znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. Nsa 5/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2007 doručená   sťažnosť   V.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nsa 5/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených   listín   vyplýva, že 22. septembra 2000 Bytové družstvo so sídlom v T. proti sťažovateľovi uplatnilo zaplatenie istiny 46 696,50 Sk s prísl. v spore vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 280/00.

1. Sťažovateľ uviedol, že „Z obavy, aby mi nenarastali poplatky z omeškania, ktoré uplatnil navrhovateľ pod č. k.: 18 C 280/2000 vo výške 17,5 % ročný úrok (...) podal dňa 8. 10.   2002   na   súd   žiadosť   o umožnenie   splatenia   jednorázového   poplatku   do   súdneho depozitu v celkovej sume 46.696,50 Sk.

Súd vo veci protiprávne rozhodol oznámením zo dňa 14. 11. 2002, že peniaze treba zložiť do S., a. s. T.. (...)

Aj napriek tomu, že som mal dobrý úmysel s prijatím do úschovy uvedenej sumy, aby mi   zbytočne   nenarastal   17,5   %   ročný   úrok   z omeškania   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.: 18 C 280/2000 tak, ako požaduje navrhovateľ Bytové družstvo so sídlom v T., tak aj napriek tomu súd nemal protiprávne konať a mal moju žiadosť doručenú súdu 8. 10. 2002 odmietnuť s odôvodnením jej protiprávnosti.“

Ďalej uviedol, že „Súd vo veci vydania sumy 46.696,50 Sk zo súdneho depozitu nekoná, vo veci robí zbytočné súdne prieťahy aj napriek mojej žiadosti o vydanie zloženej sumy do súdneho depozitu doručenej súdu 29. 03. 2006. (...)

Skutočnosť,   že   Okresný   súd   v Trnave   protiprávne   prijal   sumu   46.696,50   Sk do súdneho depozitu a tak zároveň robí vo veci vydania uvedenej sumy zo súdneho depozitu zbytočné   súdne   prieťahy,   čo   trvá   od   protiprávneho   prijatia   sumy   do   súdneho   depozitu od rozhodnutia   zo   dňa   14.   1.   2002   štyri   roky   a takmer   štyri   mesiace,   vyvoláva   u mňa dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá“.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: Nsa 5/02 porušil základné práva V. S. na spravodlivé rozhodnutie vo veci, bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   súdom spravodlivo   v zmysle   zákonných   ustanovení   a v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Okresného   súdu   v Trnave   sp.   zn.:   Nsa   5/02 o prijatí predmetu úschovy a prikazuje, aby v konaní pod sp. zn.: Nsa 5/02, v ktorom bol predmetný návrh zapísaný v samostatnom sporovom konaní pod č. 19 C 101/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000.- Sk, ktoré mu je   Okresný   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

1. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažovateľom predložených   písomných   podkladov   k tejto   sťažnosti   (a   k sťažnosti   vedenej   pod sp. zn. I. ÚS 197/04) zistil nasledovný stav:

1.1   Sťažovateľ   podaním   z   8.   októbra   2002   v súvislosti   s vecou   vedenou   pod sp. zn. 18   C   280/00   (v ktorej   vystupoval   v procesnom   postavení   žalovaného)   požiadal okresný   súd „...   o   umožnenie   splatenia   jednorázového   poplatku   do   súdneho   depozitu v celkovej   sume   46.696,50   Sk...“,   aby   mu   v predmetnej   veci   „nenarastali   poplatky z omeškania – úrok“.

1.2   Okresný   súd   listom   sp.   zn.   Nsa   5/02   zo   14.   novembra   2002   sťažovateľovi oznámil, že vo veci „súdneho depozitu, ktorý má byť zložený v prospech Bytového družstva (...) v sume 46.696,50 Sk Vám oznamujem, že peniaze treba zložiť do Slovenskej sporiteľne (...) na bežný účet k číslu Nsa 5/02“.

1.3 Podľa pokladničného dokladu „Vklad a výber“ sťažovateľ 21. novembra 2002 vložil v S., a. s., T. na účet okresného súdu, Bytové družstvo, sumu 46 696,50 Sk.

1.4 Uznesením z 23. januára 2003 č. k. Nsa 5/02-6 okresný súd vo veci súdneho depozitu zloženého sťažovateľom v prospech žalobcu v sume 46 696,50 Sk prijal uvedenú sumu do úschovy, pretože boli splnené podmienky uvedené v § 185a Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

1.5   Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   29.   marca   2006   žiadal „o vydanie zloženej sumy do súdneho depozitu...“. Žiadosť odôvodnil tým, že „okresný súd (...)   rozhodnutím   (...)   18   C   280/2000-237   zo   dňa   13.   februára   2006   (...)   neakceptoval zloženie horeuvedenej sumy do súdneho depozitu (...) žiadam o vrátenie (...) zloženej sumy 46.696,50 Sk...“

1.6   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   4.   mája   2006   sťažovateľ   žiadal „o rozhodnutie   súdu   v zmysle   §   185e   Občianskeho   súdneho   poriadku“ z dôvodu, že príjemca (bytové družstvo) vo vyjadrení z 13. apríla 2006 nesúhlasil s vydaním predmetu úschovy v prospech sťažovateľa.

1.7 Sťažovateľ 4. júla 2006 podal „do rúk predsedu súdu“ sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vedenú pod sp. zn. Nsa 5/02 a súčasne žiadal „o zabezpečenie vydania zloženej sumy na číslo môjho účtu uvedeného v žiadosti“.

1.8 Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 2521/06 z 31. júla 2006 a z 9. októbra 2006 k sťažnosti sťažovateľa uviedla, že „Vaše podanie z 4. 5. 2006 bolo zapísané ako nový návrh, pretože k vydaniu úschovy zložiteľovi na jeho žiadosť môže dôjsť len v prípadoch podľa § 185d ods. 2 O. s. p. (...). Príjemca (...) oznámil súdu (...), že nesúhlasí   s vydaním   predmetu   úschovy   v prospech   zložiteľa...“, preto   bude   potrebné postupovať podľa § 185e OSP. Ďalej uviedla, že „... rozhodnutie nahrádzajúce prejav vôle (...) môže byť vydané len na základe návrhu v samostatnom sporovom konaní, nie v rámci konania o úschovách“, preto „(...) 27. 9. 2006 bol predmetný návrh zapísaný v samostatnom sporovom konaní a vedie sa pod č. 19 C 101/06“.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. Nsa 5/02.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2 ústavy osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

3.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci (záležitosti) v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ namieta postup okresného súdu súvisiaci s konaním o jeho žiadostiach z 29. marca 2006 a zo 4. mája 2006 (pozri bod 1.5 a 1.6 tejto časti odôvodnenia) na vydanie, resp. vrátenie sumy   46   696,50   Sk,   ktorá   bola zložená do   súdnej   úschovy   podľa   § 185a   a nasl.   OSP, t. j. namieta   postup   okresného   súdu   v čase   od   29.   marca   2006   (podanie   žiadosti sťažovateľom o vrátenie sumy zloženej do súdnej úschovy a následné začatie konania pod sp. zn. 19 C 101/06). Iný, skorší začiatok pre skúmanie „prieťahov“ v konaní okresného súdu z obsahu spisu nevyplýva a nemožno ho vyvodiť ani zo samotnej okolnosti, že okresný súd svojím rozhodnutím v skoršom období (uznesením z 23. januára 2003 č. k. Nsa 5/02-6) prijal sťažovateľom zloženú sumu do úschovy. Citované rozhodnutie okresného súdu má (vo význame slova môže mať) význam pre účely nižšie uvedené (pozri bod 3.2 tejto časti odôvodnenia).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6   ods. 1 dohovoru, môže   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto   základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   konania pred ústavným súdom   je nárok   sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy a porušené jeho označené práva.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti (3.1) zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje, že samotné konanie o žiadosti sťažovateľa z 29. marca 2006 (žiadosť o vrátenie), resp. zo 4. mája 2006 (návrh na postup podľa § 185e OSP) do podania sťažnosti ústavnému súdu (8. marca 2007) trvalo 12 mesiacov.

Prieťah   v konaní   priznaný   podpredsedníčkou   okresného   súdu   v jej   odpovedi z 9. októbra 2006 na sťažovateľovu sťažnosť trval (od 29. marca 2006 do 27. septembra 2006) necelých šesť mesiacov.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností,   najmä   z   celkovej   doterajšej   dĺžky predmetného   konania,   charakteru   posudzovanej   veci   a z   nutnosti   začatia   následného konania podľa § 185e OSP ústavný súd zastáva názor, že prípadné prijatie sťažnosti v tejto jej časti na ďalšie konanie by v konečnom dôsledku neviedlo k zisteniu takých nedostatkov v postupe   okresného   súdu,   ktoré   by   odôvodňovali   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom označeného základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   spočívajúcu   v tom,   že   celková   dĺžka   doterajšieho   konania (12 mesiacov)   a v ňom   zistené   jediné   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní   šesť mesiacov (od 29. marca 2006 do 27. septembra 2006) spolu s charakterom veci vylučujú, aby konanie pred okresným súdom vo veci vydania predmetu úschovy v posudzovanom období bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

3.2   K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   nekonkretizoval,   v čom spočíva, resp. akým postupom okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces. Sťažovateľom tvrdený „protiprávny postup“ okresného súdu pri rozhodovaní o prijatí sumy 46 696,50 Sk do depozitu na prelome rokov 2002 a 2003 (pozri bod 1.4 tejto časti odôvodnenia)   a následne   tvrdený   údajný   vznik   škody   ústavný   súd   nemohol   preskúmať (z vecného   hľadiska)   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   a pre   oneskorenosť.   Tieto skutočnosti   procesne   bránia   prijatiu   a vecnému   prieskumu   sťažovateľom   namietaných skutočností.

Citovaný článok 127 ústavy (pozri bod 2 tejto časti odôvodnenia) určuje hranice právomoci ústavného súdu a zakotvuje podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa   možno   ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať   až   vtedy,   keď   v Slovenskej republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť, a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Ak   sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich namietaných   práv   pred   všeobecným   súdom,   tak   to   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať ani postupom podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených sťažovateľových práv.

Vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   (pozri   bod   1.4.   tejto   časti odôvodnenia)   mal   sťažovateľ   možnosť   domáhať   sa   nápravy   právne   relevantnými prostriedkami   stanovenými   zákonom   (riadny,   resp.   mimoriadny   opravný   prostriedok). Nevyužitie tejto možnosti nie je právnym základom pre namietanie porušenia označeného základného   práva   sťažovateľa   a eventuálnej   nápravy   sa   nemožno   domáhať   dodatočným namietaním nezákonnosti (resp. neústavnosti) postupu okresného súdu podaním sťažnosti ústavnému   súdu.   V kontexte   s posudzovaním   uvedeného   nie   je   bezvýznamnou   aj skutočnosť eventuálnej možnosti domáhania sa na príslušnom orgáne konajúcom v mene štátu   sťažovateľom   tvrdenej   škody   postupom   stanoveným   zákonom   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Rovnako platí, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 37/04).

Pokiaľ   k   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa   v predmetnej   veci   malo dôjsť uznesením okresného súdu z 23. januára 2003 a sťažnosť bola podaná 8. marca 2007 je mimo akúkoľvek pochybnosť, že sťažovateľ nedodržal stanovenú zákonnú lehotu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti (3.2) podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol nielen pre nedostatok svojej právomoci (nevyužitie opravných prostriedkov event. iného   súdneho   konania   v súvislosti   s náhradou   škody   proti   štátu),   ale   aj   ako   podanú oneskorene.

4. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku, nepovažoval   už   za   dôvodné   zaoberať   sa   a rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa a jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007