znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 195/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť F. S. a G. S., V., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Obdo   3/2004 z 27. júna   2005   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 z 27. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. a G. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2005 doručená sťažnosť F. S. a G. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 (sťažovatelia zrejme myslia čl. 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 11 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 14   Cb   399/01   z   26.   marca   2003,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   43   Cob   339/03   zo   6. februára   2004   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 z   27.   júna   2005   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 z 27. júna 2005.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 M Obdo 3/2004 zo dňa 27. 06. 2005 bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora SR proti rozsudku   Okresného   súdu   v Lučenci   z 26. 03. 2003   č.   k.   14   Cb   399/01-136   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 06. 02. 2004 č. k. 43 Cob 339/03. (...) Rozsudkom Okresného súdu v Lučenci č. k. 14 Cb 399/01 zo dňa 26. 3. 2003 bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy...

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   svojím   rozsudkom   č.   k.   43   Cob   339/03   zo   dňa 06. 02. 2004 rozsudok Okresného súdu v Lučenci 14 Cb 399/01 potvrdil...

Sťažovatelia v 1. a 2. rade ako žalobcovia vo vyššie uvedených konaniach namietali absolútnu   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   17.   04.   1997   uzatvorenej   medzi   žalobcom v 1. rade ako predávajúcim, zast. žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim a žalovaným v 1. rade ako záložným veriteľom, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. 3838, kat. územie a obec L. (...), ktorej vklad povolil Katastrálny úrad B., (...) s právnymi účinkami vkladu dňa 22. 08. 1995.

Sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade   neplatnosť   zmluvy   zdôvodňovali   najmä   porušením ust. § 299   ods.   2   Obch.   zák.   v znení   platnom   v čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   zo   dňa 17. 04. 1997.

Sťažovatelia v 1. a 2. rade majú za to, že právoplatnými rozhodnutiami súdov boli porušené ich ústavné práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovatelia   ďalej   poukazujú   aj   na   skutočnosti   súvisiace   s uzavretím   záložnej zmluvy   č.   71/95/3838   z   21.   augusta   1995,   a   namietajú   porušenie   §   299   Obchodného zákonníka vo veci odpredaja nehnuteľností tvoriacich predmet zmluvy.

V ďalšej časti sťažnosti sa uvádza: „Generálny prokurátor SR dňa 08. 10. 2004 doručil na Najvyšší súd SR mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu v Lučenci z 23. 03. 2003 č. k. 14 Cb 399/01-136 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 06. 02. 2004 č. k. 43 Cob 339/03.

Na základe uvedeného mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR bolo potrebné,   aby   Najvyšší   súd   SR   nariadil   pojednávanie   o mimoriadnom   dovolaní   proti napadnutým rozsudkom...

(...)   Najvyšší   súd   nenariadil   pojednávanie,   zároveň   zasiahol   do   aspektov   práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie, ktoré vychádza z princípu uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Podľa   sťažovateľov   súdy   tým,   že   neprihliadli   na   nimi   uvádzané   skutočnosti vo vzájomnej   spojitosti „legalizovali   prevod   nehnuteľnosti   uskutočnený   v rozpore so zákonom,   bol   legalizovaný   výkon   záložného   práva   vykonaný   bez   zákonného splnomocnenia na ujmu žalobcov v 1. a 2. rade, čím zároveň boli porušené ústavné práva žalobcov podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd zároveň porušil ústavné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade, pretože bez nariadenia pojednávania rozhodol a tým porušil práva žalobcov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   38   ods.   2   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.   na   verejné prerokovanie a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd svojím nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu v Lučenci č. k. 14 Cb 399/01 zo dňa 26. 03. 2003 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   43   Cob   339/03   zo   dňa 06. 02. 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľov v 1. a 2. rade podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2 M Obdo 3/2004 zo dňa 27. 06. 2005 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľov   v 1.   a 2.   rade   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   11   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.   na   rovnaký   obsah   a ochranu vlastníckeho   práva   a podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   38   ods.   2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods.   1   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   na   spravodlivé   súdne konanie.

Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2 M Obdo 3/2004 zo dňa 27. 06. 2005, rozsudok Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   43 Cob   339/03   zo   dňa   06.   02.   2004 a rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 14 Cb 399/01 zo dňa 26. 3. 2003 a vec vracia Okresnému súdu v Lučenci na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd, ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004 došlo k porušeniu ich základného práva na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 11 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru   a rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Obdo   3/2004   z   27.   júna   2005   a   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie   označených   práv rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 14   Cb   399/01 z 26. marca 2003 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľov, ktorých   porušenie   namietajú   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   okresného   súdu,   a proti   ktorému sťažovatelia   podali   odvolanie,   rozhodoval   v odvolacom   konaní   krajský   súd.   Vzhľadom na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti namietajúcej   porušenie   označených   práv   citovaným   rozsudkom   okresného   súdu po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovatelia namietali porušenie označených práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľov a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (I. ÚS 196/05).

Rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   339/03   zo 6.   februára 2004   nadobudol právoplatnosť 24.   marca   2004,   sťažnosť na porušenie   práv sťažovateľov   bola doručená ústavnému súdu 25. augusta 2004.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota stanovená pre tieto konania pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   sťažovateľom   bez   akýchkoľvek   pochybností uplynula skôr, než podali sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako oneskorene podanú.

3. Podľa sťažovateľov aj rozsudkom najvyššieho súdu (v tomto prípade dovolacieho súdu) sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 z 27. júna 2005 boli porušené nimi označené práva.

3.1 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 50/04).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Podstatou námietok sťažovateľov je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti   právnemu   názoru,   ktorý   zastávali   sťažovatelia   a ktorý   si   osvojila   aj   Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   v podanom mimoriadnom   dovolaní   č.   k.   VI/2   Pz   295/04-32   zo 6.   októbra   2004.   Túto   skutočnosť vnímajú sťažovatelia ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v konečnom dôsledku má zároveň znamenať aj porušenie základného práva na ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ústavy   a čl.   11   listiny,   kedže   sťažovateľmi uplatnený nárok v konaní pred všeobecnými súdmi je majetkovej povahy.

Z obsahu mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúry vyplýva:«Predmetom   preskúmania   je   predovšetkým   právna   otázka,   či   ustanovenie   §   299 ods. 2   Obch.   zákonníka   v spojení   s obsahom   konkrétnej   záložnej   zmluvy   oprávňovalo záložného veriteľa k tomu, aby pri neuspokojení svojej zaistenej pohľadávky sám realizoval priamy predaj nehnuteľnej zálohy tak, že ako predávajúci uzavrie kúpnu zmluvu podľa vlastnej úvahy.

Ust. § 299 ods. 2 Obch. zák. v poslednej vete uvádza: „ak to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať záloh aj iným vhodným spôsobom.“ Ako vyplýva z citácie § 299 ods. 2   obch.   zák.,   záložný   veriteľ   nie   je   oprávnený   predať   záloh   akýmkoľvek   iným spôsobom, ale len takým spôsobom, ktorý je vhodný, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Ak Obchodný zákonník nemá vlastné ustanovenie pre riešenie niektorých otázok, riešia sa tieto otázky podľa predpisov občianskeho práva (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).

Je   nepochybné,   že   záložný   veriteľ   má   právny   dôvod   domáhať   sa   uspokojenia zo zálohy, ak nie je zaistená pohľadávka riadne a včas splnená. Na druhej strane však jeho právo ako záložného veriteľa je vecným právom k veci cudzej, ktorá zostáva vo vlastníctve záložcu.   Obsahom   záložného   práva   nie   je   nadobudnutie   vlastníctva   k   zálohu   záložným veriteľom. Vzhľadom k § 123 OZ zostávajú základné práva vlastníka záložcovi a výkonom záložného práva možno zasiahnuť do vlastníckeho práva záložcu. V podmienkach trhového hospodárstva,   kedy   dochádza   k   voľnej   tvorbe   cien   pri   uzatváraní   kúpnych   zmlúv o prevodoch nehnuteľností na základe ponuky a dopytu, môže byť právo záložcu (dlžníka) vážne ohrozené najmä zjednaním inej kúpnej ceny, než ako by bolo možné pri určitom vopred stanovenom postupe., ale i zjednaním nepriaznivých podmienok splatnosti kúpnej ceny a pod.

Pri rešpektovaní práva záložného veriteľa na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky zo   zálohu,   je   nutné rešpektovať i   oprávnený záujem záložcu (dlžníka),   aby k predaju   založenej   nehnuteľnosti   došlo   podľa   určitých   vopred   stanovených   pravidiel. Týmto   oprávneným   záujmom   nezodpovedá   taký   spôsob   predaja,   kedy   všetky   dôležité okolnosti predaja sú závislé výhradne od vôle záložného veriteľa. Takýto spôsob predaja odporuje ust. § 3 ods. 1 OZ (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   žalobcovia   1)   a 2) so žalovaným 1) v záložnej zmluve vopred dohodli spôsob predaja nehnuteľnosti v prípade, ak   nebudú   schopní   plniť   záväzky   voči   žalovanému   1),   vyplývajúce   z   úverovej   zmluvy s cieľom zaistiť predaj nehnuteľnosti kontrolovaným spôsobom a za čo možno najvyššiu cenu.   Žalovaný   1)   napriek   tejto   dohode   realizoval   predaj   založenej   nehnuteľnosti žalovanému   2),   ktorého   si   sám   zvolil   a za   cenu,   ktorú   medzi   sebou   dohodli,   neurobil dostatočný   prieskum   trhu,   nezverejnil   ponuku,   nerealizoval   predaj   prostredníctvom realitnej kancelárie, čo odporuje zmyslu ust. § 299 ods. 2 posledná veta Obch. zák., predaj založenej   nehnuteľnosti   iným   vhodným   spôsobom   a naviac,   keď   spôsob   predaja nehnuteľnosti bol zmluvne zabezpečený.

Rozhodnutia   súdov   spočívajú   teda   v nesprávnom   posúdení   platnosti   kúpnej zmluvy vzhľadom   k spôsobu   predaja   založenej   nehnuteľnosti,   ktorý   sa   mal realizovať transparentným   a dohodnutým   spôsobom,   ktorý   dohodli   záložcovia   1)   a 2) so žalovaným 1).»

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   M   Obdo   3/2004   z 27.   júna   2005   mimoriadne dovolanie generálnej prokuratúry proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 Cb 399/01-136 z 26.   marca   2003   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   339/03 zo 6. februára 2004 zamietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (10 ods. 2, OSP), predtým než prejednal dovolanie, skúmal   či   sú   splnené podmienky,   za   ktorých   môže konať   (§   103 v spojení s § 243c OSP).

Zákon (§ 243e a nasl. OSP) presne upravuje, aké náležitosti musí mať mimoriadne dovolanie.   Podané   mimoriadne   dovolanie zodpovedá   týmto náležitostiam,   generálny prokurátor   ho   mohol   podať na   základe   podnetu (§   243e   ods.   1,   OSP).   Mimoriadne dovolanie sa zameriava viac na vysvetľovanie porušenia zákona a menej na to, v čom boli dotknuté a porušené subjektívne práva fyzickej, či právnickej osoby a ktorej. Preskúmal však rozsudky okresného a krajského súdu v rozsahu, v ktorom bol ich výrok napadnutý, bez pojednávania a dospel k záveru, že tieto napadnuté rozsudky sú správne, preto dovolanie generálneho prokurátora zamietol [§ 242 ods. 1), § 243a ods. 3, § 243b ods. 1) OSP]. Všeobecne,   hlavne s   poukazom   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyne žalovanej   2) k dovolaniu dovolací súd poznamenáva, že právo posúdiť, či boli porušené práva fyzickej alebo právnickej osoby rozhodnutím súdu a či došlo k porušeniu zákona, a tým aj právo podať   mimoriadne   dovolanie,   zákon   dal generálnemu   prokurátorovi.   Ak   generálny prokurátor   tieto   dôvody   vzhliada   (za dodržania   procesných   podmienok),   nikto   za neho nemôže hodnotiť tento   stav   inak   a   mimoriadne   dovolanie   odmietnuť. Nesúhlas s nedostatkom   dôvodov   na   dovolaní   sa   môže   prejaviť len   v   zamietajúcom   rozsudku dovolania.

Generálny   prokurátor dôvod   mimoriadneho   dovolania   videl   v   právnej   otázke, a to posúdenie, či ustanovenie § 299 ods. 2 Obch. zák. v spojení s obsahom konkrétnej záložnej zmluvy oprávňovalo záložného veriteľa k tomu, aby pri neuspokojení sa svojej zabezpečenej   pohľadávky   sám   realizoval   priamy   predaj   nehnuteľnej   zálohy   tak,   že   ako predávajúci uzavrie kúpnu zmluvu podľa vlastnej úvahy. Ustanovenie § 299 ods. 2 Obch. zák.   v   poslednej   vete   uvádza:   „ak   to   určuje   zmluva,   môže   záložný   veriteľ   predať záloh aj iným   vhodným   spôsobom“.   Ako   z   uvedenej citácie   vyplýva, záložný   veriteľ nie je oprávnený predať záloh akýmkoľvek iným spôsobom, ale len takým spôsobom, ktorý je vhodný, pokiaľ nie je dohodnuté inak.

Dovolací súd vychádza z toho, že zabezpečenie záväzku záložnou zmluvou je typickou formou zabezpečenia záväzku, na ochranu veriteľa. V danom prípade veriteľ časové dal dostatok možnosti, aby svoj záväzok splnil, aby sa realizácia záložného práva nemusela realizovať. Na to záložný dlžník nevynaložil dostatočné úsilie, aby k realizácii záložného práva nedošlo. Zákon poskytuje ochranu aj záložnému dlžníkovi, ale nemožno túto ochranu realizovať na úkor ochrany veriteľa. Spôsob predaja zálohu nebol presne určený a ako záujemca sa mohol prihlásiť aj záložný dlžník. Záložný dlžník namieta postup pri predaji, ale nekonkretizuje, ktorý záujemca bol ochotný dať vyššiu cenu, alebo kto by lepšie bol predal   nehnuteľnosti.   Cena   bola   určená   štandardne,   nie   svojvôľou   záložného   veriteľa a neodporovala dohodnutému spôsobu predaja. Nemožno v tom vidieť rozpor s ustanovením § 299 ods. 2 Obch. zák., na ktorom rozpore sa zakladá mimoriadne dovolanie.

Súd prvého a druhého stupňa sa dostatočne a podrobne vyporiadali skutkovo, ale aj právne,   s nastoleným   problémom,   a preto   dovolací   súd   mimoriadne   dovolanie   zamietol (§ 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 OSP).»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie ako neprípustné s odkazom na ustanovenia § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnym názorom. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02).

Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá   konanie   o mimoriadnom   dovolaní.   Toto   konanie   treba   odlišovať   od   konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo   účastník   konania,   pričom   toto   jeho   oprávnenie   musí   byť   v zásade   aj   využité a dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok na rozdiel od mimoriadneho dovolania vyčerpané   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   5/02, I. ÚS 160/03, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a v dôsledku toho aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 listiny, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. 2.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľov na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   postupom   najvyššieho   súdu   a konštatuje, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 v spojení s rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cob   339/03   zo   6.   februára   2004   nadobudol   právoplatnosť 24. marca   2004.   Na   základe   podnetu   sťažovateľov   generálna   prokuratúra   podala najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie proti predmetným rozsudkom (podanie doručené 8. októbra 2004). O mimoriadnom dovolaní generálnej prokuratúry rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 z 27. júna 2005. Zo záznamu rozsudku predloženého ústavnému súdu vyplýva, že tento bol doručený sťažovateľom 1. augusta 2005.

Ústavný súd konštatuje, že obdobie od 8. októbra 2004 do 1. augusta 2005, ktoré sťažovatelia   označili   ako   obdobie   zbytočných   prieťahov   v konaní   najvyššieho   súdu vedenom pod sp. zn. 2 M Obdo 3/2004, nedosahuje intenzitu, na základe ktorej by mohol vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil,   že   sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 38   ods.   2   listiny   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 M Obdo 3/2004 je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006