znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 193/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Limona Neziriho, bytom M. – H., zastúpeného advokátkou JUDr. G. B., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným   súdom   Pezinok   jeho   držaním   vo   väzbe   od   15.   mája   2003   dosiaľ,   ako   aj v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   4.   marca   2004, 27. apríla   2004   a 17.   júna   2004,   ako   aj   Krajským   súdom   v Bratislave   v súvislosti s rozhodovaním   o jeho   sťažnostiach   voči   neprepusteniu   z väzby   27.   januára   2004 a 24. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Limona Neziriho   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo 7.   októbra   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. októbra 2004 požaduje Limon Neziri, bytom M. – H. (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátkou   JUDr.   G.   B.,   Advokátska   kancelária,   B., vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) jeho držaním vo väzbe od 15. mája 2003 dosiaľ, ako aj v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby 4. marca 2004, 27. apríla 2004 a 17. júna 2004, ako aj Krajským súdom v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   sťažnostiach   voči   neprepusteniu z väzby 27. januára 2004 a 24. augusta 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 22/03 z 19. mája 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 84/03 z 26. júna 2003 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s účinnosťou od 16. mája 2003, pričom väzba aj v súčasnosti trvá. Obžaloba na sťažovateľa bola podaná na okresnom súde 29. októbra 2003, a to pre trestný čin ublíženia na   zdraví,   ako   aj   vydierania   a násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti   jednotlivcovi. Sťažovateľ 12. novembra 2003 požiadal o prepustenie z väzby, pričom poukázal na svoju bezúhonnosť,   rodinné   pomery   a dovtedajšiu   dĺžku   väzby   a   poprel   spáchanie   trestnej činnosti.   Uznesením   okresného súdu   sp.   zn.   1 T   165/03   z 9.   decembra   2003 bola jeho žiadosť zamietnutá. Rovnako aj krajský súd uznesením sp. zn. 10 To 5/04 z 27. januára 2004 jeho sťažnosť zamietol. Sťažovateľ 4. marca 2004 na hlavnom pojednávaní znova požiadal   o prepustenie   z väzby,   avšak   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   165/03 zo 4. marca 2004 bola žiadosť zamietnutá s odôvodnením, že i naďalej trvá nebezpečenstvo kolúzie,   ako   aj   pokračovania   v trestnej   činnosti.   Na   ďalšom   hlavnom   pojednávaním konanom   27.   apríla   2004   požiadal   sťažovateľ   opäť   o prepustenie   z väzby,   pričom uznesením okresného súdu z 27. apríla 2004 bola žiadosť zamietnutá. Napokon na hlavnom pojednávaní konanom 17. júna 2004 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným   a   bol   mu   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   osemnástich mesiacov. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Požiadal   znova   aj   o prepustenia   na   slobodu,   pričom   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 17. júna 2004 bola žiadosť zamietnutá s tým, že síce dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku už zanikli, avšak aj naďalej je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu, pričom uznesením krajského súdu sp. zn. 10 To 231/04 z 24. augusta 2004 bola sťažnosť zamietnutá a krajský súd nepovažoval za možné prijať ani peňažnú záruku vo výške 100 000 Sk ponúknutú družkou sťažovateľa, keďže jej výšku nepovažoval za dostačujúcu.

Podľa názoru sťažovateľa jeho dlhodobé ponechanie vo väzbe treba považovať za porušenie práva nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V skutočnosti neexistovali dôvody na jeho ponechanie vo väzbe. Pominuli nielen dôvody kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku,   ale   aj   preventívnej   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku. Nezodpovedá skutočnosti, že by sa bol dopustil série čiastkových útokov, ktorými je zdôvodňovaná preventívna väzba. Ani konanie, ktoré prebiehalo na okresnom súde vo veci   samej,   nebolo   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi,   a to   najmä   v súvislosti s výsluchmi svedkov. Sťažovateľ utrpel počas výkonu väzby aj úraz, ktorého následkom stratil   jeden   článok   prsta   pravej   ruky   a potrebuje   preto   urýchlený   zákrok   plastického chirurga.   Väzba   trvá   už   sedemnásť   mesiacov,   preto   možnosť   pokračovania   v trestnej činnosti je vylúčená.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy okresným súdom tým, že sťažovateľa drží vo väzbe od 15. mája 2003 dosiaľ. Ďalej požaduje vysloviť porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru   okresným   súdom   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadostiach   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   4.   marca   2004,   27.   apríla   2004   a 17.   júna   2004.   Ďalej   požaduje vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru krajským súdom v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnostiach   sťažovateľa   proti   neprepusteniu   z väzby 27. januára 2004 a 24. augusta 2004. Napokon požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk (neuvádza od koho) a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk.

Z rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   165/03   zo   17.   júna   2004   vyplýva,   že sťažovateľ bol spolu s ďalším obžalovaným P. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 221 ods. 1 Trestného zákona, ako aj z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona jednak za to, že v noci z 23. apríla na 24. apríl 2003 zaútočil na poškodeného R. P. tak, že ho bejzbalovou palicou udrel do oblasti ramena, a jednak za to, že 15. mája 2003 pod hrozbou násilia nútil poškodeného R. P. nastúpiť do zaparkovaného vozidla, pričom ďalšiemu poškodenému J. K. sa vyhrážal strelnou zbraňou usmrtením a dvakrát ho udrel do oblasti tváre. Bol mu za to uložený nepodmienečný úhrnný trest   odňatia slobody v trvaní osemnástich mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 17. júna vyplýva, že okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zanikli, avšak sťažovateľ bol i naďalej ponechaný vo väzbe   z dôvodov   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Z odôvodnenia   uznesenia vyplýva, že vzhľadom na vyhlásenie rozsudku vo veci samej 17. júna 2004 dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku už zanikli, ale naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Je tomu tak preto, že v danej veci „išlo o sériu čiastkových útokov zo strany obžalovaného, v ktorých pokračoval dlhší čas. Naďalej trvá obava, že by po prepustení z väzby na slobodu mohol obžalovaný svoje hrozby voči poškodeným, ako aj ďalším osobám aj uskutočniť“.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 To 231/04 z 24. augusta 2004 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 17. júna 2004 bola   zamietnutá.   Podľa   názoru   krajského   súdu   je   rozhodnutie   okresného   súdu   správne a zákonné. Dôvod takzvanej preventívnej väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   naďalej   pretrváva.   Z dôkazného   materiálu   vyplývajú   skutočnosti   nasvedčujúce tomu, „že   obžalovaný   mal   spáchať   sériu   čiastkových   útokov,   ktoré   trvali   dlhší   čas“. Odsudzujúci rozsudok okresného súdu zo 17. júna 2004 nenadobudol ešte právoplatnosť, keďže   sťažovateľ   podal   voči   nemu   odvolanie.   Záver   okresného   súdu,   podľa   ktorého sťažovateľ   by   mohol   aj   naďalej   pokračovať   v trestnej   činnosti,   je   správny.   Ponúknutú peňažnú záruku nepovažoval za dostatočnú.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Hoci sťažovateľ požaduje predovšetkým vysloviť porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy tým, že   ho   okresný   súd   drží   vo   väzbe   od   15.   mája   2003   až   dosiaľ,   v skutočnosti   namieta rozhodovanie   okresného   súdu   o jeho   žiadostiach   o prepustenie   z väzby.   Ide   o uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 4. marca 2004, z 27. apríla 2004 a zo 17. júna 2004. Pritom proti uzneseniam okresného súdu zo 4. marca 2004 a z 27. apríla 2004 sťažovateľ nepodal sťažnosť. Naproti tomu proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júna 2004 sťažnosť podal,   pričom   krajský   súd   o nej   rozhodol   24.   augusta   2004.   Sťažovateľ   požiadal o prepustenie   z väzby   aj   14.   novembra   2003.   Túto   jeho   žiadosť   okresný   súd   zamietol uznesením   sp.   zn.   1   T   165/03   z 9.   decembra   2003.   Toto   uznesenie   okresného   súdu sťažovateľ   podľa   znenia   návrhu   na   rozhodnutie   (petitu)   nenapáda.   Naproti   tomu   však napáda   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   10   To   5/04   z 27.   januára   2004,   ktorým   bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   165/03 z 9. decembra 2003. Vzhľadom na to, že sťažovateľ je kvalifikovane zastúpený v konaní pred   ústavným   súdom   zvolenou   právnou   zástupkyňou,   ústavný   súd   pri   rozhodovaní vychádzal zo znenia požadovaného návrhu na rozhodnutie (petitu) uvedeného v sťažnosti.

Treba uviesť, že uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 4. marca 2004 a z 27. apríla 2004 boli sťažovateľovi doručené v krátkom čase po ich vydaní. Preto vo vzťahu   k týmto   uzneseniam   je sťažnosť,   ktorá   bola odovzdaná   na poštovú   prepravu   až 7. októbra 2004, podaná oneskorene. Preto bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako oneskorene podanú. Navyše treba sťažnosť proti uvedeným uzneseniam považovať aj za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 To 5/04 z 27. januára 2004, ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   165/03 z 9. decembra 2003, je sťažnosť oneskorene podaná.

Sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   165/03 zo 17. júna 2004, voči ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením z 24. augusta 2004, a ktoré sa preto stalo právoplatným až 24. augusta 2004, je síce podaná včas, ústavný súd napriek tomu považoval však za nevyhnutné odmietnuť aj túto časť sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je subsidiárna a je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 165/03 zo 17. júna 2004 bola prípustná sťažnosť,   o ktorej   rozhodoval   krajský   súd,   právomoc   poskytnúť   ochranu   právam sťažovateľa prislúchala krajskému súdu. Tým bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Poslednú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 10 To 231/04 z 24. augusta 2003, treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti s týmto článkom.

Predovšetkým   treba   konštatovať,   že   najmarkantnejší   rozdiel   medzi   ustanovením čl. 5 ods. 3 dohovoru na jednej strane a ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru na druhej strane spočíva v tom, že v prvom prípade ide len o tie eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kým v druhom prípade ide o všetky eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Zároveň je potrebné poukázať na to, že z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že tento sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda vzťahuje sa aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby. Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   pozbavené slobody.   Ak   rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto   rozhodnutie   vydal   súd   na   základe   súdneho   konania.   V tomto   ostatnom   prípade kontrola podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (de Wilde c. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76).

To však neznamená, že v prípade väzby sa ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nemôže vôbec aplikovať. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu počas celej   doby   jej   trvania,   lebo   okolnosti,   na   ktorých   bolo   rozhodnutie   založené,   sa   mohli zmeniť.   Článok   5   ods.   4   dohovoru   preto   vyžaduje   periodickú   súdnu   kontrolu   dlhšie trvajúceho pozbavenia slobody vrátane väzby. Osoba vo väzbe musí mať preto možnosť nechať   preskúmať   zákonnosť   väzby   v primeraných   intervaloch   (Bezicheri   c.   Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 10, § 20). „Dĺžka intervalov a frekvencia kontrol závisí od povahy pozbavenia slobody a od okolnosti prípadu. Zatiaľ čo pri detencii duševne chorých osôb intervaly   medzi   jednotlivými   kontrolami   môžu   byť   relatívne   dlhšie,   periodické   súdne kontroly väzby sa musia uskutočňovať v relatívne krátkych intervaloch, lebo z hľadiska dohovoru   ide   o opatrenie,   ktorého   trvanie   je   prísne   limitované,   pretože   je   založené   na potrebách   konania, ktoré   sa   musí viesť   rýchle“ (Bezicheri   c.   Taliansko,   1989,   séria   A, č. 164, s. 11, § 21).

V rozsudku Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998 sa Európsky súd pre ľudské práva   zaoberal   sťažnosťou   tak   z hľadiska   čl.   5   ods.   3,   ako   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru. Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o dobu väzby, trvala približne dva roky. Súd pripomína, že bdieť nad tým, aby dĺžka vyšetrovacej väzby neprekročila primeranú lehotu, prislúcha na prvom mieste vnútroštátnym súdnym orgánom. Za týmto účelom musia preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu odhaliť alebo vyvrátiť existenciu reálnej požiadavky verejného záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa žiadostí o prepustenie na slobodu. Predovšetkým na základe týchto odôvodnení, rovnako ako nesporných skutočností uvedených sťažovateľom v jeho žiadostiach, musí Súd rozhodnúť, či došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3. (...) Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti   držania   vo   vyšetrovacej   väzbe,   avšak   po   určitej   dobe   už   nepostačuje.   Súd potom   musí   posúdiť,   či   ostatné   dôvody   uvedené   vnútroštátnymi   orgánmi   i naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody. Pokiaľ ich považuje za relevantné a dostatočné, zaoberá sa ďalej tým, či príslušné orgány postupovali v konaní so zvláštnou naliehavosťou.“ Európsky súd pre ľudské práva z hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru posudzoval predovšetkým dôvody bulharských súdov uvedené v ich rozhodnutiach, ktorými preskúmali zákonnosť väzby A. a zamietli jeho žiadosti o prepustenie na slobodu s odôvodnením, „že dotyčný bol obvinený zo série závažných trestných činov a prepustenie by s ohľadom na trvalý charakter jeho trestnej   činnosti   bolo   doprevádzané   nebezpečenstvom   recidívy“,   teda   Európsky   súd   pre ľudské práva sa zaoberal z hľadiska tohto článku „existenciou reálnej požiadavky verejného záujmu,   ktorý   s ohľadom   na   prezumpciu   neviny   ospravedlňuje   výnimku   z pravidla rešpektovania osobnej slobody“, t. j. dôvodmi väzby z hľadiska ich súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi a dohovorom.

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného uviedol: „Súd pripomína, že čl. 5 ods.   4   zabezpečuje   každému,   kto   bol   zatknutý   alebo   zadržaný,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by súd vykonal kontrolu   dodržiavania procesných   a hmotnoprávnych podmienok   nevyhnutných   pre   zákonnosť   zbavenia slobody   v zmysle   čl.   5   ods.   4.   Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny   charakter   a ponúkalo záruky   adekvátne   druhu   príslušného   zbavenia   slobody.   (...) Naviac čl. 5 ods. 4 vyžaduje, aby osoba držaná vo vyšetrovacej väzbe mohla v primeraných intervaloch   podávať   opravné   prostriedky,   ktorými   by   spochybnila   zákonnosť   väzby. Vzhľadom na to, že z pohľadu dohovoru musí takáto väzba mať striktne obmedzenú dĺžku, môžu byť periodické kontroly oddelené len krátkymi intervalmi.“ Európsky súd pre ľudské práva   z hľadiska   čl.   5   ods.   4   dohovoru   posudzoval   postup   bulharských   súdov   pri preskúmavaní žiadostí A. o prepustenie z väzby a konštatoval porušenie tohto článku práve z tohto dôvodu, keď uviedol, že „sťažovateľ mohol počas dvojročnej väzby dať len raz súdu preskúmať jej zákonnosť, pričom príslušný súd nenariadil jeho vypočutie“.  

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   možno   povedať,   že   v súvislosti   s väzbou   pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. O porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje alebo   ju   umožňuje   v neprimerane   dlhých   lehotách,   prípadne   keď   v konkrétnej   veci rozhodujú súdy tak, že tento princíp je porušený (mutatis mutandis I. ÚS 64/04).

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   skutkový   stav   tvrdený sťažovateľom nemožno subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože správne má byť tento podradený pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru. Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k označenému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ústavný súd uvádza nasledovné:

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   počas   konania   možno   podmieniť   zárukou“   (III. ÚS 7/00   v spojení s I. ÚS 100/04).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98, I. ÚS 100/04).

Z uvedených   stanovísk   možno   vyvodiť,   že   podľa   slovenského   práva   v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie.   Musí   existovať   niektorý   z väzobných   dôvodov   podľa   §   67   ods.   1 Trestného   poriadku.   Napokon   musí   byť   splnená   podmienka,   aby   orgány   činné v trestnom   konaní   vo   veci   samej   postupovali   s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením (I. ÚS 100/04).

Treba predovšetkým uviesť, že sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený, opiera svoje tvrdenie o tom, že mal byť z väzby už prepustený, jednak o to, že sa nedopustil skutku,   za   ktorý   je   stíhaný,   a jednak   o to,   že   nebezpečenstvo   pokračovania   v   trestnej činnosti nie je dané. Nenamieta teda, že by postup okresného súdu v konaní vo veci samej nevykazoval znaky osobitného urýchlenia. Preto aj ústavný súd posúdil vec iba v rozsahu námietok sťažovateľa.

Sťažovateľove námietky nebolo možné akceptovať.

Okresný   súd   uznal   sťažovateľa   vinným   v celom   rozsahu   obžaloby,   pričom z rozsiahleho   dokazovania,   ktoré   vykonal,   nepochybne   vyplýva   potrebná   kvalifikovaná miera podozrenia zo spáchania žalovaných trestných činov.

Do istej miery treba prisvedčiť sťažovateľovi v tom, že konštatovanie krajského súdu v uznesení sp. zn. 10 To 231/04 z 24. augusta 2004, podľa ktorého „Z dôkazného materiálu vyplývajú skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že obžalovaný mal spáchať sériu čiastkových útokov, ktoré trvali dlhší čas.“, nie je dostatočne presvedčivé. Ani podľa názoru ústavného súdu   totiž   čiastkové   útoky   z 23.   apríla   2003   a z 15.   mája 2003,   za   ktoré   je   sťažovateľ stíhaný   a za   ktoré   bol   odsúdený   okresným   súdom,   nemožno   považovať   za „sériu čiastkových útokov, ktoré trvali dlhší čas“. Napriek tomu aj podľa názoru ústavného súdu dva čiastkové útoky v rozpätí necelého mesiaca, z ktorých je sťažovateľ v kvalifikovanej miere   podozrivý,   sa   javia   ako   dostatočne   rozumný   a objektívny   základ   pre   záver   súdu o existencii obavy z pokračovania v trestnej činnosti. Preto považoval ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004