znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2014-40

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   H.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Marián Masarik, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   E.   H.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu Európskej   zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. októbra 2013 doručená sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii, Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   správcom konkurznej podstaty Európskej zdravotnej poisťovne, a. s. v likvidácii (ďalej len „EZP“), na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 K/34/2008 z 22. októbra 2008, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok EZP ako dlžníka v úpadku. V rámci výkonu pôsobnosti   správcu   konkurznej   podstaty   vykonal sťažovateľ ročné zúčtovanie poistného plateného štátom za rok 2007 s výsledkom nedoplatku na poistnom vo výške 1 512 051,02 € (45 552   049   Sk).   V dôsledku   skutočnosti,   že   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   predmetnú   pohľadávku   neuhradilo   do   konkurznej podstaty   EZP   ako   úpadcu,   podal   sťažovateľ   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou, pobočke Bratislava návrh na vydanie platobného výmeru proti ministerstvu ako   platiteľovi   poistného.   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou,   pobočka Bratislava rozhodol svojím rozhodnutím č. PV 101/06437/2009 z 5. januára 2010 v spojení s rozhodnutím   Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou,   Žellova   2,   Bratislava, č. PV   101/06437/2009/R   z 22.   apríla   2010   tak,   že   konanie   vo   veci   návrhu   sťažovateľa na vydanie platobného výmeru nedoplatku na poistnom zastavil. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 222/2010 z 30. marca 2012 rozhodnutie Úradu   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou,   Žellova   2,   Bratislava,   č.   PV-101/06437/2009/R z 22. apríla 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   9   Sžso/27/2012   z   26.   júna   2013   tak,   že   zmenil   rozsudok krajského súdu   sp.   zn. 4 S   222/2010   z 30.   marca   2012   a žalobu sťažovateľa   zamietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podstatnom zastáva názor, z ktorého vyplýva, že „EZP vykonávala v roku 2007 verejné zdravotné poistenie na základe platného povolenia na vykonávanie tejto   činnosti   (v   súlade   so   zákonom   č.   581/2004   Z.   z.).   Za   vykonávanie   verejného zdravotného poistenia pre poistencov štátu spoločnosti EZP voči štátu vznikla pohľadávka na poistné. Navrhovateľ vykonal ročné zúčtovanie poistného plateného štátom za rok 2007. Štát   mal   zo zisteného   ročného   zúčtovania   poistného   zaplatiť   EZP   na   poistnom   15   611 215,73 €, avšak preddavky na poistné zaplatil len vo výške 14 099 164,71 € a vzniknutý rozdiel vo výške 1 512 051,02 € neuhradil.

Suma vo výške 1 512 051,02 € predstavuje pohľadávku proti štátu z vykonávania verejného zdravotného poistenia zdravotnou poisťovňou EZP v roku 2007, a preto má byť zaplatená do konkurznej podstaty a následne bude v rámci rozvrhu použitá na úhradu pohľadávok veriteľov EZP.

Predmetná   pohľadávka,   ktorá   vznikla   z   vykonávania   verejného   zdravotného poistenia EZP, preto podlieha konkurzu a Navrhovateľ ako správca konkurznej podstaty je povinný   postupovať   v   zmysle   ustanovení   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 44 ods. 1, ods. 3 a § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z.).

Peňažné   prostriedky   získané   činnosťou   EZP,   vrátane   peňažných   prostriedkov získaných z platieb   poistného,   sú súčasťou   konkurznej podstaty   úpadcu EZP.   Zrušením zdravotnej   poisťovne   resp.   zánikom   povolenia   zdravotnej   poisťovne   na   vykonávanie verejného zdravotného poistenia, nezanikajú pohľadávky zdravotnej poisťovne vzniknuté z vykonávania   verejného   zdravotného   poistenia.   Pohľadávky   naďalej   existujú   a   sú vymáhateľné.“.

4. Na základe v sťažnosti   bližšie uvádzaných   skutočností   sťažovateľ „žiada,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nasledovne:

1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   9   Sžso/27/2012 z 26. júna   2013   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   E.   H.,   správcu   konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a. s. v likvidácii... na súdnu ochranu podľa čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, a právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   E.   H., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Európska zdravotná poisťovňa, a.s. v likvidácii... trovy konania vo výške 331,13 €...“.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013. Najvyšší súd označeným rozhodnutím zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 4 S/222/2010-88 z 30. marca 2012 tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ vo svojej argumentácii brojí predovšetkým proti právnemu názoru tak správnych orgánov, ako aj súdov, ktoré dospeli k záveru, že „... pohľadávka (nedoplatok na poistnom voči štátu) úpadcu EZP vo výške 1 512   051,02   €   za   obdobie   roka   2007   nevznikla   a   nemohla   vzniknúť   (keďže   príjmy zdravotnej   poisťovne   z   verejného   zdravotného   poistenia   nie   sú   majetkom   zdravotnej poisťovne   a   nepodliehajú   konkurzu   na   majetok   úpadcu   vychádzajúc   z   koncepcie zdravotných   poisťovní   ako   verejných   subjektov   a   prostriedkov   poistného   ako   verejných prostriedkov), a správca konkurznej podstaty nemá aktívnu legitimáciu v takomto správnom konaní.

Taktiež...   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   EZP   nebol   oprávnený   vykonať samotné ročné zúčtovanie poistného plateného štátom namiesto úpadcu EZP, keďže nemôže vykonávať verejné zdravotné poistenie.“.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie   potrieb   spoločnosti,   rozvoja   národného   hospodárstva   a   verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

15. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 dospel k týmto právnym záverom:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné vyhovieť. Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Z   ustanovenia   §   250   ods.2   O.   s.   p.   vyplýva,   že ak   preskúmavaným   rozhodnutím žalovaný v správnom konaní rozhodol o návrhu žalobcu, je žalobca oprávnený (aktívne legitimovaný)   na   podanie   žaloby   proti   takému   rozhodnutiu.   Námietku   žalovaného,   že na podanie žaloby o preskúmanie jeho rozhodnutia žalobca nie je aktívne legitimovaný, preto odvolací súd ako nedôvodnú nezohľadnil.

Sporným medzi účastníkmi bolo, či žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu Európska   zdravotná   poisťovňa,   a.   s.   v likvidácii,   je   aktívne   legitimovaný   na   vykonanie ročného zúčtovania za úpadcu a následne na podanie návrhu o vydanie platobného výmeru zo strany žalovaného.

Žalobca svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru odvodzoval zo znenia § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len na návrh správcu, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu j e správca.

Na základe uvedeného bolo potom nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či poistné a pohľadávky na poistnom sú majetkom patriacim do konkurznej podstaty úpadcu. Podľa § 11 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení štát je platiteľom poistného za osobu uvedenú v odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), ak

a) je len zamestnancom, ak v období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), jej vymeriavací základ podľa § 13 ods. 1 až 5 nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych miezd,

b/ je len samostatne zárobkovo činnou osobou, ak v období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm.   a) až i),   k),   p)   a q),   jej pomerná časť vymeriavacieho základu podľa § 13 ods. 6 nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych miezd,

c/   nie   je   zamestnancom   ani   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ak   v   období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), jej príjem, ktorý podlieha   dani   z   príjmov   okrem   vyňatých   príjmov,   nepresahuje   1/2   úhrnu   minimálnych miezd, alebo

d/ aj dochádza v rozhodujúcom období postupne alebo súčasne k súbehu skutočností podľa písmen a) až c), ak v období, v ktorom sa považuje za osobu podľa odseku 8 písm. a) až i), k), p) a q), úhrn jej vymeriavacích základov podľa písmen a) a b) a príjmu podľa písmena c) nepresahuje 1/2 úhrnu minimálnych miezd.

Zdravotná poisťovňa vykonáva verejné zdravotné poistenie (§ 2 zákona č. 581/2004 Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach,   dohľade   nad   zdravotnou   starostlivosťou   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov).

Podľa § 2 písm. a) vety pred bodkočiarkou zákona č. 523/2004 Z. z o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy“) na účely tohto zákona sa rozumejú verejnými prostriedkami finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy.

Subjektmi   verejnej   správy   sú   právnické   osoby   zapísané   v   registri   organizácií Štatistickým úradom Slovenskej republiky a zaradené vo verejnej správe a to okrem iného vo fondoch zdravotného poistenia, v ktorých sa vykazujú zdravotné poisťovne a vzťahuje sa na ne zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. c), ods. 2 a 3 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy).

Právnické   osoby,   ktorým   sa   poskytujú   verejné   prostriedky,   zodpovedajú za hospodárenie s nimi, sú povinné pri ich používaní zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia (§ 19 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy). Podľa   §   19   ods.   1   zákona   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   verejné prostriedky možno použiť na účely, ktoré sú v súlade s osobitnými predpismi.

Poistné nie je majetkom zdravotnej poisťovne; je určené na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti.

Z ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy vyplýva, že verejné prostriedky sú peňažnými prostriedkami štátu, a preto vykonávanie verejného zdravotného poistenia je činnosť vo verejnom záujme, pri ktorej sa hospodári s verejnými prostriedkami; tieto prostriedky sú majetkom štátu, len ich správa bola zákonom zverená inému subjektu - zdravotnej poisťovni.

Pokiaľ   by   zákonodarca   mal   v   úmysle   priznať   vlastnícke   právo   finančných prostriedkov získaných z poistného zdravotnej poisťovni, nebola by použitá v § 19 ods. 2 zákona   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   formulácia   „zodpovedajú za hospodárenie s verejnými prostriedkami“ ale formulácia, „pri ktorej sa hospodári ako s verejnými prostriedkami“.

Zdravotná poisťovňa je z tohto dôvodu povinne klientom Štátnej pokladnice podľa § 2a ods. 1 písm. e) zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“), platitelia poistného - v danom prípade štát, zo zákona uhrádzajú preddavky na poistné na účet zdravotnej poisťovne vedený v štátnej pokladnici (§ 16 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení). Z dôvodu, že ide o verejné prostriedky, bola im priznaná zákonná ochrana pred exekúciou odpísaním z účtu (§ 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici).

Na skutočnosti, že poistné, resp. pohľadávka na poistnom je majetkom štátu, nič nemení   úprava,   podľa   ktorej   v   prípade   kladného   výsledku   hospodárenia,   za   splnenia zákonom stanovených podmienok, môže byť časť týchto prostriedkov pretransformovaná do vlastníctva zdravotnej poisťovne v podobe zisku.

Prostriedky   z   poistného   na   verejné   zdravotné   poistenia   sú   verejné   prostriedky v majetku štátu, a preto nemôžu patriť do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne. Z toho potom vyplýva, že správca konkurznej podstaty nie je oprávnenou osobou v zmysle § 47 ods. 4   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   iniciovať   konanie,   týkajúce   sa   poistného, a teda aj vymáhať pohľadávky na poistnom, lebo nejde o majetok patriaci do konkurznej podstaty, teda nejde o majetok úpadcu.

Ak výsledkom správneho konania bolo rozhodnutie, ktorým bolo konanie o návrhu žalobcu na vydanie platobného výmeru vo veci nedoplatku z ročného zúčtovania poistného zastavené,   správne   orgány   postupovali   v   súlade   so   zákonom.   Žalobca   ako   správca konkurznej   podstaty   nemôže   byť   účastníkom   správneho   konania   o   návrhu   na   vydanie platobného výmeru vo veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide o majetok štátu, a nie o majetok úpadcu.

Hoci   už   na   základe   uvedeného   je   potrebné   konštatovať   správnosť   napadnutého rozhodnutia žalovaného, pre úplnosť je potrebné uviesť, že v zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod   3   zákona   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach,   dohľade   nad   zdravotnou starostlivosťou a   o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   zdravotných   poisťovniach“)   úrad   vykonáva   dohľad   nad   verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na   poistnom   podľa   osobitného   predpisu,   úroky z omeškania   a   pohľadávky   vyplývajúce z nezaplatenej   úhrady   za neodkladnú   zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Z citovaného ustanovenia zákona o zdravotných poisťovniach vyplýva, že uplatniť na úrade   pohľadávku   na   poistnom   môže   len   zdravotná   poisťovňa,   pričom   definíciu zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach. Zdravotná   poisťovňa   podľa   uvedeného   ustanovenia   je   akciová   spoločnosť   so   sídlom na území   Slovenskej   republiky   založená   na   účely   vykonávania   verejného   zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že zrušením EZP došlo zo zákona (§ 40 ods. 1 písm. c/   zákona   o   zdravotných   poisťovniach)   k   zániku   platnosti   povolenia   na   vykonávanie verejného zdravotného poistenia. Odo dňa zrušenia uvedenej zdravotnej poisťovne, t. j. od 2. mája 2008, EZP už nemohla vykonávať verejné zdravotné poistenie priznané zdravotnej poisťovni zákonom (§ 6 zákona o zdravotných poisťovniach), medzi činnosti ktoré patrí, okrem   iného,   i   prijímanie   poistného   na   verejné   zdravotné   poistenie,   prerozdeľovanie poistného a uplatňovanie na úrade nároku na poistné. Iná osoba ako zdravotná poisťovňa nesmie   vykonávať   verejné   zdravotné   poistenie   (§   2   ods.   4   zákona   o   zdravotných poisťovniach).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   správca   konkurznej   podstaty   nemôže   prijímať poistné, príp. uplatňovať na úrade nárok na poistné, lebo okrem toho, že ide o verejné financie v majetku štátu, nemôže vykonávať verejné zdravotné poistenie. Uvedené finančné prostriedky,   s   ktorými   zdravotné   poisťovne   hospodária,   by   v   prípade   ich   zahrnutia do konkurznej   podstaty,   nezostali   v   systéme   zdravotného   poistenia   a   neboli   by   použité na účel viazaný v zákone o zdravotných poisťovniach.

Ročné   zúčtovanie   poistného   plateného   štátom   za   predchádzajúci   kalendárny   rok mohla   v   zmysle   §   19   ods.   16   zákona   o   zdravotnom   poistení   vykonať   len   zdravotná poisťovňa. Ide o činnosť v rámci vykonávania verejného zdravotného poistenia, lebo štát preniesol na zdravotnú poisťovňu povinnosť vykonať ročné zúčtovanie poistného plateného štátom. Za rok 2007 sa ho EZP v konkurze nemohla zúčastniť, lebo momentom zániku platnosti   povolenia   na   vykonávanie   verejného   zdravotného   poistenia   EZP   vypadla zo systému   verejného   zdravotného   poistenia.   Ak   prostriedky   z   poistného   sú   verejnými prostriedkami v majetku štátu, tak vymáhanie nedoplatku na poistnom je hospodárením s verejnými prostriedkami, ktoré bolo zverené len zdravotnej poisťovni. Ročné zúčtovanie poistného plateného štátom, ktoré vykonal správca konkurznej podstaty úpadcu EZP, preto nemalo žiadny význam.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   žalovaného v spojení   s   prvostupňovým   rozhodnutím   je   v   súlade   so   zákonom,   a   preto   napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave pre nesprávne právne posúdenie veci zmenil (§ 220 O. s. p.) a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Najvyšší   súd   vo   svojom rozsudku sp. zn. 9 Sžso/27/2012   z   26.   júna   2013 právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným spôsobom   zdôvodnil,   prečo   a   na   základe   akých   právnych   úvah   sa   nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a svoje závery podoprel o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 o poisťovníctve a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   zákona   č.   581/2004   Z.   z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách   verejnej   správy   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov.   V súvislosti   s procesnou   aktivitou   sťažovateľa,   ktorý   v konaní   pred   každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

17.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 9 Sžso/27/2012 z 26. júna 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. V súvislosti s už citovanými závermi ústavný súd poukazuje aj na stanovisko najvyššieho súdu, ktoré si vyžiadal a bolo mu doručené 3. februára 2014, z ktorého vyplýva, že „Európska zdravotná poisťovňa, a. s. bola zrušená rozhodnutím jej jediného akcionára dňom 22. mája 2008. Týmto dňom v súlade s § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných   poisťovniach   v   znení   účinnom   do 31. 05.   2009   zaniklo   jej   povolenie na vykonávanie verejného zdravotného poistenia, teda prestala byť zdravotnou poisťovňou v zmysle uvedeného zákona (§ 2 ods. 1). V čase vyhlásenia konkurzu, t. j. k 28. 10. 2008 už EZP nebola zdravotnou poisťovňou.

Iba zdravotná poisťovňa mohla podať ročné zúčtovanie, a to v lehote podľa § 11 zákona č. 511/2004 Z. z.; konkurzný správca preto nie je oprávnený podať ročné zúčtovanie v mene úpadcu.

Najvyšší   súd   poukazuje   aj   na   jednotnosť   rozhodovacej   praxe   najvyššieho   súdu, vyplývajúcou z rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/20/2012 a sp. zn. 7 So/40/2012, ktorých rovnopisy súčasne pripája.“.

19. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie, porušenie ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku, ako aj základného   práva   podnikať,   pretože   v zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu absencia   porušenia   princípov   spravodlivého   súdneho   konania   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom označené práva, ktorých porušenie   namieta   (obdobne   napr.   III.   ÚS   27/08,   III. ÚS   376/08,   III. ÚS   224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011 a iné).

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014