znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛ , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Belicom, Advokátska kancelária, Konventná 9, Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 238/2012 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného   v   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 238/2012 z 29. mája 2014.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou 26. januára 2007 sa sťažovateľ v konanívedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 126/07domáhal   voči   žalovanej   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z titulu nesprávneho úradnéhopostupu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „dotknutý krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 Cb 8/04 (bližšie bod 2.1) a tiež Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 182/04 (bližšie bod 2.2).

2.1 V konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 8/04 (ďalej len „dotknuté konanie“) konaldotknutý krajský súd o žalobe sťažovateľa z 2. marca 2004, ktorou sa proti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „dotknutý žalovaný“), domáhal z titulu právnychvzťahov   zo   zmeniek   zaplatenia   sumy   127 650   Sk,   pričom   nesprávny   úradný   postupdotknutého krajského súdu spočíval podľa sťažovateľa v tom, že dotknutý krajský súd malv rozpore so zákonom 16. júna 2004 postúpiť označenú vec na ďalšie konanie a rozhodnutiekrajskému   súdu   (Krajskému   súdu   v Bratislave),   ktorý   vo   veci   ďalej   konal   podsp. zn. 1 Cb 169/04,   a to   z dôvodu   zmeny   adresy   sídla   dotknutého   žalovaného   z do, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľa bola miestna a vecná príslušnosťdotknutému krajskému súdu daná už pri doručení mu žaloby „... a následná zmena sídla spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,... počas (z do ) súdneho konania podľa príslušných ustanovení OSP nezakladá dôvod na postúpenie veci a KS Košice tak konal v rozpore s ustanoveniami OSP“. Krajský súd po postúpení mu veci dotknutým krajským súdom vydal 15. novembra 2004 platobný rozkaz č. k. 1 Cb 169/04-7, ktorým uložil dotknutému žalovanému (spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zaplatiť sťažovateľovisumu 127 650 Sk s príslušenstvom (platobný rozkaz sa stal právoplatným a vykonateľným22. februára   2005).   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v dôsledku   podľa   jeho   názorunesprávneho úradného postupu dotknutého krajského súdu pri postupovaní veci krajskémusúdu   sa   podstatne   predĺžilo   konanie   o jeho   žalobe   a z toho   dôvodu   mu   aj   napriekprávoplatným   a vykonateľným   platobným   rozkazom   priznanému   nároku   bolo   časovoznemožnené   domáhať   sa   voči   dotknutému   žalovanému   aj   jeho   vymoženia,pretože na majetok   dotknutého   žalovaného   bol   uznesením   krajského   súdusp. zn. 5 K 85/04 z 26. júla 2005 vyhlásený konkurz.  

2.   2   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cb   182/04   konal   krajský   súdo žalobe sťažovateľa   podanej   mu   12.   októbra   2004,   ktorou   sa   proti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej tiež len „dotknutý žalovaný“, keďže išlo o právneho nástupcuspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, pozn.), domáhal aj zaplatenia sumy 138 260 Sks príslušenstvom, ktorú zaviazal dotknutého žalovaného krajský súd zaplatiť sťažovateľoviplatobným rozkazom č. k. 3 Cb 182/04-37 z 29. decembra 2004 (platobný rozkaz sa stalprávoplatným a vykonateľným 10. februára 2005). Nesprávny úradný postup krajského súduv konaní sp. zn. 3 Cb 182/04 mal podľa sťažovateľa spočívať v tom, že krajský súd konal voveci jeho žaloby zdĺhavo, v dôsledku čoho mu malo byť znemožnené účinne sa domáhaťvymoženia jemu právoplatným platobným rozkazom priznaného nároku, keďže uznesenímkrajského súdu sp. zn. 5 K 85/04 z 26. júla 2005 bol na majetok dotknutého žalovanéhovyhlásený konkurz.

3.   O uvedenej   žalobe   sťažovateľa   na   náhradu   škody   rozhodol   okresný   súd rozsudkom sp. zn. 26 C 126/07 zo 6. decembra 2011, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol, pričom tento výrok bol potvrdený aj rozsudkom odvolacieho krajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2012 z 29. mája 2014 (v spojení nadobudli právoplatnosť 18. júla 2014, pozn.).

4.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   spochybňuje   závery   rozsudkukrajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2012 z 29. mája 2014, ktorý považuje za nedostatočneodôvodnený a arbitrárny, pretože podľa jeho názoru sa krajský súd (tak ako pred ním aniokresný   súd,   ktorého   nedostatky   odôvodnenia   krajský   súd   neodstránil,   pozn.)   vôbecnevysporiadal,   resp.   nevysvetlil   tolerovanie   nezákonného   postupu   dotknutého   krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 8/04, ktorý už počas začatého súdneho konaniaz dôvodu zmeny sídla dotknutého žalovaného postúpil vec na ďalšie konanie krajskémusúdu aj napriek tomu, že podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku savecná a miestna príslušnosť súdu na konanie určuje podľa okolností daných v čase začatiakonania, a takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Inými slovami, sťažovateľnamieta,   že   krajský   súd   neodôvodnil,   z akého   dôvodu   nepovažoval   uvedený   postupdotknutého   krajského   súdu   za   nezákonný,   v dôsledku   ktorého   sa   malo   celé   konaniespomaliť,   a sťažovateľovi   tak   mala   vzniknúť   škoda   vyjadrená   síce   v právoplatne,   alenevymožiteľne priznanom nároku.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súci   v   Bratislave   v konaní   pod   sp.   zn.   3   Co   238/2012   rozsudkom 3 Co 238/2012-128 z 29.5.2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛,

zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave 3 Co 238/2012-128 z 29.5.2014   a   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   vo   veci   opätovne   konal a rozhodol., bytom ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   €   (2   úkony   právnej   služby   po   134   €   prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 8,04 t.j. spolu. 284,08 €), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. Petra Belicu vedený v... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej

zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2012 z 29. mája 2014,   a to   tým,   že   krajský   súd   dostatočne   neodôvodnil   zamietnutie odvolacích námietok sťažovateľa.  

9. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba   vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00).

10.   Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   sa   vo   svojom   sťažnosťou   napádanom rozsudku   v podstatnej   časti   stotožnil   s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu, považoval ústavný súd za potrebné pre úplnosť veci poukázať aj na toto odôvodnenie okresného súdu:

„V predmetnom konaní navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval činnosť súdov v konaniach 1 Cb 169/2004 a 3 Cb 182/2004, v súvislosti s jeho návrhom na vydanie platobného rozkazu. Hlavne v konaní 1 Cb 169/2004 vytýkal súdu dĺžku konania do vydania platobného   rozkazu,   v   dôsledku   ktorej   nemohlo   dôjsť   k   uspokojeniu   pohľadávky   voči dlžníkovi, na ktorého bol následne uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.7.2005 vyhlásený   konkurz.   V   prejednávanej   veci   však   navrhovateľ   v   priebehu   konania   ani v súvislosti s konaním 1 Cb 169/2004, ani 3 Cb 1S2/2004 nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom a nepreukázal vznik škody ako dôsledok nesprávneho úradného postupu súdu.

Súd poukazuje na to, že obe konania, či už 1 Cb 169/2004 a 3 Cb 182/2004 boli právoplatne skončené v čase pred vyhlásením konkurzu na spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, a teda navrhovateľ   mal možnosť domáhať   sa   voči   tejto   spoločnosti splnenia   povinnosti núteným   výkonom   rozhodnutia.   Túto   možnosť   však   navrhovateľ   nevyužil   a   návrh na vykonanie   exekúcie   nepodal.   Takisto   zoslal   nečinný   aj   po   vyhlásení   konkurzu na spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ a svoju pohľadávku voči spoločnosti si do konkurzu neprihlásil.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   navrhovateľ   nepreukázal   nesprávny úradný postup súdov v súvislosti s postúpením veci a od toho odvíjajúcej sa dĺžky konania a taktiež   nepreukázal   ani   príčinnú   súvislosť   medzi   škodou   a   nesprávnym   úradným postupom.   V   konaní   ničím   nebol   preukázaný   vznik   škody   ako   dôsledok   nesprávneho úradného postupu súdu, ba naopak škoda ktorá navrhovateľovi vznikla, bola spôsobená jeho   nečinnosťou   v   súvislosti   s vymáhaním   pohľadávky   po   nadobudnutí   právoplatnosti exekučných titulov.

Zároveň súd záverom poukazuje aj na to, že nárok, ktorý si navrhovateľ uplatňoval v súvislosti s konaním 3 Cb 182/2004 nebol v zmysle § 15 ods. 1 Zák. 514/2003 Z. z. predbežne prerokovaný a teda v tejto časti bol návrh podaný predčasne.“

11.   Následne   krajský   súd   konajúci   o odvolaní   proti   citovanému   rozsudku okresného súdu svoj rozsudok v podstatnej často odôvodnil takto:

„Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   uvádza,   že základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z. z, sú existencia škody, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, súd   prvého   stupňa   sa   správne   zaoberal   uvedenými   základnými   predpokladmi   vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci.

Nárok   uplatňovaný   v   súvislosti   s   konaním   vedeným   pod   sp.   zn.   3   Cb/182/2004 vyhodnotil   ako   podaný   predčasne,   nakoľko   nebol   v   zmysle   §   15   ods.   1   zákona č. 514/2003 Z. z.   predbežne   prerokovaný;   navrhovateľ   v   odvolaní   preto   nadbytočne poukazoval   na aplikáciu   zákona   č.   58/1969   Zb.   pri   uplatnenej   náhrade   škody   titulom nesprávneho úradného postupu v konaní vedenom pod sp. zn. lCb/169/2004 s tým, že v tomto prípade sa predbežné prerokovanie nároku nevyžadovalo.“

12. Z citovaného je zrejmé, že v danom prípade zamietavé rozhodnutie o nároku sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   mu   v dôsledku   nesprávneho   úradného

postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Cb 169/04 (pôvodne konal dotknutý krajský súd pod sp. zn. 1 Cb 8/04) a pod sp. zn. 3 Cb 182/04 je v prípade

prvého z označených konaní (sp. zn. 1 Cb 169/04) založené na konštatácii o absencii preukázania   priamej   (bezprostrednej)   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom namietaným nezákonným postupom krajského súdu v tomto konaní na jednej strane a škodou,   ktorú   v tomto   prípade   sťažovateľ   úplne   do   dôsledkov   stotožnil,   resp. identifikoval s finančným nárokom, ktorý bol predmetom tohto konania na strane druhej, ako aj na konštatácii o absencii právoplatného rozhodnutia verifikujúceho existenciu zbytočných prieťahov v tomto konaní krajského súdu, na vydanie ktorého je jedinou príslušnou autoritou ústavný súd. V súvislosti s druhým označeným konaním (sp. zn. 3 Cb 182/04) je rozhodnutie založené na závere o predčasnosti podania žaloby z dôvodu   absencie   predbežného   prerokovania   tohto   nároku   na   náhradu   škody s Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   tak   ako   to vyžadovalo   v čase podania žaloby v tejto veci (12. októbra 2004) účinné ustanovenie § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

13.   Pokiaľ   ide   o prvé   z krajským   súdom   posudzovaných   konaní,   v súvislosti s ktorým si sťažovateľ v sťažnosťou napádanom konaní sp. zn. 3 Co 238/2012 (na prvom stupni vedené okresným súdom pod sp. zn. 26 C 126/07, pozn.) uplatnil nárok na náhradu škody a ktoré bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 Cb 169/04, po tom,   ako   mu   konanie   v tejto   veci   bolo   16.   júna   2004   postúpené   z titulu   miestnej

nepríslušnosti dotknutým krajským súdom, ktorý pred postúpením konal o tejto veci pod sp. zn. 1 Cb 8/04, ústavný súd podotýka, že argumentácia sťažovateľa v tejto veci

je   značne   zmätočná   a nejasná.   Sťažovateľ   totižto   napríklad   v sťažnosti   uvádza,   že v súvislosti s týmto konaním vedeným pod sp. zn. 1 Cb 169/04 sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu krajského súdu v tomto konaní, ktorého nesprávny úradný postup však v skutočnosti odôvodňuje postupom iného súdu, a to dotknutého krajského súdu (Krajského súdu v Košiciach) v súvislosti s postúpením veci sp. zn. 1 Cb 8/04 krajskému súdu. Z prvého odseku rozsudku okresného súdu sp. zn. 26 C 126/07 zo 6. decembra 2011 o tomto žalobnom nároku sťažovateľa však vyplýva,   že   sťažovateľ   sa domáhal   nároku   na náhradu škody z   titulu   neprávneho úradného postupu dotknutého krajského súdu (Krajského súdu v Košiciach) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 169/04, pod touto spisovou značkou však dotknutý krajský súd o návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu nikdy nekonal (konal pod sp. zn. 1 Cb 8/04, pozn.). Inými slovami, sťažovateľ sám nemal ujednotené, náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorého súdu a v príčinnej súvislosti s ktorým konaním sa domáhal.

14. Bez ohľadu na uvedenú zmätočnú argumentáciu sťažovateľa pri vymedzení predmetu konania o náhradu škody podľa ústavného súdu všeobecné súdy ústavne udržateľným spôsobom skúmali, či na priznanie náhrady škody sťažovateľovi boli kumulatívne   splnené   všetky   tri   zákonné   predpoklady   na   jej   priznanie,   a to   (i) nesprávny   úradný   postup   orgánu   verejnej   moci,   (ii)   vznik   škody   a tiež   (iii) bezprostredná   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej.

V prípade, že nesprávny úradný postup, z titulu ktorého sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, sťažovateľ vzhliadol v pomalom, resp. zdĺhavom postupe krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cb   169/04,   krajský   súd   toto   v napádanom

rozsudku   sp. zn. 3 Co 238/2012   z 29.   mája   2014   náležite   odôvodnil   nutnosťou predchádzajúceho   autoritatívneho   konštatovania   prítomnosti   prieťahov   v tomto

postupe všeobecného súdu, na ktoré je príslušný ústavný súd, pričom v danom prípade existenciu   takéhoto   rozhodnutia   sťažovateľ   nepreukázal,   takže   bez   konštatovania nezákonnosti   (spočívajúcej   v   nečinnosti)   v postupe   všeobecného   súdu   na   toto konštatovanie príslušnou autoritou nie je daný ani prvý predpoklad na priznanie nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci spočívajúceho v jeho nečinnosti. V prípade, že nesprávny úradný postup, z titulu ktorého   sa   sťažovateľ   domáhal   náhrady   škody,   mal   podľa   neho   spočívať v nezákonnom   postupe   dotknutého   krajského   súdu   (Krajského   súdu   v Košiciach) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 169/04 pri postupovaní veci na ďalšie konanie krajskému súdu, ústavný súd podotýka, že odhliadnuc od formálneho pochybenia, že dotknutý   krajský   súd   pod   uvedenou   spisovou   značkou   vo   veci   sťažovateľa   nikdy nekonal (pred postúpením veci totižto konal o tejto veci pod sp. zn. 1 Cb 8/04), by aj v prípade zistenia prípadného nesprávneho úradného postupu dotknutého krajského súdu pri postúpení veci krajskému súdu (ktorú nezákonnosť krajský súd vecne ani neskúmal, pretože vzhľadom na uvedenú nejednoznačnú argumentáciu sťažovateľa ustálil predmet konania len na sťažovateľom namietaný   zdĺhavý postup krajského súdu v konaní sp. zn. 1 Cb 169/04, pričom toto ustálenie predmetu konania sťažovateľ nerozporuje) v súlade s odôvodnením krajského súdu v napádanom rozsudku, ktorý sa v tejto   časti   plne   stotožnil   s odôvodnením   okresného   súdu,   v tomto   prípade absentovala   existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   touto   prípadnou   nezákonnosťou v postupe   dotknutého   krajského   súdu   pri   postupovaní   veci   a škodou,   tak   ako   ju vyčíslil, resp. zadefinoval sťažovateľ. Podľa sťažovateľa mu totiž v súvislosti s konaním vedeným buď dotknutým krajským súdom, alebo krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 169/04 mala vzniknúť škoda, ktorú v celom jej rozsahu stotožnil s v tomto   konaní   žalovaným   finančným   nárokom,   ktorý   mu   v tomto   konaní   bol

priznaný právoplatným platobným rozkazom. Inými slovami, finančný nárok, ktorého právnym   dôvodom   vzniku   bol   záväzkovo-právny   vzťah   medzi   sťažovateľom   a

žalovanou   spoločnosťou   ( ⬛⬛⬛⬛ )   a ktorý   bol   sťažovateľovi   priznaný právoplatným platobným rozkazom, sťažovateľ bez ďalšieho do dôsledkov stotožnil so škodou, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu všeobecného súdu, ktorý o tomto nároku rozhodoval, t. j. v prípade stotožnenia sa s touto argumentáciou sťažovateľa by to malo za následok, že jeden a ten istý finančný nárok   by   mal   dva   právne   tituly   svojho   vzniku,   a to   záväzkovo-právny   vzťah sťažovateľa   a dotknutého   žalovaného,   ako   aj   údajný   nesprávny   úradný   postup všeobecného   súdu.   Takýto   záver   je   však   v tomto   prípade   ústavne   neudržateľný. A contrario o škodu nárokovateľnú z titulu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci by išlo v tom prípade, ak by právnym dôvodom jej vzniku bol výlučne iba tento nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, avšak v danom prípade príčinou sťažovateľom zadefinovaného finančného nároku v konaní o náhradu škody nebol nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (súdu), ale jeho príčinou bolo nezávisle   od postupu   súdu   existujúce   záväzkovo-právne   dojednanie   medzi sťažovateľom a dotknutým žalovaným.

15.   Nad   rámec   ústavný   súd   podotýka,   že   v aktuálnom   čase,   keď   dotknutý krajský súd (Krajský súd v Košiciach) z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil vec vedenú pod sp. zn. 1 Cb 8/04 na ďalšie konanie krajskému súdu, ktorý o nej ďalej konal   pod sp. zn. 1   Cb   169/04,   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nenamietal,   resp. nespochybňoval príslušnosť krajského súdu konať vo veci, hoci takúto možnosť mal. Navyše, ako to vyplýva aj zo sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Co 238/2012, napriek tomu, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cb 169/04 priznal sťažovateľovi ním uplatnený finančný nárok právoplatným platobným rozkazom ešte v čase pred vyhlásením konkurzu na majetok dotknutého žalovaného (spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ), sťažovateľ sa nedomáhal tohto právoplatne mu

priznaného nároku prostredníctvom exekúcie   a po vyhlásení konkurzu na majetok dotknutého žalovaného si tento nárok neuplatnil ako pohľadávku ani v konkurznom

konaní, v dôsledku čoho sa sťažovateľ sám svojou nečinnosťou pripravil o možnosť vymoženia celej alebo aspoň časti tejto svojej pohľadávky od dotknutého žalovaného.

16. Pokiaľ ide o druhé konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 3 Cb 182/04, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, krajský súd v napádanom rozsudku z 29. mája 2014 ústavne súladným spôsobom žalobu zamietol pre predbežné neprejednanie tohto nároku na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky.

17.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by bolo   možné   uvažovať   len   v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.  

18.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu v napádanom   rozsudku   sp.   zn.   3   Co   238/2012   z 29.   mája   2014   sú   ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť,   ktoré   by   mali   za následok   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku krajského   súdu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom

prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom súde).  

19.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015