znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 195/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., F., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 8/2011 z 26. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012 doručená sťažnosť M. S., F. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 8/2011 z 26. januára 2012 (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu“   alebo   „napadnutý   rozsudok“)   a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „…   16.   októbra   2002   som   bola   uznaná   čiastočne   invalidnou   podľa   zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Kontrolná lekárska prehliadka bola určená na október 2004.

Ako   poberateľka   čiastočného   invalidného   dôchodku   dňa   27.   apríla   2004…   som podala žiadosť o invalidný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s dátumom uplatnenia od 27. apríla 2004…

Z posudzovania zdravotného stavu posudkovým lekárom S.–pobočka L. … Lekárskej správy   zo   dňa   5.   5.   2004…   som   bola   uznaná   invalidnou   podľa   §71   ods.   1   zákona   č. 461/2003 Z. z. s MPSVZČ 80% od 5. 5. 2004. Následná KLP stanovená na 05/2008… Rozhodnutím   S.–   ústredie   B.,   zo   dňa   30.   júna   2004   mi   bol   zvýšený   invalidný dôchodok od 17. mája 2004. Proti rozhodnutiu som nepodala opravný prostriedok… Od roku 17. 12. 1998 mám uzatvorenú investičné životné postenie a okrem iného som poistená aj o Oslobodenie od platenia poistného...

Tak na základe invalidity, od 17. 5. 2004 som bola oslobodená od platenia poistného, ktoré sa predlžovalo vždy o jed rok...

Dňa 13. decembra 2004, PhDr. E. T., riaditeľka sekcie nemocenského poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti v prílohe listu č. S2-5853-AC11/2004, všetkým riaditeľom pobočiek S. zasiela kópiu zmluvy o spolupráci č. 622-5651-AE03/2004 uzatvorenou medzi S. so sídlom B. a S. so sídlom B..“

Sťažovateľka   uvádza,   že   rozsudku   najvyššieho   súdu   predchádzalo „Preskúmanie trvanie invalidity posudkovým lekárom S.– pobočka L., a na to nadväzujúce rozhodnutie o znížení invalidného dôchodku S. - ústredie B., a o úprave súbehu invalidných dôchodkov a konanie   o   opravnom   prostriedku,   pred   správnym   orgánom   a   pred   Krajským   súdom   v Banskej Bystrici“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že „…   Dávkové   konanie   vo   veciach   invalidného dôchodku, kde výsledok konania je závislý aj na Lekárskej správe - Posudku, je zvláštnym druhom   konaní,   ktoré   má   výrazne   odlišné   vlastnosti,   ako   obvyklé   a   ostatné   správne konania...

Organizačná zložka S., ústredie B., ktorá konečné rozhodnutie vyhotovuje, nie je miestne príslušná na vykonania kontrolnej alebo zisťovacej lekárskej prehliadky.   Na to miestne príslušné sú jednotlivé pobočky S. podľa bydliska posudzovanej, ktorá stanovuje mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a aj o to či je potrebné stanoviť ďalšiu lehotu na KLP. (Kontrolná lekárska prehliadka).

Lekárska správa má predpísané náležitosti napríklad v prílohe č. 8 k metodickému pokynu S. č. 26/2003 z znení ďalších interných predpisov (vykonávací predpis vydaný na základe zákona ZSP), musí obsahovať aj výrok s uvedeným právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovalo.

Napriek tomu Lekárska správa II. Časť – Posudok nie rozhodnutím, proti ktorým by bolo možné samostatne podať opravný prostriedok, lebo nie je uvedené v § 210 ods. 1 ZSP, ale je záväzným podkladom pre konečné rozhodnutie ústredie. Ústredie pri rozhodovaní o vzniku, zániku, trvanie alebo zmene dávky je viazaný celým výrokom posudku.

Neprávoplatné   rozhodnutie   o   invalidných   dávkach   možno   napadnúť   opravným prostriedkom.   Zákonnosť rozhodnutí   v správnom súdnictve   preskúmavajú,   Krajské   súdy podľa tretej hlavy piatej časti o. s. p.

Aj konanie o opravnom prostriedku má svoje zvláštnosti. Podaním opravného prostriedku ešte nenastáva devolutívny účinok. Ako vyplýva z § 219 ods. 2 a ods. 3 ZSP, ako aj z § 250o o. s. p., správny orgán je oprávnený   o   podanom   opravnom   prostriedku   meritórne   rozhodnúť,   ak   podanému opravnému prostriedku v celom rozsahu vyhovuje. Aj v takom prípade však vec podlieha kontrole súdu, ktorý rozhoduje o tom či konanie zastaví alebo nie.“.

Podľa sťažovateľky «K porušovaniu namietaných ústavou garantovaných práv došlo v dávkovom konaní v zmysle § 184 ods. 3 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších   predpisov,   (ďalej   len   ZSP)   ktoré   začalo   na   základe   podnetu   na   kontrolnú lekársku   prehliadku   (ďalej   len   KLP)   zo   dňa   30.4.2008,   ktorú   podala   MUDr. … T.– posudková lekárka S., pobočky L. …

30. 5. 2008 v S. pobočky L. som… odovzdala vyplnené tlačivo od ošetrujúceho lekára spolu s novými lekárskymi nálezmi.

Na kontrolnú lekársku prehliadku ma MUDr. … T., predvolala na deň 3. septembra 2008. V   kancelárií   LPČ   MUDr.  ...   T.,   dostala   som   informáciu   že,   daný   deň   nerobia posudkovú činnosť, posudok bude robiť MUDr. M. Č.

Odovzdané predvolanie z posudkového spisu bolo odstránené. K porušeniu základného práva na ochranu pred neoprávneným iným zneužívaním údajov o svojej osobe, zaručené článkom 19. ods. 3. Ústavy Slovenskej republiky… O tom, že S. pobočka L. dňa 16. 3. 2009 vyhotovila ďalší lekársky posudok (a ktorý bol podkladom pre rozhodnutie S. ústredie – B. podľa prílohy č. 9) som sa dozvedela… z listu Odmietnutie poistného plnenia zo dňa 21. 5. 2009, od I., a. s., s poukazom na to, že dňa 21. 05. 5009 obdržali zo S. pobočky L. kópiu lekárskej správy a Rozhodnutím s. zo dňa 16. 3.   2009,   na   základe   posudku   posudkového   lekára   s.   bola   uznaná   za   invalidného dôchodcu   z   dôvodu,   že   má   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   o 50   %   v porovnaní so zdravou fyzickou osobou... a následne z opravného prostriedku…

Pritom   aktuálne   znenie   poistnej   zmluvy   neobsahuje   výslovné   splnomocnenie   pre komerčnú poisťovňu, vyžiadať si Lekársku správu z poisťovne, podľa čl. II. bod 2. zmluvy o spolupráci podľa Prílohy č. 15.

Priamym dôsledkom konania pobočky L. je porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným iným zneužívaním údajov o svojej osobe, zaručené článkom 19. ods. 3. Ústavy Slovenskej republiky.

Od   počiatku   som   domáhala,   aby   moja   vec   bola   posudzovaná   podľa   relevantnej právnej normy, t. j. podľa zákona č. 461/2003 Z. z v znení neskorších predpisov, viď:

1) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku posudku dňa 04. 10. 2008,

2) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku posudku a voči postupu pobočky pri oprave posudku dňa 25. 01. 2009,

3) Námietky voči obsahu zápisnice, voči priebehu zasadnutia, voči obsahu a výroku posudku a voči postupu pobočky pri oprave posudku dňa 8. 3. 2009,

4) Opravný prostriedok zo dňa 29. 10. 2009, strana 6/30... Od počiatky som predkladala dôkazy o mojom zdravotnom stave a domáhala aby boli riadne posúdené. Posudková lekárka pobočky L. zotrvala na posudkovom závere, bez ohľadu na to čo uviedla ako podklady pre posudok. Zjavne konala v rozpore s § 195 ZSP. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neposkytla   súdnu   ochranu   pred   nezákonným postupom S. pobočky L., S. ústredie, ktorá postupovala v rozpore so zákonom a vydávala protiprávne rozhodnutie... Protiprávnym a zmätočným postupom a rozhodnutím ústredie B. ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici však bolo zmarené, aby na základe lekárskej správy z 10. 3. 2010 bolo vydané zákonné rozhodnutie o trvaní invalidného dôchodku od 03. 9. 2008.

Už porovnaním obsahu odvolania strana 2 a 3 a odôvodnenie Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmá jeho zmätočnosť.

Na začiatku odvolania som stručne a jasne uviedla v akom rozsahu, z akých dôvodov podávam odvolanie ako aj to čoho sa domáham:

„Na základe § 250s, § 201, § 204 ods. 1 O. s. p., podávam

Odvolanie

- proti všetkým výrokom, to znamená:

proti výroku 1: Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009 potvrdzuje, proti   výroku   2:   Rozhodnutie   odporkyne   č.   586   103   7083   z   25.   februára   2010 potvrdzuje,

proti výroku 3: Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 zo 6. apríla 2010 potvrdzuje, proti výroku o trovách: Navrhovateľke náhradu trovy konania nepriznáva. ako aj

- proti všetkým dôvodom rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   26Sd   30/2010-126 z 30. septembra 2010, doručený 19. 11. 2010, v lehote s ohľadom na § 57 ods. 2 veta posledná O. s. p., z nasledujúcich dôvodov:

1) Navrhovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom;

2) krajský súd vec nesprávne právne posúdil, odôvodnenie rozsudku trpí vnútornými rozpormi, výroky krajského súdu nerešpektujú zásadu, že každé správne konanie môže mať len jediného konca;

3) rozsudok   je   nepreskúmateľný   pre   nezrozumiteľnosť   a   pre   nedostatok   dôvodov, odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé;

4) zistenie   skutkového   stavu   uvedeného   v   odôvodnení   rozsudku   je   v   rozpore s obsahom spisov;

5) krajský súd prekročil svoju právomoc, v konaní pred súdom ako aj v odôvodnení rozsudku sa zaoberal aj otázkami, čo nebol predmetom konania o opravnom prostriedku a nepatrí do právomoci správneho súdu;

6) krajský súd neúplne zistil skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutých rozhodnutí, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na posúdenie všetkých dôvodov z opravných prostriedkov;

7) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009 potvrdzuje.“ je vecne   nesprávny,   výrok   rozsudku   má   byť   zrušený   podľa   §   221   ods.   1   písmeno   f) a písmeno h) O. s. p., a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b), písmeno c) a písmeno d)

8) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 25. februára 2010 potvrdzuje.“ je vecne nesprávny, lebo výrok nie je dostatočne jednoznačný:

1. Ak sa týka rozhodnutie z 25 februára 2010 s výrokom: „Podľa   §   82   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších predpisov   Vám   zvyšujeme   od   1.   januára   2010   invalidný   dôchodok   na   269,50   EUR mesačne.“,   tak   súd   potvrdzuje   právoplatné   rozhodnutie   správneho   orgánu (č. k. 26Sd 9/2010-107), preto je daný dôvod na zrušenie tohto výroku krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písmeno d) O. s. p.

2. Ak sa týka rozhodnutie z 25 februára 2010 s výrokom: „Podľa   §   112   ods.   1   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   rušíme rozhodnutie S., ústredie, č. 586 103 7083 z 11. augusta 2009 o znížení sumy invalidného dôchodku a súčasne vyhovujeme Vášmu opravnému prostriedku v plnom rozsahu.“, tak výrok je vecne nesprávny, výrok rozsudku má byť zrušený podľa § 221 ods. 1 písmeno f) a písmeno h) O. s. p., a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b), písmeno c) a písmeno d).

Odporca   nebol   oprávnený   vydať   rozhodnutie   na   základe   lekárskej   správy z 8. februára 2010 bez súhlasu Navrhovateľky.

9) Výrok „Rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 zo 6. apríla 2010 potvrdzuje.“ je vecne nesprávny, výrok rozsudku má byť zrušený podľa § 221 ods. 1 písmeno d), písmeno f) a písmeno h) O. s. p., a sú dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písmeno e), písmeno a), písmeno b) a písmeno d).

Po vykonaní autoremedúry, Odporca už nebol oprávnený vydať nové rozhodnutie vo veci samej v konaní o opravnom prostriedku č.   k. 26Sd 46/2010 v tomto dávkovom konaní až do rozhodnutia súdu o opravnom prostriedku,

Navrhujem, aby odvolací súd bez nariadenia pojednávania Zrušil v celom rozsahu rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 26Sd 30/2010-126 z 30. septembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

(Výrok 3 podľa § 221 ods. 1 písmeno d), výrok 1, výrok 2, ako aj výrok 3 podľa § 221 ods. 1 písmeno f) a písmeno h), v spojení § 224 ods. 3 O. s. p.)

Krajskému súdu v Banskej Bystrici uložil, aby vec znovu prejednal a rozhodol, dbal na   to,   aby   boli   zachované   procesné   práva   a   rovnosť   zbraní   účastníkov,   postup a rozhodnutia odporcu dôsledne preskúmal v rozsahu a zo všetkých dôvodov uplatnené v opravných prostriedkov písomne alebo ústne do zápisnice, vrátane dôvodoch uvedené v odvolaní proti rozsudku.

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Odporcu, dôsledne dbal na to, že pre súd je rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia, a rozhodnutie musí byť preskúmateľné už ohľadom na jeho odôvodnenia, dbal na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé, mal všetky náležitosti podľa §157 ods. 2 O. s. p.“

Z nepochopiteľných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky po potvrdzujúcim výrokom odôvodňuje potvrdenie 4!!!, rozhodnutie odporcu.

V odôvodnení rozsudku NSSR uvádza: Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 30. septembra 2010, č. k. 26Sd/30/2010-126, podľa § 250g ods. 2 OSP potvrdil:... 2/ rozhodnutie odporkyne z 25 februára 2010 číslo 586 103 7083 0, ktorým podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zrušila rozhodnutie z 11. augusta 2009 číslo 586 103   7083   0   o   znížení   sumy   invalidného   dôchodku   a   súčasne   vyhovela   opravnému prostriedku navrhovateľky v plnom rozsahu;

3/ rozhodnutie z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0, ktorým podľa § 82 zákona o sociálnom   poistení   v   znení   neskorších   predpisov   zvýšila   navrhovateľke   invalidný dôchodok na sumu 269,50 EUR mesačne s účinností od 1. januára 2010;...

Pritom bez akýkoľvek pochybností z odvolanie vyplýva, že proti rozhodnutiu ad 3/ som nepodala odvolanie, naopak som uviedla, že ide o právoplatné rozhodnutie. Pozri. vzdanie sa práva, späťvzatie opravného prostriedku zo dňa 20. 1. 2010…

NSSR   podané   odvolanie   vecne   neprejednal,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   sp.   zn.   26   Sd   30/2010-126   preskúmal   podľa   svojvoľne   stanovených   vlastných kritérií a nie podľa dôvodov uvedené v odvolaní, čím zmaril účel odvolanie.

Neskúmal podmienky konania. Podľa § 103 o. s. p… § 83: … V   podanom   odvolaní   som…   namietala   zmätočný   priebeh   konania   a   zmätočný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, s ktorým NSSR vecným spôsobom nezaoberal. Odporca – S.– ústredie B., bez právneho dôvodu, pred tým, ako môj zdravotný stav posúdila   posudková   lekárka   ústredie,   vo   veci   opravného   prostriedku,   návrhu   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 586 103 7083 0 z 11. 08. 2009, podľa prílohy č. 18., dňa 25. 2. 2010 vydala nové rozhodnutie podľa prílohy č. 4 s výrokom „Podľa § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení rušíme rozhodnutie S., ústredie, č. 586 103 7083   z   11.   augusta   2009   o   znížení   sumy   invalidného   dôchodku   a   súčasne   vyhovujeme Vášmu opravnému prostriedku v plnom rozsahu.“

Už aj odporca postupovala svojvoľne, ktorému všeobecné súdy nadržujú. Ako vyplýva z administratívneho spisu a z prílohy č. 7 odvolanie, pokyn na vydanie rozhodnutie o invalidnom dôchodku je napísané na liste, v ktorom je výslovne uvedené, že posudková   lekárka   pobočky   L.,   podanému   opravnému   prostriedku   v   celom   rozsahu nevyhovela,   z   uvedeného   dôvodu,   právny   názor   všeobecných   súdov,   ktoré   uvedené rozhodnutie považujú za vecne správne, postráda akýkoľvek racionálny a právny základ, je zjavne   svojvoľné.   Nevysporiadali   žiadnou   námietkou   vznesené   voči   lekárskej   správy z 8. 2. 2010, uvedené v písomnom dodatky z 5. 3. 2010 k opravnému prostriedku, zaradené do súdneho spisu 26Sd 30/2010 ako č. l. 39-43.

Po doručení (expedovaní) tohoto rozhodnutie, aj správny orgán, odporca je viazaný svojim rozhodnutím. Bez zákonného dôvodu, svoje rozhodnutie nemôže zrušiť, zmeniť alebo v tej istej veci vydať ďalšie rozhodnutie. Môže robiť len úkony podľa § 209 ods. 7 ZSP. Správny súd – Krajský súd v Banskej Bystrici – z úradnej povinnosti mal skúmať, či s uvedeným rozhodnutím bolo/alebo nebolo vyhovené opravnému prostriedku v plnom rozsahu (§ 250o o. s. p.). Podľa názoru sťažovateľky, súd tak môže postupovať po uplynutí lehoty   na   podania   opravného   prostriedky   proti   novému   rozhodnutiu   (právoplatnosti rozhodnutia   a   k   zániku   predmetu   konania   dochádza   až   po   uplynutí   lehoty   na   podania opravného prostriedku), ktoré stále je prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, proti ktorému je možný podať opravný prostriedok.

§ 250o o. s. p. má kogentný charakter, z ktorého vyplýva, že súd konanie zastaví bez ohľadu na tom, či bol, alebo nebol proti nemu podaný opravný prostriedok. Rozhodujúci skutočností   je,   či   zanikol,   alebo   nezanikol   predmet   konania.   Prípadne   podaný   opravný prostriedok by musel odmietnuť, ako podaný neoprávnenou osobou. Nie je možné podať opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu,   ktorým   opravnému   prostriedku   bolo   vyhovené v plnom rozsahu.

Ak   súd   konanie   nezastaví   (opravnému   prostriedku   nebolo   vyhovené   v   plnom rozsahu), už nastane devolutívny účinok opravného prostriedku, vo veci bude rozhodovať správny súd, na základe kasačného princípu.

Napriek tomu, odporca vo veci, ktorá na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola zaevidovaná pod sp. zn. 26 Sd 46/2010, dňa 6. 4. 2010 znovu vydal ďalšie rozhodnutie. Podľa Čl.47 ods. 3 Ústavy SR: Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Čl.   48   ods.   2.   Ústavy   SR:   zaručuje:   Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Správny súd, nové rozhodnutie odporcu s poukazom na § 246c, § 103, § 104, § 83 o. s. p. mal rušiť, od toho okamžiku, konanie všeobecných súdov je potrebné posúdiť, ako zbytočné prieťahy, lebo ich činnosť už nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty, v tej istej veci paralelne prejednajú a potvrdzujú dve odlišné rozhodnutie, čo popiera zmysel každého súdneho konania, t. j. právoplatným a vykonateľným rozhodnutím odstrániť právnu neistotu.

Všeobecné   súdy   nekonali   neutrálne,   nepostupovali   podľa   zákona,   ale   len   podľa želania odporcu.

Prejednanie veci je verejné a ústne. Je ústavne neakceptovateľný, že Krajský súd v Banskej Bystrici s Odporcom po nariadenie pojednávanie komunikuje písomne, o ktorom navrhovateľa v rozpor s § 118 ods. 1 až 3. o. s. p. neinformuje.

Napr.   List   26   Sd   46-53   a   26   Sd   30/2010-106   adresované   odporcovi,   odpoveď odporcu z 20. 7. 20110. Tým je aj zmarené právo navrhovateľky, aby som mohla reagovať na argumenty odporcu.

Právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, okrem toho, čo už bolo uplatnené v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu, bolo zmarené aj odporcom:

Na pojednávaní 13. 5. 2010, okrem iného súdu som predložil ďalšie prílohy:

- žiadosť   (22)   o   oznámenie   podkladov   a   žiadosť   o   vyhotovenie   kópie   zo   spisov a odpoveď odporcu:

- list   odporcu   BA-54554/2010   z   12.   4.   2010,   v   ktorom   odporca   tvrdil,   že po 29. júli 2009   nespracovával   žiadny   dotazník   kontrolnej   lekárskej   prehliadky,   pritom z prílohy č. 23 vyplýva, že pobočka L., dňa 8. 2. 2010 ústrediu zasiela vyplnený dotazník KLP, ktorý ústrediu došlo 12. 03. 2010, a ktorý bol spracovaný, bola zaevidovaná nová lehota KLP na 02/11.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP, prístup k administratívnemu spisu je podmienkou spravodlivému súdnemu konaniu.

Je zjavne svojvoľné a arbitrárne, je aj odôvodnenie NSSR, že potvrdzuje rozhodnutie odporkyne č. 586 103 7083 z 29. júla 2009, uvedené na strane 4 a 5 rozsudku NSSR. Z prílohy č. 6, Rozhodnutie S. ústredie B. číslo 586 103 7083 0 z 4. 08. 2009, ako aj z písomného vyjadrenia odporcu, rozsudku KS BB, bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že invalidný   dôchodok   podľa   zákona   č.   100/1988   Zb.   O sociálnom   zabezpečení   v   znení neskorších predpisov vo výške 5 393 Sk mesačne s účinností od 17. mája 2004. Odporca priznala rozhodnutím z 4. 08. 2009 a nie rozhodnutím, z 29. júla 2009, ako svojvoľne tvrdí NSSR, tam bola aj zdôvodnená výška invalidného dôchodku.

Odôvodnenie je aj zjavne arbitrárne, lebo absentuje akýkoľvek skutkové tvrdenie odporcu, KS, ako aj NS SR o tom, že kedy bolo preskúmané trvanie invalidného dôchodku navrhovateľky   podľa   §   263   ods.   2.   zo   žiadnou   námietkou   navrhovateľky   NS   SR nevysporiadal.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„- Základné právo M. S. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 všetko v spojení s čl. 144 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/8/2011 z 26. januára 2011 porušené bolo.

- Základné právo M. S. na ochranu pred neoprávneným iným zneužívaním údajov o svojej   osobe,   zaručené   článkom   19.   ods.   3.   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/8/2011 z 26. januára 2011 porušené bolo.

- Základné právo M. S. na prerokovanie jej veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sp. zn. 7So/8/2011 z 26. januára 2011 porušené bolo.

- Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7So/8/2011 z 26. januára 2011 a vec vrací Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodovanie.

- Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   M.   S.   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania na účet advokáta JUDr. J. B.,

- M. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7500,- EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť ju do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 26 Sd 30/2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Rozsudkom krajského súdu boli potvrdené rozhodnutia S.– ústredia (ďalej len „S.“) č. 586 103 7083 0 z 29. júla 2009, č. 586 103 7083 0 z 25. februára 2010 a č. 586 103 7083 0 zo 6. apríla 2010 (ďalej len „rozhodnutia S.“).

K namietanému   porušeniu   čl.   19   ods.   3   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc.

Po   preskúmaní   opravných   prostriedkov   sťažovateľky   proti   rozhodnutiam   S.,   o ktorých rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 30/2010, a odvolania proti   rozsudku   krajského   súdu   z   30.   septembra   2010   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, ktoré malo spočívať v tom, že S.– pobočka L. poskytla I., a. s., kópiu lekárskej správy a rozhodnutie S. zo   16.   marca   2009,   rozhodnutiami   S.   a   im   predchádzajúcom   postupom   a   rozsudkom krajského súdu nenamietala.

Keďže   sťažovateľka   namietala   v   sťažnosti   konkrétnou   argumentáciou   porušenie svojich   základných   a   iných   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ale   svoju   argumentáciu neuplatnila v konaní pred krajským súdom, resp. v konaní pred najvyšším súdom (aby mu dala tiež možnosť v prípade opodstatnenosti argumentácie vyvarovať sa porušeniu jej práv), ústavný súd musel v tejto časti jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka namietala porušenie uvedených základných a iných práv zmätočným, svojvoľným   a   arbitrárnym   postupom   najvyššieho   súdu   a   zjavne   zmätočným,   svojvoľne a arbitrárne odôvodneným rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva   na   prístup   k   súdu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorému   ochranu   poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   by   došlo   vtedy,   ak by   komukoľvek   bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov, pričom krajský súd, resp. najvyšší súd neodmietli konať a rozhodovať o sťažovateľkou podaných opravných prostriedkoch.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nie sú v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Úlohou súdu v správnom súdnictve na základe podaného opravného prostriedku je preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov podľa § 244 a nasl. ustanovení OSP, teda či pri riešení konkrétnych vecí rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Súd nie je povinný v písomnom vyhotovení rozhodnutia reagovať na všetky námietky, uvedená v opravnom prostriedku ale jeho povinnosťou je riešiť také námietky, ktoré sú rozhodujúce pre preskúmanie zákonnosti a postupu správnych orgánov. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že pre vznik, zmenu prípadne zánik právnych vzťahov a nárokov z nich vyplývajúcich   je   rozhodujúci   výrok   rozhodnutia,   jeho   odôvodnenie,   ktoré   má   podklad v obsahu spisov nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia, aj keď podľa subjektívneho názoru účastníka malo byť formulované inak, alebo malo reagovať na iné právne alebo skutkové   okolnosti.   Pokiaľ   odôvodnenie   rozhodnutia   nevyvoláva   pochybnosti   o   vecnej správnosti rozhodnutia vo veci samej, nie je jeho stručnosť alebo aj prípadná nesprávnosť dôvodom   na   jeho   zrušenie.   Rozhodnutie   však   musí   spĺňať   zákonné   náležitosti,   uvedené v § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Musí teda byť z neho zrejmé, na základe akých skutkových a právnych okolností orgán sociálneho zabezpečenia rozhodol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Ustanovenie § 209 zákona o sociálnom poistení upravuje náležitosti rozhodnutia odporkyne. Podľa § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka S. určí pre ňu lehotu.

Odvolací   súd   vzhľadom   na   rozsiahle   námietky   uvedené   v   odvolaní   sa   zaoberal predovšetkým, či rozhodnutia odporkyne spĺňajú zákonné náležitosti v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení a dospel k nasledujúcemu záveru:

Rozhodnutím z 29. júla 2009 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 23 súdneho spisu) odporkyňa podľa § 263a ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č.   529/2006   Z.   z.   priznala   navrhovateľke   nárok   na   invalidný   dôchodok   podľa   zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov vo výške 5 393 Sk mesačne s účinnosťou od 17. mája 2004.

Súčasne určila, že v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 529/2006 Z. z.) navrhovateľke zaniká nárok na invalidný dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení od 17. mája 2004 a naďalej jej patrí invalidný dôchodok vo výške 5 534 Sk mesačne podľa zákona o sociálnom poistení, lebo je vyšší.

Predmetné rozhodnutie vo výroku spĺňa všetky obsahové náležitosti v zmysle § 209 ods.   3   zákona   o   sociálnom   poistení,   pretože   je   uvedený   právny   predpis   podľa   ktorého odporkyňa rozhodla ako aj spôsob jej rozhodnutia.

Odporkyňa rozhodla o výške invalidného dôchodku v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého v prípade, ak poistenec uvedený v odsekoch 1 a 2 má nárok na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2003 a súčasne má nárok na výplatu invalidného dôchodku podľa zákona účinného od 1. januára 2004, vypláca sa invalidný dôchodok, ktorý je vyšší alebo najvyšší. Pri rovnakej sume týchto dôchodkov vypláca sa dôchodok, ktorý si poistenec zvolil. Dňom úpravy   výplaty   invalidných dôchodkov pre súbeh   nárokov   na   ich výplatu   zaniká nárok na invalidný dôchodok, ktorý sa nevypláca.

V odôvodnení rozhodnutia je určená suma invalidného dôchodku 5 393 Sk mesačne, ktorá   patrí   navrhovateľke   od   17.   mája   2004   určená   podľa   §   29   zákona   o   sociálnom zabezpečení   a   súčasne   aj   suma   invalidného   dôchodku   5 534   Sk   mesačne,   ktorá   patrí navrhovateľke určená podľa zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Z uvedeného je zrejmé, že suma určená podľa zákona o sociálnom poistení je vyššia, preto odporkyňa v súlade so zákonom rozhodla o vyplácaní vyššej sumy invalidného dôchodku s tým, že nárok na výplatu nižšieho dôchodku zaniká.

Rozhodnutím z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 56 súdneho spisu) odporkyňa   podľa   §   112   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení   zrušila   rozhodnutie z 11. augusta 2009 číslo 586 103 7083 o znížení sumy invalidného dôchodku a súčasne vyhovela opravnému prostriedku navrhovateľky v plnom rozsahu.

Odporkyňa   rozhodla   podľa   §   218   ods.   2   zákona   o   sociálnom   poistení,   keď v odvolacom konaní proti rozhodnutiu z 11. augusta 2009, číslo 586 103 7083 0, ktorým podľa § 73, § 112 ods. 4 a § 82 zákona o sociálnom poistení znížila navrhovateľke sumu invalidného dôchodku od 16. septembra 2009 na 151,20 € mesačne dospela k záveru, že je potrebné ho zrušiť, lebo dodatočne zistila, že sa dávka priznala a vyplácala v nižšej sume ako patrí (§ 112 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení).

Podľa odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia z 25. februára 2010 bol zdravotný stav   navrhovateľky   po   podaní   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   odporkyne z 11. augusta 2009 opätovne posudzovaný a podľa lekárskeho posudku posudkového lekára sociálneho poistenia S., pobočka L. z 8. februára 2010 bola určená 90 % miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Odporkyňa preto výplatu invalidného dôchodku uvoľnila v sume 261,50 € mesačne.

Rozhodnutím číslo 586 103 7083 0 z 25. februára 2010 (č. l. 37 súdneho spisu) odporkyňa   podľa   §   82   zákona   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších   predpisov navrhovateľke od 1. januára 2010 zvýšila invalidný dôchodok na sumu 269,50 € mesačne. Z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne vyplýva, že zvýšila navrhovateľke dôchodkovú dávku   o   3,05   %   mesačnej   sumy   dôchodku,   čo   je   o 8,00   €,   ktoré   percento   zvýšenia zodpovedá   opatreniu Ministerstva   práce,   sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky číslo 413/2009 Z. z. v zmysle § 82 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Zvyšovanie   dôchodkových   dávok   je   zo   zákona   obligatórne.   Uvedené   rozhodnutie bolo vydané v zmysle § 82 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých dôchodkové dávky vyplácané k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodkové dávky priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú v závislosti od priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných štatistickým úradom za   prvý   polrok   kalendárneho   roka,   ktorý   predchádza   príslušnému   kalendárnemu   roku. Príslušný   kalendárny   rok   je   rok,   v   ktorom   sa   zvýšenie   dôchodkových   dávok   vykonáva, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 1). Dôchodkové dávky sa zvyšujú od 1. januára príslušného   kalendárneho   roka   o   percento   určené   ako   súčet   jednej   polovice   percenta medziročného rastu spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistených podľa odseku 1. Percento zvýšenia dôchodkovej dávky sa ustanoví opatrením, ktoré vydá ministerstvo podľa údajov štatistického úradu a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do 31.   októbra   kalendárneho   roka,   ktorý   predchádza   príslušnému   kalendárnemu   roku. Dôchodkové   dávky,   ktoré   sú   priznané   od   1.   januára   do   31.   decembra   príslušného kalendárneho roka, sa zvyšujú odo dňa ich priznania (ods. 2).

Podľa § 82 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na zvýšenie dôchodkovej dávky je rozhodujúca mesačná suma dôchodkovej dávky vyplácaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje. V   odôvodnení   preskúmavaného   rozhodnutia   nie   je   síce   uvedená   mesačná   suma dôchodkovej dávky vyplácaná ku dňu, od ktorého sa zvyšuje, ale táto suma 261,50 € je v rozhodnutí odporkyne z 25. februára 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 56 súdneho spisu) v jeho dôvodovej časti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   rozhodnutie   odporkyne   z   25.   februára   2010   číslo 586 103 7083 0   zodpovedá   §   172   až   §   225   zákona   o   sociálnom   poistení   (Tretia   časť, Konanie vo veciach sociálneho poistenia), preto dôvod na jeho zrušenie nebol daný. Ďalším rozhodnutím zo 6. apríla 2010 číslo 586 103 7083 0 (č. l. 69 súdneho spisu) odporkyňa podľa § 73 a § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení navrhovateľke priznala od 3. septembra 2008 invalidný dôchodok v sume 7 365 Sk (244,50 €) mesačne.

Z jeho odôvodnenia vyplýva, že podkladom pre rozhodnutie bol záver posudkového lekára sociálneho poistenia pobočky S. v B. z 10. marca 2010, ktorý na základe podaného opravného   prostriedku   opätovne   posúdil   zdravotný   stav   navrhovateľky   a   zmenil   od   3. septembra 2008 mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou z viac ako 70 % na 90 %. Výšku sumy priznaného invalidného dôchodku tiež odôvodnil s poukazom na § 73 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a na skutočnosť, že v predchádzajúcom posúdení zdravotného stavu bol určený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %,   preto výška invalidného dôchodku je v nezmenenej sume. Súčasne v odôvodnení uviedol, že zákonné zvýšenia dôchodkovej dávky boli priznané rozhodnutiami o zvýšení invalidného dôchodku za príslušné kalendárne roky. Navrhovateľka   nenamietala   výšku   priznaného   invalidného   dôchodku. Na pojednávaní súdu prvého stupňa 16. septembra 2010 vyslovila spokojnosť s určenou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ako aj s dátumom priznania tejto miery. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa nezistili dôvod na zrušenie rozhodnutia zo 6. apríla 2010 číslo 586 103 7083 0.

Súd prvého stupňa sa s jednotlivými námietkami navrhovateľky, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí vysporiadal a odvolací súd na ne poukazuje.“

Je potrebné poukázať na to, že jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty   v   demokratickom   a   právnom   štáte   je   aj   garancia,   že   ak   sa   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   využijúc   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   obráti   so   svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny   názor   vyjadril   vo   forme   zákonného   rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá aj generálna právna norma civilného procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení §   157   ods.   2,   podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   táto   povinnosť   v   žiadnom   prípade   neznamená,   že odôvodnenie musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s uvedenými princípmi a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské   práva, a preto nie je možné konštatovať, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný a zmätočný, ako to tvrdí sťažovateľka. Najvyšší súd v rozsudku   reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky a relevantne sa s nimi vysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že postup S. pri vydávaní jednotlivých rozhodnutí, ktoré boli predmetom preskúmavania pred krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 30/2010   a   následne   na   najvyššom   súde   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 7 So 8/2011,   bol poznačený viacerými pochybeniami. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z rozsudku krajského súdu, na ktorý odkazuje aj najvyšší súd.

Ako je však zrejmé zo sťažnosti a aj z vyjadrení sťažovateľky, resp. jej zástupcu v konaní pred krajským súdom a najvyšším súdom, sťažovateľka so sumou invalidného dôchodku, ktorý jej bol priznaný a je jej vyplácaný, súhlasí, avšak nesúhlasí s postupom, ktorý predchádzal vydaniu jednotlivých rozhodnutí S., resp. nesúhlasí s ich odôvodnením.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu a v rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého pre vznik, zmenu, prípadne zánik právnych vzťahov a nárokov z nich je rozhodujúci výrok, odôvodnenie rozhodnutí nevyvoláva žiadne právne následky.

Taktiež je potrebné poukázať aj na nasledovnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu: «V ustanovení § 250i ods. 1-4 Občianskeho súdneho poriadku sú upravené zásady súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov. Vyplýva z neho, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia. Preto sa v správnom súdnictve dokazovanie zásadne nevykonáva. Vykonáva sa len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Sú to   predovšetkým   dôkazy   na   posúdenie   odbornej   otázky,   otázky   na   posúdenie   podstaty námietok   žalobcu   proti   napadnutému   rozhodnutiu   alebo   dôkazy   na   posúdenie   tvrdení žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. To našlo odraz v ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia. Znamená to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rovnako sa toto pravidlo vzťahuje aj na prípady porušenia procesných predpisov.   Dôvodom   i v   takom   prípade   by   malo   byť   len   také   porušenie   zákona,   ktoré má alebo by mohlo mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.»

Zo sťažnosti, z opravných prostriedkov proti jednotlivým rozhodnutiam S. a ani z odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   však   nevyplýva,   žeby   prípadné   zrušenie napadnutých   rozhodnutí   S.   a   následné   opätovné   rozhodnutie   prinieslo   pre   sťažovateľku výhodnejšie rozhodnutie, resp. rozhodnutie s iným výrokom.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho   výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým   najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému   porušeniu   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   k   prieťahom v konaní, keďže napriek tomu, že nepodala odvolanie proti rozhodnutiu S. z 25. februára 2010 č. 586 103 70830, ktorým zvýšila sťažovateľke invalidný dôchodok na sumu 269,50 € mesačne   s   účinnosťou   od   1.   januára   2010,   najvyšší   súd   toto   rozhodnutie   preskúmaval a napadnutým rozsudkom ho potvrdil.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   konaní   o   sťažnosti   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zo   sťažnosti   nevyplýva,   že   predsedovi   najvyššieho   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní sťažovateľkou bola podaná.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný   právny   prostriedok   nápravy   proti   prieťahom   v   konaní   na   najvyššom   súde a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov nemožno   vyvodiť   ani   z   obsahu   sťažnosti.   Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základných práv na verejné prerokovanie veci a   na vyjadrenie   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   tiež základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, z ktorého vyplýva, že všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

K   porušeniu   tohto   základného   práva   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   mal   so   S. komunikovať písomne, pričom jej vyjadrenia neboli sťažovateľke krajským súdom zaslané, a to list S. z 20. júla 2010. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd konštatuje, že ide o postup krajského súdu, ktorý mal byť predmetom preskúmavania najvyšším súdom na základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu. Z odvolania sťažovateľky ústavný súd nezistil, žeby sťažovateľka krajskému súdu takýto nedostatok vytýkala.

Ústavný   súd   poukazuje   na   už   spomínaný   princíp   subsidiarity   pri   rozhodovaní ústavného súdu   a konštatuje, že ak sťažovateľka namieta   v sťažnosti   porušenie svojich základných a iných práv postupom krajského súdu, ale svoju argumentáciu však neuplatnila v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (aby dala najvyššiemu súdu možnosť posúdiť opodstatnenosť jej argumentácie), ústavný súd musel v tejto časti jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012