znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 194/03-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť mal. A. P. a mal. M. P., zastúpených zákonnou zástupkyňou J. P., všetci bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 996/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 996/00 p o r u š i l právo mal. A. P. a mal. M. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Mal.   A.   P.   a mal. M.   P.,   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie každému v sume po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd   Košice   II   povinný   im   vyplatiť   do rúk   ich   matky   J.   P.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mal. A. P. a mal. M. P.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 710 Sk (slovom dvadsaťjedentisícsedemstodesať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. R., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. novembra 2003 č. k. I. ÚS 194/03-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. A. P. a mal. M. P. (ďalej len „maloletí sťažovatelia“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou J. P., všetci bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou maloletí sťažovatelia namietali porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 996/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že matka maloletých sťažovateľov ako ich zákonná zástupkyňa 17. novembra   2000   podala   na   okresnom   súde   návrh   na   výkon   rozhodnutia   ohľadne výživného   proti   otcovi   sťažovateľov   T.   P.   (ďalej   len   „povinný“).   Maloletí   sťažovatelia namietajú, že postup v uvedenom konaní od 14. marca 2001, keď sa vyjadrili k odvolaniu povinného   proti   uzneseniu   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy,   nebol plynulý. Podľa sťažovateľov od uvedeného dátumu až do 4. júna 2002, teda takmer rok a tri mesiace, okresný súd vo veci nekonal a ani v ďalšom období okresný súd nekonal tak, aby právam sťažovateľov poskytol rýchlu a účinnú ochranu. S cieľom dosiahnuť nápravu podala matka   maloletých   sťažovateľov   5.   februára   2003   sťažnosť   podľa   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správy súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu. Z odpovede predsedu okresného súdu   z   18.   marca   2003   vyplynulo,   že   dĺžku   tohto   konania   nepovažuje   za   neprimeranú a sťažnosť za dôvodnú.

Sťažovatelia   považujú   za   primerané,   aby   im   v tejto   veci   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie.   Jeho   priznanie   odôvodňujú   skutočnosťou,   že   predmetom   výkonu rozhodnutia je prednostná pohľadávka, pohľadávka výživného na maloleté deti. Maloletí sťažovatelia ďalej poukázali na to, že samotná skutočnosť, že okresný súd nekoná tak, aby konanie o výkon rozhodnutia na vymoženie výživného pre maloleté deti bolo rýchle, účinné a zmysluplné, má ďalekosiahly význam pre všetky oblasti ich života.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Právo sťažovateľky - mal. A. P., na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (...) bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. E 996/00 porušené

2. Právo sťažovateľa   - mal. M. P., na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 (...) bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. E 996/00 porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. E 996/00 bez prieťahov.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva mal. A. P., finančné zadosťučinenie vo výške 70. 000,- Sk.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva mal. M. P., finančné zadosťučinenie vo výške 70. 000,- Sk.

6. Odporca je povinný nahradiť mal. A. P., všetky trovy tohto konania.

7. Odporca je povinný nahradiť mal. M. P., všetky trovy tohto konania.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 4. decembra 2003 sp.   zn.   Spr   1472/03   a právna   zástupkyňa   maloletých   sťažovateľov   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. januára 2004.

Predseda okresného súdu okrem prehľadu procesných úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. E 996/00 uviedol, že:

Predmetom   konania   je   výkon   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy   na   uspokojenie pohľadávky na výživnom. Vec nemožno považovať za právne zložitú.

Sťažovatelia svojím konaním dĺžku konania v zásade neovplyvnili. Súd v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov v období od podania návrhu na výkon   rozhodnutia   do   doručenia   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   oprávnených   k podaniu povinného dňa 14. 3. 2001. Aj v ďalšom období považujeme konanie súdu za konanie bez prieťahov   a to   s prihliadnutím   na   celkový   počet   nevybavených   vecí   agendy   výkonu rozhodnutia, v ktorej koná a rozhoduje v podmienkach Okresného súdu Košice II iba jedna sudkyňa. Súd postupne zadovažoval dôkazy na preukázanie skutočností, potrebných pre rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, o ktorom bolo napokon rozhodnuté uznesením z 10. 10. 2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 11. 2003. Rozhodnutím   súdu   o návrhu   povinného   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   bol odstránený stav právnej neistoty oprávnených. Navyše sme toho názoru, že oprávnení sa neocitli v stave právnej neistoty ani pred rozhodnutím súdu o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia. Zo súdneho spisu totiž vyplýva, že predchádzajúci zamestnávateľ povinného v rozpore s ustanovením § 283 OSP vyplatil zákonnej zástupkyni oprávnených zrážky zo mzdy   povinného   skôr,   než   mu   bolo   doručené   upovedomenie   súdu   o právoplatnosti nariadenia   výkonu   rozhodnutia   a po   zmene   zamestnávateľa   povinného   je   zákonnou povinnosťou platiteľa mzdy pokračovať v nariadenom výkone rozhodnutia.

Vzhľadom na skutočnosti, uvedené v tomto vyjadrení navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel.

Podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci“.

Právna   zástupkyňa   maloletých   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie predsedu okresného súdu uviedla, že:

«Odporca vo svojom vyjadrení dospel k záveru, že nie sú dôvody na to, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel. Možno teda vyvodiť z tohto záveru, ako aj z obsahu vyjadrenia, ktoré mu predchádza, stanovisko odporcu, podľa ktorého nedošlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S týmto stanoviskom odporcu sťažovatelia nesúhlasia. Vychádzajúc z už ustálených kritérií pre posudzovanie primeranosti dĺžky konania a existencie zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov, postup súdu) možno súhlasiť s tou časťou vyjadrenia odporcu, podľa ktorej „vec nemožno považovať   za   právne   zložitú  ...,   sťažovatelia   svojím   konaním   dĺžku   konania   v zásade neovplyvnili“.

Sťažovatelia súhlasia s názorom, že až do 14. 3. 2001 súd konal v podstate plynulo a bez prieťahov. Nemožno sa však stotožniť s tým, že by aj v ďalšom období súd postupoval v konaní plynulo, bez prieťahov a že „oprávnení sa neocitli v stave právnej neistoty, ani pred rozhodnutím súdu o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia“. Odporca vymenúva chronologicky úkony, ktoré v konaní sp. zn. E 996/00 urobil. V tejto súvislosti považujem za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu na nasledujúce, podľa názoru sťažovateľov pre posúdenie veci významné skutočnosti.

Dňa 14.   3.   2001 podala matka sťažovateľov prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrenie k odvolaniu povinného. Od uvedeného dátumu až do 7. 5. 2002 súd nevykonal vo veci žiadny úkon. Teda takmer 14 mesiacov vo veci týkajúcej sa vymáhania prednostnej pohľadávky (výživného pre mal. deti) súd v konaní neurobil vôbec nič. V súvislosti s touto skutočnosťou,   nepovažujú   sťažovatelia   za   potrebné   argumentovať   v prospech   svojho tvrdenia,   že   u odporcu   v predmetnom   konaní   dochádza   k prieťahom   a že   odporca   koná neprimerane   dlho.   Za   najpresvedčivejší   argument   totiž   sťažovatelia   považujú   práve   14 mesačné obdobie absolútnej nečinnosti súdu.

Aj keď v ďalšom období odporca vykonával úkony, tieto boli nesústredené, neboli efektívne a nesmerovali k čo najrýchlejšiemu prejednaniu veci. Z výpočtu úkonov súdu je totiž zrejmé, že tento odo dňa 7. 5. 2002 predvolával povinného na výsluch, pričom od uvedeného   dátumu   až   do   10.   10.   2003,   kedy   súd   vydal   uznesenie   o zastavení   výkonu rozhodnutia a o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, sa totiž povinný zúčastnil na takomto výsluchu jediný krát a to dňa 3. 10. 2002. Odporca vo svojom vyjadrení neuvádza, že by neúčasť povinného na výsluchu, na ktorý bol predvolaný na 4. 6. 2002, 4. 3. 2003 a 27. 5. 2003, bolo spôsobené nedoručením predvolania povinnému alebo inými procesnými prekážkami. Možno teda usudzovať, že povinný neprišiel na výsluch dňa 4. 6. 2002, 4. 3. 2003 a 27. 5. 2003. Zo štyroch predvolaní, ktoré povinný dostal na výsluch, uposlúchol jediné a na tri ďalšie nereagoval. Odporca vo vyjadrení uvádza, že „súd postupne zadovažoval dôkazy na preukázanie skutočností potrebných pre rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, o ktorom bolo napokon rozhodnuté uznesením zo dňa 10. 10. 2003...“.

Z v predchádzajúcej   časti   vypočítaných   úkonov   súdu,   predvolaní   povinného a skutočností, že povinný sa zúčastnil len na výsluchu dňa 3. 10. 2002 však vyplýva, že od uvedeného dátumu, teda odo dňa 3. 10. 2002 už povinný žiadne ďalšie doklady o úhrade výživného   nepredložil,   teda   nepredložil,   ani   nepreukázal   na   svoje   tvrdenia   a úhrade výživného   žiadne   ďalšie   dôkazy.   V uvedený   deň   žiadne   ďalšie   dokazovanie   až   do rozhodnutia o zastavení výkonu rozhodnutia teda súd neuskutočnil. Pre sťažovateľov sa zdá byť potom nepochopiteľné, z akého dôvodu súd povinného predvolával aj na ďalšie úkony (výsluchy dňa 4.   3.   2003 a 27. 5. 2003) keď uznesenie, ktoré vydal dňa 10. 10. 2003, vychádza zo skutkového stavu, o ktorom boli naposledy vykonané dôkazy dňa 3. 10. 2002, teda   viac   než   pred   rokom.   Celé   obdobie   v uvedenom   konaní,   ktoré   začína   výsluchom povinného dňa 4. 10. 2002 a končí vydaním uznesenia, v ktorom súd rozhodol o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia, sa preto logicky javí ako nadbytočným, teda takým,   ktoré   v celej   svojej   dĺžke   prispelo   k neprimeranej   dĺžke   konania,   je   zbytočným prieťahom v tomto konaní.

Sťažovatelia považujú za potrebné podotknúť, že napriek tomu, že povinný, ako už bolo uvedené, zo štyroch predvolaní súdu reagoval na jediné, súd napriek tomu nevyužil žiadne z poriadkových opatrení, ktoré má k dispozícii, aby zabezpečil súčinnosť povinného v konaní. Ako však už bolo uvedené, napokon rozhodol bez tejto súčinnosti, takže postup súdu   je   vnútorne   protirečivý.   Ak   rozhodol   dňa   10.   10.   2003   o návrhu   povinného   na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   základe   dôkazov,   ktoré   mal   k dispozícii   už   dňa 3. 10. 2002, potom je otázkou, z akého dôvodu povinného predvolával na výsluchy. Ak však tieto   predvolania   boli   zmysluplné,   potom   nie   je   jasné,   prečo   nevyužíval   súd   pri zabezpečovaní súčinnosti povinného poriadkové opatrenia, ktorým zmyslom je zabezpečiť rýchlosť a efektívnosť konania.

Dňa 13. 5. 2002 bolo odporcovi doručené podanie matky sťažovateľov, v ktorom súdu   oznamovala,   že   povinný   prestal   pracovať   u svojho   doterajšieho   zamestnávateľa. V tomto podaní sa výslovne uvádza, že vzhľadom na to, že je predvolaný na informatívny výsluch   na   deň   4.   6.   2002,   navrhuje,   aby   pri   tomto   úkone   súd   požiadal   povinného o vyjadrenie, kto je jeho súčasným zamestnávateľom.

Ako   je   zrejmé   z vyjadrenia   súdu,   napriek   tomu,   že   povinný   sa   ustanovil   dňa 3. 10. 2002 na výsluch, nezisťoval súd kto je jeho súčasným zamestnávateľom, skutočnosť, ktorá je pre uskutočňovanie výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy zásadná a to napriek uvedenému podaniu právnej zástupkyne matky sťažovateľov. Z vyjadrenia odporcu dokonca vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   dňa   29.   11.   2002   povinný   oznámil   názov   a sídlo   svojho zamestnávateľa,   až   19.   11.   2003   bol   spis   predložený   súdnej   tajomníčke   na   doručenie oznámenia podľa § 293 ods. 1 O. s. p. novému zamestnávateľovi (oznámenie o tom, že bol súdom   nariadený   výkon   rozhodnutia   a pre   aké   pohľadávky).   Nie   je   ani   zrejmé   z tohto vyjadrenia, či odporca už novému zamestnávateľovi toto oznámenie zaslal alebo nie, keďže nepravidelné   platby   výživného   matka   sťažovateľov   dostáva   ešte   stále   od   samotného povinného.

Súvislosti uvedené v predchádzajúcej časti tohto vyjadrenia vypovedajú o tom, že celý postup súdu odo dňa 14. 3. 2001 bol v konaní E 996/00 nekoncentrovaný, neefektívny, zmätočný a že je to teda súd, kto je v celom rozsahu zodpovedný za neprimeranú dĺžku konania a že prieťahy, ktoré v tomto konaní vznikli, sú prieťahmi zbytočnými.

Sťažovatelia však považujú za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu aj na nesprávnosť postupu súdu z hľadiska ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Sú toho názoru, že k neprimeranej dĺžke konania totiž neprispela len neefektívnosť postupu súdu, ale aj jeho nesprávny procesný postup.   Ako je nesporné z vyjadrenia odporcu a sťažovatelia túto skutočnosť nespochybňujú, odvolanie povinného, ktoré dňa 22. 3. 2001 podal, súd posúdil ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia.   Ak by toto podanie bolo súdom posúdené ako odvolanie, potom bolo povinnosťou odporcu predložiť spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Keďže tak neurobil, nepovažoval podanie povinného za odvolanie, ale ako už bolo uvedené, za návrh povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia.

Sťažovatelia považujú za významnú v celej veci skutočnosť, že aj keď súd posúdil podanie povinného ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia, dôsledky z tohto návrhu vyvodil   rovnaké,   ako   by išlo o odvolanie.   V tomto   však   podľa   názoru sťažovateľov   súd zásadne   pochybil.   Ak   by   podanie   povinného   bolo   odvolaním,   potom   je   nevysvetliteľný postup súdu, keď nepredložil spis odvolaciemu súdu, ale rozhodol o tomto odvolaní sám uznesením zo dňa 10. 10. 2003. Ako však už bolo uvedené opakovane, súd neposúdil toto podanie ako odvolanie. Ak však bol toho názoru, že proti rozhodnutiu o nariadení výkonu rozhodnutia   nebolo   podané   odvolanie,   potom   mal   postupovať   v konaní   inak,   než postupoval.

Podľa ustanovenia § 265 ods. 1 O. s. p. – po nariadení výkonu rozhodnutia sa predseda senátu postará o jeho uskutočnenie.

Toto ustanovenie v spojení s ustanovením § 100 ods. 1 O. s. p.   ukladá povinnosť súdu postupovať v konaní ex offo, teda robiť všetky úkony smerujúce k rýchlej a účinnej ochrane   práv   účastníkov,   k čomu   bez   pochyby   patrí   aj   právo   na   plnenie   vyplývajúce z vykonateľného súdneho rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 263 O. s. p. – len čo nadobudne nariadenie výkonu rozhodnutia právoplatnosť,   súd   upovedomí   o tom   platiteľa   mzdy,   ktorý   je   potom   povinný   vyplácať oprávnenému sumy zrazené zo mzdy povinného.

Súd zaslal upovedomenie o právoplatnosti uznesenia zo dňa 3. 1. 2001 pôvodnému zamestnávateľovi povinného až dňa 13. 10. 2003, teda po vydaní uznesenia, ktorým z časti zastavil   výkon   rozhodnutia   a z časti   zamietol   návrh   povinného   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia.

Ako   vyplýva   zo   spisu   a zo   samotného   podania   povinného   zo   dňa   22.   2.   2001 označeného ako odvolanie, uznesenie o nariadenie výkonu rozhodnutia mu bolo doručené dňa   10.   2.   2001.   Dňa   26.   2.   2001   teda   toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť.   Je nevysvetliteľným   postupom   súdu,   keď   upovedomenie   o právoplatnosti   uznesenia   zaslal zamestnávateľovi   povinného   viac   než   dva   a pol   roka   po   tom,   čo   toto   uznesenie právoplatnosť nadobudlo. V tejto súvislosti sťažovatelia zdôrazňujú, že nie je možné dávať do   súvisu   uznesenie,   ktorým   súd   rozhodol   o návrhu   povinného   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia dňa 10. 10. 2003, pretože, ako už bolo povedané, návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia   nemôže   byť   zároveň   odvolaním.   Túto   skutočnosť   zjavne   vníma   a chápe   aj odporca, pretože, ak by dával do súvislosti uznesenie zo dňa 10. 10. 2003 s nadobudnutím právoplatnosti   uznesenia   o nariadení   výkonu   rozhodnutia,   potom   dňa   13.   10.   2003 uznesenie zo dňa 10. 10. 2003 nebolo ani právoplatné, ani vykonateľné (právnej zástupkyni matky sťažovateľov bolo doručené dňa 17. 10. 2003).

Súd   však   napriek   tomu,   že   podanie   povinného,   ktoré   mu   bolo   doručené   dňa 22. 2. 2001   posúdil   ako   návrh   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia,   procesné   prostriedky vyvodil   z neho   ako   z odvolania.   Okrem   už   spomínaného   nezaslania   upovedomenia o nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   totiž   ani   nevykonával   žiadne   ďalšie   úkony smerujúce k tomu, aby výkon rozhodnutia pokračoval. Sťažovatelia tým majú na mysli to, že súd   po   zistení   zmeny   zamestnávateľa   mieni   vykonávať   procesné   úkony,   ktoré   by   mali zabezpečiť ďalšie uskutočňovanie výkonu rozhodnutia až po roku a pol, odkedy sa o zmene zamestnávateľa   dozvedel   a po   roku,   odkedy   je   mu   známy   názov   a sídlo   tohto zamestnávateľa. Ako však už bolo zmienené, nie je jasné, či tak vôbec doteraz urobil. Z vyššie uvedených súvislostí vyplýva, že odporca za viac než dva a pol roka neurobil v skutočnosti   žiaden   relevantný   úkon   smerujúci   k uskutočneniu   nariadeného   výkonu rozhodnutia.   Z hľadiska   tohto   záveru   potom   vyznieva   nezrozumiteľne   konštatovanie odporcu, že nespôsobil stav právnej neistoty sťažovateľov. Argument odporcu o tom, že vykonané   zrážky   u pôvodného   zamestnávateľa   povinného   boli   sťažovateľom   vyplatené pôvodným zamestnávateľom povinného ešte pred oznámením o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia zo strany súdu zamestnávateľovi povinného, je pre posúdenie zodpovednosti súdu za neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy v ňom trvajúce   od   26.   2.   2001   až   doposiaľ   za   irelevantné.   Súd   sa   totiž   žiadnym   spôsobom nepričinil, aj keď mu táto povinnosť vyplýva z O. s. p., o uspokojenie pohľadávok mal. sťažovateľov   na   výživné   zo   strany   povinného   od   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   až doposiaľ. Ak by pôvodný sťažovateľ (pozn. správne zamestnávateľ) povinného svojvoľne nevyplatil   sťažovateľom   vykonané   zrážky,   sťažovatelia   by   boli   postihnutí   nečinnosťou a nesprávnym procesným postupom odporcu ešte viacej. Niet však sporu o tom, že napriek tomu, že výživné zo strany povinného na sťažovateľov nie je uhrádzané riadne a však, čo bolo dôvodom na podanie návrhu na výkon rozhodnutia, odporca ani po takmer troch rokoch   od   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   nedokázal,   napriek   tomu,   že   to   bola   jeho procesná   povinnosť,   zabezpečiť   uspokojenie   pohľadávok   mal.   sťažovateľov   na   výživné. Sťažovatelia sa domnievajú, že vzhľadom na okolnosť, že namietané prieťahy súdu v konaní vznikli práve vo vykonávacom konaní pre vymoženie pohľadávky výživného pre mal. deti, je skutočnosťou, ktorá robí porušenie práv sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote mimoriadne závažným. Vykonávacie konanie, teda konanie ktorého predmetom je nútený výkon súdneho rozhodnutia, je integrálnou súčasťou práva na prejednanej   veci   v primeranej   lehote.   Z hľadiska   právnej   zložitosti   a to   sa   týka   aj   veci sťažovateľov, nejde o zložité konanie, keďže právne otázky významné pre posúdenie nároku sa riešia a právoplatne vyriešia v konaní, v ktorom sa rozhoduje o nároku ako takom. Už z uvedených   súvislostí   vyplýva,   že   by   dĺžka   vykonávacieho   konania   nemala   byť porovnateľná   s dĺžkou   konania   vo   veci   samej.   Konanie,   v ktorom   sa   rozhodovalo o výživnom pre mal. sťažovateľov a to konanie o rozvod manželstva ich rodičov, začalo v roku 1997   a právoplatne   bolo skončené dňa   30.   4.   1998,   teda   trvalo   menej   ako   rok. Konanie o výkon rozhodnutia, ktorým sa má zabezpečiť plnenie povinnosti platiť výživné, ktoré vyplýva z rozsudku vynesenom v uvedenom rozvodovom konaní, ani po troch rokoch nezabezpečilo pravidelné a včasné uspokojovanie pohľadávok výživného mal. sťažovateľov bez toho, aby tomu bránili relevantné prekážky.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 54/02 vyslovil, že pre posúdenie závažnosti porušenia   základných   práv   a pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   potrebné   prihliadať   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   porušenie namietaného práva, vrátane významu predmetu sporu. Význam predmetu sporu je daný skutočnosťou, že ide o pohľadávku výživného pre mal. deti. Sťažovatelia preto považujú svoju   sťažnosť   v rozsahu   v akom   bola   prijatá   na   konanie   pred   ústavným   súdom   za opodstatnenú   vo   všetkých   jej   častiach,   vrátane   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia. Vystavenie mal. sťažovateľov stavu neistoty ohľadom zabezpečovania ich základných   životných   potrieb   orgánom,   ktorému   z jeho   postavenia   v sústave   štátnych orgánov, aj z procesných predpisov, jeho postup upravujúcich, vyplýva povinnosť odstrániť túto   právnu   neistotu,   je   vo   všetkých   vyššie   uvedených   súvislostiach   neospravedlniteľné a nepochopiteľné.   U sťažovateľov   postup   súdu   vyvoláva   predstavu,   že   v prípade,   že   sa účastník právneho vzťahu, v tomto prípade otec – povinný rozhodne sa neplniť si svoju vyživovaciu   povinnosť,   neexistuje   možnosť,   napriek   tomu,   že   mu   to   jeho   možnosti a schopnosti   dovoľujú,   ho   k plneniu   tejto   vyživovacej   povinnosti   prinútiť   a že   práva a povinnosti   ľudí   vstupujúcich   do   právnych   vzťahov   sú   v plnej   miere   závislé   od   ich ľubovôle. Vzhľadom na to, že obidvaja sťažovatelia sú maloletí a ťažko možno očakávať pochopenie všetkých súvislostí, ktoré predmetné konanie prinieslo, je takýto dôsledok pre ich ďalšie životné postoje mimoriadne negatívny a deformujúci ich vnímanie medziľudských vzťahov a presadzovanie sa v spoločnosti.

Sťažovatelia   takisto   žiadajú,   aby   im   boli   priznané   trovy   konania   spočívajúce v trovách právneho zastúpenia u každého zo sťažovateľov zvlášť(...)» za tri úkony právnych služieb, a to v prípade oboch sťažovateľov za prípravu a prevzatie zastúpenia 27. marca 2003,   podanie   sťažnosti   29.   mája   2003   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu okresného súdu 7. januára 2003 a ku všetkým úkonom právnej služby si uplatnili aj režijný paušál.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 996/00:

Dňa 17. novembra 2000 prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne - matky podali maloletí   sťažovatelia   proti   povinnému   T.   P.   návrh   na   nariadenie   výkonu   rozhodnutia ohľadne výživného.

Dňa 28. novembra 2000 okresný súd vyzval zákonnú zástupkyňu maloletých, aby predložila   plnomocenstvo   pre   právnu   zástupkyňu   a aby   špecifikovala   trovy   výkonu rozhodnutia.

Dňa 31. januára 2001 okresný súd uznesením č. k. E 996/00-9 návrhu maloletých sťažovateľov vyhovel a vo veci nariadil výkon rozhodnutia.

Dňa   23.   februára   2001   podal   povinný   proti   uzneseniu   o nariadení   výkonu rozhodnutia odvolanie.

Dňa   9.   marca   2001   bolo   doručené   uvedené   odvolanie   zástupcovi   maloletých sťažovateľov, ktorí sa k tomuto vyjadrili prostredníctvom právnej zástupkyne svojej matky 14. marca 2001.

Dňa 7. mája 2002 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby bol povinný predvolaný na informatívny výsluch na 4. jún 2002. Právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov sa 13. mája 2002 obrátila na okresný súd písomným podaním, ktorým navrhla, aby pri informatívnom výsluchu 4. júna 2002 bol povinný vyzvaný na vyjadrenie ohľadne jeho „súčasného“ zamestnávateľa.   Povinný   sa   na   informatívny   výsluch   v uvedenom termíne nedostavil.

Dňa 5. júna 2002 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby bol povinný predvolaný na informatívny výsluch na 12. september 2002. Dňa 26. augusta 2002 bol však termín informatívneho výsluchu povinného z 12. septembra 2002 preročený na 3. október 2002.

Dňa   3.   októbra   2002   sa   na   okresný   súd   dostavil   povinný,   ktorý   predložil   súdu doklady o uhradení výživného.

Dňa 8. októbra 2002 konajúca sudkyňa dala kancelárii okresného súdu pokyn, aby bol   povinný   vyzvaný   na   oznámenie „terajšieho“ zamestnávateľa.   Povinný   oznámil okresnému súdu názov a sídlo svojho zamestnávateľa 29. novembra 2002.

Okresný súd opakovane predvolal povinného na informatívny výsluch na 4. marec 2003 a na 27. máj 2003 s výzvou, aby doniesol kópie poukážok o úhradách výživného od 1. augusta 2002 na oboch maloletých sťažovateľov. Povinný sa na informatívne výsluchy nedostavil a okresnému súdu nepredložil ani doklady o úhradách výživného za požadované obdobie.

Dňa 10. októbra 2003 okresný súd vydal vo veci uznesenie č. k. E 996/00-33, ktorým sčasti zastavil výkon rozhodnutia nariadený 31. januára 2001 uznesením č. k. E 996/00-9 a sčasti zamietol návrh povinného na zastavenie nariadeného výkonu rozhodnutia.Dňa 13. októbra 2003 okresný súd zaslal pôvodnému platiteľovi mzdy povinného upovedomenie o právoplatnosti uznesenia z 31. januára 2001 č. k. E 996/00-9.

Dňa 30. októbra   2003 oznámil pôvodný   platiteľ mzdy   povinného, že na základe uznesenia z 31. januára 2001 vykonal zrážky zo mzdy povinného za obdobie mesiacov február až august 2001 v celkovej sume 28 000 Sk a zrážky boli poukázané na účet matky maloletých sťažovateľov.

Dňa 19. novembra 2003 bol spis predložený súdnej tajomníčke okresného súdu na doručenie   oznámenia   podľa   §   293   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   novému zamestnávateľovi povinného.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o návrhu maloletých sťažovateľov na nariadenie výkonu rozhodnutia ohľadne výživného vedenom pod sp. zn. E 996/00 došlo k porušeniu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o nariadenie výkonu rozhodnutia ohľadne výživného v danom prípade, tak ako to zhodne uviedli aj účastníci tohto konania pred ústavným súdom, nemožno považovať za zložité. Z hľadiska povahy veci pritom ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože dĺžka napadnutého konania   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie   základných   životných   potrieb   maloletých účastníkov konania.  

2.   Postup   maloletých   sťažovateľov,   resp.   ich   zástupkyne,   v danom   konaní   pred všeobecným súdom významne neprispel k doterajšej dĺžke súdneho konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci a zistil, že v období od 14. marca 2001 do 7. mája 2002 a od 3. októbra 2002 do 10. októbra 2003 došlo k nečinnosti okresného súdu v danej veci, resp. k takému jeho postupu, ktorý v okolnostiach   tejto   veci   treba   tiež   považovať   za   nečinnosť.   Na   okresnom   súde   teda v napadnutom konaní vyše dvoch rokov neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k naplneniu   účelu   výkonu   rozhodnutia,   a teda   v tomto   zmysle   k   odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   maloletí   sťažovatelia   počas   súdneho   konania   nachádzajú,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu okresného súdu.  

Uvedené obdobia nečinnosti nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo vyjadrení predsedu okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na povahu veci, teda vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o výkon rozhodnutia ohľadne výživného   pre   maloleté   deti.   Týka   sa   to   aj   jeho   tvrdenia,   že   platiteľ   mzdy   povinného poukázal zrazené finančné čiastky (28 000 Sk) oprávneným sťažovateľom predtým, než nadobudlo   právoplatnosť predmetné   uznesenie   o nariadení   výkonu   rozhodnutia.   Na   túto okolnosť   bolo   možné   prihliadnuť   len   pri   úvahe   o výške   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 996/00 vyslovil porušenie práva maloletých sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Právna   zástupkyňa   maloletých   sťažovateľov   požadovala   priznať   primerané finančného   zadosťučinenie   vo   výške   každému   sťažovateľovi   po   70   000   Sk,   pričom priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia „odôvodňujú   skutočnosťou,   že predmetom   výkonu   rozhodnutia   je   prednostná   pohľadávka,   pohľadávka   výživného   na maloleté deti. V ďalšom maloletí sťažovatelia poukázali na to, že samotný fakt, že okresný súd nekoná tak, aby konanie o výkon rozhodnutia na vymoženie výživného pre maloleté deti bolo rýchle, účinné a zmysluplné, má ďalekosiahly význam pre všetky oblasti ich života (...)“.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre maloletých sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   maloletých sťažovateľov vrátane povahy veci (pozri bod 1 až 3 tejto časti) považuje za primerané vo výške každému z maloletých sťažovateľov po 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal maloletým sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)   náhradu   trov   konania   spolu   vo   výške   21   710   Sk   z dôvodu   trov   ich   právneho zastúpenia advokátkou JUDr. I. R., K.

Náhrada sa priznala každému sťažovateľovi za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie   zastúpenia   27.   marca   2003,   podanie   sťažnosti   29.   mája   2003   a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 7. januára 2004) v hodnote dvakrát po 3 416 Sk a raz po 3 627 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk a v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu dvakrát po 128 Sk a raz po 136 Sk   (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky sa pritom základná sadzba tarifnej odmeny pri každom uvedenom úkone znížila o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ (odmena za úkon vo výške 4 270 Sk znížená o 20 % je 3 416 Sk a odmena za úkon vo výške 4 534 Sk znížená o 20 % je 3 627 Sk).  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004