znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., L. M., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 298/2003 a jeho uznesením z 24. januára 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 48/2007 a jeho uznesením z 19. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2007 doručená sťažnosť E. M., L. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   a 3   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 Cb 298/2003 a jeho   uznesením   z 24.   januára   2007   (ďalej   len   „uznesenie   z 24.   januára   2007“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 48/2007 a jeho uznesením z 19. septembra 2007 (ďalej len „uznesenie z 19. septembra 2007“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol:   «Sťažovateľ...   bol   žalobcom   v   konaní vedenom pred Okresným súdom v Bratislave I, pod sp. zn.: 30 Cb 298/2003. Žalovaným bola Slovenská republika, v jej mene Národná rada Slovenskej republiky. Sťažovateľ (E. M.) sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I domáhal vydania rozhodnutia o zodpovednosti žalovaného - Slovenskej republiky, v jej mene: Národnej rady Slovenskej republiky - a o náhrade vzniknutej škody. Žalobca požadoval aj náhradu trov súdneho konania. (Pre úplnosť uvádzame, že voči pôvodne súčasne žalovanej spoločnosti H. a. s..., so   sídlom   B...   zobral   žalobca   žalobu   späť).   Následne   po   využití   riadneho   opravného prostriedku   bol   sťažovateľ   účastníkom   odvolacieho   konania   pred   Krajským   súdom   v Bratislave, sp. zn.: 2 Cob 48/2007...

Podstatou uvedeného konania vedeného pred Okresným súdom v Bratislave I, pod sp. zn.: 30 Cb 298/2003 bolo:

1... E.   M. sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu (Národnej rady SR).

2. Skutkový a právny stav bol nasledovný:

a)... E. M. uzatvoril dňa 03. 10. 1994 s akciovou spoločnosťou H... nájomnú zmluvu. Dohodnuté bolo (v súlade s vtedy platným právom) - že... uvedený prenajímateľ (H.) umožní nájomcovi E. M. prevádzkovať hotel J. v K... Nájom bol dohodnutý na dobu určitú - na päť rokov, teda do 3. 10. 1999...

b)   Z   iniciatívy   prenajímateľa   (H.)   prišlo   12.   1.   1996   k   podpisu   novej   nájomnej zmluvy, obsahovo prakticky identickej, ale časovo vymedzenej na dobu tridsiatich rokov...

c) Dňa   21.   07.   2000   nadobudol   účinnosť   zák.   č.   220/2000   Z.   z.,   ktorý   zmenil   a doplnil   zák.   č.   189/1993   Z.   z.   o   Fonde   detí   a   mládeže   (ďalej   len   ZoFDM)   upravujúci nájomný   vzťah   medzi   prenajímateľom   a   nájomcom,   V   zmysle   ust.   §3a   veta   druhá novelizovaného   ZoFDM:   „na   platnosť   nájomnej   zmluvy   alebo   zmluvy   o   výpožičke   sa vyžaduje   súhlas   Ministerstva   pre   správu   a   privatizáciu   národného   majetku   Slovenskej republiky, ak sa zmluvou prenecháva majetok fondu na čas dlhší ako päť rokov, alebo ak je dohodnuté právo na predĺženie času, na ktorý sa nájom majetku fondu dohodol, alebo času, na ktorý sa majetok fondu zapožičal, umožňujúce trvanie užívania majetku fondu viac ako päť rokov.“ Nadväzne v zmysle ust. §15a ZoFDM „nájomné zmluvy a zmluvy o výpožičke uzavreté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 3a ods. 1. 2 a 3 do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, inak tieto zmluvy zaniknú po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“

d) Prenajímateľ (akciová spoločnosťou H.) - postupujúc v zmysle vyššie citovaných ustanovení ZoFDM - oznámil listom zo dňa 12. 09. 2000 E. M., že sa cíti byť nútený ukončiť nájom, a to k 22. 1. 2001. Túto situáciu vzniknutú mimo dosah prenajímateľa i nájomcu obe strany rešpektovali. Nájom hotela - presnejšie povedané jeho prevádzkovanie - p. E. M. musel na svoju škodu skončiť...

e) Ústavný súd SR nálezom zo dňa 17. 1. 2002, sp. zn.: PL. ÚS 25/00 rozhodol, že ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

f)... Nález ústavného súdu bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 01. 02. 2002. Týmto dňom stratili ustanovenia § 15a, § 15b a § 15c ZoFDM účinnosť. Následne, keďže Národná rada Slovenskej republiky neuviedla protiústavné normy do súladu sústavou, stratili tieto v zmysle čl. 125 ods. 3 in fine Ústavy SR platnosť k 01. 08. 2002.

g)... V čase platnosti a účinnosti ZoFDM vyvolala však sankcia obsiahnutá v ústavne nesúladnom ust. § 15a zánik nájmu uzatvoreného medzi E. M. a akciovou spoločnosťou H...

h) Z uvedeného skutkového a právneho stavu vyplýva nasledovné: Predčasným núteným skončením nájmu bola žalobcovi spôsobená skutočná škoda i škoda spočívajúca v ušlom zisku.

Vznik škody bol vyvolaný právnymi účinkami ústavne nesúladnej (nezákonnej) normy

- ust. § 15a zákona č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov. Existuje teda výlučná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a prijatím ústavne nesúladnej normy...

právo   na   náhradu   škody   upravuje   v   danom   prípade   zák.   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (aplikovaný podľa prechodného ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z)., ako aj Listina základných práv a slobôd a Ústava SR...

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 24. 01. 2007, sp. zn.: 30 Cb 298/2003 rozhodol v právnej veci žalobcu (sťažovateľa...) proti žalovanému Slovenská republika tak, že zastavil súdne konanie podľa § 104 ods. l veta prvá OSP. Dôvodom takého postupu bolo konštatovanie   súdu,   že   žalovaný   údajne   nemá   právnu   subjektivitu.   Inak   povedané, Slovenská republika podľa názoru súdu nemá právnu subjektivitu. Citujeme z odôvodnenia uznesenia: „,Súd v priebehu konania zistil, že odporca Slovenská republika, zast. Národnou radou SR nemá právnu subjektivitu...“. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadnemu účastníkovi právo na ich náhradu nepriznal.

Proti   cit.   uzneseniu   podal   žalobca   (sťažovateľ...)   odvolanie   z   dôvodov,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky i teoretickými základmi práva a ako také právne nemôže obstáť. Dôvodom odvolanie bol i fakt, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ust. § 205 ods. 2 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. v platnom znení (Občiansky súdny poriadok, ďalej len   OSP].   Nakoľko   v   danom   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod sp. zn.:   30 Cb 298/2003 neexistuje   prekážka   postupu,   spočívajúca   v chýbajúcej právnej subjektivite   účastníka   konania   (spôsobilosti   byť   účastníkom   konania)   žiadal   sťažovateľ E. M. odvolací súd, aby zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2007, sp. zn.: 30 Cb 298/2003 ako nesprávne a vec vrátil na ďalšie konanie...

Krajský súd v Bratislave však svojim uznesením č. k. 2 Cob 48/2007 zo dňa 19. 9. 2007 uznesenie Okresného súdu Bratislava I (č. k. 30 Cb 298/2003 zo dňa 24. 01. 2007) potvrdil. Pritom sa stotožnil s argumentáciou a právnym názorom prvostupňového súdu... Sťažovateľ však tvrdil a tvrdí, že oba súdy (prvostupňový Okresný súd Bratislava I

-vydaním uznesenia č. k. 30 Cb 298/2003 zo dňa 24. 01. 2007 a odvolací Krajský súd v Bratislave - vydaním uznesenia č. k. 2 Cob 48/2007 zo dňa 19. 9. 2007) postupovali nesprávne. Konštatovanie súdov, že žalovaný údajne nemá právnu subjektivitu - teda že Slovenská   republika   nemá   právnu   subjektivitu   -   predstavuje   vo   svetle   teórie   práva a štátovedy reductio ad absurdum...

Žalovaný - teda Slovenská republika, v jej mene: Národná rada Slovenskej republiky

- musí mať jednoznačne právnu subjektivitu. To vyplýva z nasledovného:

1. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú špecifickou zložkou štátnej moci. Rozhodujú v mene Slovenskej republiky, ktorá je medzinárodne uznaným suverénnym unitárnym štátom (článok 1 a 3 ústavy SR). V danom prípade je potrebné kauzu riešiť v rovine   vonkajších   vzťahov   realizácie   štátnej   moci.   Vzťahov,   ktoré   vznikajú:   a/   medzi štátom ako subjektom práva na jednej strane a b/ medzi fyzickými a právnickými osobami na   strane   druhej.   Pri   aplikácii   princípov   právnej   subjektivity   do   štátnej   moci   je východiskovým pojmom verejnoprávna korporácia. Tá je mocensky vybavená na plnenie úloh stanovených verejným právom. Platné právo zakotvuje, že verejnoprávna korporácia je   vybavená   právomocou   -   spôsobilosťou   vydávať   všeobecne   záväzné   normatívne   akty, alebo individuálne akty aplikácie práva. Štát - Slovenská republika - je verejnoprávnou korporáciou   sui   generis.   Tento   pojem   sa   vymedzuje   pomocou   právno-teoretických a aplikačných koncepcií moderného štátu. Podľa všeobecne uznávanej teórie - vytvorenej relevantným   štátovedcom   G.   J.   -   sa   priraďujú   k   znakom   štátu   (a   týmito   znakmi   je   aj definovaný pojem štátu) štátna moc, štátne územie a obyvateľstvo, ktoré tvorí personálny substrát korporácie. Pre účely tohto podanie je teda nutné a podstatné zaoberať sa otázkou štátnej moci. Štátna moc je druhom verejnej moci vykonávanej v spoločnosti organizovanej vo forme štátu. Štát sám ale bezprostredne nevykonáva funkcie a úlohy, ktoré mu prináležia. Potrebuje mocenské nástroje. Tými sú jeho štátne orgány, uplatňujúce štátnu moc. V oblasti verejného   práva,   vo   vonkajších   vzťahoch   štátnej   moci.   Sám   štátny   orgán   ale   nie   je právnickou   osobou.   On   vystupuje,   teda   vykonáva   právomoc   v   mene   štátu.   Štát   preto zodpovedá za činnosť štátneho orgánu (spravidla v prípadoch škody, spôsobenej činnosťou štátneho orgánu).

2. Z tejto teoretickej konštrukcie štátu vychádza aj dikcia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR - aj v spojitosti s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a vykonávacou právnou úpravou aktuálne zavedenou zák.   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej moci a o zmene   niektorých   zákonov.   Každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ustanovenie § 4 ods. 1 cit. zákona upravuje taxatívnym spôsobom   vystupovanie   štátnych   orgánov   v   mene   Slovenskej   republiky   v   prípadoch spôsobenej škody nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom. Stačí, ak sa obmedzíme na citáciu § 4 ods. 1 písm. i) cit. zákona: „Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom.“

3. Za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (štátnymi orgánmi pri výkone právomoci) teda jasne a jednoznačne zodpovedá Slovenská republika. To   vyplýva   z   analyzovanej   teórie   a   ústavnoprávnej   koncepcie,   ktorá   je   aplikovaná v Slovenskej   republike.   Opísaná   zásada   je   súčasťou   princípu   právneho   štátu,   ktorý   je zakotvený v čl. 1 Ústavy SR a zaručený zákonom č. 58/1969 Zb. (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) do 30. 06. 2004 a od 01. 07. 2004 novým zákonom č. 514/2003 Z. z.

4. Sťažovateľ... v predmetnom konaní - vedenom pod sp. zn.: 30 Cb 298/2003 - žaloval Slovenskú republiku, verejnoprávnu korporáciu (subjekt práva), právnickú osobu, teda osobu ktorá má právnu subjektivitu, čiže spôsobilosť k právam a povinnostiam, osobu konajúcu prostredníctvom orgánov verejnej moci (štátnych orgánov). Žalovaný bol štát. Ten zodpovedá za škodu spôsobenú sťažovateľovi... protiústavným rozhodnutím primárneho štátneho orgánu - Národnej rady Slovenskej republiky. E. M. žaloval subjekt disponujúci právnou subjektivitou.

5. Interpretáciu § 143 zák. č. 350/1996 Z. z. (zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky), ktorú popísal Okresný súd Bratislava I (porušovateľ v prvom rade) v uznesení zo dňa 24. 01. 2007, sp. zn.: 30 Cb 298/2003 je pre právnu konfúznosť i obtiažne bližšie analyzovať. Obdobne je to aj pri uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 48/2007 zo dňa 19. 9. 2007. Z odôvodnenia oboch uznesení nie je zrejmé, aký postup, či spôsob objasnenia zmyslu interpretovaných normatívnych textov zvolil súd, keď dospel k poznaniu, že cit.: „... v mene Národnej rady Slovenskej republiky koná Kancelária Národnej rady...“. Národná rada Slovenskej republiky je na základe ústavnej koncepcie primárnym štátnym orgánom, bezprostredne zastupujúcim skutočného nositeľa štátnej moci

-   občanov.   Ona   jediná   disponuje   relevantnou   kompetenčnou   kompetenciou   -   právom upraviť postavenie iných štátnych orgánov ako aj svoje vlastné postavenie. Je vylúčené, aby v parlamentnej forme vlády konala v mene parlamentu štátna rozpočtová organizácia. Je to aj nepredstaviteľné, keď uvážime, že takáto organizácia musí byť kreovaná parlamentom, ktorý by však do času vytvorenia nemal svoj realizačný aparát. Kancelária Národnej rady SR   plní   odborné,   organizačné   a   technické   úlohy   spojené   so   zabezpečovaním   činnosti národnej rady, jej výborov, osobitných kontrolných výborov a komisií vrátane parlamentnej dokumentácie a tlačovej služby. Je len administratívno-technickým orgánom Národnej rady Slovenskej republiky.

6. Základom je teda otázka, či Slovenská republika má právnu subjektivitu. Odpoveď musí byť jednoznačná - Slovenská republika musí mať a samozrejme má právnu subjektivitu a ako taká môže byť účastníkom občianskeho súdneho konania. To vyplýva z horeuvedenej argumentácie,   ako   aj   z   dikcie   Občianskeho   zákonníka.   Občiansky   zákonník   priznáva spôsobilosť mať práva a povinnosti 1/ fyzickým osobám, 2/ právnickým osobám a 3/ štátu (ako právnickej osobe).

7. Právnu subjektivitu v danom konaní 30 Cb 298/2003 má však aj Národná rada Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR pri svojej rozhodovacej praxi dospel k záveru, že Národná rada Slovenskej republiky môže byť účastníkom občianskeho súdneho konania. Právny poriadok Slovenskej republiky totiž procesno-právnu spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania spája s hmotno-právnou spôsobilosťou mať práva a povinnosti. Občiansky súdny poriadok pripúšťa, aby spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania mal aj niekto iný   ako   osoba   s   výslovne   priznaným   postavením   právnickej   osoby.   Spôsobilosť   byť účastníkom konania nie je totiž viazaná na výslovné priznanie statusu právnickej osoby, ale existenciu hmotno-právnej spôsobilosti mať práva a povinnosti. Národná rada Slovenskej republiky je právnickou osobou, nakoľko je nositeľom práv a povinností. Nie je pritom právne   významné.,   či   existuje   určitý   zákon,   ktorý   by   explicitne   priznal   Národnej   rade Slovenskej republiky postavenie právnickej osoby...»

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ním   označených   práv uznesením okresného súdu z 24. januára 2007 a uznesením krajského súdu z 19. septembra 2007 z 27. septembra 2007, zrušil tieto uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 24. januára 2007 a uznesením krajského súdu z 19. septembra 2007, ktoré zároveň navrhoval aj zrušiť.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 24. januára 2007   bolo   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   preskúmané   krajským   súdom. Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmanie   napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského súdu. Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 236   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn.   2   Cob   48/2007   disponoval   sťažovateľ   dostupným   a   účinným   právnym prostriedkom   nápravy   -   dovolaním.   Sťažovateľ   ako   účastník   konania   mohol   tento mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 19. septembra 2007 uplatniť   na   základe   zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku).   Ochranu   sťažovateľovým právam bol v danom prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania   uznesenie   krajského   súdu   z   19. septembra 2007   (s možnosťou   jeho   zrušenia a vrátenia   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   v   prípade   uznania   opodstatnenosti argumentácie   sťažovateľa   týkajúcej   sa   pochybenia   krajského   súdu)   vylučuje   právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. júna 2008