znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 314/2011 a jeho uznesením z 21. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012 doručená sťažnosť M. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 314/2011 a jeho uznesením z 21. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Žalobou, podanou dňa 321. 9. 2009 podala na Okresnom súde Komárno návrh na obnovu konania, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 6C 91/2002...

O   návrhu   navrhovateľky   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   8C   209/2008-86   zo   dňa 9. 3. 2011, ktorým návrh na obnovu konania zamietol, toto rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8Co 128/2011-121 z 31. 5. 2011...

Po   podaní   odvolania   prvostupňový   súd   vyzval   navrhovateľku   uznesením sp. zn. 8C 209/2009-114 zo 26. 4. 2011 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 99,50   eur,   ktoré   bolo   doručené   28.   4.   2011.   Navrhovateľka   písomne   požiadala   súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku...

Okresný súd bez toho, aby rozhodol o podanej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku,   postúpil   spis   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie,   a   o   žiadosti   rozhodol   až   po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, uznesením 8C 209/2009-128 zo dňa 3. 11. 2011...

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   navrhovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala jednotlivé   argumenty   prvostupňového   rozhodnutia   −   teda,   že sa   jej   pričíta   za   vinu,   že supluje   povinnosť   protistrany   sporu   a   musí   si   doklady   zabezpečované   protistranou (aj súdom) dávať prefocovať na vlastné náklady, hoci má právo na ich doručenie, namietala tiež   oneskorenosť   rozhodnutia   a   tvrdila,   že   náhradu   nemajetkovej   ujmy   z   Nálezov Ústavného súdu nie je možné hodnotiť ako príjem.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil uznesením 6Co 314/2011-134 zo dňa 21. 12. 2011. Pri hodnotení dôvodov rozhodnutia sa plne stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu spočívajúceho v tom, že navrhovateľka zaplatila len na poplatkoch za vyhotovené fotokópie listín zo spisov sumu 91,50 eur, boli jej vyplatené náhrady z nálezov Ústavného súdu SR v sumách 2 000 eur a 5 500 eur a splnomocnila na zastupovanie v konaní advokáta, ktorému je treba zaplatiť odmenu,   a   preto   nespĺňa   podmienky   na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku.   Nad   rámec odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   KS   Nitra   vyhodnotil   aj   nesplnenie   podmienky   – namietal   aj   zjavné   bezúspešné uplatňovanie práva,   ako ďalší z dôvodov na nemožnosť priznania oslobodenia od súdneho poplatku...

Na základe predložených dôkazov má sťažovateľka zato, že v konaní 6Co 314/2011 boli porušené jej práva postupom súdu, a to konkrétne:

pričíta sa jej na ťarchu, že nedodržanie procesných postupov, keď protistrana sporu nepredloží dôkazy a písomné podania v potrebnom počte vyhotovení, resp. pokiaľ chce mať ako účastník konania vedomosť o listinných dôkazoch zabezpečených súdom, musí si ich zabezpečiť na svoje náklady – teda neposudzuje príjem, ale náklady, vynaložené za ostatné dva roky na zabezpečenie fotokópií listín zo spisov,

- de facto upiera sa jej právo na právnu pomoc, keď jej súd pričíta z hľadiska majetkového na ťarchu, že je v konaní zastúpená advokátom, bez zodpovedajúceho zistenia, či napr. advokát nezastupuje na základe dohody o podielovej odmene, bezplatne na základe súhlasu SAK a pod.,

- je posudzovaná súdom prísnejšie,   ako zákon ukladá pre posudzovanie občana v hmotnej   núdzi:   Za   príjem   sa   na   účely   posudzovania   hmotnej   núdze,   zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi považujú príjmy oslobodené od dane z príjmov fyzických osôb okrem prijatých náhrad škôd, náhrad nemajetkovej ujmy, plnenia z poistenia majetku a z poistenia zodpovednosti za škodu okrem platieb prijatých ako náhrada za stratu zdaniteľného príjmu, čo považuje za diskriminačné

- súd   jej   odníma   možnosť,   aby   ako   účastník   konania   rozhodla   o   efektívnosti nákladov súdneho konania vo   vzťahu k podanému   odvolaniu – a to   tým,   že pokiaľ   by vedomosť o nepriznaní oslobodenia v konaní mala, v zmysle § 211 ods. 2 O. s. p. K § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch, možnosť súdny poplatok nezaplatiť a privodiť tým zastavenie konania, čím by zanikla aj jej poplatková povinnosť. Osobitne by túto možnosť využila, ak by súd pred rozhodnutím o odvolaní rozhodol o tom, že dôvodom na nepriznanie oslobodenia je zjavná bezúspešnosť konania, ako sa konštatuje v napadnutom rozhodnutí.

- Krajský súd potvrdením prvoinštančného rozhodnutia poprel zmysel zákonných ustanovení   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku,   pretože   o   nesplnení   hľadísk na oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku   rozhodoval   až   po   samotnom   rozhodnutí o odvolaní, kedy s prihliadnutím na zamietajúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu bolo zrejmé, že uplatňovanie práva je neúspešné.“

Sťažovateľka «„namieta, že vyššieopísaným postupom Krajského súdu Nitra bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces,   zakotvené v článku 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Namieta, že v tomto konkrétnom prípade došlo k zásahu, ktorý v zmysle judikatúry ESLP je definovan slovami „neskoré rozhodnutie aj de facto „nerozhodnutím“», a navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 6Co 314/2011 porušil právo sťažovateľky... na   spravodlivý   súdny   proces   garantované   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo sťažovateľky na to, aby jej povinnosti boli ukladané zákonom, na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd, a právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým súdom garantované článkom 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a protokolov naň nadväzujúcich.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie - uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co 314/2011-134 z 21. 12. 2011

3. Sťažovateľke... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 EUR, ktoré je Krajský súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu

4. Priznáva   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   ústavnej sťažnosti vo výške 269,58 EUR, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť jej advokátke Mgr. E. S., N., do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 314/2011 a jeho napadnutým uznesením, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   209/2009-128   z 3.   novembra   2011   o   nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku za odvolanie.

V danom prípade išlo o súdny poplatok 99,50 € za odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 209/2008-86 z 9. marca 2011 o zamietnutí jej návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré bolo na odvolanie sťažovateľky potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 128/2011-121 z 31. mája 2011.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v nesprávnych záveroch krajského súdu   pri   vyhodnocovaní   okolností   rozhodujúcich   pre   priznanie   oslobodenia   od   platenia súdneho poplatku, ako aj v tom, že o jej žiadosti na priznanie oslobodenia od poplatku za odvolanie bolo rozhodnuté okresným súdom až potom, keď bolo odvolanie predložené krajskému súdu na rozhodnutie, a potom, keď krajský súd o tomto odvolaní aj rozhodol.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   skúmal   vecnú   správnosť   napadnutého   uznesenia okresného súdu, ktorým tento nevyhovel žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov   a   stotožnil   sa   so   závermi   okresného   súdu,   ktorý   pri   vyhodnotení   osobných, príjmových   a   majetkových   pomerov   sťažovateľky   (ktorá   je   invalidnou   dôchodkyňou) vo vzťahu   k   uloženej   povinnosti   uhradiť   súdny   poplatok   v   sume   99,50   €   prihliadol na poplatky vynaložené sťažovateľkou za vyhotovenie fotokópií zo spisu,   na jej príjmy získané na základe nálezov ústavného súdu (priznaných finančných zadosťučinení, pozn.), ako aj na jej zastupovanie advokátkou v konaní a dospel k záveru, že zistené majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú jej oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na návrh môže súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak to pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa § 138 ods. 1 OSP sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a že v jeho prípade nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Navrhovateľ v konaní podľa § 138 ods. 1 OSP je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý   od   skutkových   zistení   a   ním   navrhnutých   a   súdom   vykonaných   dôkazov. Ak dostatočne   nepreukáže   svoje   tvrdenia   o   tom,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie od súdnych poplatkov (neunesie dôkazné bremeno), súd jeho žiadosť zamietne (resp. tejto žiadosti nevyhovie).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   prerokovali   žiadosť sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov a poskytli jej možnosť preukázať, či jej pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe zistených skutočností dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že by jej osobné, príjmové a majetkové pomery odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov a že by jej neumožňovali zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 €.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   spojení   s   postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľky   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nie   je   svojvoľný,   teda   arbitrárny, a krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   spojení   s   okresným   súdom   svoje   závery   primerane odôvodnili. Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského súdu.

Zo   znenia § 138   ods.   1 OSP vyplýva, že sa   skúmajú celkové pomery   žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom sa prihliada na celkové zárobkové, príjmové a majetkové pomery žiadateľa, a to bez opomenutia výšky súdneho poplatku, vo vzťahu ku ktorému sa žiadosť o oslobodenie posudzuje.

Preto, pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že okresný súd a následne krajský súd pri rozhodovaní o jej žiadosti o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku nesprávne prihliadli na ňou uhradené poplatky za vyhotovenie kópií listín zo spisu, príjmy z titulu finančných zadosťučinení   priznaných   ústavným   súdom,   ako   aj   na   predpokladateľnú   finančnú nákladnosť zastupovania advokátom, tieto námietky nie sú spôsobilé spochybniť závery krajského súdu v namietanom uznesení.

Z toho dôvodu postup krajského súdu, ktorý prihliadol na celkové osobné, príjmové a majetkové   pomery   sťažovateľky   pri   posudzovaní   jej   žiadosti,   nemožno   hodnotiť   ako arbitrárny, a tak v rozpore s jej základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znaky svojvôle, prípadne zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje postup krajského súdu, ktorý potvrdil záver okresného súdu, že sťažovateľka dostatočne nepreukázala dôvodnosť priznania oslobodenia.

Napriek tomu, že v rozhodovaní okresného súdu a následne krajského súdu o žiadosti sťažovateľky   o   priznanie   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie až po meritórnom   rozhodnutí   o   jej   odvolaní   krajským   súdom   možno   vidieť   procesne nekonformný postup všeobecných súdov, uvedené v okolnostiach danej veci (aj vzhľadom na   výšku   súdneho   poplatku   za   odvolanie)   opomína   taký   ústavnoprávny   rozmer,   ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu.

Sťažnosť   sťažovateľky   je   preto   zjavne   neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012