znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 195/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Júliusa   Benického,   REAG,   R.,   zastúpeného JUDr. V. B.,   Advokátska   kancelária,   R.,   ktorou   namietal   porušenie   základných   práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 36 Listiny základných práv a slobôd   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 4 Obdo 5/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Júliusa Benického, REAG   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Podaním   z 15.   októbra   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. októbra 2004, označeným ako „Sťažnosť vo veci porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných   práv   a slobôd   na   základe   §   49   a nasl.   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov v platnom   znení“ Ing.   Július   Benický,   REAG,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený JUDr. V. B., Advokátska kancelária, R., namieta porušenie základných práv vyplývajúcich z čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a z čl.   36   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obdo 5/03.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Obdo 5/03. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 5/03-340 z 21. júna 2004 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie   konanie   s tým,   aby   ústavný   súd   zároveň   zakázal   najvyššiemu   súdu   pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   Cb   259/95   došlo   troma   rozsudkami   okresného   súdu k zamietnutiu   žaloby   sťažovateľa   o   zaplatenie   jeho   peňažného   nároku   z titulu   zmluvy o dielo.   Kým   prvé   dva   rozsudky   okresného   súdu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   zrušil   a vrátil   okresnému   súdu   na   nové   konanie   a rozhodnutie,   zatiaľ posledný zamietajúci rozsudok okresného súdu č. k. Cb 259/95-264 z 8. marca 2002 svojím rozsudkom č. k. 2 Cob 45/02-304 zo 16. októbra 2002 zmenil tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi štyrikrát po 5 958,40 Sk s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne počítaným od rôznych časových momentov u tej ktorej čiastky a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   zamietajúcej   časti   rozsudku   krajského   súdu dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 5/03-340 z 21. júna 2004 odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie nebolo prípustné, lebo smerovalo voči   potvrdzujúcej   časti   rozsudku   krajského súdu,   aj keď bol   rozsudok   krajského súdu v tomto smere inak formulovaný.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol nesprávne, keď dovolanie považoval za neprípustné a z tohto dôvodu ho odmietol. Dovolanie bolo v skutočnosti v zmysle § 238 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   prípustné,   lebo   smerovalo   proti zmeňujúcemu výroku rozsudku krajského súdu. Táto skutočnosť nevyplýva iba z výrokovej časti   rozsudku   krajského   súdu,   ale   aj   z celého   jeho   odôvodnenia,   najmä   v porovnaní s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu.   Sťažovateľ   má   predovšetkým   na   mysli konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého okresný súd, hoci správne zistil skutkový stav veci, rozhodol nesprávne. Postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   2   Cb   259/95-264   z 8.   marca   2002   vyplýva, že žaloba sťažovateľa o zaplatenie 544 466 Sk s prísl. bola zamietnutá v celom rozsahu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 45/02- 304 zo 16. októbra 2002 vyplýva, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 2 Cb 259/95-264 z 8. marca 2002 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi štyrikrát po 5 958,40 Sk s úrokom z omeškania 19,5   %   ročne   počítaným   od   rôznych   časových   momentov   u tej   ktorej   sumy,   pričom v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 5/03-340 z 21. júna 2004 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 45/02-304 zo 16. októbra 2002 odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa smeruje síce   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   okresného   súdu vo veci samej, ale bez ohľadu na formuláciu jeho výroku v časti o zaplatenie 520 632,40 Sk (t. j. 544 466 Sk – 4x 5 958,40 Sk) krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý v tejto časti žalobu zamietol. Naproti tomu v časti o zaplatenie 4x 5 958,40 Sk, teda spolu 23 833,60 Sk s úrokom z omeškania krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil, keďže v tejto časti žalobe vyhovel, čím však rozhodol v prospech sťažovateľa. Proti potvrdzujúcej časti rozsudku dovolanie nie je prípustné, keďže odvolací súd (krajský súd) jeho prípustnosť nevyslovil,   pričom   nejde   ani   o potvrdenie   rozsudku,   ktorým   bolo   rozhodnuté   inak,   než v prvšom rozsudku. Na podanie dovolania proti zmeňujúcej časti rozsudku krajského súdu by bol oprávnený iba ten účastník konania, ktorý týmto rozhodnutím utrpel ujmu na svojom právnom postavení, čo v tomto prípade nie je sťažovateľ, ale žalovaný. Vzhľadom na tieto skutočnosti   by   prípustnosť   dovolania   prichádzala   do   úvahy   iba   podľa   §   237   OSP. Sťažovateľ   však   takýto   dovolací   dôvod   neuviedol   a ani   najvyšší   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by opodstatňovala prípustnosť dovolania z dôvodu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 OSP.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (   I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   1/03, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03, I. ÚS 27/04).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého dovolanie proti rozsudku bolo prípustné, a preto pokiaľ ho najvyšší súd ako neprípustné odmietol, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v jeho uznesení je v plnom súlade s ustanovením § 238 OSP upravujúcim prípustnosť dovolania. Argumentácia najvyššieho súdu je vyčerpávajúca a logická. Preto ústavný súd nevidí dôvod do nej zasahovať.

Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že krajský súd nesúhlasil s právnym názorom okresného súdu,   a preto   jeho   rozsudok   zmenil,   treba   uviesť,   že   argumentácia   krajského   súdu   sa vzťahuje na tú časť rozsudku okresného súdu, v ktorej tento žalobu zamietol, hoci podľa názoru krajského súdu jej bolo treba vyhovieť (4 x 5 958,40 Sk). Pokiaľ ide o tú časť výroku rozsudku krajského súdu, ktorou v prevyšujúcej časti žalobu sťažovateľa zamietol, nie je tento výrok presný, lebo správne mal znieť tak, že v prevyšujúcej časti sa potvrdzuje rozsudok okresného súdu. Táto formulačná nedôslednosť však nemá nijaký vplyv na to, že vecne   (obsahovo)   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   v prevyšujúcej   časti   aj   z pohľadu krajského súdu správne, keďže i on dospel k záveru o potrebe v prevyšujúcej časti žalobu zamietnuť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004