalo   len   nesúhlas s upustením od ústneho pojednávania, nepovažoval za úkon právnej pomoci, za ktorý mu v danej veci patrí odmena, a preto za toto vyjadrenie žiadnu odmenu nepriznal.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004