znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 194/06-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť D. C., R., zastúpeného advokátom Mgr. R. G., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.   4 C 255/99   p o r u š i l základné právo D. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   255/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   D.   C. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Prievidza p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. D. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Prievidza p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   Mgr.   R.   G.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 14. júna 2006 č. k. I. ÚS 194/06-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. C., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal okresnému súdu 6. júla 1999 návrh na   začatie   konania   proti   odporcovi   B.,   a.   s.,   za   účasti   vedľajšieho   účastníka   na   strane odporcu A., a. s., o náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Konanie v danej veci je vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 255/99 a dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Okresný súd vo veci prvýkrát nariadil pojednávanie po viac ako roku. Od podania návrhu bol potom ďalšie dva roky vo veci nečinný (ďalšie dve pojednávania vo veci sa uskutočnili až 8. októbra 2002 a potom 12. novembra 2002) a termín ďalšieho pojednávania vo veci určil opäť s viac ako dvojročnou prestávkou (18. marec 2005).

Podľa názoru sťažovateľa odročenie posledného pojednávania na neurčito nebolo dostatočne   odôvodnené   priebehom   konania   a navyše   súd   ani   po   14   mesiacoch   od posledného pojednávania vo veci neurčil termín ďalšieho pojednávania. Sťažovateľ preto ako účastník konania už podaním zo 17. októbra 2005 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu   na   neodôvodnené   prieťahy   v súdnom   konaní „majúc   za   to,   že   sú   spôsobené nečinnosťou   súdu   v konaní“. Predsedníčka   okresného   súdu   v písomnej   odpovedi z 1. decembra 2005 sp. zn. Spr. 1311/2005 na sťažnosť účastníka uviedla, že ide o právne zložitú   a skutkovo   náročnú,   vzhľadom   na   stav   v senáte   zákonnej   sudkyne   je   vec vybavovaná primerane množstvu jej agendy a odvolala sa na jej vyjadrenie k sťažnosti, že „ak budú predložené do spisu všetky listinné dôkazy podľa referátu zo dňa 24. 11. 2005, vo veci   ihneď   nariadi   termín   pojednávania,   na   ktorom   o nároku   navrhovateľa   rozhodne“. Dosiaľ posledným sťažovateľovi známym úkonom súdu bola písomná výzva sťažovateľovi z 2. decembra 2005 na doloženie dokladov o jeho príjme od marca 2005 a popis práce jeho pracovného zaradenia - manipulačného robotníka. Požadované doklady sťažovateľ predložil okresnému súdu 24. januára 2006. Od predloženia dokladov do podania ústavnej sťažnosti, napriek tomu,

- „že   sa   jedná   o pracovnoprávny   spor   vo   veci   nároku   z titulu   zistenej   choroby z povolania,

- že konanie súdu trvá už takmer sedem rokov (...)

-   že   nepochybne   uplynula   dostatočná   lehota   na   splnenie   príkazu   súdu   tohto z posledného pojednávania, ako aj z nasledujúcej písomnej výzvy (...)“, okresný súd neurčil ďalší termín pojednávania vo veci.

Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd v konaní sp. zn. 4 C 255/99 jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru svojou nečinnosťou porušil a naďalej porušuje.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   sú   splnené podmienky   i pre   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   sťažovateľ navrhuje priznať v sume 100 000 Sk najmä z nasledujúcich dôvodov: sťažovateľ je osobou, ktorej bola zistená choroba z povolania, čím objektívne došlo k obmedzeniu jeho ďalšieho pracovného uplatnenia a predmetom súdneho konania je práve nárok na náhradu škody z dôvodu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú mu chorobou z povolania vo forme   finančného   nároku,   ktorý   zákon   priznáva   poškodenému   na   kompenzáciu   jeho finančnej   straty   na   zárobku.   V dôsledku   neprimeranej   dĺžky   súdneho   konania   trvá   stav právnej neistoty a osoba zodpovedná za vzniknutú škodu na zdraví sťažovateľa tak jeho zákonný nárok v plnej výške neplní, čím sťažovateľ dlhodobo pociťuje priamu finančnú ujmu - po vzniku choroby z povolania nezanedbateľnú v jeho súčasnej osobnej a sociálnej situácii.

1. 2. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Okresný súd v Prievidzi postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/99 porušil základné právo sťažovateľa D. C. (...) na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa (...) čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo (...) na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Prievidzi,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 255/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi D. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (...), ktoré ukladá Okresnému súdu v Prievidzi zaplatiť sťažovateľovi v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresnému   súdu   v Prievidzi   ukladá   povinnosť   zaplatiť   v rovnakej   lehote sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľa (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. L. M. listom z 11. júla 2006 sp. zn. Spr   823/06   a právny   zástupca   sťažovateľa stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 31. júla 2006.

2. 1.   Predsedníčka   okresného   súdu   okrem   prehľadu   procesných   úkonov v napadnutom konaní uviedla najmä, že:

„(...) Navrhovateľ návrhom na začatie konania uplatňuje nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN za čas od 1. 6. 1998 doteraz, vrátane úroku z omeškania s tým, že do konca júla 2000 vyčíslil úhrnnú čiastku zročných mesačných súm sumou 120 053,- Sk a od 1. 8. 2000 nárok ozrejmil vo výške 10 908,- Sk mesačne až doteraz. Svoj nárok na náhradu škody upravoval dvakrát v priebehu konania.

Navrhovateľ je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku a je nezamestnaný. Pracovný pomer s odporcom bol skončený dňa 27. 7. 1998 dohodou bez uvedenia dôvodov na   podnet   navrhovateľa,   pričom   v priebehu   konania   tvrdil,   že   skutočným   dôvodom skončenia pracovného pomeru boli zdravotné dôvody z choroby z povolania.

Súd preto musel sa vysporiadávať s týmito tvrdeniami a to aj pomocou znaleckého dokazovania znalcom z odboru pracovného lekárstva a tým sa stala uvedená vec skutkovo zložitá.   Pokiaľ   ide   o zabezpečenie   iných   dôkazov   (napríklad   výsluch   svedkov,   správ   od ošetrujúcich lekárov, mzdových podkladov a podobne) súd po tejto stránke vec skutkovo zložitú nemal. Spor je však právne zložitý z nasledovných dôvodov:

Do 1. 1. 2004 nárok navrhovateľa upravovali ustanovenia Zákonníka práce, ktoré boli účinnosťou Zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení zrušené.

Aj   keď   ustanovenia   Zákonníka   práce   o náhrade   škody   z choroby   z povolania upravovali   základ   nároku   navrhovateľa   na   náhradu   škody,   absentovala   právna   úprava o výške   nároku   na   náhradu   škody   (náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   PN) v prípadoch, keď poškodený (na ktorom spočíva dôkazné bremeno) bol poberateľom ČID-u a súčasne evidovaným nezamestnaným. Ustanovenia Zákonníka práce účinné do 1. 1. 2004 vychádzali   z predpokladu   existencie   príjmu   poškodeného   zamestnanca.   Pri   rozhodovaní v porovnateľných veciach boli odvolacím súdom vynesené rozdielne rozhodnutia, ktoré boli zosúladené   až   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   v Bratislave   3   Cdo   163/2004   zo   dňa 28. 2. 2006. Najvyšší súd SR rozhodnutím 3 Cdo 93/03 zo dňa 27. 7. 2004 vyslovil názor, že skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo je pracovným úrazom (chorobou z povolania) zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom   (chorobou   z povolania),   ale   situáciou   na   trhu   práce.   Ale   až   už   uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR Bratislava 3 Cdo 163/2004 z 28. 2. 2006 sa riešila aj otázka výšky náhrady škody.

Ďalší problém spočíval v tom, že s účinnosťou Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a jeho prechodných ustanovení § 272 ods. 1, 5 ods. 1. 1. 2004 preberá výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania S.   p.   v B.   Od 1. 1. 2004 dochádza teda k zásadnej zmene tak v pomenovaní, ako aj vo výpočte náhrady za stratu na zárobku, kedy tento nárok sa už stáva úrazovou dávkou a rozhoduje o ňom len sociálna poisťovňa.

Od 1. 1. 2004 vyvstal pre všeobecné súdy problém ich právomoci vo veci konať a rozhodovať a to nielen o nárokoch existujúcich po 1. 1. 2004, ale aj o nárokoch pred uvedeným   dátumom.   K týmto   pochybnostiam   o nedostatku   právomoci   prispelo   aj rozhodnutie   Najvyššieho súdu SR   4   Cdo 17/2005   zo   dňa 29.   11.   2005,   v ktorom senát najvyššieho súdu sa postavil jednoznačne na stanovisko, že o takýchto nárokoch, aký je uplatnený navrhovateľom, nie je daná právomoc súdu, ale S. p. v B. V rovnakom období iný senát najvyššieho súdu nevylúčil právomoc súdu konať o takomto nároku, aký uplatňuje navrhovateľ, preto na podnet Okresného súdu v Prievidzi bolo vyvolané zasadnutie kolégia Najvyššieho súdu SR na zjednotenie stanoviska o tom, či je daná právomoc súdov vo veci konať,   aby   všeobecný   súd   prípadne   nevynášal   zmätočné   rozhodnutia.   Zjednocujúce stanovisko občiansko-právneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu SR bolo prijaté až v júni 2006. Zatiaľ nie je zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   súd   bude   konať   v zmysle   doposiaľ   síce nepublikovaného, ale nám známeho stanoviska Najvyššieho súdu SR.

Všetci právni zástupcovia navrhovateľa nereagovali na zmenu právnych predpisov, nezaoberali   sa   pasívnou   legitimáciou   odporcu,   že   došlo   k zmene   v prechode   vo   výkone poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za spôsobenú škodu zamestnancovi zo S., a. s. na S. p.   Zákonom   č.   242/2001   Z.   z.,   vykonali   jednoducho   mechanický   prepočet   nároku navrhovateľa   bez zohľadnenia   vyššie uvedeného.   Rozhodnutie o nároku navrhovateľa si vyžaduje   dôslednú   znalosť   množstva   právnych   predpisov,   ktoré   sa   sústavne   menia, sledovanie rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR.

Na základe uvedeného sa nedomnievam, že by zo strany súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Súčasne oznamujem, že netrvám na konaní verejného ústneho pojednávania. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol:

«(...)

I) Prehľad procesných úkonov súdu vo veci sp. zn. 4 C 255/99, uvedený v úvode vyjadrenia, nevyvracia, ale objektívne potvrdzuje dôvodnosť sťažnosti.

II) Doterajšia dĺžka súdneho konania nie je primeraná súdom dôvodenej skutkovej zložitosti veci a to ani s prihliadnutím na doterajší priebeh dokazovania, počet a štruktúru vykonaných   dôkazov.   Namietané   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa   názoru   sťažovateľa pramenia v prvom rade a v najväčšej miere v nečinnosti súdu - v často neodôvodnených a najmä neprimerane veľkých časových odstupoch medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu, vymenovanými v úvode vyjadrenia.

III) Najrozsiahlejšou časťou vyjadrenia je odôvodnenie právnej zložitosti sporu. Predmetom sťažnosti nie je posúdenie uplatneného nároku či rozhodnutia vo veci samej (ktoré dosiaľ súd prvého stupňa napriek dĺžke trvania konania nevyhlásil), ale vec porušenia   ústavou   a medzinárodnými   zmluvami   chránených   základných   práv   a slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ, najmä prostredníctvom svojho právneho zástupcu, môže vysloviť svoje porozumenie pre zložitosť celej problematiky, podrobne opísanej v tejto časti vyjadrenia a svoje   uznanie,   že   pre   všeobecné   súdy   v Slovenskej   republike   a ich   sudcov   „vyvstalo“ (nielen od 1. 1. 2004) viacero právnych problémov a že to pri rozhodovaní právnych vecí v čase   transformujúceho   sa   právneho   poriadku,   s tým   spojených   častých   a zásadných legislatívnych zmien, určite nemajú ľahké tak, ako to nemajú ľahké ani občania tohto štátu, ktorých práv sa tieto legislatívne zmeny bezprostredne dotýkajú a o právach ktorých, ako účastníkov konania, súdy rozhodujú. Táto jeho vôľa porozumenia a uznania však končí tam, kde   ako   príčina   trvania   jeho   problému   a s tým   súvisiaceho   nežiadúceho   stavu   právnej neistoty   popri   dôsledku   konania   druhej   strany   sporu   v jeho   právnej   veci   sa   vyskytne i nečinnosť súdu, ako ústavou a zákonmi určeného príslušného orgánu právnej ochrany. Sťažovateľ v prípade ohrozenia alebo porušenia svojho práva v predmetnej právnej veci, po tom ako sa zákonom ustanoveným postupom obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o ochranu tohto svojho práva, jednoducho nemá inú možnosť, ako očakávať a trvať na tom, že   následný   postup   súdu   (prirodzene   v riadnej   súčinnosti   s účastníkmi)   bude   taký,   aby ochrana práva bola rýchla a účinná (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky zaručujúce právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   základné   ustanovenia   §§   1   až   6   Občianskeho súdneho poriadku).

Je povinnosťou toho súdu, ktorý vo veci koná, vždy počas konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať – vrátane svojej vlastnej právomoci (§ 103   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Preto   podľa   názoru   sťažovateľa   argumentácia k právnej problematike právomoci súdu konať vo veci samej, čo ako pozoruhodná, ktorou súd   vo   svojom   vyjadrení   odôvodňuje   právnu   zložitosť   sporu,   nie   je   v tomto   konaní o sťažnosti   sťažovateľa   na   mieste,   ani   sťažovateľ   nepovažuje   za   potrebné   k jej   vecnej stránke   zaujímať   vlastné   stanovisko   v tomto   konaní.   Vôbec   už   z pohľadu   sťažovateľom namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   nemožno   pripustiť   prípadný   nedostatok (hmotnoprávnej) judikatúry Najvyššieho súdu SR, či rozdielne rozhodovanie odvolacieho súdu v porovnateľných veciach, ako odôvodnenie primeranosti doterajšej dĺžky súdneho konania vzhľadom na právnu zložitosť sporu.

IV) Sťažovateľ si preto dovoľuje požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby jeho sťažnosti,   v medziach,   v ktorých   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a z dôvodov   podrobne v sťažnosti   uvedených   a doplnených   v tomto   podaní,   vyhovel   a v takom   prípade   uložil Okresnému súdu v Prievidzi povinnosť nahradiť sťažovateľovi v plnej výške vzniknuté trovy konania z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom, na účet jeho právneho zástupcu, označený v záhlaví tohto listu.

Sťažovateľ nakoniec, na žiadosť ústavného súdu v zmysle ust. § 30 ods. 2 cit. zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, so zreteľom na hospodárnosť konania a pretože od prípadného ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, oznamuje ústavnému súdu, že súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto veci. (...)

Doterajšieho trovy sťažovateľa z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom ku dňu podania tohto stanoviska predstavujú spolu sumu 8.682,- Sk (...).»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 255/99:

Dňa   27.   júla   1999   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   žalobný   návrh „o náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa ust. § 195 Zákonníka práce“ proti B., a. s., so sídlom v P. (ďalej len „odporca“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 4 C 255/99.

Dňa   9.   augusta   1999   okresný   súd   zaslal   kópiu   žalobného   návrhu   odporcovi na vyjadrenie.

Dňa 24. augusta 1999 sa odporca vyjadril k návrhu. Dňa 10. decembra 1999 okresný súd vyzval S. p., a. s., aby obratom oznámila, či v konaní mieni vystupovať ako vedľajší účastník.

Dňa 23. decembra 1999 S. p., a. s., oznámila súdu svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

Dňa 16. februára 2000 sťažovateľ podal „návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka konania podľa ust. § 92 ods. 1 O. s. p.“

Dňa 8. júna 2000 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala súd o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 28. júna 2000 okresný súd uznesením č. k. 4 C 255/99-53 pripustil vstup S. p., a. s., do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Uvedeného dňa súd tiež nariadil pojednávanie na 8. august 2000 a požiadal Okresný úrad práce v Ž. o informáciu, či je sťažovateľ, a odkedy v evidencii nezamestnaných.

Dňa 13. júla 2000 Okresný úrad práce v Ž. oznámil súdu požadované údaje.Dňa   7.   augusta   2000   právna   zástupkyňa sťažovateľa   doručila „upresnenie   petitu návrhu zo dňa 6. 7. 1999“.

Dňa 8. augusta 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ doručil súdu „upresnenie petitu návrhu zo dňa 6. 7. 1999“. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom   výsluchu   svedkov,   ktorých   mená   mal   oznámiť   odporca.   Sťažovateľovi   bolo uložené predložiť pracovnú zmluvu a výplatné listiny.

Dňa 11. augusta 2000 odporca oznámil súdu mená a adresy svedkov.Dňa 15. augusta 2000 sťažovateľ doručil súdu požadované doklady.Dňa 6. septembra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala súd o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 11. septembra 2002 súd nariadil pojednávanie na 8. október 2002. Dňa   4.   októbra   2002   svedok   J.   M.   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní nariadenom na 8. október 2002.

Dňa 8. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ spresnil výšku náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti a doložil súdu ďalšie listinné dôkazy. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedka J. M. Dňa 9. októbra 2002 odporca oznámil súdu vhodný termín na predvolanie svedka J. M.Dňa 11. októbra 2002 súd nariadil pojednávanie na 12. november 2002.Dňa 12. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustil zmenu návrhu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania.

Dňa 19. novembra 2002 odporca doručil súdu listinné dôkazy.Dňa 22.   októbra   2003 právna zástupkyňa sťažovateľa   požiadala súd   o nariadenie pojednávania.

Dňa 27. októbra 2003 okresný súd uznesením č. k. 4 C 255/99-143 nariadil znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctvo, choroby z povolania.

Dňa 8. decembra 2003 odporca zložil preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa 14. januára 2004 znalec doručil súdu vypracovaný znalecký posudok. Dňa 9. februára 2004 súd uznesením č. k. 4 C 255/99-160 priznal znalcovi odmenu.Dňa 24. februára 2004 sa odporca písomne vyjadril k znaleckému posudku.Dňa 1. marca 2004 sa sťažovateľ a S. p. vyjadrili k znaleckému posudku.Dňa 1. februára 2005 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala súd o určenie termínu pojednávania.

Dňa 21. februára 2005 bolo nariadené pojednávanie na 18. marec 2005 a okresný súd požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Ž.,   o poskytnutie informácií o evidencii sťažovateľa v období, v ktorom bol nezamestnaný a súčasne súd požiadal S. p. a odporcu o oznámenie údajov ohľadom spôsobu výpočtu pravdepodobného zárobku sťažovateľa a o predloženie dokladov.

Dňa 2. marca 2005 odporca (po zmene obchodného mena: S., a. s., P.) doručil súdu pravdepodobný zárobok sťažovateľa v rozhodnom období.

Dňa   7.   marca   2005   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Ž.,   oznámil   súdu požadované údaje a v ten istý deň S. p. doručila súdu likvidačnú správu svojho právneho predchodcu.

Dňa   18.   marca   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom vyžiadania správy od ošetrujúcej lekárky sťažovateľa. Odporcovi bolo uložené doložiť výpočet pravdepodobného zárobku sťažovateľa za I. štvrťrok 1998.Dňa 1. apríla 2005 odporca doručil súdu potvrdenie o výške zárobku sťažovateľa. Dňa 7. apríla 2005 okresný súd vyžiadal správu od ošetrujúcej lekárky sťažovateľa MUDr. V. Z.

Dňa 14. apríla 2005 MUDr. V. Z. oznámila súdu požadované údaje. Dňa   7.   novembra   2005   advokát   Mgr.   R.   G.   doručil   súdu „oznámenie   o zmene právneho zastúpenia“ sťažovateľa.

Dňa   2.   decembra   2005   okresný   súd   požiadal   odporcu   o doloženie   výpočtu pravdepodobného zárobku sťažovateľa, sťažovateľa na doloženie dokladov o jeho príjme od marca   2005,   S.   p.   o zaslanie kópie   listu   odporcu   zo   7.   marca   2000,   spoločnosť   A., spol. r. o., Ž., a spoločnosť V., a. s., Ž., na oznámenie zárobku sťažovateľa, z ktorého sa určila suma nemocenského počas jeho práceneschopnosti.

Dňa 19. decembra 2005 spoločnosť V., a. s., Ž., a odporca doručili súdu požadované doklady.

Dňa 21. decembra 2005 S. p. doručila súdu požadovaný list odporcu.Dňa 16. januára 2006 spoločnosť A., s. r. o., B., doručila súdu požadované doklady. Dňa   23.   januára   2006   okresný   súd   urgoval   sťažovateľa   na   splnenie   výzvy z 2. decembra 2005.

Dňa 27. januára 2006 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu požadované doklady.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní „o náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti“ vedenom pod sp. zn. 4 C 255/99, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   za   straty   na   zárobku,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   OSP)   a aby   sa   čo   najskôr odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o nároku na náhradu za straty na zárobku po skončení práceneschopnosti môže v danej veci predstavovať určitý stupeň faktickej (vzhľadom aj na nutnosť znaleckého dokazovania) a právnej   zložitosti   vzhľadom   na „sústavnú“ zmenu   právnych   predpisov   a pretože rozhodnutie   o nároku   sťažovateľa   si   skutočne   vyžaduje „dôslednú   znalosť   množstva právnych   predpisov“. Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný súd nemôže pripísať na vrub právnej alebo faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   dôvodov   nečinný   v   období   od 23. decembra 1999 do 28. júna 2000 (šesť mesiacov), od 15. augusta 2000 do 11. septembra 2002   (dvadsaťpäť   mesiacov),   od   19.   novembra   2002   do   27.   októbra   2003   (jedenásť mesiacov),   od   1.   marca   2004   do   21.   februára   2005   (takmer   dvanásť   mesiacov)   a od 27. januára 2006 dosiaľ (šesť mesiacov). Okresný súd teda počas takmer šiestich rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas označeného súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K týmto prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu   súdu.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   čakal   na   zjednocujúce   stanovisko občianskoprávneho   a správneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, „ktoré bolo   prijaté   až   v júni   2006“,   vzhľadom   na   zásadu iura   novit   curia, nebolo   možné akceptovať.  

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania trvá stav právnej neistoty a osoba zodpovedná za vzniknutú škodu na zdraví sťažovateľa tak jeho zákonný nárok v plnej výške neplní, čím sťažovateľ dlhodobo pociťuje priamu finančnú ujmu - po vzniku choroby z povolania nezanedbateľnú v jeho súčasnej osobnej a sociálnej situácii.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj na právnu zložitosť veci a na význam sporu pre sťažovateľa, teda aj na povahu veci, považuje za primerané v požadovanej sume 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 2. júna 2006 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 31. júla 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume trikrát po 2 730 Sk a trikrát režijný paušál po 164 Sk, preto trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu   8   682 Sk   v zmysle   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006