znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   D.,   s.   r.   o.,   B.,   na   základe   substitučného   splnomocnenia   Advokátskou kanceláriou T. K., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 325/2009 z 27. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 faxom a následne 5. apríla 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 325/2009 z 27. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2011“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   19.   februára   2004   I.   L.   (ďalej   len „navrhovateľ“)   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu o ochranu   osobnosti,   ktorou   sa   domáhal,   aby   súd   zaviazal   sťažovateľa   ospravedlniť sa za údaje uvedené v článku v denníku S. s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa   B.“   uverejnenom   30.   januára   2004,   ako   i   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   sume 33 193,92 € (1 000 000 Sk). V obsahu predmetného článku bolo uvedené:

„B.–   Bývalí   vedúci   pracovnici   S.   sú   v   kauze   triptych   Klaňanie   sa   troch   kráľov obvinení zo zneužitia právomocí verejného činiteľa. V roku 1995 mal L. schváliť vybratie 200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov S. Za ne potom príslušník S. pod cudzím menom   švajčiarskeho   občana   kúpil   triptych   od   Biskupského   úradu   v B.   Hneď   po   tejto fingovanej kúpe polícia zaistila jej sprostredkovateľa. Po čase však bolo konanie proti nemu zastavené, lebo sa nepreukázalo spáchanie trestného činu. Obraz totiž nebol zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok. Domová prehliadka bola vykonaná aj v biskupskom úrade. Prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa B.

S. sa mal na prípade podieľať tým, že vyúčtoval 200 tisíc dolárov bez uvedenia dôvodu a podriadenému prikázal, aby ich zúčtoval na iný spis, ktorý s týmto prípadom nesúvisel. Obraz bol biskupskému úradu vrátený 17. novembra 2000. Vláda sa zároveň za skutky štátnych orgánov ospravedlnila.“

Predmetný   článok   bol   zverejnený   ako   doplnok   k   spravodajstvu   o   pojednávaní v trestnej veci, v ktorej bol navrhovateľ obžalovaný z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. V článku sa rekapitulovali už skôr známe a často diskutované informácie o kauze „T.– Klaňanie sa troch kráľov“ (ďalej len «kauza „T.“»), ktorá bola predmetom širokej verejnej diskusie prebiehajúcej po relatívne dlhú dobu, k veci sa vyjadrovali bežne politici, právnici, ako aj štátne orgány, ktoré zaujali jasné stanoviská.

Okresný   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   239/2004 z 8. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 8. júna 2009“) tak, že zaviazal sťažovateľa v denníku S. na prvej   strane uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie navrhovateľovi, druhým výrokom mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu   33 193,92   €   a   tretím   výrokom   vyslovil,   že   o   náhrade   trov   konania   rozhodne   až po právoplatnosti rozsudku.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol   rozsudok   okresného   súdu   z   8.   júna   2009 rozsudkom   krajského   súdu   z   27.   októbra   2011   v   časti   prvého   výroku   (zverejnenie ospravedlnenia)   potvrdený,   v   časti   týkajúcej   sa   druhého   výroku   (nemajetkovej   ujmy) zrušený a vrátený na ďalšie konanie.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   právoplatnému   prvému   výroku   rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci svoje rozhodnutie (prvý výrok rozsudku krajského súdu z 27. októbra 2011) nedostatočne odôvodnili. Ich postupom   bola sťažovateľovi   odňatá   možnosť   konať pred súdom,   a to   preto,   že „súdy svojim   postupom   porušili   zásady   spravodlivého   procesu   keďže   Súdy   sa   v   odôvodnení rozsudkov   dostatočne   nevysporiadali   s   argumentáciou   sťažovateľa   a   z   odôvodnenia rozsudkov (prvostupňového rozsudku aj Rozsudku) nie je zrejmé odôvodnenie právneho názoru súdov. Súd vady konania prvostupňového súdu neodstránil a prvostupňový rozsudok v časti Výroku I. potvrdil“.

S   ohľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   rozsudok   krajského   súdu z 27. októbra   2011   je   nespravodlivý,   jeho   odôvodnenie   je   nedostatočné,   zmätočné, a to predovšetkým preto, že právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   z   odôvodnenia   rozsudku z 27. októbra 2011 nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru, že predmetný článok, resp. namietané údaje sa dotýkajú navrhovateľa. Aktívnu legitimáciu navrhovateľa krajský súd v rozsudku z 27. októbra 2011 odôvodňuje „z čiastkových, z kontextu vytrhnutých častí Článku“, v ktorom   zároveň   konštatuje,   že „námietky   sťažovateľa   ohľadom   aktívnej legitimácie považuje za irelevantné“. Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní vykonané dôkazy   neposkytujú   základ   pre   právny   záver   o   existencii   aktívnej   vecnej   legitimácie na strane navrhovateľa. Sťažovateľ následne poukázal na obsah článku, keď uviedol, že «Článok informuje verejnosť o činnosti S. (ďalej len „S.“) v čase, keď jej riaditeľom bol I. L. Článok obsahuje údaje zo Správy o plnení úloh S. (ďalej len „Správa“), ktorá bola zverejnená na portáli vlády Slovenskej republiky, pričom pravdivosť týchto údajov nebola spochybnená. Autor článku ako novinár mal právo v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa na tieto informácie spoliehať a považovať ich za pravdivé. Článok obsahuje zjednodušenia, ktoré   nevybočujú   z   rámca   bežného   novinárskeho   zjednodušenia   informácie   určenej   pre širokú verejnosť a vecne sumarizujú kauzu triptych.

Ak   je   každý   článok   nutné   posudzovať   komplexne,   nemožno   dospieť   k názoru,   že Článok sa dotýka I.   L.   a že tento môže zasiahnuť do jeho osobnostných práv. I.   L.   je v Článku spomenutý len ako riaditeľ S. a je v ňom pravdivo uvedená informácia o jeho aktivitách v rámci predmetnej kauzy. Bolo totiž preukázané, že I. L. v roku 1995 schválil vybratie 200.000 USD z mimoriadnych prostriedkov S. V Článku nie je uvedené, že samotný I. L. mal záujem akokoľvek diskreditovať biskupa B., alebo že v tomto smere sám uskutočnil nejaké kroky.

Takáto informácia sa nenachádza ani v súvisiacom článku „L. je na kauzu t. pyšný“ uverejnenom vedľa Článku na tej istej strane. Rovnako i svedkovia, ktorí vypovedali na podporu   tvrdení   I.   L.   v   konaní   sa   nevedeli   jednoznačne   vyjadriť,   že   možný   zásah do osobnostných práv I. L. vznikol práve v dôsledku zverejnenia Článku. Nemožno preto logicky na podklade zisteného skutkového stavu (z Článku, svedeckých výpovedí) dospieť k záveru, že I. L. má v dôsledku zverejnenia Článku hmotné právo domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv. Ak Súd bez akéhokoľvek skutkového základu k takémuto záveru dospeje, tak takéto rozhodnutie nemožno považovať spravodlivé a odôvodnenie Rozsudku za presvedčivé.».

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že aj v prípade, ak by navrhovateľ bol aktívne vecne legitimovaný, krajský súd nemohol dospieť k záveru o potrebe obmedziť slobodu prejavu, pretože   v   predmetnom   konaní   nebolo   preukázané,   či   zverejnené   údaje   sú   skutočne nepravdivé.   Krajský   súd   na   základe   v   článku   uvedených   výrokov „kauza   mala   slúžiť na diskreditáciu   biskupa   B.“ a „prípad   mal   byť   údajne   v   ďalších   rokoch   zneužívaný na diskreditáciu   biskupa   B.“ dospel   k   záveru,   že   údaje   o   navrhovateľovi   zverejnené v článku boli nepravdivé. K uvedenému záveru dospel napriek tomu, že zo Správy S. (ďalej len „Správa S.“) vyplýva, že medzi záujmovými osobami S. bol i biskup R. B., ktorý bol predstaviteľom   Biskupského   úradu   v B.   Na   základe   uvedenej   skutočnosti   a v   spojení s výrazom použitým na popísanie tejto akcie S.: „v provokačnej akcii na kompromitovanie Biskupského úradu v B. v roku 1995“, možno podľa sťažovateľa dospieť k záveru, že kauza „T.“ mala slúžiť na kompromitovanie uvedeného biskupského úradu.

Krajský   súd   v   rozsudku   z   27.   októbra   2011   dospel   k   záveru,   že   zo   Správy   S. nevyplýva, že by mal byť biskup R. B. zdiskreditovaný ani že by táto kauza mala byť v ďalších rokoch zneužívaná na jeho diskreditáciu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd použil   na   vytvorenie   tohto   záveru   presne   opačný   prístup   ako   pri   formovaní   si   názoru týkajúceho   sa   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa,   keďže   biskup   R.   B.   bol   vrcholným predstaviteľom Biskupského úradu v B., diskreditáciou daného úradu uvedenou v Správe S. sa môže rozumieť aj diskreditácia jeho osoby. Uvedené zjednodušenie je pre tlač prípustné, obzvlášť v prípade, ak novinári mali pre daný záver relevantné podklady. Zverejnené údaje mali   pritom   podľa   sťažovateľa   polemický   charakter,   resp.   obsahovali   polemický   výraz „údajne“, ako aj podmieňujúci spôsob „mali byť“, čo vylučuje zásah do ochrany osobnosti navrhovateľa.

Záver   krajského   súdu   o   existencii   nepravdivej   informácie   zasahujúcej do osobnostných práv navrhovateľa preto v spojení s takýmto nedostatočným odôvodnením vyznieva   nelogicky,   keďže   žiaden   argument   obsiahnutý   v   odôvodnení   rozsudku z 27. októbra 2011 preň neposkytuje základ.

V konaní taktiež nebolo preukázané, či výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci „neosvedčili príčinnú súvislosť medzi zverejnením Článku a I. L. tvrdeným neoprávneným zásahom do jeho práv“, pretože viacerí svedkovia v konaní vypovedali, že zásah do práv navrhovateľa mohol nastať aj v dôsledku zverejnenia iných článkov.

Podľa sťažovateľa mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci upreli jeho právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom. V danom prípade pre rozhodnutie veci samej bolo podstatným zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu.

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z   27.   októbra   2011   neobsahuje odpovede na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a to:

„-   akým spôsobom súdy zistili, že Článok sa dotýka priamo I. L.,

- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že I. L. namietané údaje sú skutkovým tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom alebo polemikou,

- ako   súdy   dospeli   k   záveru,   že   práve   I.   L.   namietané   údaje   sú   spôsobilé neoprávnene   zasiahnuť   do   osobnostných   práv   I.   L.   a   tieto   skutočne   do   jeho   práv neoprávnene zasiahli,

- či v príčinnej súvislosti so zverejnením Článku došlo k I. L. tvrdeným následkom, či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu prejavu,

-   či   akékoľvek   obmedzenie   slobody   prejavu   je   v   danom   prípade   primerané sledovanému účelu.“

Rozsudok   krajského   súdu   z 27.   októbra   2011,   ako ani rozsudok   okresného súdu z 8. júna 2009 tak neobsahujú odpovede na otázky, ktorých vyčerpávajúce zodpovedanie umožňuje   vytvorenie   právneho   názoru,   či   je   potrebné   obmedziť   slobodu   prejavu a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, preto podľa sťažovateľa v tomto prípade nemožno hovoriť o presvedčivom odôvodnení a o spravodlivom rozsudku vo veci. Na základe uvedeného možno podľa neho konštatovať, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali   jeho   argumentmi,   ktoré   boli   podstatné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej. V rámci svojho odvolania sťažovateľ namietal, že okresný súd v rozsudku z 8. júna 2009 vec   nesprávne   právne   posúdil,   keď   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   neosvedčil predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, ktorú napriek tomu obmedzil, nedostatočne a zmätočne odôvodnil svoje právne závery, ktoré zjavne nevyplývali zo skutkových zistení. Krajský súd sa väčšinou argumentov sťažovateľa nezaoberal a odôvodnenie jeho rozsudku z 27. októbra 2011 neobsahuje odpoveď na jeho argumenty, podľa ktorých tento článok nevybočil   z medzí   slobody   tlače, obmedzenie slobody   prejavu   v danom   prípade nebolo nevyhnutné,   v konaní   nebola   preukázaná   skutočnosť,   že   výroky   uvedené   v   článku sú nepravdivé,   ako   ani   skutočnosť,   že   výlučne   a   v   priamom   dôsledku   uverejnenia predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa.

Uvedeným   postupom   krajský   súd   podstatným   spôsobom   zasiahol do sťažovateľových práv, keď mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   26   ústavy sťažovateľ okrem iného uviedol: „... Súd v Rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska   neudržateľné.   Súd   mal   svojím   rozhodnutím   nájsť   a   zadefinovať   rovnováhu, primeranosť medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Súd však v Rozsudku bez zjavného dôvodu,   ústavne   nesúladným   spôsobom   priorizoval   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena   pred   právom   sťažovateľa na slobodu prejavu.

V   danom   prípade   nie   sú   splnené   ústavné   predpoklady   pre   obmedzenie   práva na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test ústavnej konformity obmedzenia práv vykonali sú ich závery nesprávne, negujúce podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.“

Sťažovateľ pri príprave článku vychádzal z oficiálnej a verejne prístupnej Správy S., pričom informácie z nej poskytoval čitateľom v dobrej viere o ich pravdivosti a zverejnené informácie v celkovom kontexte vyzneli pravdivo. Krajský súd nesprávne právne posúdil otázku   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa,   keďže   neosvedčil   existenciu   neoprávneného zásahu (zverejnené údaje sa nijako nedotýkajú cti navrhovateľa) ako prvého predpokladu na priznanie morálnej satisfakcie.

V   článku   bolo   uvedené,   že   kauza   „T.“   mala   mať diskreditačný   charakter,   avšak činnosť   pracovníkov   S.   v   ňom   nebola   nijakým   spôsobom   hodnotená.   Pravdivo   bolo v článku uvedené, že bývalí vedúci pracovníci S. sú v uvedenej kauze obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, že navrhovateľ mal v roku 1995 schváliť vybratie 200 000 USD z mimoriadnych prostriedkov S., že pán J. S. sa ako vysoký funkcionár mal na prípade podieľať tým, že zúčtoval 200 000 USD bez uvedenia dôvodu a podriadenému prikázal, aby ich zúčtoval na iný spis, ktorý s touto kauzou nesúvisel.

V obsahu článku sa nenachádza tvrdenie, za ktoré navrhovateľ zažaloval sťažovateľa, t. z. tvrdenie, že týmto uvoľnením finančných prostriedkov sa mal zdiskreditovať biskup R. B.   alebo   navrhovateľ   dovolil,   resp.   vykonal   jeho   diskreditáciu,   a   taktiež sa v ňom nepojednáva   výslovne   ani   nepriamo   o   akýchkoľvek   úmysloch   samotného navrhovateľa.

Krajský súd v uvedenom prípade obmedzil slobodu prejavu sťažovateľa na základe vykonštruovanej fikcie navrhovateľa, ktorá v článku publikovaná nebola a podľa ktorej navrhovateľ mal diskreditovať Biskupský úrad v B., konkrétne biskupa R.   B.. Uvedená fikcia   je súkromným názorom   navrhovateľa,   avšak takéto   tvrdenie v   článku   zverejnené nebolo.

Navrhovateľ   je   verejne   činná   osoba,   ktorá   sa   dobrovoľne   vzdala   časti   svojho súkromia a musí viac ako bežní občania znášať pozornosť a záujem verejnosti a tlače. Článok svojím obsahom nezasahuje do intímnej sféry, resp. súkromia navrhovateľa, ale pravdivo informuje o jeho aktivitách vykonaných v pozícii riaditeľa S. Uvedený článok je realizáciou   slobody   prejavu   sťažovateľa   a   v   záujme   demokratickej   spoločnosti   nie   je obmedziť diskusiu o činnosti tajnej služby, ktorá podľa verejne pertraktovaného názoru politikov, ako aj štátnych orgánov vyvoláva pochybnosti o legalite a legitimite. Navyše, autor   článku   pri   jeho   tvorbe   postupoval   s   maximálnou   opatrnosťou   bez   zlého   úmyslu poškodiť navrhovateľa, ktorý sa obmedzil len na strohé vyjadrenie, ako i jeho obhajcov, ktorí   však   s   autorom   tohto   článku   nekomunikovali.   Autor   článku   sa   v   ňom   venoval spoločensky   aktuálnej   téme   a   v   takomto   prípade   nemôže   byť   zverejnená   informácia označená   za   výrok   difamačného   charakteru.   Od   novinárov   nemožno   požadovať,   aby s uverejnením   informácie   počkali   až   do   skončenia   trestného   konania   prebiehajúceho v komentovanej veci.

Sťažovateľ   namieta,   že   v   tomto   prípade   nie   sú   splnené   ústavné   predpoklady na obmedzenie práva na slobodu prejavu v prospech práv navrhovateľa. Súdy zúčastnené na rozhodovaní   v   predmetnej   veci   ich   existenciu   zväčša   neposudzovali   a   tam,   kde   test ústavnej   konformity   obmedzenia   práva   vykonali,   sú   ich   závery   nesprávne,   negujúce podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu. Povinnosť, ktorá bola súdmi rozhodujúcimi v tejto veci uložená sťažovateľovi − uverejniť v denníku S. ospravedlnenie za informáciu, ktorú sťažovateľ nikdy neuverejnil, je jednoznačne neprimeraná a v rozpore s princípmi právneho štátu.

S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy boli rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011 porušené, uvedený rozsudok v časti výroku, ktorým potvrdil jeho povinnosť zverejniť ospravedlnenie, zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, zaviaže krajský súd, aby mu uhradil primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 27. októbra 2011.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým (t. j. 1.   marca   2012),   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (2. apríla 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   danom   prípade   sťažovateľ,   t.   j. k paralelnému   podávaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa ním ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012