znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo vecinamietaného porušenia základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane základných práv a ľudských slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdv spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súduŽilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetkupodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalejlen „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy postupom Okresnéhosúdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žaloboupodanou okresnému súdu 17. júna 2005 domáhala proti žalovanému(ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 12 298,35 € z titulu ceny za dodané dielo. Konaniebolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005. Okresný súd vo veci prvýkrátrozhodol rozsudkom z 25. októbra 2011, ktorý bol na odvolanie sťažovateľky uznesenímKrajského súdu v Žiline z 29. novembra 2012 zrušený a vec vrátená okresnému súdu naďalšie konanie.

Uznesením okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-128 z 29. januára 2015, ktoré nadobudloprávoplatnosť 6. februára 2015, bola povolená reštrukturalizácia žalovaného, v dôsledkučoho sa v súlade s § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizáciia o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o konkurzea reštrukturalizácii“) konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 prerušilozo zákona.

Sťažovateľka v reštrukturalizačnom konaní prihlásila svoje pohľadávky protižalovanému, ktoré boli predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.10 Cb 114/2005.

Uznesením okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-564 z 5. októbra 2015 zverejneným12. októbra 2015 v Obchodnom vestníku č. 195/2015 bol potvrdený reštrukturalizačnýplán žalovaného a ukončená jeho reštrukturalizácia, v dôsledku čoho sa v súlade s § 156zákona o konkurze a reštrukturalizácii konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.10 Cb 114/2005 zastavilo zo zákona, čo okresný súd oznámil sťažovateľke listomzo 17. decembra 2015 doručeným sťažovateľke 21. decembra 2015.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne opisuje priebeh konania vedenéhookresným súdom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005 a uvádza:

«Voči moje osobe si odporca nesplnil svoju povinnosť uhradiť mi primeranú cenu za prácu, ktorú som pre neho vykonala a ktorú on následne použil. Vďaka neefektívneho postupu súdu (prieťahy v konaní) mal odporca dosť času konať intrigy a pomocou svojich „priateľov“ ublížiť mojím najbližším, mojej rodine.

Strácam vieru v právny systém, dostávam sa do stavu beznádeje, že sa nedovolám svojich práv. Stav, že ja dostojím svojim záväzkom a druhá strana nie, a musím sa svojich práv domáhať už 10 rokov, je viac než demotivujúci a nevyhovujúci kritériám právneho štátu a princípu vymožiteľností práva.

Tvrdím, že bez ohľadu na postoj účastníkov v konaní je možné prieťahy v konaní, ústiace do nevymožniteľnosti mojej pohľadávky, pripísať výhradne na ťarchu súdu - okrem iného aj preto, že súd má k dispozícii dostatok oprávnení aj pre prípad pasivity odporcu (ba dokonca aj navrhovateľa) a zároveň je sám povinný, aj bez výslovnej akcentácie zo strany účastníkov konania, v konaní postupovať rýchlo, efektívne a hospodárne.

Sťažovateľka tvrdí, že konanie o bežnom nároku z obchodnej agendy v trvaní 10 rokov, bez právoplatného rozhodnutia o jej nároku, nemôže byť nielen konaním v súlade s jej vyššie uvedenými základnými a ústavnými právami, ale ani v súlade s materiálnym obsahom definície právneho štátu.

Postup súdu v konaní možno podradiť pod Európskym súdom formulovanú zásadu - „neskoré rozhodnutie sa môže rovnať nerozhodnutiu“, teda vo veci sťažovateľky došlo prakticky k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae) vo veci, s prejednaním ktorej sa na súd v roku 2005 obrátila.

V konečnom dôsledku sa sťažovateľka ocitla po 10 rokoch domáhania sa svojho nároku na súde v podstatne horšej pozícii než na jeho začiatku – 2 x zaplatila súdny poplatok (raz za návrh, raz za odvolanie proti nesprávnemu, odvolacím súdom zrušenému meritórnemu rozhodnutiu) v celkovej výške 1475,8 eur, a kým na začiatku sporu ešte mala reálnu nádej, že po spravodlivom posúdení žalovaného nároku súdom sa domôže svojich práv, aktuálne takúto nádej či šancu stratila.

Pretože odporca nie je ani strategickým podnikom, ani nemá postavenie „too-big-to- fail“, nemá, na rozdiel od veriteľov iných podnikov (Váhostav a pod.), perspektívu ani čiastočného uspokojenia svojho nároku.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Okresný súd Žilina v konaní sp. zn. 10Cb 114/2005 porušil

- ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd

- základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR

- základné právo sťažovateľky na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

2. Ústavný súd SR

- priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 eur, ktoré je porušiteľ práva povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

3. Okresný súd Žilina je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 a 2dodatkového protokolu v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 114/2005.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľky, že v jej prípade je potrebné lehotupodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia oznámenia okresného súduo zastavení konania zo zákona, t. j. list okresného súdu zo 17. decembra 2015 doručenýsťažovateľke 21. decembra 2015.

Podľa § 156 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zverejnením uznesenia súduo skončeníreštrukturalizácievObchodnomvestníkuzanikajúúčinkyzačatiareštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods. 4. Akzo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výborua funkcia správcu.

V súlade s citovaným ustanovením § 156 zákona o konkurze a reštrukturalizáciiústavný súd konštatuje, že k zastaveniu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.10 Cb 114/2005, v ktorom konaní sťažovateľka namieta porušenie svojich označených právpostupom okresného súdu, došlo zo zákona 12. októbra 2015, keď bolo zverejnenév Obchodnom vestníku č. 195/2015 uznesenie okresného súdu č. k. 2 R 5/2014-564z 5. októbra 2015 o potvrdení reštrukturalizačného plánu žalovaného a ukončení jehoreštrukturalizácie.

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že v danom prípadedvojmesačná lehota počítaná v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde„od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu“a pri opatrení alebo inom zásahupočítaná „odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“začala plynúť až doručením oznámenia okresného súduo zastavení konania zo zákona.

Naopak, ústavný súd konštatuje, že ak podstatou sťažnostných námietoksťažovateľky je namietanie prieťahov v konaní a v príčinnej súvislosti s nimi porušenie ňouoznačených práv a sťažnosť bola sťažovateľkou doručená ústavnému súdu v časepresahujúcom dva mesiace od zastavenia súdneho konania, rozhodným pre začiatokplynutia dvojmesačnej lehoty je samotné zastavenie konania zo zákona.

Keďže sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu v čase presahujúcom dvamesiace od ukončenia súdneho konania, v ktorom namieta porušenie svojich označenýchpráv, je nutné konštatovať, že jej sťažnosť bola podaná oneskorene.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostísťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je to, že musí smerovaťproti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnufunkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).

Napriek tomu, že v sťažovateľkou namietanom konaní zjavne došlo k prieťahomv čase pred prerušením tohto konania zo zákona pre začatie reštrukturalizačného konaniaproti žalovanému, tieto prieťahy už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu v dôsledkuzastavenia konania zo zákona netrvali. Ústavný súd preto konštatuje, že aj v prípadezachovania lehoty na podanie sťažnosti by v danom prípade boli dané dôvody naodmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť sťažovateľky odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právnehodôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016