znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť N. N., B., a Ž. V., Kanada, zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 17 a čl. 18 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   III   č.   k.   43   C   30/2007-324   z 24. novembra   2008   a   jemu   predchádzajúcim postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 175/09-396 z 12. januára 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. N. a Ž. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2010 doručená   sťažnosť   N.   N.,   B.,   a Ž.   V.,   Kanada   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namietali porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   17   a   čl.   18   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 43 C 30/2007-324 z 24. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok   okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 175/09-396 z   12.   januára   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. 43C 30/2007-324, 1307201983, zo dňa 24. 11. 2008, prvostupňový súd v právnej veci určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26. 07. 2005 uzatvorenej medzi sťažovateľmi   1/   a   2/   na   strane   predávajúcich   a odporkyňou   v   tomto   konaní   na   strane kupujúcej, s povolením jej vkladu Správou katastra pre hl. m. SR Bratislavu pod sp. zn. V 3075/05 dňa 19. 08. 2005 určil, že predmetná kúpna zmluva je neplatná. O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozsudku. Odporkyňa v súdnom konaní sa proti rozsudku   prvostupňového   súdu   v   zákonnej   lehote   odvolala   a   Krajský   súd   v Bratislave v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 5 Co 175/09-397 zo dňa 12. 01. 2010 rozhodol tak, že napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa zmenil a návrh   na   určenie neplatnosti   kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 07. 2005, zamietol.“

Podľa   sťažovateľov „V   konaní   prvostupňového   súdu   ako   aj   súdu   odvolacieho a porušením   našich   práv,   je   podľa   nášho   názoru   jednoznačne   preukázaná   príčinná súvislosť.   Ako   sťažovatelia   sme   boli   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými zákonom pozbavení vlastníckeho práva k bytu č. 16 na III. poschodí bytového domu... v B., súp. č. 1307, stojaci na parc. č. 11360/1, kat. úz. N. M., ako aj podielu na spoločných častiach   a   spoločných   zariadeniach   domu   a spoluvlastníckeho   podielu   k   pozemku   vo veľkosti 4642/190198, zapísaný na L V č. 3311, vedenom Správou katastra pre...“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Sťažnosti sťažovateľov 1/ a 2/ zo dňa 26. 04. 2010, sa vyhovuje.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zisťuje, že v konaní Okresného súdu Bratislava III,   sp.   zn.   43C   30/2007   v   spojení   s   konaním   na   Krajskom   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn. 5Co 175/09, boli porušené základné práva sťažovateľov, N. N. a Ž. V., a to v zmysle Čl. 12 ods. 1, Čl. 19 ods. 1, Čl. 20 ods. 1, Čl. 20 ods. 3, Čl. 20 ods. 4, Čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   Čl.   17   a   Čl.   18   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 43C 30/2007-324 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co 175/09-396 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava III vo veci znova konať tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv v zmysle Čl. 12 ods. 1, Čl. 19 ods. 1, Čl. 20 ods. 1, Čl. 20 ods. 3, Čl. 20 ods. 4, Čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Čl. 17 a Čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a im predchádzajúcim postupom.

Sťažovatelia   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   9.   septembra   2005   domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Okresný súd rozsudkom žalobe vyhovel a rozhodol, že kúpna   zmluva   je   neplatná.   Na   základe   odvolania   podaného   odporkyňou   krajský   súd rozsudkom rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Zmeňujúci rozsudok odôvodnil tým, že sťažovatelia nemali na určení neplatnosti kúpnej zmluvy naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl.   20   ods.   1,   3   a 4   a   čl.   21   ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   17   a   čl.   18   dohovoru rozsudkom okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného   súdu a domáhajú sa jeho zrušenia. V prípade, že neboli spokojní s rozsudkom okresného súdu, a to   aj   napriek   tomu,   že   ich   návrhu   vyhovel   mali   možnosť   tento   rozsudok   napadnúť odvolaním.   Vzhľadom   na to,   že   sťažovatelia   podali   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu opravný prostriedok, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti vzhľadom na princíp subsidiarity odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Prípustnosť   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   je   založená   na   „zásade   diformity“   (t.   j.   rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu s rozhodnutím súdu prvého stupňa). Z uvedeného dôvodu bolo proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie prípustné, pretože rozhodnutia vydané okresným súdom a krajským súdom boli „vecne“ rozdielne.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   O   prípadnom   porušení   sťažovateľmi označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti konštatuje, že sťažovatelia namietajú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo „len“ k porušeniu ich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 ústavy, t. j. bez spojenia s namietaným porušením základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Podľa uvedenej judikatúry ústavného súdu k samostatnému porušeniu práv označených sťažovateľmi rozsudkom krajského súdu nemôže dôjsť, čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia ďalej namietajú aj porušenie čl. 17 a čl. 18 dohovoru, ktorý obsahuje výkladové   pravidlo   vo   vzťahu   k   aplikácii   jednotlivých   článkov   dohovoru.   Tým,   že sťažovatelia nenamietali porušenie práv upravených dohovorom, ktoré môže ústavný súd posudzovať   v   konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   nemôže   ústavný   súd   rozhodovať samostatne o prípadnom porušení čl. 17 a čl. 18 dohovoru bez primárneho rozhodovania o porušení niektorého z práv upravených dohovorom. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo možné   odmietnuť   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľov   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k   porušeniu   čl.   12   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   a   jemu predchádzajúcim postupom ústavný súd uvádza, že čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých   stupňov   a   ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych   záležitostiach.   Jeho   aplikácia   je   možná   iba   v   spojení   s   ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Aj keď sťažovatelia namietajú porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 21 ods. 1 ústavy, avšak bez spojenia s namietaným porušením   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich   z   čl.   46 až čl. 48 ústavy, bolo možné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   aj   v   prípade,   že   sťažnosť   sťažovateľov   by   nebola odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, bolo by ju možné odmietnuť aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010