znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/2014-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn. Rvp 21014/2013 – sp. zn. Rvp 21015/2013 a sp. zn. Rvp 22505/2013 – sp. zn. Rvp 22506/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a zároveň   namietaného porušenia   čl.   47 Charty   základných   práv   Európskej   únie postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 13/2013 z 8. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5 Er 1480/2008 zo 4. apríla 2012, ako   aj postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   9   CoE   80/2013 z 30. mája 2013 a sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 49/2004 z 1. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 21014/2013 – sp.   zn. Rvp   21015/2013   a   sp.   zn.   Rvp   22505/2013   –   sp.   zn. Rvp 22506/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 21014/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 9. septembra 2013   a 8.   novembra   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   a   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 13/2013 z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Námestovo   sp.   zn. 5 Er   1480/2008   zo 4.   apríla   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie Okresného   súdu   Námestovo“),   ako   aj postupom   krajského   súdu   a   jeho   uzneseniami sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 30. mája 2013 a sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 49/2004 z 1. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 [(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Žilina“), v súvislosti s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 5 CoE 93/2013 v spojení s konaním Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 20 Er 111/2004 je sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 22505/2013 a sp. zn. Rvp 22506/2013)].

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní   vrátiť   podľa   podmienok dojednaných   v úverových   zmluvách. Po   zročnosti   pohľadávok   a v nadväznosti na podmienky vyplývajúce z úverových zmlúv splnomocnený zástupca dlžníkov podpísal za nich   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   bola   exekučným   titulom,   na   podklade ktorého   Okresný   súd   Námestovo   a Okresný   súd   Žilina   začali   exekučné   konanie   voči dlžníkom ako povinným. V ďalšom Okresný súd Námestovo a Okresný súd Žilina rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   vyhlásili   za   neprípustnú   a následne   zastavili,   a to   z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica, na podklade ktorej by bolo   možné   viesť   exekúciu   proti   povinným.   Rozhodnutia   Okresného   súdu   Námestovo a Okresného   súdu   Žilina   boli   druhostupňovým   krajským   súdom   v odvolacom   konaní potvrdené ako vecne správne.

3.   Argumentáciu   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska   zápisnica.   V ďalšom   sťažovateľka   poukazuje   na   závažné   procesné   pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s   §   214   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym   dvorom   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“).   V ostatnom   sťažovateľka poukázala   na   to,   že „Všeobecné   súdy   postupovali   v priamom   rozpore   so   záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na   účinnú   súdnu   ochranu   práv,   ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie“, a to v dôsledku toho, že „(a)   vôbec   neinformovali   sťažovateľa   o ex   offo   konštatácii   nekalej   povahy   zmluvnej podmienky,   (b)   vôbec   nevyzvali   sťažovateľa,   aby   sa   kontradiktórne   vyjadril   k nekalej povahe   zmluvnej   podmienky,   (c)   vôbec   neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo   dopytom   na   povinného   o jeho   úmysle   uplatňovať   neprijateľnosť   zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   okresných   súdov   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 21014/2013   –   sp.   zn.   Rvp   21015/2013   a   sp.   zn.   Rvp   22505/2013   –   sp.   zn. Rvp 22506/2013,   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   ňou   podané   sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade   neprijateľných   podmienok   v úverových zmluvách,   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti   na podmienky   v nich   uvedené.   Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené   právne   názory,   a preto   v podrobnostiach   odkazuje   na   svoje   už   citované   svoje rozhodnutia.

13.   K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn.   I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13. marca   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje   už ustálené právne   názory   vyslovené   v predošlých   rozhodnutiach,   na ktoré preto   v podrobnostiach   odkazuje,   a konštatuje,   že   svoje   už   vyslovené   právne   názory k nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a právne akceptovateľné,   v dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.   Navyše,   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj na rozhodnutia   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané   vo   veci iniciovanej   sťažovateľkou,   ako aj na ďalšiu početnú   judikatúru   Súdneho   dvora   (napr.   C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že   „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   Rady   93/13/EHS,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol jednotlivý   spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi   zo   strany   predajcov   alebo   dodávateľov   (rozsudky   z 21. novembra   2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

14. V spojitosti   s argumentáciou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v sťažnostiach   vedených   pod sp. zn.   Rvp   21014/2013   –   sp.   zn.   Rvp   21015/2013   boli   vydané   mimo   rámca   účinnosti spomenutej   právnej   úpravy.   Je   preto   zarážajúce,   prečo   sťažovateľka   v týchto   podaných sťažnostiach   vytýka   postupu   všeobecných   súdov   nerešpektovanie   v tom   čase   neúčinnej, resp.   neplatnej   alebo   neexistujúcej   právnej   úpravy.   V súčasnom   období   platná   právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012   Z.   z.   a je   účinná   od   1. januára   2013,   počíta   s možnosťou   nariadenia pojednávania   pred   rozhodnutím   exekučného   súdu   o zastavení   vedeného   exekučného konania podľa   §   57   ods.   1   písm.   a) až j)   len   ako   s fakultatívnou   možnosťou,   a to   len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

15.   V prípade   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   22505/2013   a sp.   zn. Rvp 22506/2013 týkajúcich sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 CoE 93/2013 z 22. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 postupovali všeobecné súdy v exekučnom konaní podľa § podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného   poriadku.   V konaní   Okresného   súdu   Žilina   a jeho   uznesení sp. zn. 20 Er 111/2004 z 11. októbra 2012 zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nachádzal postup podľa § 57 ods. 5   Exekučného   poriadku   svoje   zákonné   opodstatnenie. K týmto   námietkam sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože v opačnom   prípade   by   ústavný   súd   nedisponoval   právomocou   na   posúdenie   takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku skutočnosti, že sťažovateľka   v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom   predmetnú argumentáciu smerujúcu k postupu Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 111/2004 podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila, je táto samotná skutočnosť dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   K námietke   sťažovateľky   k postupu   krajského   súdu   v odvolacom   konaní (sťažovateľkou   namietané   porušenie   §   214   ods.   1   OSP)   konštatuje,   že   podľa   svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru,   a preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú   splnené/nesplnené   podmienky   na   postup   všeobecného   súdu   v odvolacom   konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia   sa   odvolacieho   súdu   s jej   pocitom   diskriminovaného   účastníka   exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

17. K argumentácii sťažovateľky   o porušení práva na účinný prostriedok   nápravy a na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   47   charty   a z neho   vyplývajúcej   zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky/podmienok vyplývajúcich z úverových zmlúv ako nekalých nedali účastníkom konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti   napadnutým   rozhodnutiam   Okresného   súdu   Námestovo   a Okresného   súdu   Žilina odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu okresných súdov v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a rozhodnutia prvostupňových súdov ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť postupu a rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

18.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa   postupu   a rozhodnutí krajského súdu   v   tejto   ich   časti   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti   a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

19.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný súd   dodáva,   že nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už   notorietou,   preto   nie   je   potrebná   ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

20.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť   už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014