znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 195/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti H. D., G., a F. I., G., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. D. a F. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Košice I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 792/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. H.   D.   a F.   I. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   z nich   v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   H.   D.   a F.   I.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   10 546 Sk   (slovom   desaťtisícpäťstoštyridsaťšesť   slovenských   korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. F., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2008 doručená sťažnosť H. D., G., a F. I., G. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. F., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 792/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľov   (matka sťažovateľov A. I.) podala pôvodne ako navrhovateľka v roku 1994 žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na jej neoprávnene vyvlastnenom pozemku proti odporkyni T. V. K. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 289/94, pričom neskôr bola spojená do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 792/94.

Sťažovatelia   sa   stali   ako   právni   nástupcovia   pôvodnej   navrhovateľky   účastníkmi konania po jej úmrtí 27. januára 1995.

Napriek tomu, že uplynulo už takmer štrnásť rokov od podania žaloby, vec nie je zatiaľ   právoplatne   skončená.   Z príloh   priložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia podali   28.   februára   2008   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi z 10. marca 2008 uviedol, že sťažnosť sťažovateľov považuje za dôvodnú.

Podľa   sťažovateľov   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   preto   navrhli,   aby   vo   veci   ich   sťažnosti   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým vysloví   porušenie označených   práv   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 792/94 (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/94),   prikáže   mu   konať   bez zbytočných   prieťahov,   prizná   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   každému   z nich v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I. ÚS 195/08-8 zo 4. júna 2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   a predseda   okresného   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2364/05 z 19. júna 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 24. júna 2008, je uvedené:

„Sťažovatelia, ktorí vystupujú v konaní 15C 792/94 na procesnej strane žalobcov sú právni   nástupcovia   po   žalobkyni   v   20.   rade   A.   I.,   ktorá   podala   spolu   s   ďalšími   23 žalobcami   na   tunajšom   súde   dňa   3. 10. 1994   žalobu   proti   žalovanému   T.   V.   K., o odstránenie   neoprávnenej   stavby   postavenej   na   ich   pozemku   č.   6993/2   zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 10258, katastrálne územie Košice - Sever.

Po zaplatení súdneho poplatku 2. 5. 1995 súd zabezpečil prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15C   792/94-11   zo   dňa   27.   7.   2000   súd   pripustil   do   konania

- na strane žalovaného M. K.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 27. 9. 2000. Ďalšie pojednávania sa uskutočnilo 16. 10. 2003. Uznesením   č.   k.   15C   792/94-198   zo   dňa   28.   7.   2004   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka T. Š. v. K. s. r. o. K.

Od   11.   11.   2004   sa   táto   vec   na   základe   uznesenia   15C   289/94-150   prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. Milanom Háčkom.

Znalec spis 15C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. 7. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15C   289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K   predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 3. 5. 2007, 3. 7. 2007, 25. 1. 2008, 29. 2. 2008 a 16. 5. 2008.

Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na 10. 7. 2008. Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v stanovisku   z 1.   júla   2008,   ktorým   reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 19. júna 2008, uviedla: „... predseda OS KE I nepopiera   dôvodnosť   podanej   sťažnosti   ani   netvrdí,   že   vo   veci   sp.   zn.   15C   289/94 nedochádzalo a nedochádza k prieťahom v konaní.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľov   na   odstránenie   neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateľov v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 792/94 (pôvodne   vedené   pod   sp. zn.   15 C 289/94) ako celok,   a preto   ústavný   súd nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   súdu   (nariadenie   pojednávania po šiestich rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako desiatich rokoch atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako trinásť rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94) došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným súdom, ústavný súd mu neprikázal, aby vo veci sp. zn. 15 C 792/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému   z nich   v sume   150   000   Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude pre sťažovateľov priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. F.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 3 176 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri   zastupovaní   dvoch   alebo   viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži o 20 %, t. j. na 2 541 Sk) a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

Ústavný súd právnej zástupkyni sťažovateľov priznal odmenu za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 pre dvoch sťažovateľov (príprava a prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) spolu v sume 10 546 Sk (4 x 2 451 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 382 Sk (2 x 191 Sk), teda v celkovej sume 10 546 Sk, a vo zvyšnej časti uplatneného nároku na priznanie náhrady trov konania v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. augusta 2008