znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 195/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To/41/2012 zo 17. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2013 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To/41/2012 zo 17. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   trestným   rozkazom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 T 112/2011 z 30. decembra 2011 uznaný   vinným   z prečinu   krádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   f)   a   ods.   3   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za   spáchanie   ktorého   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   deväť   mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd po podaní odporu sťažovateľom opätovne rozhodol v merite jeho trestnej veci, a to rozsudkom č. k. 0 T 112/2011-88 z 1. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného   súdu“),   ktorým   ho   opätovne   uznal   vinným   z už   uvedeného   trestného   činu s uložením toho istého trestu. Okresný súd vyhlásil predmetné rozhodnutie na hlavnom pojednávaní za účasti tak sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu. Sťažovateľ sa proti tomuto ostatnému rozhodnutiu okresného súdu bránil, a to podaním opravného riadneho prostriedku   podľa   §   306   ods.   1   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   ktorý   označil   ako „Odpor   proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 0 T 112/2011“. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 5 To/41/2012 zo 17. apríla 2012, ktorým podané odvolanie zamietol z dôvodu oneskorenosti jeho podania. V ďalšom sťažovateľ podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) písomné podanie označené ním ako „Dovolanie... proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 1. 12. 2012 pod sp. zn. 0 T 112/2011-88“, na ktoré najvyšší súd reagoval listom sp. zn. Nt 447/2012 z 18. decembra 2012, ktorým mu oznámil, že jeho podnet nie je možné akceptovať z formálnych dôvodov ako   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   podľa   §   368   Trestného   poriadku a po poučení vzťahujúcom sa na formálne a materiálne podmienky dovolacieho konania vrátane jeho podania kvalifikovaným spôsobom odložil jeho podanie ad acta. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3.   V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namietal   nesprávnosť a nezákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z dôvodu,   podľa   jeho   názoru včasnosti   podaného   odvolania   ako riadneho   opravného   prostriedku   podľa   §   306   ods.   1 Trestného poriadku, ktoré podal proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a uviedol: „... uvedené rozhodnutie namietam ako nesúladné so zákonom nakoľko ja som odvolanie podal včas v zákonnej lehote čo som aj deklaroval potvrdením o zaslaní korešpondencie zo dňa 8. 10. 2012, ktoré potvrdzuje, že predmetné namietané odvolanie som podal dňa 16. 2. 2012. Teda v zákonom stanovenej lehote.“ V ďalšej svojej argumentácii uviedol: „Zákon hovorí, že dňom podania korešpondencie odsúdeným je deň jeho podania v ÚVTOS nakoľko nemáme možnosť priameho podania korešpondencie cez Poštový úrad.“ V závere svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že o nápravu daného stavu sa snažil aj podaním dovolania na najvyššom súde: „Tiež chcem poukázať že som o navrátenie lehoty na podanie odvolania využil aj mimoriadny oprav. prostriedok a to dovolaním na Najvyšší súd zo dňa 16. 11. 2012 a však najvyšší súd svojím rozhodnutím resp. odpoveď na podanie sp. zn. Nt 447/2012 zo dňa 18. 12. 2012 mi oznamujú a dávajú na vedomie že moje podanie bolo založené ad acta k sp. zn. Nt 447/2012.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Krajský súd... porušil moje základné práva ako sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 2,3 „Dohovoru“ ako aj základ. práva podľa čl. 5 ods. 1,3,4 „Dohovoru“, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“.

2. Rozhodnutie Kraj. súdu... zo dňa 17. 4. 2012, uznesenie sp. zn. 5 To/41/2012 sa zrušuje.

3. Svojím rozhodnutím vracia celí prípad na znovu prerokovanie a rozhodnutie pre navrátenie lehoty na podanie odvolania.»

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o ústavnom súde)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

8. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného súdu   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   v   systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu môže   podať   dovolanie   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   v nadväznosti na § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku. V sťažovateľom podanej sťažnosti tvrdené skutočnosti smerujúce k nesprávnemu postupu krajského súdu v tom smere, že ako podané oneskorene zamietol ním podané odvolanie, bez prihliadnutia na § 63 ods. 6 Trestného poriadku, možno subsumovať pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Navyše,   podľa   §   370   ods.   1   Trestného   poriadku   sťažovateľ   disponuje   týmto mimoriadnym opravným prostriedkom ako účinným prostriedkom nápravy v lehote troch rokov   od   doručenia   ním   napádaného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To/41/2012 zo 17. apríla   2012.   K vyčerpávajúcemu   poučeniu   najvyššieho   súdu   adresovanému sťažovateľovi v písomnosti vedenej pod sp. zn. Nt 447/2012 z 18. decembra 2012 ústavný súd   už   len   poukazuje   napr.   na svoj   už   judikovaný   názor   vyjadrený   vo   svojom   náleze č. k. II. ÚS 210/2009-52 z 15. decembra 2009, ktorý vychádza zo štrasburskej judikatúry a v ktorom tvrdí, že „Ak obvinený musí mať obhajcu alebo ak účinné uplatnenie opravného prostriedku si vyžaduje pomoc obhajcu a obvinený nemá prostriedky na jeho zaplatenie, musí mu byť poskytnutá bezplatná pomoc (napr. rozsudok Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, A, č. 32).“.

10. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je táto   založená   zákonom   alebo na základe zákona,   t.   j.   v   danom   prípade   na   základe   uplatnenia   postupu   podľa   § 371 ods.   1 písm. c) Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až vtedy, ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými a v okolnostiach veci Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

11. Ako to z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu   krajského   súdu   je   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   skutočností   podať dovolanie   [§   371   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku],   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

12. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013