znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Toš 7/2008 zo 6. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. V. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Toš 7/2008 zo 6. novembra 2008 (ďalej aj „rozsudok zo 6. novembra 2008“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len   „Špeciálny   súd“)   č.   k.   PK 1 TŠ/2/2006-251   z   28.   marca   2008   (ďalej   aj   „rozsudok Špeciálneho   súdu   z 28.   marca   2008“)   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   z   trestného   činu prijímania   úplatku   a   inej   nenáležitej   výhody   podľa   §   160a   ods.   2   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005 a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov.

Proti   rozsudku   Špeciálneho   súdu   z   28.   marca   2008   podal   sťažovateľ   v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukázal, že výsluchy všetkých štyroch svedkov sú rozporuplné a   nepresvedčivé.   Taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že obrazovo-zvukový   záznam z 13. a 17. mája 2005, ktorý bol vyhotovený za pomoci agenta provokatéra J. K., je ako dôkaz nepoužiteľný, ako aj na množstvo dôkazov, ktoré v predmetnom konaní svedčia v jeho prospech. Najvyšší súd na tieto dôkazy neprihliadal a vyhodnotil ich v rozpore s § 2 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľa agent provokatér nesmie iniciatívne navádzať na trestnú činnosť, napriek tomu bol sťažovateľ 13. a 17. mája 2005 z iniciatívy agenta zatiahnutý do jeho kancelárie a ním bol navádzaný na trestnú činnosť, pričom „Konanie sťažovateľa nebolo   spontánne.   Pri rozhovore sa správal   pasívne a   všetka   iniciatíva   išla od   agenta provokatéra,   ktorý zavolal sťažovateľa do svojej kancelárie. Iná by bola situácia, keby sťažovateľ bol iniciatívny a zavolal by agenta do svojej kancelárie.“.

Podľa   sťažovateľa   ustanovenie   §   88b   ods.   2   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 nie je v súlade s čl. 6 dohovoru, ktorý hovorí, že každý má právo na spravodlivý   proces.   Dôkazy   získané   agentom   provokatérom   sú   v   rozpore   s   právom na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva vyslovil právny názor v rozsudku z 5. novembra 2002 k sťažnosti č. 48539/99 vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu, že rozhovor obvineného s agentom nebol spontánny a samovoľný, ale že ho vyvolal agent inštruovaný políciou a dôkaz získaný takým spôsobom je nezákonný.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   zo   6.   novembra   2008   rozhodol   tak, že sťažovateľa   odsúdil   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   rokov   a   výkon   trestu podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   5   rokov.   V odôvodnení   napadnutého rozsudku najvyšší súd „nijako logicky nezdôvodnil skutočnosť, že korunný svedok J. K. sa vo svojich výpovediach v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred súdom dostal do zjavných rozporov. Rovnako sa dostali do rozporov aj ostatní svedkovia (M. G., M. S., M. M.), čo odvolací súd tiež nijako nevysvetlil.“.

Obrazovo-zvukový záznam rozhovoru medzi agentom J. K. a sťažovateľom z 13. mája 2005 a 17. mája 2005 je v spise na CD nosiči. Rovnako sú v spise na CD nosiči zaznamenané aj výsluchy svedkov a sťažovateľa z hlavného pojednávania pred Špeciálnym súdom z 5. júna 2006, zo 6. júna 2006, z 22. júna 2006 a z 28. marca 2008. Najvyšší súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa agenta provokatéra len stroho skonštatoval, že svedok J. K. bol   ustanovený   za   agenta   v   súlade   so zákonom   a vo   vzťahu   k námietke   týkajúcej   sa rozporných výpovedí svedkov konštatoval, že závery v napadnutom rozsudku sú správne, pokiaľ ide o hodnotenie výpovedí svedkov J. K., M. G., M. S. a M. M., ako i zvukovo-obrazového záznamu.

Rozsudok zo 6. novembra 2008 podľa sťažovateľa „nie je dostatočne odôvodnený, je arbitrárny,   s   priamym   dopadom   na   porušenie   základných   ľudských   práv   a   slobôd. Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   nedal   náležitú   odôvodnenú   odpoveď na námietku sťažovateľa, že výsluchy svedkov sú zjavne rozporuplné a že použitie svedka J. K. ako agenta bolo nezákonné. Odôvodnenie rozhodnutia a použitý výklad obsahu a zmyslu právnej normy súdom (ustanovenia § 88b ods. 2 a § 2 ods. 6 Tr. poriadku) je takto v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda z princípov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva.“.Podľa sťažovateľa sú rozporuplné a nepresvedčivé aj výpovede jednotlivých svedkov a použitie svedka J. K. ako agenta „bolo v rozpore s právom na spravodlivý proces, čo je neprípustné. O také dôkazy nie je možné oprieť odsudzujúci rozsudok. Takýto postup je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces.“.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa rozsudok zo 6. novembra 2008 vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti, súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci „príslušnú právnu normu vykladali ústavne neprijateľným spôsobom“, čím porušili sťažovateľom označené práva.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd,   aby   svojím   nálezom vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo rozsudkom zo 6. novembra 2008 porušené, zrušil napadnutý rozsudok a zaviazal najvyšší súd na úhradu jeho trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom zo 6. novembra 2008.   Označené   práva   sťažovateľa   boli   porušené   v dôsledku   toho,   že použitie   dôkazov získaných   agentom   bolo   v rozpore   s právom   na   spravodlivý   súdny   proces   (podľa sťažovateľa ho agent zatiahol do svojej kancelárie a pri rozhovore s ním bol iniciatívny, zatiaľ čo sťažovateľ zostával pasívny, čo je v rozpore s § 88b ods. 2 v spojení s § 2 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005), napadnutý rozsudok je založený na rozporuplných a nepresvedčivých výpovediach jednotlivých svedkov, a z týchto dôvodov je napadnutý rozsudok arbitrárny a svojvoľný.

Sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   dôkazného   materiálu   získaného   v predmetnom konaní, na ktorom je založený rozsudok zo 6. novembra 2008. Ústavný súd poukazuje na § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v spojení s § 371 písm. g) tohto zákona.

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa tohto   zákona   možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa § 371 g) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa § 384 ods. 1) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí   súd   preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   výrokov   napadnutého   rozhodnutia, proti   ktorým   dovolateľ   podal   dovolanie,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť námietku nezákonnosti dôkazu predloženého v konaní o jeho veci predložiť najvyššiemu súdu využitím opravného prostriedku – dovolania. V právomoci najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   bolo   aj   posúdenie   všetkých   relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení na rozhodovaní v tejto veci zúčastnených všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   uvedené ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009