znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. C., Z., zastúpenej advokátkou JUDr. L. M., Z., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   namietaného porušenia   základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10 Er 23/2003-16 z 5. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 2/2010-24 z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   A.   C. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   A.   C.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie „práva na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“, porušenie základných práv   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 23/2003-16 z 5. novembra 2009 (ďalej „uznesenie z 5. novembra 2009“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 2/2010-24 z 27. januára 2010 (ďalej len „uznesenie z 27. januára 2010“) v časti výroku o trovách exekúcie.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie z 18. decembra   2002   podaného   oprávneným   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „oprávnený“),   proti povinnému S., s. r. o., H. (ďalej len „povinný“), bolo okresným súdom vydané poverenie sťažovateľke   ako   súdnej   exekútorke   na   vykonanie   exekúcie   č.   5613*014347   pre pohľadávku   13 776 Sk,   t.   j.   457,28   €   s príslušenstvom,   ktorá   bola   vedená   pod   sp.   zn. EX 1331/02.

Sťažovateľka   po   zistení,   že   povinný   bol   23.   júla   2007   vymazaný   z   obchodného registra, podala okresnému súdu 27. októbra 2009 návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom súčasne požiadala, aby okresný súd rozhodol aj o trovách exekúcie. Okresný súd uznesením z 5.   novembra   2009   vyhlásil   predmetnú   exekúciu   za   neprípustnú,   konanie   v tejto   veci zastavil a zároveň sťažovateľke nepriznal náhradu trov exekúcie. Proti výroku uznesenia o trovách exekúcie podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd uznesením z 27. januára 2010 uznesenie okresného súdu z 5. novembra 2009 v časti výroku o trovách exekúcie potvrdil. Uznesenie z 27. januára 2010 odôvodnil tým, že exekúcia v predmetnej veci bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, t. j. oprávnený nezavinil (v zmysle procesného zavinenia) jej zastavenie, a preto v danom   prípade   nie   sú   dôvody   na   aplikáciu   §   203   ods.   1   Exekučného   poriadku. Sťažovateľka ďalej poukázala na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. januára 2010, v ktorom   sa   uvádza: „Vo   všeobecnosti   sa   dá   argumentovať,   že   súd   pred   vydaním rozhodnutia o zrušení spoločnosti (§ 200e OSP, § 68 Obchodného zákonníka) zisťuje, či spoločnosť má majetok. Ak zistí, že spoločnosť nemá žiadny majetok, rozhodne o jej zrušení bez likvidácie (predpokladom nariadenia likvidácie v rámci zrušovacieho rozhodnutia súdu je   naopak   zistenie   obchodného   majetku   spoločnosti).   Právna   úprava   v stanovených prípadoch tiež umožňuje súdu vychádzať z domnienky nemajetnosti spoločnosti,   pričom obchodná spoločnosť má možnosť preukázať opak. Na základe právoplatného rozhodnutia sa vykoná výmaz spoločnosti z obchodného registra.

Súdna exekútorka v rámci exekučnej činnosti v danej exekúcií nepreukázala zistenie nemajetnosti povinného, ako dôvod na zastavenia exekúcie.“

Podľa sťažovateľky sa argumentácia krajského súdu týkajúca skutočnosti, že súdny exekútor v predmetnom konaní nepreukázal nemajetnosť povinného, javí s ohľadom na to, že povinný bol po splnení zákonných predpokladov vymazaný z obchodného registra na základe rozhodnutia súdu o zrušení povinného bez likvidácie z dôvodu nemajetnosti, ako „úmyselne   zavádzajúca“ a jej   cieľom   je „jednoznačne   snaha   súdu   kvalifikovať   dôvod zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku [správne však mala byť exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku tak - ako to navrhovala exekútorka pri podaní podnetu na zastavenie exekúcie zo dňa 27. 10. 2009] a následne   zákonným   spôsobom   nepriznať   exekútorovi   náhradu   vzniknutých   trov exekúcie!!!“.

Sťažovateľka   taktiež   vo   svojej   argumentácii   poukázala   na   to,   že   krajský   súd   jej v rámci   odôvodnenia   uznesenia   z 27.   januára   2010   vytkol,   že   v priebehu   konania nepredložila súdu návrh na zmenu oprávneného podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, a to   napriek   tomu,   že   uvedené   ustanovenie   sa   na   predmetné   konanie,   ktoré   začalo 18. decembra 2002, nevzťahovalo, pretože nadobudlo účinnosť až po 1. septembri 2005 a bolo ho možné aplikovať len na konania začaté po tomto dátume.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci sťažovateľky podľa nej „porušili svojimi rozhodnutiami právo garantované Ústavou Slovenskej republiky ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na nerušené užívanie majetku a v konečnom dôsledku sankcionovali súdneho exekútora za vykonávanie jeho práce, čím vážne   zasiahli   do   NEZÁVISLOSTI   súdneho   exekútora,   ktorá   je   spolu   s   nestrannosťou prvoradou podmienkou pre výkon jeho funkcie (§ 3 Exekučného poriadku), a tým narušili základné princípy právneho štátu“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   súdny   exekútor   nemôže   byť   finančne   pri   vykonávaní exekúcie závislý od výsledku tohto konania, resp. nemôže byť zodpovedný za výsledok tohto konania, ktorý nevie predvídať ani ovplyvniť. V opačnom prípade by „znášal všetky náklady za výkon exekúcie pre iného a nemal nárok na žiadnu odmenu za vykonanú prácu, ani za výdavky,   ktoré   zo   svojho   majetku   vynaložil“ na   výkon   exekúcie.   Súdy   zúčastnené   na rozhodovaní v predmetnej veci zaviazali sťažovateľku, že „má robiť prácu pre iného zo svojich peňazí, že má na to použiť svoj vlastný majetok, že má robiť DO MÍNUSU a ešte má byť rád, že má monopolné postavenie na vykonávanie takejto práce“, a to napriek tomu, že súdny exekútor nemôže vykonávať inú zárobkovú činnosť, t. j. žije iba z toho, čo zarobí, a jeho   jediným   príjmom   je   odmena   súdneho   exekútora   z vykonaných   exekúcií.   Riziko neuhradenia trov exekúcie znáša súdny exekútor v prípadoch, keď súdy priznajú súdnemu exekútorovi   trovy   exekúcie   od   niektorého   z účastníkov   konania,   pretože   samotné   súdne rozhodnutie   ešte   nezaručuje,   že   trovy   exekúcie   zaviazaný   účastník   konania   súdnemu exekútorovi dobrovoľne uhradí. Súdny exekútor znáša riziko neuhradenia trov exekúcie, resp.   hradenia   nákladov   exekúcie   z vlastného   majetku   aj   v prípadoch   zániku   jedného z účastníkov   konania   napriek   tomu,   že   podľa   sťažovateľky   by   mu   v takýchto   prípadoch „náklady t. j. aspoň hotové výdavky, ktoré vznikli mal zaplatiť štát, pretože exekútor robí vlastne pre neho“.

Uznesenie   okresného   súdu   z 5.   novembra   2009   a uznesenie   krajského   súdu z 27. januára 2010   sa   sťažovateľke   javia „zjavne   arbitrárne“ a „ako   svojvôľa   súdneho (štátneho) orgánu, ktorý nerešpektuje ani postavenie súdneho exekútora, ani jeho majetkové práva a núti ho robiť zo svojho pre iného“. Keďže výkon funkcie súdneho exekútora „nie je v žiadnom prípade komerčnou činnosťou“, pokiaľ trovy exekúcie nie je možné vymôcť od   povinného,   musí   ich   podľa   sťažovateľky   znášať oprávnený,   pretože   súdny   exekútor konal v jeho prospech.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že «Z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie vykonávanej   na   návrh   oprávneného   proti   povinnému   na   vlastnú   ťarchu,   keď   v   začatej exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie. Keďže v danom prípade trovy nie je možné od povinného vymôcť, pričom oprávnený má svoj procesný podiel zavinenia na zastavení   exekúcie,   keďže   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podal   proti   nemajetnému (predĺženému) povinnému, je namieste, aby trovy exekútorovi uhradil oprávnený. Správnosť takéhoto právneho názoru potvrdzuje aj novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 32/2002 Z. z., ktorá zaviedla ust. § 203 ods. 2 v znení: „Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený“. Dôvodom výmazu povinného z Obchodného registra je práve jeho nemajetnosť, pre ktorú bol zrušený súdom bez likvidácie a následne bol z obchodného registra vymazaný. Z týchto dôvodov je potom   nutné   oprávneného   zaviazať   úhradou   vzniknutých   trov   exekúcie   súdnemu exekútorovi, pretože ten konal na jeho návrh a bol povinný konať a z dôvodu nemajetnosti povinného mala byť exekúcia zastavená...

Ustanovenia   Exekučného   poriadku,   ktoré   upravujú   náhradu   trov   exekúcie,   preto musia   byť   aplikované   a   interpretované   s   ohľadom   na   špecifické   postavenie   exekútora v exekučnom konaní. Ak na jednej strane zákonodarca vyjadril v celku zjavne svoj úmysel, aby exekútor vykonával svoju činnosť za odplatu, nemožno ďalšie ustanovenie toho istého právneho   predpisu   aplikovať a interpretovať   úplne   opačne s týmto úmyslom   v rozpore a ignorovať tak špecifické postavenie exekútora v exekučnom konaní, tým, že sa mu odoprie právo na náhradu trov exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že v žiadnom prípade nie je možné exekútorovi nepriznať odmenu a náklady vzniknuté v rámci exekúcie, pokiaľ sám exekútor nezapríčinil a nezavinil to, že exekúcia musela byť zastavená. Čl. 20 ústavy ustanovuje, že každý   má   právo   vlastniť   majetok,   ale   súčasne   určuje,   že   vlastnícke   právo   má   rovnakú zákonnú   ochranu.   Podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   „Každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady   medzinárodného   práva.“   Do   pojmu   majetok   patria   veci,   práva   a   pohľadávky. Náhrada trov exekúcie, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za jeho vykonanú prácu a ním vynaložené náklady sú jeho majetkom. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože náhrada trov exekúcie je nesporne pohľadávkou súdneho exekútora voči tomu z účastníkov, ktorý bol zaviazaný jeho úhradou a je nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok. Pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň (nález ÚS SR II. ÚS 31/04-30).».

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že uznesením okresného súdu z 5. novembra   2009   i uznesením   krajského   súdu   z 27.   januára   2010   došlo   podľa sťažovateľky   k   porušeniu   čl.   1   ods.   1,   čl.   20   ods.   1   a   4,   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením okresného súdu z 5. novembra 2009 a uznesením krajského súdu z 27. januára 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, zruší uznesenie z 5. novembra 2009 a uznesenie z 27. januára 2010 a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň zaviaže okresný súd a krajský súd zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   k sťažnosti   v predmetnej   veci   bolo   pripojené splnomocnenie   sťažovateľky   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou   JUDr.   L.   M.,   ktoré bolo riadne podpísané   sťažovateľkou, ako aj uvedenou advokátkou.

Ústavným   súdom   bolo   ďalej   zistené,   že   JUDr.   L.   M.   je   od   25.   apríla   2009 vyčiarknutá zo zoznamu advokátov.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažnosť sťažovateľky neobsahuje všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010