znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2013-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka prerokoval sťažnosť E. F., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   J.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva E. F. podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   5   CoP   42/2012   z   31.   júla   2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť E. F. trovy právneho zastúpenia v sume 489,08 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012   doručená   sťažnosť   E.   F.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 42/2012 z 31. júla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola 4. apríla 2011   prevzatá   bez   jej   súhlasu   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   –   Psychiatrickej nemocnice   vo   V.   Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením č. k. 24 Pu 8/2011-11 zo 6. apríla 2011 vyslovil, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 CoP 28/2011-54 z 21. júla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 24 Pu 8/2011-11 zo 6. apríla 2011 zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   vo   veci   opätovne rozhodol   uznesením   č.   k.   24   Pu   8/2011-122   zo   17.   mája   2012   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu“), ktorým vyslovil, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti   došlo   zo   zákonných   dôvodov.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením,   ktoré   sťažovateľka sťažnosťou na ústavnom súde napadla.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: «Hlavným dôvodom pre podanie môjho odvolania bola tá skutočnosť, že nebol naplnený žiadny zo zákonných predpokladov v zmysle § 6 ods. 9   zák.   č.   576/2004   Z.   z.   a   teda   neboli   naplnené   podmienky   pre   postup   mojej   nútenej hospitalizácie bez môjho súhlasu...

Proti   mojej   vôli   a   bez   môjho   súhlasu   som   bola   umiestnená   v   zdravotníckom zariadení,   čo   poškodilo   moju   česť   a   dobrú   povesť...   Napadnuté   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Zákon   č.   576/2004   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   upravuje   práva   a   povinnosti   fyzických   osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona „ošetrujúci   zdravotnícky   personál   je   povinný   informovať   o   účele,   povahe,   následkoch a rizikách   poskytnutia   zdravotnej   starostlivosti,   o   možnostiach   voľby   navrhovaných postupová rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti.“...

Podľa § 6 ods. 9 písm. d) vyššie cit. zákona, „Informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.“...

V konaní nebolo preukázané, že by som trpela duševnou chorobou ako ani mala akékoľvek duševné príznaky. Takisto nehrozilo vážne zhoršenie môjho zdravotného stavu... Informovaný   súhlas   z   mojej   strany   nebol   daný   takisto   nepatrím   medzi   osoby, pri ktorých sa informovaný súhlas nevyžaduje. Bola som zadržaná v ústave napriek môjmu nesúhlasu. Do ústavu som prišla dobrovoľne dňa 4. 4. 2011 spolu s matkou, napriek tomu, že k tomu nebolo dané odporučenie ambulantným psychiatrom (MUDr. M.). Odporučenie bolo zaobstarané dodatočne dňa 5. 4. 2011...

Z mojej zdravotnej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že moje agresívne správanie smerovalo   iba   voči   mojej   matke   ako   osobe,   ktorá   ma   oklamala   za   účelom   môjho umiestnenia v ústave proti mojej vôli. Voči žiadnej inej osobe sa neprejavilo nekomformné správanie   z   mojej   strany.   Uvedené   vyplýva   aj   zo   správy   môjho   ošetrujúceho   lekára MUDr. M. M.:... „počas hospitalizácie sa s výnimkou dňa prijatia správala primerane, bola bez prejavov agresivity a iných závažných porúch správania. U menovanej sa nejedná o závažné duševné ochorenie, počas ktorého by trpela stavmi nepríčetnosti.“...

Krajský súd v Nitre v napadnutom rozhodnutí konštatoval (cit): „Prvostupňový súd správne vyhodnotil že u osoby, ktorá bola prevzatá, boli v čase jej prijatia prítomné také symptómy, ktoré umožnili bez pochybností urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené. Uvedený záver súd správne opieral o vyjadrenie „primárnu“ diagnostiku MUDr. I. V čase prevzatia teda existoval minimálne dôvod, ktorý spočíva v existencii príznakov duševnej poruchy a z diagnostiky odborníkov podieľajúcich sa na jej prevzatí a odporučení odôvodnili záver, že ak by k takémuto prevzatiu neprišlo, hrozilo   by   vážne   zhoršenie   zdravotného   stavu,   čo   v   konečnom   dôsledku   bolo   aj konštatované vo vyjadreniach MUDr. I. a MUDr. M.“...

Uvedením   konaním   došlo   k   porušeniu   môjho   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivý súdny proces. Jedným z vykonaných dôkazov bolo aj písomné prehlásenie MUDr. M. Súd sa uspokojil s takouto verziou napriek tomu, že bolo navrhnuté jej vypočutie ako   svedka.   Nakoľko   táto   skutočnosť   je   rozhodujúcou   pre   celé   konanie,   namietam nevykonanie   dôkazu   vypočutím   svedka,   na   základe   ktorého   by   došlo   k   objasneniu významných skutočností.

Základným princípom tvoriacim súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy   SR,   článok   6   ods.   1   Dohovoru)   a   vylučujúcim   ľubovôľu   pri   rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (I. ÚS 243/07)...

Esenciálnymi   podmienkami   zákonnosti   zadržania   je   existencia   duševnej   choroby pacienta,   ktorá   vyvoláva   nebezpečné   správanie   pacienta,   pričom   medzi   chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez iného nie je dôvodom pre nútené zadržanie...

Spoľahlivé   preukázania   naplnenia   oboch   podmienok   (duševná   choroba a nebezpečnosť) môže byť v praxi obtiažne. Čo máme rozumieť pod „duševnou chorobou“? ESĽP   v   rozhodnutí   Winterwerp   v.   Holandsko   (1979)   rovnako   ako   v   rozhodnutí ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985) konštatuje, že Dohovor neuvádza, čo sa má rozumieť pod slovami „duševne choré osoby“ (unsound mind person). Tento výraz podľa ESĽP   nemôže mať konečnú interpretáciu a je prirodzené očakávať,   že sa bude vyvíjať súčasne s vývojom psychiatrie ako vedy. ESĽP k vymedzeniu pojmu pristupuje negatívnym spôsobom,   keď   hovorí,   že   skutočnosť,   že   sa   osoba   správa   v   rozpore   so   spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko (1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985)...

Vo   vzťahu   k   vzájomnej   prepojenosti   choroby   a   nebezpečnosti   Ústavný   súd   SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 79/93 vyslovil názor, že(cit): „Preto obmedzenie osobnej slobody   nemôže   byť   samozrejmosťou   vždy,   keď   sú   na   to   zdravotné   dôvody.   Len   vtedy, keď spoločenský   záujem   preváži   nad   záujmami   chorého,   Ústava   SR   a   v   súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti ozdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje   obmedziť   osobnú   slobodu   chorého   bez   jeho   súhlasu,   či   dokonca   proti   jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“...

Na inom mieste svojho rozhodnutia   Ústavný   súd SR   pokračuje (cit):   „Na dôkaz splnenia tejto   podmienky (ochorenia)   nestačí   tvrdenie   osoby,   alebo osôb   domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo   preto,   lebo   chorý   naozaj   ohrozil   seba   alebo   svoje   okolie   spôsobom,   ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára.“...

Ohrozenie nemôže mať latentný charakter, resp. mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len   takýto   stav   nebezpečenstva   vyvolaný   duševnou   chorobou   je   dôvodom   na   zadržanie pacienta...

ESĽP   v   prípade   Shulepova   v.   Rusko   (2009)   konštatoval,   že   obmedzenie   osobnej slobody považovanej za duševne chorú musí byť v súlade so zmyslom článku 5 ods. 1 Dohovoru   s   cieľom   vyjadreným   v   písm.   e),   ktorý   zabraňuje   pozbaveniu   osôb   osobnej slobody   svojvoľným   spôsobom.   Na   základe   toho   súd   vyslovil,   že   vzhľadom   k   ustálenej judikatúre, osoba nemôže byť vyhlásená za duševne chorú a pozbavená osobnej slobody, pokiaľ nie sú splnené uvedené podmienky: (i) osoba sa preukázateľne javí ako duševne chorá a súčasne (ii) stupeň alebo druh duševnej poruchy si vyžaduje nútené obmedzenie a súčasne (iii) odôvodnenosť ďalšieho obmedzenia závisí na pretrvávaní tejto poruchy. V   prípade   dvoch   základných   znakov   detencie   je   nevyhnutné   analyzovať   aj   motív zadržania pacienta. Je ním snaha „ochrániť“ chorú osobu, prinavrátiť jej zdravie, alebo ním je snaha chrániť okolie pred nebezpečným správaním chorej osoby? Je daný motív „liečebnej“ povahy alebo „bezpečnostnej“ povahy? Oba motívy sú vzájomne prepojené, avšak   prioritu   má   mať   ochrana   spoločnosti   pred   nebezpečným   správaním   pacienta. Prevalencia liečebného dôvodu by mohla zasahovať do práva na súkromie pacienta... Je nepochybné, že koniec vety, ktorá sa nachádza v § 6 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnej   starostlivosti   („ak   hrozí   vážne   zhoršenie   jej   zdravotného   stavu“)   svojou voľnou   formuláciou   vytvára   priestor   na   veľmi   širokú   interpretáciu   tohto   ustanovenia   v praxi. Slovenská   úprava   neobsahuje   výpočet   psychických   chorôb,   ktorých   prítomnosť odôvodňuje nútené zadržanie. Ani pojem „duševná porucha“ nie je v zákone pre účely nútenej hospitalizácie stanovený...

Napadnuté rozhodnutie považujem za svojvoľné a nemajúce oporu v zákone. Krajský súd   považoval   vykonané   dokazovanie   za   úplné,   čo   je   však   v   rozpore   so   zákonom. Rozhodnutie sa obmedzuje iba na konštatovanie, že dôvody boli preukázané a to aj napriek tomu, že súd nevykonal ani výsluch navrhovaného svedka MUDr. M. Dôvody rozhodnutia sú nepresvedčivé a vyvolávajú odôvodnené pochybnosti.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1 a ods. 6 Ústavy SR napadnutým rozhodnutím porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. 5 CoP/42/2012-143 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 323,52   Eur   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   päťdesiatdva   centov)   na   účet   obchodnej spoločnosti B., s. r. o. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 193/2013-28 z 27. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrila   predsedníčka krajského súdu listom z 23. mája 2013 sp. zn. Spr 599/13 a k jej vyjadreniu zaujal podaním zo 6. júna 2013 stanovisko právny zástupca sťažovateľky.

Predsedníčka krajského súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: „Sťažovateľka E. F. bola 04. 04. 2011 prevzatá bez jej súhlasu do Ústavu zdravotníckej starostlivosti – Psychiatrickej   nemocnici   vo   V.   Následne   Okresný   súd   Nitra   uznesením   pod   č.   k. 24 Pu/8/2011-122   zo   dňa   17.   05.   2012   vyslovil,   že   k   prevzatiu   sťažovateľky   do   ústavu zdravotníckej   starostlivosti došlo   zo   zákonných dôvodov.   Prvostupňový   súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na ust. § 6 ods. 4 vety prvej a ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na ust. § 191a ods. 1, § 191b ods. 1 – 4 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd uzavrel, že v čase hospitalizácie sťažovateľky v Psychiatrickej nemocnici vo V. boli splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z. z. a jej súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti sa nevyžadoval. U sťažovateľky v čase jej prijatia   boli   prítomné   symptómy   (agresivita,   paranoida,   masívna   tenzia, neusmerniteľnosť),   ktoré   odôvodňovali   podozrenie   z   akútneho   psychotického   ochorenia, a toto   podozrenie   bolo   dôvodom   na   nedobrovoľnú   hospitalizáciu.   Poruchy   správania a podozrenie na akútnu psychózu u sťažovateľky diagnostikovali v priebehu niekoľkých dní psychologička   PhDr.   M.   J.,   psychiatricky   MUDr. D.   N.   M.   a   MUDr.   A.   I.   V   prípade prepustenia sťažovateľky pri existencii podozrenia na psychotickú poruchu by hrozilo vážne zhoršenie jej zdravotného stavu a súčasne bola prítomná hrozba, že pod vplyvom ochorenia jej agresivita prejavovaná voči matke sa rozvinie na ďalšie osoby.

Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo 17. 05. 2012   pod   č.   k.   24   Pu/8/2011-122   namietala,   že   k   prevzatiu   na   nútenú   hospitalizáciu v Psychiatrickej   nemocnici   V.   dňa   04.   04.   2011   neboli   zákonné   dôvody.   Podrobne poukazovala na priebeh jej návštevy v psychiatrickej liečebni a obmedzenia jej osobnej slobody.   Do   psychiatrickej   liečebne   bola   v   skutočnosti   prijatá   na   podklade   telefonátu MUDr. P., ktorý ju nevidel, a teda nemohol jej stav potenciálne zhodnotiť. Pre nútené umiestnenie   neexistovalo   odporúčanie   ošetrujúceho   lekára,   ktoré   bolo   vystavené ošetrujúcou lekárkou MUDr. M. až nasledujúceho dňa 05. 04. 2011. Namietala, že súd akceptoval písomné prehlásenie MUDr. M., čo je v rozpore so zásadou priamosti civilného konania, pretože písomné prehlásenie nemôže nahrádzať svedeckú výpoveď, ktorej sa musí podrobiť každý občan. S ohľadom na nesporový charakter súdenej veci (§ 120 ods. 2 OSP) žiadala, aby doplnil dokazovanie ex offo odvolací súd.

V   odvolacom   konaní   na   základe   odvolania   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Nitre uznesením z 31. 07. 2012 č. k. 5 CoP/42/2012-143 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne. Správnosť rozhodnutia spočívala i v posúdení vykonania dokazovania uplatnením vyšetrovacej zásady, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je zákonné a existoval dôvod na nedobrovoľné prevzatie osoby do zdravotníckeho zariadenia. Aj keď Ústavný súd Slovenskej republiky prijal sťažnosť na ďalšie konanie v zmysle § 25 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, lebo spĺňa ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, navrhujeme sťažnosti E. F. nevyhovieť. Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu (§ 212 ods. písm. a/ OSP). Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahrňujúca hmotnoprávnu aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto   preskúmať   nielen   zákonnosť   rozhodnutia   so   zreteľom   na   hmotné   právo,   ale   tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu nie je odvolací súd viazaný len rozsahom odvolania,   ale   je   viazaný   aj   dôvodmi   podaného   odvolania,   ktoré   účastník   môže   meniť a dopĺňať   len   do   uplynutia   odvolacej   lehoty.   Odvolateľ   v   podanom   odvolaní   svojím dispozičným úkonom vymedzuje dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Krajský súd v Nitre rozhodnutie prvostupňového súdu považoval za vecne správne, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je zákonné a dôvod na nedobrovoľné prevzatie   osoby   do   zdravotníckeho   zariadenia   existoval.   Krajský   súd   v   odôvodnení uznesenia poukázal na   rozsudok   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   28.   02.   2008 sp. zn.   3   Cdo/228/2007,   od   ktorého   právnych   záverov   nemal   dôvod   odstupovať   ani   v súdenej veci. Poukázal na § 191a ods. 1 OSP a 191b OSP, podľa ktorých súd v prvom štádiu posudzovania prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti vykoná dôkazy   potrebné   na   posúdenie,   či   došlo   k   prevzatiu   zo   zákonných   dôvodov,   vyslúchne umiestneného   a   ošetrujúceho   lekára,   pričom   pojednávanie   spravidla   nie   je   potrebné nariadiť. Odvolací súd ustálil, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od súdu spravidla požadovať vykonanie aj iných dôkazov než sú uvedené v § 191b ods. 3 OSP (výsluch umiestnenej osoby a ošetrujúceho lekára). Je však nevyhnutné, aby si súd sám na základe priameho kontaktu s umiestnenou osobou vytvoril úsudok nielen o možnostiach jej výsluchu, ktorý je jednou z procesných záruk určených na ochranu jej základného práva na osobnú   slobodu,   ale   tiež   o schopnosti   umiestnenej   osoby   chápať   obsah   uznesenia   súdu o prípustnosti   prevzatia   do ústavu.   Prvostupňový   súd   vykonal   výsluch   umiestnenej a na základe vyjadrenia lekára, ktoré sa považuje za dôkaz, ako aj na základe osobného kontaktu s umiestnenou rozhodol nielen o zákonnosti prevzatia do ústavu, ale aj o doručení súdneho rozhodnutia umiestnenej. V ďalšej časti poukázal na § 6 ods. 9 zák. č. 576/2004 Z. z.   o   zdravotnej   starostlivosti   a uviedol,   že   boli   splnené   podmienky   citovaného ustanovenia, ktoré vyplývali z doplneného dokazovania, teda že osoba prevzatá do ústavu mala príznaky duševnej poruchy, aj keď sa neskôr ukázalo, že tieto nemajú taký charakter, pre ktorý by bolo opodstatnené ďalej ju v zdravotníckom zariadení držať. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, ktorý svoj záver správne opieral o vyjadrenie – primárnu diagnostiku MUDr. I. V čase prevzatia teda existoval minimálne dôvod, ktorý spočíva v existencii príznakov duševnej poruchy a z diagnostiky odborníkov podieľajúcich sa na jej prevzatí a odporučení odôvodnil záver, že ak by k takému prevzatiu neprišlo, hrozilo by vážne zhoršenie zdravotného stavu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivý proces, ku ktorým došlo uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012   pod   č.   k.   5   CoP/42/2012-143,   keď   podľa   jej   názoru   súd   nevykonal   dokazovanie výsluchom   svedka   MUDr.   M.   za   účelom   objasnenia   významných   skutočností,   dôvody rozhodnutia sú nepresvedčivé a vyvolávajúce odôvodnené pochybnosti.

V danej veci bolo krajským súdom rozhodnuté uznesením. Ustanovenie § 169 ods. 1 OSP upravuje náležitosti písomného vyhotovenia uznesenia, pričom v § 167 ods. 2 OSP odkazuje na primerané ustanovenia o rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (I. ÚS 236/2006). Ak všeobecný súd reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   v   súlade   s   platným   procesným   poriadkom,   a   to   aj   pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 329/04). Odvolací súd sa v dôvodoch svojho   písomného   rozhodnutia   podrobne   zaoberal   úvahami,   na   ktorých   založil   svoje zistenia a závery a svoje rozhodnutie skutkovo a právne zdôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 169 ods. 2 OSP. Konštatoval, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od neho spravodlivo požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP (výsluch umiestnenej osoby a ošetrujúceho lekára). Poukázal na to, že prvostupňový súd vykonal výsluch umiestnenej na základe vyjadrenia lekára, ktoré sa považuje za dôkaz a na   základe   osobného   kontaktu   s   umiestnenou   rozhodol   o   prevzatí   do   ústavu,   ale aj doručení súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namietala nevykonanie dôkazu MUDr. N. M. Odvolací   súd   sa   vysporiadal   i   s   neakceptovaním   návrhu   na vykonanie   dokazovania sťažovateľkou.   Skutočnosť,   že   okresný   a   následne   krajský   súd   neakceptovali   návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľkou nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať   len   vtedy,   ak   by   záver   všeobecného   súdu   o   nevykonaní   účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či   vtedy,   ak   by   nevykonaním   navrhnutého   dôkazu   bol   účastník   postavený   do podstatne nevýhodnejšej   situácie   ako   druhá   strana   v   konaní   (nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. I. ÚS 350/08).

V konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu v zmysle § 191b ods. 1 OSP súd spravidla nenariaďuje pojednávanie. Podľa § 191b ods. 3 OSP je povinný vykonať dokazovanie minimálne týmto ustanovením v stavenom rozsahu výsluchom umiestneného a ošetrujúceho lekára. Pri posudzovaní, či k prevzatiu chorého do ústavu v rámci konania o vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   do   ústavu   vykonávajúceho   zdravotnícku   starostlivosť podľa § 191b ods. 1 OSP došlo zo zákonných dôvodov teda postačuje vypočuť chorého a jeho ošetrujúceho lekára, čo vyplýva z § 191b ods. 3 OSP. Pretože takéto rozhodnutie zasahuje do sféry osobnej slobody umiestneného, súd rozhoduje iba o otázke, či k jeho prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov, teda takéto rozhodnutie má povahu predbežného opatrenia (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo/1738/2006 z 05. 03. 2008).   S   poukazom   na   uvedené   nemožno   v   prvom   štádiu   detenčného   konania   od   súdu spravidla požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP. V ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie § 6 ods. 9 zákona č.   676/2004   Z.   z.   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   vyhodnotením   vykonaného   dokazovania prvostupňovým súdom, že u prevzatej osoby v čase jej prijatia boli prítomné také symptómy, ktoré umožnili bez pochybnosti urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sťažovateľka mala   príznaky   duševnej   poruchy,   ktoré   umožnili   bez   pochybnosti   urobiť   záver   o   tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené, pričom svoj záver opieral o   primárnu   diagnostiku   MUDr.   I.   Existovalo   teda   podozrenie   na   psychotickú   poruchu a hrozilo vážne zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľky a bola súčasne prítomná hrozba, že pod ich vplyvom sa agresivita prejavujúca voči jej matke rozvinie na ďalšie osoby. Závery   vyjadrené   odvolacím   súdom   v   uznesení   z   31. 07. 2012   pod č. k. 5 CoP/42/20l2-143 nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a z toho dôvodu z ústavného   hľadiska   nie   sú   ani   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/2001). Písomné   odôvodnenie   uznesenia   považujeme   za   správne   a   spravodlivé,   nemajúce za následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľky.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka sa nestotožnila s právnym názorom súdu a najmä obsahom jeho odôvodnenia, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Uznesením odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k. 5 CoP/42/2012-143 neboli porušené základné   práva   sťažovateľky   namietané   v   jej   sťažnosti.   Vzhľadom   na   to   považujem predmetnú   sťažnosť   za   neopodstatnenú   a   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   sťažnosti nevyhovel.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   k   vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu v podstatnom uviedol: «Súd postavil svoje rozhodnutie v podstate iba na výpovedi primárky MUDr. I., keď každému jednému jej slovu a tvrdeniu nekriticky uveril, bez toho, že by mal akokoľvek preukázanú pravdivosť týchto slov a tvrdení. Napriek tomu, že tunajšie konanie sa   riadi   vyšetrovacou   zásadou,   súd   prvého   stupňa   uvedenú   spornú   skutkovú   okolnosť žiadnym   spôsobom   neoveril   a   nevykonal   ďalšie   dôkazy   v   záujme   zistenia   objektívnej pravdy...

Predsedníčka   Krajského   súdu   v   Nitre   však   vo   svojom   vyjadrení...   Má   za   to, že „odvolací súd sa v dôvodoch Napadnutého rozhodnutia podrobne zaoberal úvahami, na ktorých založil svoje zistenia a závery a svoje rozhodnutia skutkovo a právne zdôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 169 ods. 2 OSP“. Konštatoval, že v prvom štádiu detenčného konania nemožno od neho spravodlivo požadovať vykonanie iných dôkazov, než sú výslovne uvedené v § 191b ods. 3 OSP...

S   uvedeným   tvrdením   Krajského   súdu   v   Nitre   nemožno   súhlasiť.   Základným princípom tvoriacim súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p...

Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia sa iba obmedzuje na konštatovanie, že súd vykonal dokazovanie výsluchom umiestnenej a rozhodol na základe vyjadrenia lekára, ktorý sa považuje za dôkaz. Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia takýmto spôsobom je však nepostačujúce.

Primárka MUDr. A. I. vo svojej výpovedi uviedla, že „pacientka bola privezená matkou na základe doporučenia ambulantného psychiatra MUDr. M. z T., ktorá ju odoslala ako akútnu psychózu, dňa 4. 4. 2011“. Ja som vo svojej výpovedi uviedla, že som bola privezená svojou matkou, ktorá ma oklamala a povedala mi, že ma berie na psychotesty. Predtým   sme   s   mojou   matkou   spoločne   navštívili   psychiatrickú   MUDr.   M.   v T.,   ktorá ma chcela   liečiť   ambulantne,   pričom   žiadnu   hospitalizáciu   mi   neodporučila   ani o nej nehovorila.   MUDr.   M.   žiadne   takéto   odporúčanie   nedala.   MUDr.   M.   vydala odporúčanie   na   moju   hospitalizáciu   až 5. 4. 2011,   teda   deň   po   tom,   ako   som   bola obmedzená na osobnej slobode (4. 4. 2011). Z toho dôvodu som namietala vady v časových súvislostiach a chronológii vývoja skúmanej zdravotnej dokumentácie, pretože žiadny úkon nepozná   dodatočné   lekárske   odporúčanie   na hospitalizáciu   s   cieľom   konvalidovať nezákonný stav, keď je pacient de facto hospitalizovaný proti svojej vôli.

Výsluch   ošetrujúceho   lekára   vzhľadom   na   rozpor   v   tvrdeniach   bol   preto nepostačujúci   a   súd   bol   povinný   v   zmysle   dôsledného   uplatnenia   vyšetrovacej   zásady vykonať ďalšie dôkazy a tieto posúdiť jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach...

Nevykonaním dôkazu výsluchom MUDr. M. došlo k porušeniu práva... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny... a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Krajský súd v Nitre vo svojom stanovisku uvádza, že odvolací súd sa v Napadnutom rozhodnutí   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou   neakceptovania   návrhu   na   vykonanie dokazovania z mojej strany, ktorým mal byť výsluch MUDr. M. Taktiež uvádza, že samotné neakceptovanie   návrhu   na   vykonanie   dokazovania   nemôže   samo   osebe   viesť   k záveru o porušovaní mojich práv. Toto svoje tvrdenie opiera o Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08, a to „Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať   len   vtedy   ak   by   záver   všeobecného   súdu   o   nevykonaní   účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu veci v jeho rámci či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej situácie ako druhá strana v konaní.“...

Z   vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   zo   samotného   priebehu   konania vyplývali jednoznačné nezrovnalosti v uskutočnenom dokazovaní a preto nevykonanie tohto dôkazu bezpochyby spôsobilo, že som bola postavená do podstatne nevýhodnejšej situácie... Z uvedených dôvodov vyplýva, že došlo k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Súd   sa   uspokojil   iba   s   písomným   prehlásením MUDr. M.   aj   napriek   tomu,   že bolo   navrhnuté   jej vypočutie ako   svedka.   Nakoľko táto skutočnosť je rozhodujúcou pre celé konanie, namietali sme nevykonanie dôkazu vypočutím svedka, na základe ktorého by došlo k objasneniu významných skutočností...

Poukazujem na ustanovenie § 191b ods. 3 prvá veta OSP podľa ktorého „Súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§ 191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára.“ V konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia   alebo   držania   v   ústave   zdravotníckej   starostlivosti   sú   podľa   citovaného ustanovenia   §   191b   ods.   3   prvá   veta   OSP   stanovené   ako   dôkazné   prostriedky   výsluch chorého a ošetrujúceho lekára, avšak tento výpočet možných dôkazných prostriedkov nie je taxatívny.   So   zreteľom   na   výslovné   znenie   ustanovenia   §   191b   ods.   3   prvá   veta   OSP ako aj na   vyšetrovaciu   zásadu   uplatňovanú   v   nesporových   konaniach   súd   je   povinný vykonať   všetky   dôkazy   potrebné   na   posúdenie,   či   k   prevzatiu   osoby   do   ústavu   bez   jej súhlasu došlo zo zákonných dôvodov alebo nie...

„V   pomeroch   prejednávanej   veci   niet   pochýb   o   tom,   že   žalobca   podal   návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka, pričom záver odvolacieho súdu o nemožnosti tento dôkaz vykonať neobstojí.“... V zmysle citovaného rozhodnutia nie je možné sa uspokojiť iba s   listinným   dôkazom   a   nevykonať   výsluch   svedka,   ak   tento   výsluch   bol   objektívne možný...

V   sťažnosti   som   namietala   porušenie   ust.   6   ods.   9   zákona   č.   576/2004   Z.   z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Nitre vo svojom stanovisku uvádza, že odvolací súd v Napadnutom rozhodnutí z vykonaného dokazovania mal   za   preukázané,   že   „sťažovateľka   mala   príznaky   duševnej   choroby,   ktoré   umožnili bez pochybnosti urobiť záver o tom, že je namieste považovať jej prevzatie za zákonné a opodstatnené, pričom svoj záver opieral o primárnu diagnostiku MUDr. I. Existovalo teda podozrenie   na   psychotickú   poruchu   a   hrozilo   vážne   zhoršenie   zdravotného   stavu sťažovateľky a bola súčasne prítomná hrozba, že pod ich vplyvom sa agresivita prejavujúca voči jej matke rozvinie.“

Takéto odôvodnenie zákonnosti môjho prevzatia do Psychiatrickej nemocnice vo V. je   absolútne   formalistické,   nemajúce   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a porušuje   moje právo na osobnú slobodu. Informovaný súhlas z mojej strany nebol daný takisto nepatrím medzi osoby, pri ktorých sa informovaný súhlas nevyžaduje. Bola som zadržaná v ústave napriek môjmu nesúhlasu. Do ústavu som prišla dobrovoľne dňa 4. 4. 2011 spolu s matkou, napriek tomu, že k tomu nebolo dané odporučenie ambulantným psychiatrom (MUDr. M.). Odporučenie bolo zaobstarané dodatočne dňa 5. 4. 2011. Dňa 6. 4. 2011 som si zvolila advokáta   na   zastupovanie,   hoci   som   bola   nútene   hospitalizovaná,   čo   tiež   jednoznačne indikuje, že som netrpela žiadnou duševnou poruchou...

Zo   samotného   odôvodnenia   Napadnutého   rozhodnutia   ako   aj   z   mojej   zdravotnej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že moje agresívne správanie smerovalo iba voči mojej matke ako osobe, ktorá ma oklamala za účelom môjho umiestnenia v ústave proti mojej vôli.   Voči   žiadnej   inej   osobe   sa   neprejavilo   nekomformné   správanie   z   mojej   strany. Uvedené   vyplýva   aj   zo   správy   môjho   ošetrujúceho   lekára   MUDr.   M.   M.:...   „počas hospitalizácie sa s výnimkou dňa prijatia správala primerane, bola bez prejavov agresivity a   iných   závažných   porúch   správania.   U   menovanej   sa   nejedná   o   závažné   duševné ochorenie, počas ktorého by trpela stavmi nepríčetnosti.“...

Esenciálnymi   podmienkami   zákonnosti   zadržania   je   existencia   duševnej   choroby pacienta,   ktorá   vyvoláva   nebezpečné   správanie   pacienta,   pričom   medzi   chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby   bez   iného   nie   je   dôvodom   pre   nútené   zadržanie.   ESĽP   k   vymedzeniu   pojmu pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so   spoločensky   zaužívanými   štandardami,   je   zvláštna   a   má   nezvyčajné   zvyky,   ktoré vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko (1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985)...

Vo   vzťahu   k   vzájomnej   prepojenosti   choroby   a   nebezpečnosti   Ústavný   súd   SR vo svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   79/93   vyslovil   názor,   že   (cit):   „Preto   obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, Ústava SR a v súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti ozdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje   obmedziť   osobnú   slobodu   chorého   bez   jeho   súhlasu,   či   dokonca   proti   jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“

Na inom mieste svojho rozhodnutia   Ústavný   súd SR   pokračuje (cit):   „Na dôkaz splnenia tejto   podmienky (ochorenia)   nestačí   tvrdenie   osoby,   alebo osôb   domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivostí bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo   preto,   lebo   chorý   naozaj   ohrozil   seba   alebo   svoje   okolie   spôsobom,   ktorý je dostatočne závažný na to. aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého   a   ošetrujúceho   lekára.“   Ohrozenie   nemôže   mať   latentný   charakter,   resp.   mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta...

Zo skutkového stavu prejednávanej veci v zmysle Napadnutého rozhodnutia vyplýva, že umiestnenie mojej osoby do ústavu sa realizovalo na základe telefonátu MUDr. P.– odborníka na pľúcne ochorenia. Doporučenie ambulantného psychiatra MUDr. M. nebolo dané. Do ústavu zdravotnej starostlivosti som prišla v doprovode mojej matky, ktorá ma tam vylákala, čo odôvodňovalo moje správanie voči nej a nie voči nikomu inému. Išlo o prirodzenú reakciu na šokujúcu správu, že ma idú zavrieť proti mojej vôli. Informovaný súhlas   z   mojej   strany   daný   nebol   aj   napriek   tomu   došlo   k   obmedzeniu   mojej   osobnej slobody. Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia však žiadnym spôsobom neuvádza tieto skutkové   okolnosti   s   prepojením   na   vykonané   a   navrhované   dokazovanie   a   preto je z ústavného hľadiska neprijateľné a porušujúce moje základné práva a slobody... K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené... Vzhľadom   na   skutkové   okolnosti   prejednávanej   veci,   nevykonanie   navrhovaných dôkazov ako aj vzhľadom na skutočnosť, že som nedala informovaný súhlas k prevzatiu do ústavu   zdravotnej   starostlivosti,   možno   závery   Krajského   súdu   v   Nitre   vyjadrené v Napadnutom   rozhodnutí   považovať   za   arbitrárne   a   nedôvodné.   Preto   sú   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/2011).   Stanovisko   predsedníčky Krajského súdu v Nitre k Napadnutému rozhodnutiu neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by vyvracali uvedené tvrdenie.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

II.

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 24 Pu 8/2011, z ktorého zistil, že Psychiatrická nemocnica V. Z. 5. apríla 2011 oznámila okresnému súdu, že sťažovateľka bola   4.   apríla   2011   umiestnená   v   ústave   bez   svojho   súhlasu.   Uznesením   sp. zn. 24 Pu 8/2011 zo 6. apríla 2011 rozhodol okresný súd o tom, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   došlo   zo   zákonných   dôvodov.   Okresný   súd   v   tomto uznesení   okrem   iného   uviedol: „Primárka   oddelenia,   MUDr.   A.   I.   vo   svojej   výpovedi uviedla,   že   pacientka   bola   privezená   matkou   na   základe   doporučenia   ambulantného psychiatra   MUDr.   M.   z T.,   ktorá   ju   odoslala   ako   akútnu   psychózu,   dňa 4. 4. 2011. U menovanej bolo v popredí paranoidné myslenie, verbálna agresivita,   masívna tenzia, s liečbou   pacientka   nesúhlasila,   popisovala   nezhody   doma.   Ambulantné   psychologické vyšetrenie potvrdilo   psychotickú poruchu.   Pacientka   bola   pri prijatí rozrušená,   hlučná, agresívna   voči   matke,   hospitalizáciu   odmietala,   matka   ju   doviezla   pod zámienkou vykonania psychologických testov. Jedná sa o pacientku, ktorá podľa dostupných informácií nebola na psychiatrii hospitalizovaná, rok pozadu navštevovala podľa udania rodinných príslušníkov psychiatra alebo psychológa pre svoje problémy vo vzťahoch, resp. po rozpade vzťahu.   Hospitalizácia   pacientky   je   napriek   jej nesúhlasu nevyhnutná pre   jej agresívne správanie a paranoiditu, v prípade jej prepustenia hrozí zhoršenie jej zdravotného stavu, resp.   ohrozovanie   jej   maloletého   dieťaťa   v   dôsledku   jej duševného   ochorenia.   Ak   sa psychologickým   vyšetrením   preukáže,   že   sa   nejedná   o endogénnu   psychózu,   ale   len o psychotickú dekompenzáciu osobnosti, môže byť podľa jej stavu hospitalizácia skrátená. Pacientka je t. č. na akútnom oddelení, pasívne sa liečbe podrobuje. Pacientka je schopná pochopiť obsah a význam súdnych rozhodnutí, ich doručovanie pacientke preto odporučuje. Dĺžka liečby bude závisieť od aktuálneho stavu pacientky.

Pacientka E. F., nar... vo svojej výpovedi uviedla, že bola privezená svojou matkou, ktorá je povedala, že pôjde len na testy, bolo to v pondelok. Zobrala ju do T. k psychiatričke MUDr. M., ktorá ju poslala na psychotesty a následne ju chcela liečiť ambulantne. Z testov vyplývala   nejaká   nervozita,   napätie   a   v   dôsledku   toho   ju   mali   poslať   na   testy   do   N. Jej rodičia si myslia, že priateľ, ktorého má neexistuje. Ona nebola nikdy psychiatricky liečená,   po   rozpade   manželstva   navštívila   psychiatra   za účelom   poradenstva.   Ona s hospitalizáciou nesúhlasí nakoľko sa cíti byť zdravá a bola oklamaná. Bolo jej povedané, že po psychotestoch pôjde domov. Ona nikomu neublížila ani nič.

Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie mal za to, že v danom prípade sú splnené podmienky   uvedené   v §   6 ods.   8 písm.   d)   Zák.   č.   576/2004   Z.   z.   (Informovaný   súhlas sa nevyžaduje   v   prípade   ambulantnej   starostlivosti   alebo   ústavnej   starostlivosti, ak ide o osobu,   ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.), za ktorých   môže   byť   pacient   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   bez   jeho   súhlasu prevzatý,   a   preto   postupoval   v   zmysle   §   191b   ods.   3,   4   O.   s.   p.   a   rozhodol   tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Proti   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 6 Cop 28/2011-54 z 21. júla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia krajský súd uviedol: „Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 6. 4. 2011, ktorým vyslovil, že   k   prevzatiu   E.   F.   po   ústavu   došlo   zo   zákonných   dôvodov   je   nepreskúmateľné pre nedostatok   dôvodov.   Uvedené rozhodnutie   je však naviac založené na   nedostatočne zistenom   skutkovom   stave.   Súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení   uviedol   obsah výpovedí primárky psychiatrického oddelenia MUDr. A. I. a E. F., avšak v závere uznesenia iba jednou vetou uviedol, že mal za to, že boli splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 8 písm. d/   zák.   č.   576/2004   Z.   z.   za   ktorým   môže   byť   pacient   bez   jeho   súhlasu   prevzatý do ústavu a preto postupoval podľa § 191b ods. 3, 4 OSP. Neuviedol však o aké podmienky v zmysle ním uvedeného zákonného ustanovenia (nie správneho) ide, na základe čoho ich považoval za splnené. Rozhodnutie prvostupňového súdu je formalistické. I keď v danej veci súd   rozhoduje   v   prvom   rade   na   základe   vyjadrenia   lekára   a ide   o   konanie,   v   ktorom je potrebné rozhodovať veľmi promtne, napriek tomu súd je povinný náležité zistiť skutkový stav,   teda   okolnosti   týkajúce   sa   posúdenia   psychického   stavu   osoby,   o   ktorej   prevzatie do ústavu ide. Súdu nič nebránilo kontaktovať matku E. F. a vypočuť ju, keď práve ona doviedla   menovanú   na   psychiatriu   za   účelom   hospitalizácie.   Keďže   prvostupňový   súd nedostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie o vyslovení prípustnosti prevzatia E. F. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bolo predčasné. Odvolací súd poukazuje i na to, že súd prvého stupňa zaznamenal vyjadrenia primárky a E. F. do zápisnice ručným písmom. Mnohé slová sú v zápisnici ťažko čitateľné, nejasné či už z dôvodu nečitateľnosti písma, alebo   z   dôvodu,   že   je   použitých   veľa   skratiek.   Bolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa Zápisnice o výsluchu prepísať elektronickými prostriedkami.

Vzhľadom   k   uvedeným   dôvodom   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie,   ktorým   súd prvého stupňa vyslovil, že k prevzatiu E. F. do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f, h/ OSP). V   ďalšom   konaní   súd   prvého   stupňa   vykoná   dokazovanie   opätovným   výsluchom prijímajúcej lekárky MUDr. I., umiestnenej E. F., vypočuje tiež matku menovanej, prípadne iné osoby. Následne vo veci opätovne rozhodne o tom, či dňa 4. 4. 2011 došlo k prevzatiu E. F. zo zákonných dôvodov. Svoje rozhodnutie zdôvodní kvalifikovaným spôsobom v súlade s ust.   § 157 ods.   2 OSP,   vyhodnotí výpovede jednotlivo,   i vo vzájomných súvislostiach, uvedie k akému skutkového stavu dospel, ako ho právne posúdil, akými úvahami sa riadil, tak aby rozhodnutie obsahovalo dostatok dôvodov pre jeho preskúmanie.“

O veci opätovne rozhodol okresný súd uznesením č. k. 24 Pu 8/2011-122 zo 17. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že vyslovil, že ku prevzatiu sťažovateľky do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   došlo   zo   zákonných   dôvodov.   V   relevantnej   časti uznesenia okresného súdu sa uvádza: «Primárka oddelenia, MUDr. A. I. na pojednávaní uviedla,   že   čo   sa   týka   okolností   ohľadne   prijatia   E.   F.   do zdravotníckeho   zariadenia, v ten deň kedy bola prijatá, t. j. 04. 04. 2011 jej ráno telefonoval MUDr. P. z T. Osobne sa sním nepozná, ale už v minulosti pokiaľ mal na svojom oddelení pacienta, ktorý mal psychiatrické problémy, zavolal či ho prijmú. V ten deň volal, či prijmú pacientku s akútnou psychotickou poruchou.   Ona sa spýtala odkiaľ pacientka je,   povedal,   že z T.,   čo je ich rajón.   Keď   príde   pacient   s podozrením   na   akútnu   psychotickú   poruchu,   musí   pacienta prijať, ak túto poruchu nemôže vylúčiť. Pani E.   F. bola pri prijatí verbálne agresívna, útočná voči matke. Nedalo sa vylúčiť či sa jedná o agresívnosť alebo situačné chovanie. Keby   mohla   akútnu   psychosomatickú   poruchu   vylúčiť   hneď,   tak   by   im   povedala,   že pacientku   nemôže   prijať.   Na otázky   súdu   MUDr.   I.   uviedla,   že   podozrenie   na   akútnu psychotickú poruchu je možné zistiť z reči, zo správania, z toho čo pacient sám udáva. Pre potvrdenie   alebo   vyvrátenie   poruchy   je   pacient   vyšetrený   na   psychiatrickom   oddelení, pričom   pri   tejto   diagnóze   je   podstatné   psychologické   vyšetrenie,   ktoré   sa   v   nemocnici vykonáva na žiadanku do piatich dní. Keďže pri prijatí pani E. prišlo ku škandalóznym okolnostiam, bolo toto vyšetrenie urobené hneď na druhý deň. Keďže sa to psychologické vyšetrenie urýchlilo, kde aktuálne nebola prítomná akútna psychotická porucha, povedala pani E., že ju na druhý deň prepustia, ale že keď chce, môže ísť na otvorené oddelenie, čo ona odmietla. Odoslať pacienta proti jeho vôli je možné aj z ambulancie ambulantného lekára keď je agresívny, ohrozuje seba i okolie, v takom prípade je volaná aj polícia. Toto nebol   prípad   pani   E.   V prípade,   žeby   pani   E.   nebola   hospitalizovaná,   mohlo   by   prísť k rozvoju   akútnej   psychickej   poruchy,   k   progresu.   Mohla   by   sa   agresivita,   ktorá sa voči matke prejavovala, rozvinúť aj na ďalšie osoby. Ona keďže už mala aj od MUDr. N. M. uvedenú diagnózu, nemohla pacientku neprijať. MUDr. I. na otázky právneho zástupcu E.   F.   uviedla,   že   je   možné,   že MUDr. N.   M.   uviedla   diagnózu,   ktorá   sa   následnými vyšetreniami neurčila, pretože ju zistila v ambulantných podmienkach. Ona ju tiež potvrdila pri prijatí a až následnými vyšetreniami a pozorovaním sa táto diagnóza nepotvrdila. Je možné, že sa jednalo o prechodnú poruchu na báze disharmonickej osobnosti vystavenej tlaku. Tiež je možné, že sa jej stav upravil po podaní lieku, z čoho bola tiež upodozrievaná, že   pani   E.   nadrogovali,   ale   v   takom   prípade   by   nebola   schopná   absolvovať   následné psychologické vyšetrenia, ktoré sa nedajú vykonať bez spolupráce pacienta. Každý lekár pokiaľ sa stretne s osobou, u ktorej je podozrenie na akútnu psychotickú poruchu, musí túto osobu   začať   liečiť   aj   bez   jej   súhlasu,   musí   ju   prijať   na   oddelenie   aj   bez   jej   súhlasu a bez akéhokoľvek odporučenia. Je pravdou, že človeka, ktorý nemá žiadnu diagnózu, môže správa o tom, že bude musieť zostať na psychiatrii proti svojej vôli rozrušiť, ona však videla pani F. rozrušenú už predtým ako prišla do ambulancie. Aj takéto bežné rozrušenie môže vyvolať podozrenie na psychiatrické ochorenie, ale psychiater musí vykompenzovať či je to paranoidné správanie alebo ide o bežný konflikt a toto sa dá iba časom práve na základe pozorovania a ďalších vyšetrení. Podozrenie na akútnu psychózu sa potvrdí minimálne v 90 % prípadov.

MUDr. A. I. v konečnom návrhu uviedla, že pacientku musela prijať pre podozrenie pre   akútnu   psychotickú   poruchu.   Postupovala   v   medziach   zákona,   ktorý   jej káže   hlásiť každé prijatie pacienta bez súhlasu príslušnému súdu. Obdržali rozhodnutie súdu, ktorý akceptoval takéto prijatie. O tom, že postupovali v súlade so zákonom rozhodol aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Svedkyňa   M.   F.   na   pojednávaní   uviedla,   že   jej   dcéra   je   chorá,   mala   zostať v zariadení, musí sa liečiť. Asi v januári minulého roka, keď išla do B. na zumbu, začala rozprávať, že sa zapáčila nejakému Talianovi, že jej to povedali matka s dcérou V. Tieto sa na ňu nalepili už predtým. No začalo to byť horšie, keď dcéra začala rozprávať, že ten Talian sa prevteľuje do M. V. Štvorročnému synovi začala rozprávať, že jeho otec nie je jeho otcom, a že je ním ten Talian, ktorého ani nevidela. Ona mala pocit, že jej dcéra je pod vplyvom drog alebo pod hypnózou. Vo vnútri ambulancie u MUDr. I. s dcérou nebola. Potom   jej   MUDr.   I.   povedala,   že tam   musí   dcéra   zostať.   Táto   už   bola   na   oddelení. Na otázky právneho zástupcu E. F. svedkyňa uviedla, že 04. 04. si išli pre výsledky. Dcéra bola na vyšetrení na testoch s jej manželom. Ona sa s doktorkou nerozprávala, rozprávala sa s dcérou, myslí si, že jej povedala, že jej dá nejaké tabletky a že po dvoch týždňoch sa uvidí, ale to už všetci vedeli, že musí ísť do nemocnice. MUDr. P. je ich rodinný priateľ, chodieval   k   nim   na návštevy.   Chceli,   aby   im   odporučil   nejakého   psychiatra,   odporučil MUDr.   M.   Vzťahy   s   dcérou   boli   dobré,   zhoršili   sa   až   v   januári   2010,   keď   ju   chytili tie V. Vtedy začala   hovoriť   tie   veci   čo   spomínala,   prestala   sa   starať   o   deti,   ktoré sú už v jej starostlivosti.

E. F. na pojednávaní uviedla, že viedla normálny život, bývala v byte spolu s dvomi deťmi. Byt aj auto jej dal otec, ale vyžadoval, aby všetko prebiehalo podľa jeho želania, podľa toho ako si to on predstavoval. Keď sa nepohodli, tak ju aj párkrát z toho bytu vyhodil. Jej otec nemohol prežiť, že sa odsťahovala, vyhrážal sa kamarátke a aj jej, že ju dostane do basy a do V. Neskôr volal, že keď s ním pôjde k psychiatričke MUDr. M., tak že potom   jej   už   dajú   pokoj.   MUDr.   M.   ju   poslala   k psychologičke   PhDr.   J.,   ktorá jej spravila   testy.   Tieto   testy   mala   PhDr.   J.   poslať   doktorke   M.,   ku   ktorej   mala   ísť na kontrolu   v   pondelok   toho   štvrtého.   MUDr. M.   jej   povedala,   že   to   nie   je   zlé,   že   jej dá nejaké lieky, a že o desať dní príde na kontrolu. Keď odchádzali, mama jej povedala, aby išla ešte na jedny testy do N., a že potom jej už dajú celkom pokoj, keď budú v poriadku aj   tieto.   Súhlasila   s   tým.   Čakali   na   pani   primárku,   ktorá   keď   vyšla   z   ordinácie,   tak sa spýtala, či sú od doktora P. Uvedomila si, že je to otcov kamarát a spýtala sa čo to má znamenať, tak sa tam asi trochu rozčúlila. Potom išla dovnútra a začala pani primárke I. rozprávať a tá jej povedala, že ju budú musieť pár dní hospitalizovať. Na druhý deň išla na testy, po testoch jej povedali, že je všetko v poriadku, ale že by zoslala ešte na otvorenom oddelení. Nechápala prečo ju nepustili hneď v ten deň, keďže podľa testov bola v poriadku. Tiež   nechápe,   prečo   ju   nechceli   pustiť   s   tými   kamarátkami.   Povedali   jej,   že   ju   pustia iba s otcom, ale s tým má problematický vzťah. Na otázky súdu E. F. uviedla, že priateľa z Talianska   má,   stretávajú   sa,   keď   sem   príde.   To   že   je   vymyslený   začala   rozširovať jej najlepšia kamarátka, podala na ňu žalobu, lebo na Facebooku si vymýšľa nepravdivé veci a šíri ich fotky. Ona sa živý precvičovaním zumby. Predtým ako bola vo V., zarobila aj 1.000,- eur. Teraz už nemá toľko práce, pretože veľa ľudí ku nej prestalo chodiť, takže je to tých 400,- eur mesačne. Prestali chodiť lebo si myslia, že je nejaká chorá, keď bola v Z. Znovu býva v byte svojej kamarátky, deti s ňou nie sú. Lieky neberie žiadne, ani tie, čo jej predpísala MUDr. M.

Právny   zástupca   E.   F.   v   konečnom   návrhu   uviedol,   že   s   poukazom   na vykonané dokazovanie má za to, že v prípade pani E. F. nebola splnená ani jedna zo zákonných podmienok   uvedených   v   zákone   č.   576/2004   a   preto   navrhuje,   aby   súd   vyslovil, že k prevzatiu E. F. do ústavu zdravotníckej starostlivosti nedošlo zo zákonných dôvodov. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka, oboznámil   podnet,   uznesenie   o   začatí   konania,   zápisnicu   z   výsluchu   E.   F.,   zápisnicu z výsluchu MUDr. I., rozhodnutie na č. l.: 11, oznámenie o prepustení pacienta, uznesenie o zastavení konania,   odvolanie proti jednotlivým rozhodnutiam,   psychiatrické vyšetrenie pri prijatí, výpis z anamnézy od MUDr. M., správu o hospitalizácii, vyjadrenie k odvolaniu zo strany matky, reakciu na odvolanie, uznesenie Krajského súdu v Nitre, emailovú správu od MUDr.   N. M.   zo dňa 09. 11. 2011, zhodnotenie stavu pacientky od MUDr. N. M., psychologické   vyšetrenie   od PhDr. J.,   písomné   stanovisko   od   MUDr.   N.   M.   určené   pre Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, potvrdenie o práceneschopnosti E. F., písomné vyjadrenie MUDr. I., psychologický nález od MUDr. L., záznam z pohovoru s rodičmi   zo dňa   05.   04.,   písomný   záznam,   vyjadrenie   MUDr.   I.   zo   dňa   23.   12.   2011, psychiatrické vyšetrenie, informovaný súhlas, psychiatrické vyšetrenie pri prijatí, správu pre   ošetrujúceho   lekára,   podanie   správy   od   MUDr.   M.,   odporúčanie   MUDr.   N.   M., ospravedlnenie a vyjadrenie MUDr. N. M., zápisnicu z pojednávania pred Okresným súdom Topoľčany a zistil tento skutkový stav:

E.   F.,   nar...   bola   v   Psychiatrickej   nemocnici   vo   V.   prijatá   dňa   04.   04.   2011 o 13:18 hod., s podozrením na akútnu psychotickú poruchu. Jej hospitalizácii predchádzala návšteva u ambulantnej psychiatricky MUDr. D. N. M., ktorej menovaná oznámila, že sama dňa 31. 03. 2011 vyhľadala klinického psychológa PhDr. M. J., nakoľko sa psychicky cítila zle. Z písomného vyjadrenia MUDr. D. N. M. vyplýva, že sa telefonicky spojila s PhDr. M. J., ktorá jej poskytla svoj odborný nález, v ktorom sa jednoznačne potvrdila psychóza. Zo záverov   predloženého psychologického vyšetrenia PhDr.   M.   J.   zo dňa 31.   03.   2011 vyplýva,   že   v   aktuálnom   psychologickom   vyšetrení   u menovanej   manifestujú   znaky psychotického   ochorenia.   Na   základe   vzájomnej   konzultácie   dospeli   obe   odborníčky k záveru, že u pacientky je prítomné podozrenie na akútnu psychózu a bolo by potrebné jej pozorovanie   na   psychiatrii,   ktoré   však   pacientka   striktne   odmietala.   Po   dohovore pacientka prisľúbila spoluprácu a súhlasila aspoň s ambulantnou liečbou, v dôsledku čoho jej boli predpísané lieky a ambulantná kontrola. V priebehu nasledujúceho dňa sa podľa vyjadrenia   MUDr.   N.   M.   do   ambulancie   dostavil   pacientkin   otec,   ktorý   uviedol, že po opustení ambulancie bola jeho dcéra agresívna, a preto ju sám odviezol do V. Z. a žiada   doporučenie   k   hospitalizácii.   MUDr.   M.   vo svojom   vyjadrení   poukázala na skutočnosť, že keďže pacientku v predchádzajúci deň dôkladne vyšetrila, pričom zistila výrazné   paranoidné   myslenie,   verbálnu   agresivitu,   masívnu   tenziu   a   na   základe   týchto skutočností považovala hospitalizáciu za opodstatnenú, vydala odporučenie k hospitalizácii. MUDr.   N.   M.   zároveň   poukázala   na skutočnosť,   že   problémy,   ktoré   uvádzali   rodičia pacientky   nemohla   bagatelizovať,   nakoľko   sa   jednalo   o   ohrozenie   zdravia   a   života viacerých ľudí,   pričom ich ignoráciou   by hrozilo nebezpečenstvo z premeškania.   V deň prijatia   boli u E.   F.   v Psychiatrickej   nemocnici vo V.   Z.   vykonané bežné   psychiatrické vyšetrenia pri prijatí, na základe ktorých primárka oddelenia MUDr. I. nemohla vylúčiť akútnu   psychotickú   poruchu,   a   bolo   preto   potrebné   vykonať   následné   vyšetrenia   na jej potvrdenie alebo vylúčenie. MUDr. I. vo svojom vyjadrení poukázala na skutočnosť, že každé psychiatrické zariadenie musí bezodkladne prijať pacienta s podozrením na akútnu psychotickú   poruchu,   pričom   je   nepodstatné,   kto   pacienta   privedie,   alebo   či   ho   niekto odporučí. Ak prijímajúci lekár nemôže diagnózu pri prijatí vylúčiť, musí pacienta prijať a s cieľom potvrdenia alebo vylúčenia diagnózy kompletne psychiatricky a psychologicky vyšetriť. MUDr. I. ďalej argumentovala, že keby nebola pacientka s podozrením na takúto diagnózu hospitalizovaná, mohlo by prísť k rozvoju akútnej psychotickej poruchy, pričom agresivita   E.   F.   voči   matke   by   sa   mohla   rozvinúť   aj   na   ďalšie   osoby.   V   priebehu nasledujúceho   dňa   bola   E.   F.   v   psychiatrickej   nemocnici   vyšetrená   psychiatrom a v psychologickom   laboratóriu.   Závery   psychologického   vyšetrenia,   ktoré   vykonala Mgr. M. L. nepotvrdili psychotickú kvalitu stavu. Na základe predmetného psychologického vyšetrenia a vlastných vyšetrení dospela primárka k záveru, že E. F. je osobnostne nezrelá s výraznými rysmi závislej poruchy osobnosti, manipulovaná dvomi osobami, ktoré s ňou nie sú   v   príbuzenskom   vzťahu.   Keďže   podozrenie   pre   akútnu   psychotickú   poruchu sa nepotvrdilo, bola E. F. dňa 07. 04. 2011 z Psychiatrickej nemocnice vo V. Z. prepustená. Zo záverov písomného záznamu o vykonanom dohľade Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou   vyplýva,   že   u E.   F.   boli   pri   vyšetrení   v ambulancii   MUDr.   N.   M.   ako aj v Psychiatrickej   nemocnici   V.   Z.   skutočne   prítomné   také   symptómy,   ktoré   svedčili pre psychotické   ochorenie   pacientky.   Poruchy   správania   ako   aj   podozrenie   na   akútnu psychotickú   poruchu   diagnostikovali   v priebehu   niekoľkých   dní   tri   na   sebe   nezávislé odborníčky (PhDr. J., MUDr. M., MUDr. I.), pričom podozrenie na psychotickú poruchu je dôvodom   na   nedobrovoľnú   hospitalizáciu   pacienta.   Pacienti   s   takýmto   ochorením   si často v plnej miere neuvedomujú svoj stav, majú voči nemu nekritický postoj, stratia kontakt s realitou   a   ich   hospitalizácia   je   spôsobom   ich   ochrany   aj   pred   vlastným   extrémnym správaním.   Ambulantným   vyšetrením   nie   je   možné   sledovať   zdravotný   stav   pacienta a nie je ho   tak   možné   pred   vlastným   nebezpečným   správaním   chrániť,   preto   bol   návrh na hospitalizáciu E. F. a medicínsky postup riešenia podľa vyjadrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou správny.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 6 ods. 4, vety prvej Zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov, informovaný súhlas je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa tohto zákona.

Podľa § 6 ods.   9 písm.   d) Zákona č.   576/2004 Z.   z. o zdravotnej starostlivosti, službách   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov, informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade, ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti,   ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi   duševnej   poruchy   ohrozuje   seba   alebo   svoje   okolie,   alebo   ak   hrozí   vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Podľa § 191a ods. 1 O. s. p., ústav vykonávajúci zdravotnícku starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je   povinný   oznámiť   do   24   hodín   súdu,   v   ktorého   obvode   ústav   je,   prevzatie   každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho písomného súhlasu (ďalej len „chorý“).

Podľa § 191b ods. 1 O. s. p., o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie podľa § 191a, začne súd, v ktorého obvode je ústav, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.

Podľa § 191b ods. 2 O. s. p., ak ten, koho ústav prevzal, nemá iného zástupcu, ustanoví mu súd pre toto konanie opatrovníka.

Podľa   §   191b   ods.   3   O.   s.   p.,   súd   vykoná   dôkazy   potrebné   na   posúdenie, či k prevzatiu   (§   191a   ods.   1   a   2)   došlo   zo   zákonných   dôvodov,   vyslúchne   chorého a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.

Podľa § 191b ods. 4 O. s. p., do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a,   súd   uznesením   rozhodne,   či   k   prevzatiu   došlo   zo   zákonných   dôvodov   (§   191a ods. 1).

Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie má za to, že v čase hospitalizácie E. F. v Psychiatrickej nemocnici vo V. Z. boli splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 9 písm. d) Zák. č. 576/2004 Z. z. a jej súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti sa nevyžadoval. U menovanej   boli   v   čase   jej   prijatia   prítomné   také   symptómy   (agresivita,   paranoidita, masívna   tenzia,   neusmerniteľnosť),   ktoré   odôvodňovali   podozrenie   z   akútneho psychotického   ochorenia,   ktoré   podozrenie   je   dôvodom   na   nedobrovoľnú   hospitalizáciu pacienta.   Poruchy   správania   a   podozrenie   na   akútnu   psychózu   diagnostikovali   u E.   F. v priebehu niekoľkých dní tak psychologička, PhDr. M. J., ako aj psychiatricky MUDr. D. N.   M.   a   MUDr.   A.   I..   V prípade   prepustenia   E.   F.   pri   súčasnej   existencii   podozrenia na psychotickú   poruchu   hrozilo   vážne   zhoršenie   jej   zdravotného   stavu   a   bola   súčasne prítomná aj hrozba, že pod vplyvom ochorenia sa agresivita, ktorú prejavovala menovaná voči svojej matke, rozvinie aj na ďalšie osoby. Hoci sa u menovanej na základe následných vyšetrení psychotická porucha nepotvrdila, túto diagnózu bez vykonania ďalších vyšetrení nebolo   možné   v   čase   jej   prijatia   vylúčiť.   Správnosť   medicínskeho   postupu   riešenia psychického   stavu   E.   F.   ako   aj   správnosť   návrhu   na   jej   hospitalizáciu   pre   dôvodné podozrenie   na psychotickú   poruchu,   vyslovil   aj   Úrad   pre   dohľad   nad   zdravotnou starostlivosťou.   Súd má   preto   na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   za   preukázané, že k prevzatiu   E.   F.   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   dňa   04.   04.   2011   došlo zo zákonných dôvodov.»

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie,   v   ktorom   okrem iného   uviedla: «Skutočnosť,   že   som   sa   v   roku   2011   začala   cítiť   po   psychickej   stránke diskomfortne,   hodnotím   ako   úplne   prirodzený   a   ničím   neobvyklý   jav,   pretože   rovnaká reakcia sa dá očakávať u každého citlivého človeka, ktorému nie je jedno, že sa mu rúcajú vzťahy a stráca životné istoty. Z tohto dôvodu som navštívila ambulantnú psychiatrickú MUDr. M. v T., ktorá ma dňa 4. 4. 2011 o 10:41 hod. osobne vyšetrila a uviedla, že by bolo dobré, keby som začala brať nejaké lieky, ktoré by stabilizovali, resp. zlepšili môj stav. Do lekárskej   správy,   ktorá   je   v   spise,   jasne   napísala,   že   sa   budem   liečiť   ambulantnou formou a predpísala mi lieky. Nepadla žiadna oficiálna ani neoficiálna zmienka o nutnosti hospitalizácie.   Ja   namietam,   že   MUDr.   M.   má   takú   istú   atestáciu   ako   primárka Psychiatrickej nemocnice V. Z., pričom MUDr. M. jasne napísala do oficiálnej správy, že mám prísť na kontrolu o 3 dni a nie že mám ísť ležať na lôžkové oddelenie...

Moja matka, ktorej som sa v tom čase ešte pokúsila dôverovať, ma dňa 4. 4. 2011 pod   zámienkou   nejakých   testov,   presvedčila,   aby   som   s   ňou   išla   do   V.   Z.,   že potom mi už dajú s otcom pokoj. Matka sa bojí šoférovať na dlhšie vzdialenosti a preto som do N., resp.   V.   Z.   riadila   auto   ja.   Neviem   si   predstaviť,   či   by   človek   s akútnou   psychotickou poruchou, ohrozujúci seba alebo okolie, akého ma teraz vykresľujú, dokázal odšoférovať z T. do N. a neverím tomu, že by si v takomto stave moja matka sadla ku mne do auta... Vo   V.   Z.   nás   primárka   MUDr.   I.   privítala   so   slovami,   či   sme   tí od MUDr.   P. Pripomínam, že MUDr. P. je pľúcny lekár a nie psychiater a okrem toho je dobrý známy môjho otca. Vtedy som pochopila, čo sa deje a že za týmto všetkým je najmä môj otec. Keď mi primárka oznámila, že tam budem musieť ostať, zobrala som si zo stola doklady a zdvihla som sa zo stoličky, že odchádzam. Vtedy ku mne priskočil ošetrovateľ, vykrútil mi ruku a odniesli ma na uzavreté oddelenie. Pokiaľ primárka pred súdom tvrdila, že som bola agresívna a verbálne som útočila, tak jednoznačne namietam, že to bola prirodzená reakcia na šokujúcu správu, že ma idú niekam zavrieť proti vôli. Pýtam sa, ktorý človek by reagoval inak a ktorý človek by sa nechal bez emočnej reakcie hospitalizovať?... V správe MUDr. M. zo dňa 5. 4. 2011 v čase 8:55 hod., ktorá je v spise, sa jasne uvádza,   ako   sa   jej   môj   otec   priznal,   že   hospitalizáciu   vybavil   on.   MUDr.   M.   vydala predpísané odporúčanie na hospitalizáciu až nasledujúci deň (5. 4. 2011), teda až po tom, ako som bola obmedzená na osobnej slobode (4. 4. 2011). Namietam vady v časových súvislostiach a chronológii vývoja skúmanej zdravotnej dokumentácie, pretože žiadny zákon nepozná   dodatočné   lekárske   odporúčanie   na   hospitalizáciu,   s   cieľom   konvalidovať nezákonný stav, keď je pacient už fakticky hospitalizovaný proti svojej vôli. Okrem toho kladiem do pozornosti súdu, že žiadny zákon nepozná prijatie pacienta na psychiatrické oddelenie na základe telefonátu lekára, ktorý nemá príslušnú atestáciu a je odborník v úplne inej oblasti. Zdravotná dokumentácia, ktorú poskytli súdu z V. Z., jasne hovorí, že som bola prijatá na podklade telefonátu MUDr. P., ktorý ma nevidel a teda vôbec nemohol ani len potenciálne zhodnotiť môj zdravotný stav...

Právna úprava na úseku posudzovania zákonnosti dôvodov nútenej hospitalizácie proti vôli pacienta, je obsiahnutá v zákone č. 576/2004 Z. z., konkrétne:

v § 9 ods. 1: Ústavná starostlivosť sa poskytuje na základe:

a) odporúčania ošetrujúceho lekára, ak zdravotný stav osoby vyžaduje nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín, alebo

b) rozhodnutia súdu alebo

c) žiadosti osoby aj bez odporúčania ošetrujúceho lekára, ak si zmena zdravotného stavu osoby vyžaduje nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti dlhšie ako 24 hodín. v § 6 ods. 9: Informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade:

a) neodkladnej   starostlivosti,   ak   nemožno   včas   získať   informovaný   súhlas, ale ho možno predpokladať,

b) ochranného liečenia uloženého súdom podľa osobitného predpisu,...

c) ústavnej   starostlivosti,   ak   ide   o   osobu,   ktorá   šíri   prenosnú   chorobu,   ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie, alebo

d) ambulantnej   starostlivosti   alebo   ústavnej   starostlivosti,   ak   ide   o   osobu,   ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu...

Som toho názoru, že nebol naplnený žiadny zo zákonných predpokladov..., pretože na moje   nútené   umiestnenie   do   Psychiatrickej   nemocnice   V.   Z.   dňa   4.   4.   2011   v čase 13:18 hod.   neexistovalo   odporúčanie   ošetrujúceho   lekára,   nebolo   vydané   súdne rozhodnutie a môj stav sa v priebehu 2 h a 37 min (t. j. medzi 10:41 hod., kedy som navštívila MUDr. M. a 13:18 hod.) nemohol zhoršil (ani nezhoršil) do takej miery, ktorá by vyžadovala   nútenú   hospitalizáciu.   Zo   zdravotnej   dokumentácie   vyplýva,   že   miesto   pri podpise informovaného súhlasu, kam som sa mala podpísať, je prázdne. Nebolo mi uložené žiadne ochranné liečenie súdom, nebolo pred súdom preukázané, že by som bola šírila nejakú   prenosnú   chorobu   a   neohrozovala   som   seba   ani   svoje   okolie.   Odvolávam sa na výpoveď MUDr. I., ktorá rozhodla o mojej nútenej hospitalizácii, avšak ktorá pred súdom dňa 20. 12. 2011 jasne uviedla, že „je možné aj z ambulancie odoslať pacienta proti jeho vôli v prípade, ak je agresívny a ohrozuje seba i okolie... toto nebol prípad pani E.“... Súd   na   škodu   dôkladného   zistenia   skutkového   stavu   neakceptoval   moje   návrhy na výsluch svedkov MUDr. M. (ambulantnú psychiatrickú), MUDr. P. (pľúcneho lekára), PhDr. J. (psychologičku), MUDr. M. (ošetrujúceho lekára E. F. vo V. Z.) a P. F. (otca E. F.). U M. M. súd akceptoval iba písomné prehlásenie, čo je v rozpore so zásadou priamosti civilného   konania,   pretože   písomné   prehlásenie   nemôže   nahrádzať   svedeckú   výpoveď, ktorej sa musí podrobiť každý občan (§ 126 ods. 1 prvá veta OSP). Títo svedkovia by podľa môjho názoru prispeli k dôkladnému objasneniu skutkového stavu. S ohľadom na nesporový charakter súdenej veci (§ 120 ods. 2 OSP) žiadam, aby toto dokazovanie ex offo doplnil odvolací súd.»

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením,   v   ktorom uvádza: «Podľa § 191a ods. 1 OPS, ústav vykonávajúci zdravotnícku starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, je   povinný   oznámiť   do   24   hodín   súdu,   v ktorého   obvode   ústav   je,   prevzatie   každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho písomného súhlasu (ďalej len „chorý“).

Podľa § 191b ods. 1 OSP, o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie podľa   §   191a,   začne   súd,   v ktorého   obvode   je   ústav,   konanie   o vyslovenie   prípustnosti prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.

Podľa § 191b ods. 3 OSP, súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§ 191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.

Podľa § 191b ods. 4 OSP, do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a,   súd   uznesením   rozhodne,   či   k   prevzatiu   došlo   zo   zákonných   dôvodov   (§   191a ods. 1).

Podľa § 191c ods. 3 OSP, ústav môže umiestneného prepustiť, aj keď súd vyslovil, že k prevzatiu došlo v súlade so zákonnými dôvodmi.

Zákon   č.   576/2004   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   upravuje   práva   a   povinnosti   fyzických   osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ošetrujúci   zdravotnícky   personál   je   povinný   informovať   o účele,   povahe,   následkoch a rizikách   poskytnutia   zdravotnej   starostlivosti,   o   možnostiach   voľby   navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Tento informovaný súhlas   sa   však   v   zmysle   §   6   ods.   9   písm.   d)   nevyžaduje   v   prípade   ambulantnej   alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej   poruchy   ohrozuje   seba   alebo   svoje   okolie,   alebo   ak   hrozí   zhoršenie   jej zdravotného stavu.

Vzájomný   vzťah   úpravy   detenčného   konania   v   Občianskom   súdnom   konaní a vymedzenie povinnosti ústavu v zákone o zdravotnej starostlivosti zabezpečuje kontrolu legálnosti   postupu   ústavu   v   prípade,   keď   ide   o   prevzatie   do   ústavnej   starostlivosti bez súhlasu   umiestňovaného,   alebo   ak   ide   síce   o   prevzatie   s   jeho   súhlasom,   avšak dodatočne   bol   obmedzený   vo   voľnom   pohybe   alebo   v   styku   s   vonkajším   svetom. Pri rozhodovaní súd musí vziať do úvahy i zákonnú úpravu prevzatia do ústavu upravenú v zákone o zdravotnej starostlivosti.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne   správne.   Dôvody   ktoré   vedú   k   takémuto   záveru   spočívajú   nielen   v správnosti rozhodnutia samotného, ale po posúdení či súd, ktorý konal v prvom stupni, vykonal rozsah takého dokazovania, ktoré opodstatňuje rozhodnúť tak ako bolo rozhodnuté uplatnením vyšetrovacej   zásady,   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňové   rozhodnutie je zákonné, a teda že existoval dôvod na nedobrovoľné prevzatie osoby do zdravotníckeho zariadenia,   pritom   má   tiež   za   to,   že   prvostupňový   súd   vykonal,   najmä   po   vrátení   veci odvolacím súdom pomerne rozsiahle dokazovanie, resp. zisťovanie, ktoré viedlo k správnym skutkovým a právnym záverom napadnutého, rozhodnutia.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že článok 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky určuje, že prípady, kedy možno, prevziať osobu do ústavnej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu, ustanovuje zákon. Aby nedochádzalo k zneužitiu ústavnej starostlivosti   tým,   že   by   niekto   bol   v   rozpore   so   zákonom   bez   jeho   súhlasu   prijímaný do takéhoto ústavu, v ňom zadržiavaný a ponechávaný, upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 191a až § 191 g osobitné konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo   držania   v   ústave   zdravotníckej   starostlivosti   súdom   (tzv.   detenčné   konanie). Ako už vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 28. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 228/2007, od ktorého právnych záverov nie je dôvod odstupovať ani v súdenej   veci,   rozlišujú   sa   dve   štádiá   detenčného   konania   –   jednak   posudzovanie prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti, jednak posudzovanie držania osoby v ústave už umiestnenej.

Podľa § 191a ods. 1 OSP ústav je povinný oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode   ústav   je,   prevzatie   každého,   kto   v   ňom   bol   umiestnený   bez   svojho   písomného súhlasu.   O   každom   takto   umiestnenom   začne   súd   konanie   (§   81   ods.   1   a   3   OSP) o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, v ktorom ustanoví prevzatému opatrovníka, ak umiestnený nemá iného zástupcu (§ 191b ods. 1 a 2 OSP). Súd v tomto konaní vykoná dôkazy   potrebné   na   posúdenie,   či   k   prevzatiu   došlo   zo   zákonných   dôvodov,   vyslúchne umiestneného a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať (§ 191b ods. 3 OSP). V zmysle § 191b ods. 4 OSP do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a OSP súd uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov.   Uznesenie   podľa   §   191b   ods.   4   OSP   sa   doručí   umiestnenému,   ibaže   podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára nie je schopný chápať obsah takého rozhodnutia, ďalej jeho zástupcovi (opatrovníkovi) a ústavu. Umiestnenému a ústavu sa uznesenie doručí do 24 hodín od rozhodnutia, najneskôr však v lehote piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a OSP. Ak sa rozhodnutie umiestnenému nedoručuje, musí byť v ustanovenej lehote doručené jeho zástupcovi (opatrovníkovi).

V   prvom   štádiu   detenčného   konania   nemožno   od   súdu   spravidla   požadovať vykonanie   aj   iných   dôkazov,   než   sú   výslovne   uvedené   v   §   191b   ods.   3   OSP   (výsluch umiestnenej   osoby   a   ošetrujúceho   lekára).   Je   však   vždy   nevyhnutné,   aby   si   súd   sám na základe priameho kontaktu s umiestnenou osobou vytvoril úsudok nielen o možnostiach jej výsluchu, ktorý je jednou z procesných záruk určených na ochranu jej základného práva na osobnú slobodu, ale tiež o schopnosti umiestnenej osoby chápať obsah uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia do ústavu. Táto schopnosť je totiž významná z hľadiska vyriešenia otázky, či súd je alebo nie je povinný doručiť predmetné uznesenie, umiestnenej osobe. So zreteľom na potrebu ochrany, práv osoby umiestnenej do ústavu zákon ukladá súdu, aby uznesenie, ktorým rozhodol, že k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov, doručil nielen zástupcovi (opatrovníkovi) a ústavu, ale zároveň aj priamo umiestnenému (i keď mu bol prípadne ustanovený opatrovník).

V predmetnej veci súd prvého stupňa vykonal výsluch umiestnenej, a na základe vyjadrenia   lekára,   ktoré   sa   považuje   za   dôkaz,   ako   aj   na   základe   osobného   kontaktu s umiestnenou   rozhodol,   nielen   o   zákonností   prevzatia   odvolateľky   do   ústavu, ale aj o doručení súdneho rozhodnutia umiestnenej. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní umiestnenej   podľa   §   219   ods.   1   OSP   potvrdil   zákonné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa, pretože aj podľa jeho názoru k prevzatiu odvolateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov, a teda oprávnene.

Podľa § 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti sa predpokladá, že   nevyžaduje   sa   súhlas   dotknutej   osoby   v   prípade,   ak   ide   o   osobu,   ktorá   v   dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo ak hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu.   V   tomto prípade boli podľa   názoru odvolacieho   súdu   splnené   tieto   podmienky,   pretože   najmä   z   doplneného   dokazovania vyplýva, že osoba ktorá bola prevzatá do ústavu, t. j. E. F., mala príznaky duševnej poruchy, aj keď sa neskôr ukázalo, že tieto nemajú taký charakter, pre ktorý by bolo opodstatnené túto osobu ďalej v zdravotníckom zariadení držať. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že u osoby, ktorá bola prevzatá, boli v čase jej prijatia prítomné také symptómy, ktoré umožnili   bez   pochybností   urobiť   záver   o   tom,   že   je   namieste   považovať   jej   prevzatie za zákonné a opodstatnené. Uvedený záver súd správne opieral o vyjadrenia „primárnu“ diagnostiku   MUDr.   I.   V   čase   prevzatia   teda   existoval   minimálne   dôvod,   ktorý spočíva v existencii príznakov duševnej poruchy a z diagnostiky odborníkov podieľajúcich sa na jej prevzatí a odporučení odôvodnili záver, že ak by k takémuto prevzatiu neprišlo, hrozilo by vážne   zhoršenie   zdravotného   stavu,   čo   v   konečnom   dôsledku   bolo   aj   konštatované vo vyjadreniach   MUDr.   I.   a   MUDr.   M.   V   tomto   prípade   hrozilo   vážne   zhoršenie zdravotného stavu a bola súčasne prítomná hrozba, že pod vplyvom ochorenia sa agresivita rozvinie   na   ďalšie   osoby.   Ťažko   si   možno   predstaviť   situáciu,   kedy,   by   „koncové“ zdravotnícke   zariadenie   v   prípade,   ak   má   podozrenie   z existencie   príznakov   duševnej poruchy osobu neprijalo, resp. neprevzalo proti jej vôli, a teda nedobrovoľne v prípade, že by nedostali odporúčania žiadneho lekára. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.»

III.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutého uznesenia krajského súdu, obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 Pu 8/2011 a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda   garantom   ústavnosti   a   súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom a ani ochrancom   zákonnosti.   Súdna   moc   je   v   Slovenskej   republike   rozdelená   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely,   kde   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

K porušeniu základných a iných práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd nevykonal dôkaz – výsluch svedka MUDr. M.

Podľa   §   191a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ústav vykonávajúci zdravotnú starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované osoby z dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise,   je   povinný   oznámiť   do   24   hodín   súdu, v ktorého obvode ústav je, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho súhlasu (ďalej len „chorý“).

Podľa § 191b ods. 1 OSP o každom, o ktorom je ústav povinný urobiť oznámenie podľa § 191a, začne súd, v ktorého obvode je ústav, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu, ibaže prevzatie a držanie nariadil súd v inom konaní.

Podľa § 191b ods. 3 OSP súd vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu (§191a ods. 1 a 2) došlo zo zákonných dôvodov, vyslúchne chorého a ošetrujúceho lekára. Pojednávanie spravidla nie je potrebné nariaďovať.

Podľa § 191b ods. 4 OSP do piatich dní odo dňa, keď došlo k obmedzeniu podľa § 191a, súd uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   častým   predmetom   posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú   (García   Ruiz   c.   Španielsku   z   21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c. Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež viazaný.

Dokazovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov   je   právom   a   zároveň   procesnou   povinnosťou   účastníkov   konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania   sledujúc   tak   rýchly   a   hospodárny   priebeh   konania   a   súčasne   zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 120 ods. 2 OSP vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako   aj v   konaniach   o povolenie uzavrieť manželstvo,   o   určenie   a zapretie   rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach   obchodných   spoločností   a   družstiev   (§   200e)   súd   je   povinný   vykonať   ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

Sťažovateľka na pojednávaniach, ktoré sa konali 20. novembra 2011 a 17. mája 2012 prostredníctvom právneho zástupcu navrhla ako dôkaz okrem iného aj výsluch svedkyne MUDr. M. Okresný súd vo svojom v rozsudku vo vzťahu k nevykonaniu tohto dôkazu uviedol: „Na pojednávanie sa nedostavila MUDr... M., ktorá svoju neúčasť pre pracovnú zaneprázdnenosť opakovane riadne ospravedlnila a vo veci podala písomné vyjadrenie. Preto súd pojednával v predmetnej veci podľa § 101 ods. 2 O. s. p. v jej neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.“

Občianske   súdne   konanie   je   ovládané   zásadou   priamosti   a   ústnosti   a   nesporové konanie,   ktorým   je   aj   vec   sťažovateľky,   aj   vyšetrovacou   zásadou.   Z   uvedených   zásad vyplýva,   že   súd   ma   rozhodovať   o   veci   samej   na   základe   bezprostredne   získaných poznatkov, má sa opierať o dôkazy, ktoré boli pre ním vykonané, pri rozhodovaní o veci vychádza z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní, a vykonať aj dôkazy, ktoré účastník konania nenavrhol.

Ustanovenie   §   101   ods.   2   OSP,   ktorým   okresný   súd   odôvodnil   nevypočutie MUDr. M., možno aplikovať iba v prípade neúčasti na pojednávaní účastníka konania, nie však svedka, ktorým mala byť MUDr. M.

Podľa § 126 ods. 1 OSP každá fyzická osoba je povinná ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok.

Opakované   ospravedlňovanie   neúčasti   na   pojednávaní   MUDr.   M.   pracovnou zaneprázdnenosťou je v rozpore s týmto ustanovením Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na uvedené nemožno považovať dôvody, pre ktoré okresný súd výsluch MUDr. M. nevykonal, za súladné s právom sťažovateľky na spravodlivý proces.

Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   namietala   nevypočutie MUDr. M. ako svedka a opätovne s poukazom na vyšetrovaciu zásadu, ktorou je konanie o vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v   ústave   zdravotníckej   starostlivosti ovládané, navrhla jej výsluch, pričom uviedla aj dôvody, ktoré ju k takémuto návrhu viedli. Napriek   takémuto   návrhu   a   v   rozpore   s   vyšetrovacou   zásadou,   z   obsahu   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľky, resp. návrhom na vykonanie dôkazu vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, že svoje   uznesenie   odôvodnil   okrem   iného   aj   vyjadrením   MUDr. M.   Po   dôkladnom preštudovaní spisu   okresného súdu   sp.   zn. 24 Pu 8/2011 ústavný súd dospel   k záveru, že v okolnostiach   prípadu   išlo   o   návrh   na   vykonanie   dôkazu,   ktorý   je   nevyhnutný na rozhodnutie o tom, či k prevzatiu sťažovateľky do Psychiatrickej nemocnice V. Z. došlo zo zákonných dôvodov.

Nemožno súhlasiť s názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení jeho uznesenia a v podstate zhodným názorom predsedníčky krajského súdu vo vyjadrení ku sťažnosti, z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní, či ku prevzatiu chorého podľa § 191b ods. 1 OSP došlo   zo   zákonných   dôvodov,   postačuje   vypočuť   chorého   a   jeho   ošetrujúceho   lekára. Takýto názor by bolo možné podľa ústavného súdu akceptovať iba vtedy, ak by z týchto dvoch   dôkazov,   ktorými   je   rozhodnutie   súdu   o   tom,   že   ku   prevzatiu   do   ústavu došlo zo zákonných dôvodov, odôvodnené, bez akýchkoľvek pochybností vyplýval záver, že ku prevzatiu do ústavu došlo zo zákonných dôvodov. Vo veci sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

Tento záver ústavného súdu je založený na vážnych rozporoch v listinných dôkazoch týkajúcich   sa   vyjadrení   MUDr.   M.,   na   ktoré   poukazuje   sťažovateľka,   a   tiež   výpovedi MUDr.   I.   o   tom,   že   v   čase   vyšetrenia   sťažovateľky   MUDr.   M.   nebol   dôvod na hospitalizáciu napriek stanovenej diagnóze – akútna psychóza, ktorá je podľa tvrdenia MUDr.   I.   vždy   dôvodom   na   nedobrovoľnú   hospitalizáciu.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje na výpoveď MUDr. I. z 5. apríla 2011, keď uvádza, že sťažovateľka bola privezená matkou na základe odporúčania MUDr. M. napriek tomu, že zo správy MUDr. M. zo 4. apríla 2011 potreba hospitalizácie a ani odporúčanie na hospitalizáciu nevyplývajú. Taktiež z výpovede MUDr.   I.   z   20.   decembra   2011   vyplýva,   že žiadala   doporučenie   na   hospitalizáciu sťažovateľky, čo pokladá ústavný súd minimálne za zvláštne, keď sťažovateľka sa v tom čase už nachádzala v zdravotníckom zariadení bez svojho súhlasu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   zodpovedať   otázku, či u sťažovateľky boli dané dôvody na jej prevzatie do ústavu zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu, nebolo možné v okolnostiach veci sťažovateľky iba na základe vyjadrenia MUDr. I. Pri jej riešení mal okresný súd, resp. krajský súd vychádzať nielen z „primárnej diagnostiky“ MUDr. I., ako to konštatuje krajský súd, ale tiež v súvislosti s vykonaním iných   dôkazov.   Uvedené   platí   o   to   viac,   ak   sťažovateľka,   resp. jej právny   zástupca vykonanie   relevantného   dôkazu   výslovne   požadovali.   Prevzatie   chorého   do   ústavu zdravotníckej   starostlivosti   bez   jeho   súhlasu   je   vážnym   zásahom   do základného   práva na osobnú   slobodu   zaručeného   čl.   17   ods.   1   ústavy.   Preto   nemôže   byť ponechané   iba na ústave zdravotníckej starostlivosti, ako jeho zamestnanci vyhodnotia splnenie podmienok na umiestnenie osoby do ústavu bez jej súhlasu a je tu vytvorená zákonná poistka v podobe tzv. „detenčného konania“, ktoré je upravené v § 191a nasl. OSP. Pokiaľ sa okresný súd a krajský   súd   uspokojili   iba   s vyjadrením   MUDr.   I.,   na ktorom   je   v podstate   uznesenie okresného súdu aj krajského súdu založené, napriek skutočnostiam, ktoré sa v okolnostiach sťažovateľkinej veci vyskytli a ktoré minimálne spochybňujú dôvodnosť jej umiestnenia v ústave   bez   súhlasu,   potom   súdny   prieskum   stratil   zmysel   a celé   konanie   bolo   iba formálnym   procesom,   ktorý   neslúžil   na   ochranu   práv   sťažovateľky.   Ak   by   sa   súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého, bez toho,   aby   prihliadli   na   špecifiká   konkrétneho   prípadu,   takýto   postup   súdov   by   mohol dokonca   viesť   ku   zneužívaniu   inštitútu   prevzatia   a umiestnenia   chorého   do   ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť.

Navyše   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   krajský   súd   si   potrebu   vykonania iných dôkazov   ako   výsluchu   sťažovateľky   a   ošetrujúceho   lekára   na   účely   rozhodnutia o tom,   či   k   prevzatiu   sťažovateľky   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   došlo zo zákonných dôvodov, uvedomoval, keď uznesením č. k. 6 CoP 28/2011-54 z 21. júla 2011 zrušil   uznesenie okresného súdu   č.   k.   24 Pu   8/2011-11 zo 6. apríla 2011 (odôvodnené iba výsluchom ošetrujúceho lekára a sťažovateľky) ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,   založené   na   nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave   a   predčasné   a   prikázal vo veci vykonať ďalšie dôkazy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľky   zobral   do   úvahy, že táto namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

V posudzovanej veci okresný súd nedostatočne odôvodnil nevykonanie dôkazu – výsluchu svedkyne MUDr. M., a tento nedostatok neodstránil ani krajský súd v odvolacom konaní.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby sa v okolnostiach danej   veci   vysporiadal   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s   návrhom   sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne MUDr. M. Pokiaľ teda   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   vyslovil, že ku prevzatiu   sťažovateľky   do   ústavu   zdravotníckej   starostlivosti   došlo   zo   zákonných dôvodov,   bez   toho,   aby   vykonal   výsluch,   ktorý   bol   vo   veci   sťažovateľky   podstatný, a nevykonanie navrhovaného dôkazu ani relevantne neodôvodnil, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru).   V   dôsledku   tohto porušenia   porušil   tiež sťažovateľkou označené právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy.

Ústavný súd na záver konštatuje, že v ďalšom bude potrebné vypočuť svedkyňu MUDr. M. a vysporiadať sa s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2011 a odstrániť rozpory vo vykonaných dôkazoch, na ktoré   ústavný   súd   už   poukazuje.   Ak   rozpory   vo   vykonaných   dôkazoch   nebudú bez akýchkoľvek pochybností odstránené, nie je možné rozhodnúť o tom, že k prevzatiu sťažovateľky do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred ústavným súdom.   Úhradu   priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   po   127,17   €   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a vypracovanie sťažnosti podanej ústavnému súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 po 130,16 € a režijný paušál 2 x 7,63 € a 1 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 407,57 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH, ústavný súd sumu 407,57 € zvýšil o 20 % DPH. Spolu tak ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 489,08 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013