znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 195/05-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   P.,   bytom   B.,   zastúpeného advokátom doc. JUDr. Ľ. F., Csc., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Bratislava   IV   v konaní   vedenom   (do   1. januára   2005   pôvodne   na Okresnom súde   Malacky   pred   jeho   zlúčením   s   Okresným   súdom   Bratislava   IV)   pod sp. zn. MA 5 C 103/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. MA 5 C   103/99 p o r u š i l   právo I. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. I. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia I. P. v sume 10 048 Sk (slovom desaťtisícštyridsaťosem slovenských korún) na účet advokáta doc. JUDr. Ľ. F., Csc.

4. Okresný súd Bratislava IV je p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 10 048 Sk (slovom desaťtisícštyridsaťosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 21. septembra 2005 č. k. I. ÚS 195/05-25 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom (do 1. januára   2005   pôvodne   na   Okresnom súde   Malacky   pred   jeho   zlúčením   s   Okresným súdom Bratislava IV) pod sp. zn. MA 5 C 103/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a súčasne mu na konanie pred ústavným súdom ustanovil právneho zástupcu advokáta doc. JUDr. Ľ. F., Csc., B.

1. 1. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súde Malacky (od 1. januára 2005 na okresnom súde) žalobou podanou 25. februára 1999 spolu so svojimi súrodencami   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a ich   vypratania neoprávnenými užívateľmi. Okresný súd spor sťažovateľa rozhodol rozsudkom z 12. júla 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2002 a na základe ktorého malo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva sťažovateľa a ostatných žalobcov do   katastra   nehnuteľností. Kvôli pochybeniu vo výroku tohto rozsudku sa toto rozhodnutie stalo nevykonateľným, v dôsledku čoho musel okresný súd vydávať k rozsudku opravné uznesenia, takže ešte ani v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. júla 2004) nebolo toto pochybenie okresného súdu   napravené.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd   koná   v jeho   veci   neefektívne a so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a znemožňuje sa mu užívať jeho majetok.

Sťažovateľ k uvedeným skutočnostiam uviedol nasledovné: «Okresný súd (...) vo veci (...) druhý raz rozhodol rozsudkom z 12. júla 2002 (...). Predmetný rozsudok nebol sťažovateľovi riadne doručený, tento si ho prevzal osobne až 5. marca 2003.

Nakoľko išlo o rozhodnutie, na základe ktorého mal byť vykonaný zápis do katastra nehnuteľností,   rozsudok   okresného   súdu   z   12.   júla   2002   bol   doručený   príslušnému katastrálnemu úradu. Príslušný katastrálny úrad však listom z 19. marca 2003 (...) oznámil okresnému súdu, že predmetný rozsudok nie je „listinou spôsobilou zápisu“.

Z   vyššie   uvedeného dôvodu vydal okresný   súd   dňa 7.   apríla   2003 prvé   opravné uznesenie. Toto uznesenie však bolo na základe odvolania navrhovateľov krajským súdom zrušené (...) 22. augusta 2003 (...) a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd teda po takmer jednom roku od zrušenia „prvého opravného uznesenia“ vydal   dňa   2.   septembra   2004 (po   podaní sťažnosti)   druhé   opravné   uznesenie. Aj   toto opravné   uznesenie   však   bolo   napadnuté   odvolaním   navrhovateľov,   pričom   o   odvolaní rozhodol   krajský   súd   uznesením   z   31.   marca   2005 tak,   že   „druhé   opravné   uznesenie“ zmenil.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predmetné konanie sa začalo pred takmer siedmimi rokmi. Stav právnej neistoty navrhovateľa, tak ako sa uvádza nižšie však nebol odstránený. Okresný súd vo veci konal s prieťahmi spočívajúcimi jednak v úplnej nečinnosti súdu (...) jednak v absolútnej neefektívnosti jeho konania. Okresný súd vydal vo veci dva rozsudky, jeden bol zrušený krajským súdom (a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie), druhý   bol   dokonca   listinou   „nespôsobilou   zápisu   do   katastra“.   Okresný   súd   ďalej v predmetnom konaní vydal dve opravné uznesenia, z ktorých jedno bolo krajským súdom zrušené a druhé zmenené.

V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu, ako rozhodnutie   týkajúce   sa   práv   k   nehnuteľnosti,   má   byť   predmetom   zápisu   do   katastra nehnuteľností a až po vykonaní takéhoto zápisu je sťažovateľ oprávnený s nehnuteľnosťou nakladať.   Je   preto   dôležité,   aby   bolo   toto   rozhodnutie   správne   a   „zápisu   spôsobilé“. O vzťahu tejto skutočnosti k existencii právnej neistoty sťažovateľa svedčí i to, že hoci okresný súd vo veci druhýkrát rozhodol „už“ 12. júla 2002 (teda pred takmer 3 a 1/2 rokom),   nebolo   možné   doposiaľ   (napriek   dvom   „pokusom“   o   opravné   uznesenie)   toto rozhodnutie vykonať (v podstate sa vo veci ďalej konalo) a nedošlo teda k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.»

1. 2. Vzhľadom na uvedené relevantné skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. MA 5 C 103/99 porušil základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. MA 5 C 103/99 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 750.000 Sk (slovom sedemstopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohoto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava IV je   povinný   nahradiť   I.   P.   trovy   konania   vo   výške 10.159,50 Sk vrátane DPH do 15 dní od právoplatnosti tohoto nálezu na účet advokáta JUDr. Ľ. F., (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   podpredseda   JUDr.   Ľ.   H.   listom   z 11.   novembra   2005 sp. zn. Spr. 3133/05   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   z 30. novembra   2005 k uvedenému vyjadreniu okresného súdu.

2. 1. Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Predmetná vec bola právoplatne skončená dňom 16. 12. 2002 (rozsudok vyhlásený 12. 7. 2002).

Vzhľadom na určité pochybenie vo výroku tohto rozsudku bolo v dňoch 7. 4. 2003 a následne po zrušení odvolacím súdom, dňa 2. 9. 2004 vydané opravné uznesenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 12. 7. 2005.

Dňa   14. 9. 2005   bolo   právoplatné   opravné   uznesenie   doručené   na   zápis Katastrálnemu   úradu,   Správa   Katastra   M.   Spis   bol   založený   ad   acta   a   nachádza   sa v archíve tunajšieho súdu.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom   stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...) tvrdenia   porušovateľa   obsiahnuté   v   predmetnom   vyjadrení   v   plnej   miere korešpondujú a zároveň potvrdzujú pravdivosť tvrdení sťažovateľa, tak ako ich uviedol vo svojom doplnení sťažnosti z 29. októbra 2005. Sťažovateľ je presvedčený, že predmetné vyjadrenie   porušovateľa   dokumentuje   skutočnosť,   že   v   konaní   vedenom   pred   okresným súdom sp. zn. MA 5 C 103/99 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy ako aj práva na prerokovanie veci súdom   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   v napadnutom   konaní   bol   vydaný   rozsudok č. k. 5 C 103/99-207, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2002. Podľa ústavnej sťažnosti, ktorú sťažovateľ doručil ústavnému súdu 14. júla 2004, uvedený rozsudok sa pre pochybenie v jeho výroku nestal vykonateľným, teda právna neistota sťažovateľa sa týmto rozhodnutím   v skutočnosti   neodstránila.   Keďže   vo   veci   bolo   začaté   konanie   o vydanie opravného uznesenia (ďalej len „konanie o opravnom uznesení“), ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa vyznačuje zbytočnými prieťahmi, ústavný súd prijal sťažnosť v podstate vo vzťahu k tomuto opravnému konaniu, a preto aj pri zistení skutkového stavu sa sústredil na toto   opravné   konanie   a   z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. MA 5 C 103/99 zistil nasledovný priebeh a stav napadnutého konania o opravnom uznesení:

A

-   12. júl 2002 - okresný   súd   rozhodol   spor   rozsudkom   tak,   že   žalobcom   (vrátane sťažovateľa) priznal spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a to každému k 1/3 z celku, a vo zvyšnej časti (vypratanie nehnuteľností) ich žalobný návrh zamietol.

- rozsudok okresného súdu z 12. júla 2002 č. k. 5 C 103/99-207 nadobudol právoplatnosť 16. decembra 2002;

- 5. marec 2003 - sťažovateľ si na okresnom súde osobne prevzal rozsudok, ktorý mu nebol doručený   poštou   (zásielka   bola   17.   decembra   2002   vrátená   okresnému   súdu,   pretože sťažovateľom „nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote“), a súčasne bol poučený o tom, že rozsudok už nadobudol právoplatnosť a nemôže sa proti nemu odvolať;

- 25. marec 2003 -   Katastrálny   úrad   v B.   (ďalej   aj   „katastrálny   úrad“)   okresnému   súdu oznámil,   že   pre   pisársku   chybu   v predmetnom   rozsudku   nieje   možné   spoluvlastníctvo žalobcov zaznamenať do katastra nehnuteľností;

- 1. apríl 2003 - sťažovateľ   žiadal   o opravu   rozsudku,   avšak   nielen   o opravu   pisárskej chyby, ale aj o vecnú opravu jeho výroku;

- 7. apríl 2003 - okresný súd opravným uznesením č. k. 5 C 103/99-251 opravil odsek 2 výroku daného rozsudku ohľadom číselného označenia listu vlastníctva, pričom vo zvyšnej časti návrh na opravu rozhodnutia zamietol;

- 28. apríl 2003 - žalobcovia (vrátane sťažovateľa) sa odvolali proti opravnému uzneseniu zo 7. apríla 2003;

- 15. máj 2003 - okresný súd zaslal odvolanie žalobcov na vyjadrenie žalovaným;

- 27. máj 2003   - okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   žalovaných   v I.   a v II.   rade k odvolaniu žalobcov;

- 20. jún 2003 - spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní;

- 22. august 2003 - krajský súd svojím uznesením č. k. 7 Co 61/03-283 napadnuté opravné uznesenie okresného súdu zo 7. apríla 2003 č. k. 5 C 103/99-251 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.;

- 19. november 2003 - spis bol vrátený okresnému súdu;

- 20. november 2003 - sťažovateľ   zaslal   okresnému   súdu   listinný   dôkaz   (vyjadrenie katastrálneho   úradu)   osvedčujúci   vlastnícke   právo   žalobcov   k polovici   sporných nehnuteľností;

- 16. február 2004 - sťažovateľ žiadal okresný súd o nariadenie pojednávania;

- 2. september 2004 - okresný súd opravným uznesením č. k. 5 C 103/99-313 opravil druhý odsek výroku rozsudku z 12. júla 2002;

- 21. september 2004 - sťažovateľ sa   odvolal proti opravnému uzneseniu okresného súdu z 2. septembra 2004;

- 23. september 2004 - okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľa   na   vyjadrenie   ostatným účastníkom;

- 9. november 2004 - spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa;

- 31. marec 2005 - krajský súd uznesením č. k. 8 Co 360/04-344 zmenil opravné uznesenie okresného súdu z 2. septembra 2004 tak, že „v poradí druhý výrok rozsudku Okresného súdu Malacky z 12. 7. 2002 č. k. 5 C 103/99-207“ sám preformuloval;

- 13. jún 2005 - spis bol vrátený okresnému súdu;

- 23. jún 2005 - rozhodnutie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi;

- 12. júl 2005 - podľa vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr. 3133/05 z 11. novembra 2005 bolo konanie o opravnom uznesení právoplatne skončené;

- 14. september 2005 - právoplatné opravné uznesenie okresného súdu z 2. septembra 2004 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   z 31.   marca   2005,   ktorým   opravil   rozsudok Okresného   súdu   Malacky   z 12.   7.   2002   č.   k.   5   C   103/99-207,   bol   zaslaný   na   záznam katastrálnemu úradu.

B

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 360/04-344 z 31. marca 2005 vyplýva:

„Podľa ust. § 156 ods. 4 O. s. p. je súd viazaný rozsudkom, akonáhle ho vyhlásil, to znamená, že na rozsudku nemôže súd, ktorý ho vyhlásil, zásadne nič meniť. Výnimkou z tejto zásady je ust. § 164 O. s. p., ktoré umožňuje vykonať – a to aj bez návrhu – za stanovených podmienok opravu rozsudku.

Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým   opravné   uznesenie   nadobudne právoplatnosť (§ 164 O. s. p.).

Opraviť rozsudok podľa cit. ust. § 164 O. s. p. je možné iba v prípadoch, že ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby, ktoré sú zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu   ako   chyby   v písaní   a počítaní,   t.   j.   ku   ktorým   došlo   len   zjavným   a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu   rozsudku   a ktoré   sú   každému zrejmé.   Pochybenia   iného   rázu   nie   je možné napravovať vydaním opravného uznesenia podľa ust. § 164 O. s. p.

Pokiaľ teda súd rozsudkom vyslovil, čo vysloviť chcel, hoci jeho výrok vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia alebo právneho posúdenia, nemožno nápravu dosiahnuť opravou,   lebo by   tým   bola   porušená   zásada,   že súd je   viazaný   vyhláseným rozsudkom (porovnaj už cit. ust. § 156 ods. 4 O. s. p.).

Z obsahu spisu nutno ustáliť, že súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok 12. 7. 2002 v tejto   právnej   veci   tak,   ako   ho   vyhlásiť   mienil.   Pochybil však v číselnom   údaji   svojho druhého výroku, keď miesto správneho číslo LV 236 uviedol číslo 4236. Prichádza tu preto do úvahy iba oprava chyby spočívajúcej v nesprávnom uvedení č. listu vlastníctva, kde v rovnopise písomného vyhotovenia sa uvádza nesprávne č. 4236, a správne číslo je 236. Išlo teda o zjavné pochybenie mechanického rázu, tzv. preklep, na ktorý prípad sa vzťahuje cit. ust. § 164 O. s. p.

Okolnosť,   že   súd   prvého   stupňa   pri   vyhlásení   rozsudku   nerešpektoval   príslušné právne ustanovenia, t. j. že na základe takého rozsudku nie je možné vykonať zápis do katastra nehnuteľností, nemožno naprávať vydaním opravného uznesenia,   lebo tu nejde o chyby v písaní a počítaní a ani iné zrejmé nesprávnosti obdobnej povahy. Absurdnosť postupu, ktorý zvolil súd prvého stupňa, keď uviedol v napadnutom opravnom uznesení novú   parcelu   č.   1793/5,   ktorú   v predmetnom   rozsudku   neuvádza,   a ktorá   je   uvedená v geometrickom pláne č. 64/2003, vyplýva už zo samotnej skutočnosti, že tento geometrický plán bol vyhotovený až dávno po vyhlásení spomenutého rozsudku (rozsudok, ako už bolo uvedené, bol vyhlásený 12. 7. 2002, geometrický plán č. 64/2003 bol vyhotovený 20. 5. 2003). Odvolací súd nie je viazaný právnym názorom, ktorý zaujal odvolací súd v inom senátnom   zložení.   Nestotožňuje   sa   s názorom   vysloveným   v uznesení   Krajského   súdu v Bratislave z 22. 8. 2003, č. k. 7 Co 61/03-283, podľa ktorého by vlastne ustanovenie § 164 O. s. p. (opravné uznesenie) malo slúžiť aj na opravu iných nedostatkov, než sú uvedené v citovanom ustanovení zákona, t. j. malo by naprávať aj také chyby, ktoré sú spôsobené nesprávnym skutkovým zistením alebo chybným právnym posúdením veci (porovnaj pokyn pre   súd   prvého   stupňa   obsiahnutý   v odôvodnení   spomenutého   uznesenia   presne   určiť vlastníctvo navrhovateľov, ktoré bude reálnym podkladom pre zápis do LV príslušného katastrálneho úradu).

Odvolací   súd   v tomto   konaní   o oprave   chýb   rozhodol   spôsobom   uvedeným   vo výrokovej časti (§ 220 ods. 1 O. s. p.), keď okrem pochybenia v uvedení nesprávneho č. LV 4236 (správne je 236) vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 5 C 103/99-207 nebolo   potrebné   opravovať   žiadne   iné   údaje   v zmysle   citovaného   ustanovenia   §   164 O. s. p.“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní o vydanie opravného uznesenia [§ 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] na opravu právoplatného rozsudku okresného súdu z 12. júla 2002 č. k. 5 C 103/99-207 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 2. novembra 2005 sťažovateľ rozšíril   petit   sťažnosti   okrem   pôvodne   namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   aj o porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských páv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd pripomína, že   vzhľadom   na   špecifiká   konania   pred   ústavným   súdom   je   vylúčené,   aby   sťažovateľ dodatočne   menil   alebo   doplnil   predmet   konania,   ktorý   je   inak   vymedzený   pôvodnou sťažnosťou   a uznesením ústavného súdu   o jej prijatí na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd na návrh sťažovateľa na dodatočné rozšírenie sťažnosti už nemohol prihliadnuť (napr. I. ÚS 47/03, IV. ÚS 224/03).

Ústavný súd však v súvislosti s uvedeným súčasne konštatuje, že pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 65/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd ohľadom daného rozhodovania o oprave rozhodnutia nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť priebeh a najmä doterajšiu dĺžku konania. Opravné rozhodnutie sa vydáva v podstate v jednoduchom konaní, ako to vyplýva z ustanovenia § 164 OSP, podľa ktorého „Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré   doručí   účastníkom.   Pritom   môže   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým opravné   uznesenie   nenadobudne   právoplatnosť“;   t.   j.   skutkovo   vychádza   už   iba   zo „zrejmých nesprávností“, teda v tomto konaní sa už dokazovanie spravidla nevykonáva.

2. Vo   vzťahu   k   správaniu   sťažovateľa   v opravnom   štádiu   napadnutého   konania ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná   správaním sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v napadnutom konaní o vydanie opravného uznesenia posudzoval s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že ďalší postup súdu v konaní o oprave rozhodnutia (po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku) podľa § 164 OSP môže ovplyvniť právnu istotu sťažovateľa a v tomto konkrétnom prípade jeho   právnu   istotu   aj   ovplyvnilo,   čo   vyplýva   z postupu   správy   katastra   podľa   zákona č. 162/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších predpisov, ktorý vrátil právoplatný rozsudok súdu s tým, že neide o vkladuschopnú listinu. Po tomto úkone správy katastra vznikol opätovne stav právnej neistoty u sťažovateľa, ktorý sa   dá   odstrániť   len   konaním   o oprave.   Toto   konanie   o oprave   podľa   § 164   OSP   podľa názoru ústavného súdu je integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu, z čoho vyplýva, že aj v takomto konaní musí súd postupovať bez zbytočných prieťahov, čomu nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   voči   uzneseniu   o oprave   je   prípustný   riadny   opravný prostriedok.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   bola   oprava právoplatného rozsudku okresného súdu z 12. júla 2002 č. k. 5 C 103/99-207, ktorý síce nadobudol   právoplatnosť 16. decembra 2002,   avšak   podľa   zistenia   katastrálneho   úradu nebol „listinou   spôsobilou   zápisu“, teda   nebol   vykonateľný,   a preto   týmto   rozsudkom nedošlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (ako i ostatných účastníkov konania). K tomu   malo   dôjsť   až   v napadnutom   konaní   o opravnom   uznesení   po   oprave   tohto právoplatného   rozhodnutia.   Citované   konanie   trvalo   od 25. marca 2003 (keď   katastrálny úrad oznámil súdu, že na základe predmetného rozsudku nie je možné spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísať do   katastra nehnuteľností) do 14. septembra 2005 (keď bolo právoplatné opravné uznesenie doručené Katastrálnemu úradu v B., Správe katastra M., za účelom   vykonania   záznamu),   teda   takmer   až   po   troch   rokoch   od   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia č. k. 5 C 103/99-207 došlo v skutočnosti k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené dva a polročné obdobie nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu (pozri uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 360/04-344, ktorým došlo k zmene druhého opravného rozhodnutia okresného súdu) bez relevantných dôvodov treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a netolerovateľné.   K týmto   zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu v tomto konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   31. marca 2005   bolo   vo   veci   vydané   krajským   súdom uznesenie   č.   k.   8 Co   360/04-344,   ktorým   zmenil   opravné   uznesenie   okresného   súdu (konanie okresného súdu bolo právoplatne skončené 12. júla 2005), neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 750 000 Sk s odôvodnením, že je „(...) neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej   neistote.   (...)   Pocity   krivdy   a   zúfalstva,   ktoré   sú   spôsobené   niekoľkoročným nekonaním   (ignoranciou)   okresného   súdu   resp.   jeho   absolútne   neefektívnou   činnosťou, sťažovateľ   znáša   zle.   Negatívne   pocity   vyvolané   postupom   okresného   súdu   spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres a ohrozujú (pokiaľ nie poškodzujú) jeho zdravie“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom na povahu veci považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 10 048 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie sťažnosti z 29. októbra 2005 a vyjadrenie z 30. novembra 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena trikrát po 2 501 Sk a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 150 Sk podľa § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 7 953 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 511 Sk, ako   aj   uplatnenú   náhradu   cestovných   výdavkov   v sume   584 Sk,   t. j.   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 10 048 Sk.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách za cestu osobným motorovým vozidlom patrí advokátovi základná náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky. Podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 260/2004 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách je výška základnej náhrady za každý 1 km jazdy 6,20 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2005