znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 194/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 52/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2007 doručená   sťažnosť   J.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (ďalej len „BSM“) vedenom pod sp. zn. 12 C 52/2003.

Sťažovateľ, ktorý vystupuje v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení odporcu, tvrdí, že „Súd vo veci uskutočnil iba jedno pojednávanie a to dňa 10. 06. 2005. Okresný súd..., ktorý vec prejednáva pod č. k. 12 C 52/2003, postupuje v konaní s vážnymi prieťahmi“. Sťažovateľ podal 5. februára 2007 sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní predsedovi okresného súdu, ktorý mu v odpovedi sp. zn. Spr. 3/07-sť z 21. februára 2007 oznámil,   že „zo   strany   konajúceho   sudcu   nedošlo   k subjektívnym   prieťahom   a vo   veci sa koná“.

Dobu   konania   ani   postup   okresného   súdu,   ktorým   malo   byť   porušené   označené základné právo, sťažovateľ bližšie nekonkretizoval.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 52/2003, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (napr. I. ÚS 53/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec len prerokoval. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu   (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 47/03).

1. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 52/2003, z ktorého zistil nasledovný priebeh sťažovateľom napadnutého konania.

Dňa 10. apríla 2003 D. Z., K. (ďalej len „žalobkyňa“) podala žalobu o vyporiadanie BSM proti sťažovateľovi.

Okresný súd 20. mája 2003 vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku, tá mu 4. júna 2003 predložila potvrdenie o svojich majetkových pomeroch.

Okresný   súd   25.   júna   2003   vyzval   žalobkyňu   predložiť   doklady   o jej   osobných, majetkových   a rodinných   pomeroch   a požiadal   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru Slovenskej   republiky   –   Dopravný   inšpektorát   K.   oznámiť,   či   žalobkyňa   je   držiteľkou motorového vozidla. Taktiež požiadal Katastrálny úrad, Správu katastra K. oznámiť, či je žalobkyňa vlastníčkou nehnuteľnosti, a Okresný úrad, odbor sociálnych vecí K. oznámiť jej majetkové pomery.

Okresný   súd   5.   septembra   2003   predvolal   žalobkyňu   na   16.   september   2003   na informatívny   výsluch,   na   ktorom   žalobkyňa   oznámila,   že   okresnému   súdu   predložila potvrdenia o svojich majetkových pomeroch a vzhľadom na svoju finančnú situáciu žiada o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením zo 16. septembra 2003 priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   30.   októbra   2003   vyzval   žalobkyňu,   aby   prostredníctvom   svojho advokáta do 10 dní odstránila nedostatky podania. Právny zástupca žalobkyne 9. marca 2004 písomným podaním „upresnil jednotlivé veci zahrnuté do masy BSM“ a „spresnil i petit návrhu“.

Okresný súd uznesením z 31. mája 2004 „podanie navrhovateľky, ktoré došlo súdu dňa   10.   apríla   2003“ odmietol.   Podľa   názoru   okresného   súdu   návrh „...opätovne neobsahoval obligatórne náležitosti riadneho návrhu...“. Krajský súd na základe odvolania žalobkyne   uznesením   sp.   zn.   23 Co 362/04   z 10.   septembra   2004   zrušil   prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (krajský súd sa „s postupom okresného súdu nestotožnil“, lebo „vytýkané vady návrhu neboli prekážkou prejednania veci“). Okresnému súdu bola vec z krajského súdu vrátená 8. októbra 2004.

Okresný súd 21. októbra 2004 doručil žalobu sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľ sa k žalobe písomne vyjadril 7. decembra 2004 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žiadal určiť hodnotu majetku v BSM sumou 853 000 Sk a určiť, že vlastníčkou majetku je žalobkyňa, a žiadal, aby mu bola prisúdená polovičná suma hodnoty majetku.

Okresný   súd   16.   februára   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   15.   apríl   2005 a súčasne zaslal sťažovateľovi vyjadrenie žalobkyne. Právny zástupca sťažovateľa 13. apríla 2005 ospravedlnil svoju   neúčasť a aj neúčasť sťažovateľa na pojednávaní. Okresný súd pojednávanie konané 15. apríla 2005 odročil na 10. jún 2005.

Pojednávanie konané 10. júna 2005 (prítomní účastníci a ich   právni zástupcovia) bolo   po   vypočutí   účastníkov   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania. Žalobkyňa   14.   júna   2005   a sťažovateľ   17.   júna   2005   predložili   návrhy   na   doplnenie dokazovania.

Okresný   súd   18.   augusta   2005   ustanovil   znalca   Ing.   M.   S.,   K.,   na   určenie   ceny bytovej   nehnuteľnosti   patriacej   do   BSM   a   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ 21. septembra 2005 podal proti uzneseniu z 18. augusta 2005 odvolanie v časti týkajúcej sa platenia preddavku   na trovy dokazovania z dôvodu,   že on znalecké dokazovanie nenavrhol.

Krajskému súdu bol súdny spis predložený 28. septembra 2005. Okresnému súdu bolo   2.   februára   2006   doručené   uznesenie   krajského   súdu   zo   16. decembra   2005 (sp. zn. 5 Co   457/2005)   o zrušení   prvostupňového   rozhodnutia   a vrátení   veci   na   ďalšie konanie   v časti   súvisiacej   s uložením   povinnosti   sťažovateľovi   zložiť   preddavok na znalecké dokazovanie. Uznesenie bolo účastníkom konania doručené 13. a 14. marca 2006.

Okresný súd 10. apríla 2006 vyzval sťažovateľa (list expedovaný 31. mája 2006) na predloženie   dokladov   o jeho   osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch. Adresátovi bola výzva doručená 1. júna 2006 a 13. júna 2006 boli požadované písomnosti predložené okresnému súdu.

Súdny   znalec   12.   apríla   2006   oznámil,   že   mu   ešte   nebol   doručený   súdny   spis, a informoval sa na eventuálnu aktuálnosť znaleckého dokazovania.

Okresný   súd   uznesením   zo   7.   júla 2006   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť preddavok v sume   6   000   Sk   na   trovy   dokazovania,   pretože   u   neho „nie   sú   splnené   podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Okresný   súd   7.   júla   2006   oznámil   znalcovi,   že   súdny   spis   mu   bude   zaslaný po právoplatnosti uznesenia o preddavku na trovy znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ   18.   októbra   2006   podal   proti   uzneseniu   zo   7.   júla   2006   odvolanie. Krajskému súdu bol 2. marca 2007 predložený súdny spis sp. zn. 12 C 52/03. Okresnému súdu bolo 3. augusta 2007 doručené uznesenie krajského súdu z 12. apríla 2007, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie.

Okresný súd 22. augusta 2007 zaslal účastníkom konania uznesenie krajského súdu.

Súdny spis sp. zn. 12 C 52/2003 bol 27. augusta 2007 predložený ústavnému súdu k nahliadnutiu.

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 52/2003. Predmetom tohto sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ktorého skutkovú stránku ústavný súd obvykle posudzuje ako zložitú s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vyporiadaní BSM je potrebné zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania (napr. rozhodnutia III. ÚS 298/04, III. ÚS 97/05, III. ÚS 192/05) a v týchto veciach je v zásade potrebné vykonať znalecké dokazovanie.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   k nej   pripojených   písomností   a z   obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 52/2003 dospel ústavný súd k záveru, že v konaní okresného súdu   zatiaľ   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V konaní na okresnom súde sa vo veci urobili procesné úkony vyvolané návrhmi účastníkov konania bez zbytočných prieťahov, okresný súd konal priebežne, čo vylučuje záver, že v konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné   prieťahy v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy,   nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03, I. ÚS 38/04).

S ohľadom na uvedené právne a najmä faktické skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie sťažovateľom označeného základného práva.

Preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa považoval za zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007