znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 195/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   v   konkurze,   D., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., T., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Obdo 6/2009 z 29. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s. v konkurze,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Obdo 6/2009 z 29. októbra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a   z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 28 K 24/2008 z 11. septembra 2008 vyhlásil konkurz na   majetok   sťažovateľky.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 CoKR 13/2008 z 11. novembra 2008 tak, že uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil. Sťažovateľka považovala aj rozhodnutie krajského súdu za nezákonné a odporujúce ustanoveniam zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „ZoKR“   alebo   „zákon   o konkurze a reštrukturalizácii“)   predovšetkým   vo   vzťahu   k splneniu   podmienok   na   vyhlásenie konkurzu.   Generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   preto   podala   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008. Generálny prokurátor podal proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 mimoriadne dovolanie a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec   vrátiť   krajskému   súdu,   pretože   konajúce   súdy   nesprávne   vyhodnotili   platobnú neschopnosť sťažovateľky v dobe pred vyhlásením konkurzu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 M Obdo 6/2009 z 29. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odmietol.   Podľa   najvyššieho   súdu   bolo uznesenie   krajského   súdu   z 11.   novembra   2008   vydané   v konaní   podľa   ZoKR,   proti ktorému v zmysle § 198 ods. 1 uvedeného zákona dovolanie a ani mimoriadne dovolanie nie je prípustné. Z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol.

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd tým, že odmietol podané mimoriadne dovolanie v dôsledku čoho nepristúpil k vecnému prerokovaniu tohto opravného prostriedku a ani k preskúmaniu napadnutého uznesenia krajského súdu z 11. novembra 2008, odmietol tak poskytnúť   spravodlivú   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov   sťažovateľky.   Tým   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky.

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   sa   vysloví,   že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho na náhradu trov konania sťažovateľky.  

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   príslušného orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

8. Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 ako súdu odvolacieho mimoriadne dovolanie nie je prípustné. Podľa sťažovateľky nemožno predmetné uznesenie a ani   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   považovať   za   konanie   a rozhodnutie   podľa ustanovení ZoKR, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako všeobecnej procesnej normy. Preto nemôže byť ani podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 vylúčené.

Podľa   §   196   ZoKR   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie   konkurzného konania,   na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania, na   reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o oddlžení   (ďalej   len   „konanie   podľa   tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 198 ods. 1 ZoKR súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v konaní   podľa   tohto   zákona   nie   je prípustné.

9. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09).

10.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel   k záveru,   že najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   a korektným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   odmietol.   Podľa   najvyššieho   súdu   by pripustením mimoriadneho dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 11. novembra 2008 došlo k obchádzaniu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako predpisu lex specialis, vo vzťahu ku ktorému má Občiansky súdny poriadok postavenie lex generali. Vzťah medzi týmito právnymi normami je jednoznačne vyjadrený v § 196 ZoKR. Z toho potom vyplýva, že ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Občiansky súdny poriadok sa použije až vtedy, ak nastane taká   situácia,   ktorú   zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii   nerieši.   (Ne)prípustnosť mimoriadneho   dovolania   je   však   výslovne   upravená   v   §   198   ods.   1   ZoKR.   Uznesenie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Samotná skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 29. októbra 2010 posúdil   otázku   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   odlišne   od   právneho   názoru sťažovateľky, nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

11. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi uznesením najvyššieho súdu z 29. októbra 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky pre zjavnú neopodstatnenosť.

13.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011