znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 193/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Občianskeho združenia Ži a nechaj žiť, so sídlom Mlynské nivy 41, Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, Bratislava, vo veci porušenia základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave   č.   k.   24   S   297/01-21 z   27.   júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   č.   k.   24   S   297/01-21   z   27.   júna   2002 p o r u š i l   základné   právo   Občianskeho   združenia   Ži   a nechaj   žiť   na   pokojné zhromažďovanie   zaručené   v   čl.   28   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   11   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   24   S   297/01-21   z   27.   júna   2002 z r u š u j e   a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Občianskemu združeniu Ži a nechaj žiť   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Občianskemu združeniu Ži a nechaj žiť   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 15 080 Sk (slovom pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. T. K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. novembra 2003 č. k. I. ÚS 193/03-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Občianskeho združenia Ži a nechaj žiť, so sídlom Mlynské nivy 41, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   11   ods.   1   a   2   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 24 S 297/01-21 z 27. júna 2002.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 21. júna 2001 v čase od 16.30 h do 18.00 h   sa   z jeho   iniciatívy   uskutočnilo   v Bratislave   riadne   oznámené   zhromaždenie (pouličný   sprievod),   ktorého   účelom   bolo   formou   hromadného   prejazdu   cyklistov   po vybraných   komunikáciách   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   poukázať   na   potrebu komplexného   podporovania   verejnej   dopravy   a systematickejšieho   riešenia   dopravnej situácie   v   meste.   Súčasťou   tohto   zhromaždenia   happeningového   charakteru   bola   aj neplánovaná cca päťminútová blokáda križovatky na Šafárikovom námestí, v rámci ktorej si účastníci   pouličného   sprievodu   pripomenuli   symbolickou   minútou   ticha   všetky   obete automobilizmu na Slovensku.

2. 1. Sťažovateľ ďalej uviedol, že po uvedenom pouličnom sprievode na základe podnetu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I ČTS-P: ORP-892/SMz-01-I bolo mu doručené oznámenie primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „primátor“) zo 16. júla 2001 o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty vo výške 30 000 Sk podľa § 22a písm. a) bodu 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) za to, že sťažovateľ 21. júna 2001 „bez povolenia príslušného cestného správneho orgánu“ užíval „iným   než   zvyčajným   spôsobom“ viaceré   komunikácie,   čím   malo   dôjsť k znemožneniu cestnej premávky a k ohrozeniu jej bezpečnosti a plynulosti.

2.   2.   Dňa   17.   augusta   2001   bolo   vydané   rozhodnutie   primátora   č.   j.   OD 26750/2666/01/Me, ktorým uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 30 000 Sk za užívanie miestnych   komunikácií   I.   a II.   triedy   iným   než   zvyčajným   spôsobom   bez   povolenia cestného   správneho   orgánu.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   primátora   podal   sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

2. 3. Okresný úrad Bratislava I, odbor dopravy a cestného hospodárstva (ďalej aj „okresný   úrad“),   ako   príslušný   odvolací   orgán   8.   októbra   2001   vydal   rozhodnutie   č.   j. 200/15159-1/2001-20K,   ktorým   bolo   vyššie   uvedené   rozhodnutie   primátora   o uložení pokuty potvrdené.

2. 4. Dňa 10. decembra 2001 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu na preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia okresného úradu. V žalobe sťažovateľ namietal   nezákonnosť   a tiež   protiústavnosť   rozhodnutia   okresného   úradu   i rozhodnutia primátora   a domáhal   sa   zrušenia   oboch   týchto   rozhodnutí   a vrátenia   veci   na   ďalšie administratívne konanie.

2. 5. Dňa 27. júna 2002 bol Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok č. k. 24 S 297/01-21,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia okresného úradu zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práva na pokojné a nepodmieňované zhromažďovanie garantované čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru. Krajský súd napadnutým rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa namiesto toho,   aby   zrušil   rozhodnutia   napadnutých   správnych   orgánov,   potvrdil   správnosť   ich postupu, čím konal v rozpore s čl. 28 ods. 2 in fine a čl. 152 ods. 4 ústavy a tiež v rozpore s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu,   pretože „vzťah   ústavnosti   a zákonnosti   je hierarchický. Zákonnosť sa odvodzuje z princípov ústavnosti a musí byť s nimi v súlade“. Svoje rozhodnutie krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa odôvodnil   takými skutkovými a právnymi závermi, ktoré boli arbitrárne a mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na pokojné zhromaždenie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 28 ústavy, sťažovateľ poukázal na to, že právo na pokojné zhromažďovanie patrí medzi základné práva a slobody, ktoré nesmie byť podmieňované povolením orgánu verejnej správy. Krajský súd tým, že vo svojom   rozhodnutí   ignoroval   ústavný   (a   zákonný)   princíp   zákazu   podmieňovania zhromaždenia   povoľovacím   režimom,   porušil   podľa   názoru   sťažovateľa   jeho   právo zakotvené vo vyššie uvedenom článku ústavy. Pokuta uložená v rámci správneho konania podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona za to, že počas zhromaždenia sťažovateľ užíval miestne komunikácie I. a II. triedy „iným než zvyčajným spôsobom bez povolenia cestného   správneho   orgánu“, je neodôvodnená   aj   z toho   dôvodu,   že   sťažovateľ   svojím konaním nenaplnil skutkovú podstatu „dvojzložkého“ správneho deliktu uvedeného v § 22a písm. a) bode 1 cestného zákona. Menovite nemohol porušiť povinnosť na zaobstaranie osobitného   povolenia   na   zvláštne   užívanie   miestnej   komunikácie   vzhľadom   na   ústavnú garanciu princípu zákazu podmieňovania realizácie zhromažďovacieho práva povoľovacím režimom.   Povolenie   na   zvláštne   užívanie   miestnej   komunikácie   sa   podľa   sťažovateľa zvyčajne   vyžaduje   napr.   pri   organizovaní   športových   a iných   podujatí   a pri   preprave neštandardných nákladov, a nie pri realizácii zhromaždovacieho práva, resp. pri reakcii na aktuálnu spoločenskú udalosť. Inštitút povolenia na zvláštne užívanie miestnej komunikácie je podľa jeho názoru v priamom rozpore s účelom práva na pokojné zhromaždovanie.

2. 6. Z uvedených skutočností sťažovateľ vyvodil nasledovný záver:   „Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 24 S 297/01-21 zo dňa 27. júna 2002 predstavuje vzhľadom na vyššie uvedené zásah do samotnej podstaty ústavného práva sťažovateľa   pokojne   sa   zhromažďovať   bez   povolenia   orgánu   verejnej   správy,   nakoľko zamietnutím   správnej   žaloby   sťažovateľa   bola   súdom   de   facto   potvrdená   možnosť administratívnych   orgánov   obmedzovať   základné   práva   nad   rámec   stanovený   ústavou. V dôsledku   potvrdenia   zákonnosti   uloženia   pokuty   v predchádzajúcom   konaní   má   tento rozsudok   pro   futuro   výrazne   odstrašujúci   charakter   a je   objektívne   spôsobilý   vyvolať u sťažovateľa, ale i kohokoľvek iného obavu z budúcej realizácie zhromažďovacieho práva. Navyše zásah súdu (rovnako ako predtým zásah administratívnych orgánov) do podstaty tohto základného práva bol uskutočňovaný bez splnenia dvoch materiálnych podmienok, ktoré sú podľa čl. 28 ods. 2 ústavy nevyhnutné na akékoľvek obmedzenie zhromažďovacieho práva.“

2.   7.   Vyššie   uvedené   argumenty   sťažovateľ   použil   v podstate   aj   na zdôvodnenie tvrdeného rozporu rozhodnutia krajského súdu s čl. 11 dohovoru.

  2.   8.   Vzhľadom   na „existenčnú   neistotu   a veľkú   mieru   psychickej   záťaže,   ktorú rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   vyvolalo“ u   jeho zástupcov,   sťažovateľ   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

  2. 9. Sťažovateľ sa domáhal aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia.

  2. 10. Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 24 S 297/01-21 zo dňa 27. júna 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   11   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 24 S 297/01-21 zo dňa 27. júna 2002 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,– Sk“.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Š., listom z 19. decembra 2003   sp.   zn.   Spr.   3816/03   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 22. januára 2004.

3. 1. Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila nasledovne :„Pokiaľ   (...)   žiadate   vyjadrenie   Krajského   súdu   v Bratislave   ku   všetkým skutočnostiam   a tvrdeniam   uvedeným   v sťažnosti,   v tomto   smere   si   Vám   dovoľujem nevyhovieť, nakoľko podstatou sťažnosti je napadnutie správnosti súdneho rozhodnutia po stránke   hmotnoprávnej.   Ide   teda   o samotnú   rozhodovaciu   činnosť   súdu   –   myšlienkovú činnosť sudcov a ich úvahy opierajúce sa formálne o určité myšlienkové (logické) pravidlá a vecne o ich všeobecné skúsenosti získané ich vzdelaním, výchovou a životnou praxou. Z tohto dôvodu máme za to, že Krajský súd v Bratislave ako žalovaná strana nemá oprávnenie sa meritórne k sťažnosti vyjadriť. Správnosť rozhodnutia z hľadiska porušenia Ústavy Slovenskej republiky môže podľa nášho názoru posúdiť len Ústavný súd Slovenskej republiky“.

3. 2. Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu zaujal nasledovné stanovisko:

„K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v Bratislave   k sťažnosti   prijatej   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky   a vedenej   ako   č.   k.   I.   ÚS   193/03   sa   po   právnej   stránke   nemožno vyjadriť.

Máme   však   za   to,   že   musí   byť   daná   kompetencia   Krajského   súdu   v Bratislave konajúceho   prostredníctvom   svojho   štatutárneho   zástupcu   –   predsedu   súdu,   posúdiť rozhodnutie tohto súdu ako súladné alebo rozporné s Ústavou Slovenskej republiky. Ak nemôže byť v zmysle čl. 46 ods. 2 z právomoci súdov vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd musia byť tieto súdy schopné sa k veci ako účastníci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky aj meritórne vyjadriť. Každopádne ide o právo sa vyjadriť, nie o zákonom danú povinnosť a s prihliadnutím k tejto skutočnosti je potrebné asi posudzovať aj vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave“.

Sťažovateľ   si   vo   svojom   stanovisku   vyčíslil   aj   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 15 084,40 Sk za tri úkony právnej služby, z ktorých dva úkony boli vykonané v roku 2002 a jeden   úkon   v roku   2004,   pričom   uviedol,   že   je   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty. Uvedené trovy navrhol vyplatiť na účet svojho právneho zástupcu.  

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   ako   aj   z vyjadrení   účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Na Miestnom úrade Bratislava - Staré mesto bolo 18. júna 2001 zaevidované oznámenie sťažovateľa o zvolaní verejného zhromaždenia na 21. jún 2001 od 16.30 h do 18.00   h,   účelom   ktorého   bola „osvetová   akcia,   podpora   verejnej   dopravy“. Na   tlačive „Oznámenie   o zvolaní   verejného   zhromaždenia   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve z 27. marca 1990“ bolo v bode dva za miesto zhromaždenia   označené „Hodžovo   námestie“, pričom   ďalší   odsek   tohto   bodu   tlačiva, v ktorom   malo   byť   uvedené   „východiskové   miesto,   cesta   a miesto   ukončenia“, zostal nevyplnený. Predpokladaný počet účastníkov zhromaždenia mal byť „cca 150 ľudí“ a počet usporiadateľov mal byť „4 (biele pásky na rukách)“.

2. Dňa 12. júla 2001 bol Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy doručený podnet Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I vo veci porušenia cestného zákona sťažovateľom v súvislosti s uskutočneným zhromaždením 21. júna 2001.

3.   Dňa   17.   augusta   2001   bolo   vydané   rozhodnutie   primátora   č.   j.   OD 26750/2666/01/Me, ktorým uložil sťažovateľovi pokutu vo výške 30 000 Sk «za užívanie miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo námestie II. tr., Štefánikova ulica I. tr., Krížna ulica   I.   tr.,   Špitálska   ulica   II.   tr.,   Štúrova   ulica   II.   tr.,   Šafárikovo   námestie   I.   tr., Dostojevského   rad   I.   tr.,   Landererova   ulica   II.   tr.,   Košická   ulica   II.   tr.,   -   iným   než zvyčajným   spôsobom   z dôvodu   usporiadania   osvetovej   akcie   „Ži   a nechaj   žiť“   spojenej s presunom   cca   100   až   150   cyklistov   po   týchto   komunikáciách   dňa   21.   06.   2001   bez povolenia cestného správneho orgánu.»

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia medzi inými vyplýva, že: „V súlade so zákonom č.   84/1990   Zb.   o zhromažďovacom   práve   bola   predmetná   osvetová   akcia   oznámená Miestnemu   úradu   Bratislava   Staré   Mesto,   ale   táto   sa   mala   uskutočniť   na   Hodžovom námestí dňa 21. 06. 2001 v čase od 16.30 do 18.00 hod. Účastníci tejto osvetovej akcie však z Hodžovho námestia pokračovali v akcii po vyššie uvedených komunikáciách. (...) V čase od 17.45 do 17.50 hod. bola účastníkmi akcie blokovaná križovatka Šafárikovo námestie, kde si účastníci sadli na vozovku.(...)

Hlavné mesto ani netvrdí, že na zhromaždenie je potrebné povolenie orgánu štátnej správy a svojím konaním ani otázku takéhoto povolenia nerieši. Hlavné mesto sa vo svojom konaní zaoberá absenciou povolenia na zvláštne užívanie pozemných komunikácií pre toto zhromaždenie, ktoré vyžaduje zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov v § 8 ods. 1. Hlavné mesto začalo konanie z dôvodu porušenia tohto ustanovenia cestného zákona.(...)

Cestný správny orgán (...) na základe toho, že občianske združenie je podľa § 2 ods. 3   zákona   č.   83/1990   Zb.   o združovaní   občanov   právnickou   osobou   a na   základe zisteného   skutkového   i právneho   stavu   rozhodol   o uložení   pokuty   vo   výške   30   000,-   Sk s prihliadnutím na závažnosť, čas trvania a charakter nepovoleného zvláštneho užívania miestnych komunikácií.“

4. Na odvolanie sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu primátora Okresný úrad Bratislava   I,   odbor   dopravy   a cestného   hospodárstva   ako   príslušný   odvolací   orgán 8. októbra   2001   vydal   rozhodnutie   č.   j.   200/15159-1/2001-20K,   ktorým   bolo   uvedené rozhodnutie primátora o uložení pokuty potvrdené.

5. Dňa 10. decembra 2001 podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia okresného úradu. V žalobe sťažovateľ namietal   nezákonnosť   a tiež   protiústavnosť   rozhodnutia   okresného   úradu   i rozhodnutia primátora   a domáhal   sa   zrušenia   oboch   týchto   rozhodnutí   a vrátenia   veci   na   ďalšie administratívne konanie.

6. Krajský súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný súd na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu   a jemu predchádzajúce   konanie a po   nariadení pojednávania 27. júna 2002 rozsudkom č. k. 24 S 297/01-21 dospel k záveru, že „žalobu je potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom“, a to – ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu - z nasledovných podstatných dôvodov:„Z podkladov spisu správneho orgánu vyplýva, že predmetom konania bolo posúdiť zákonnosť   rozhodnutia,   ktorým   bola   žalobcovi   ako   právnickej   osobe   podľa   ust.   §   22a písm. a) bod 1 cestného zákona uložená pokuta za správny delikt vo výške 30.000,– Sk. (...) Zo spisu správneho orgánu je zrejmé, že na Miestnom úrade Bratislava – Staré Mesto   bolo   dňa   18.   6.   201   zaevidované   oznámenie   o zvolaní   verejného   zhromaždenia v zmysle príslušných ust. zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve, ktorým žalobca v zastúpení M. K. oznámil, že dňa 21. 6. 2001 sa bude konať zhromaždenie v čase od 16.30 do 18.00 hod., pričom ako miesto konania zhromaždenia uviedol Hodžovo námestie s tým, že predpokladaný počet účastníkov tejto osvetovej akcie je 150 ľudí.

Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I pod ČTS-P: ORP-892/SMz-01-I z 3. 7. 2001 zaslalo Magistrátu hlavného mesta SR Bratislava vo veci porušenia cestného zákona podnet na riešenie M. K. a L. Ď. podľa § 22a písm. a) bod 1 cestného zákona, nakoľko menovaní ako   organizátorka   a spoluorganizátor   zorganizovali   bez   povolenia   cestného   správneho orgánu osvetovú akciu „Ži a nechaj žiť“ dňa 21. 6. 2001 na pozemných komunikáciách Starého   mesta   v Bratislave.   V odôvodnení   podnetu   sa   uvádza,   že   príslušníkmi   PZ   bolo zistené, že uvedená akcia bola oznámená a povolená len na Hodžovom námestí, pričom účastníci dávali svojím konaním najavo pokračovanie akcie aj na iných miestach, resp. že sa   s bicyklami   vyberú   cez   Staré   mesto.   Organizátorka   na   upozornenia   príslušníkov   PZ nereagovala. Sprievod asi 100 až 150 cyklistov sa v čase o 17.15 hod. pohol z Hodžovho námestia   na   Štefánikovu   ul.,   ďalej   na   Šancovú,   Krížnu,   Špitálsku,   Štúrovu,   Šafárikovo námestie,   Dostojevského   rad,   Landererovu   ul.   a skončil   akciu   v čase   o 18.00   hod.   na Košickej ul. pred budovou školy. Počas presunu účastníci sprievodu opakovane obsadzovali obidva jazdné pruhy, pričom došlo k obmedzovaniu dopravy na uvedených komunikáciách, premávka   bola   presmerovaná   a usmerňovaná   príslušníkmi   ODI   OR   PR   v Bratislave   I. Účastníci   boli   viackrát   upozorňovaní,   aby   plnili   pokyny   príslušníkov   PZ,   pričom   tieto nerešpektovali. V čase od 14.45 hod (správne od 17.45 h) do 17.50 hod. bola účastníkmi akcie blokovaná križovatka Šafárikovo námestie, kde si účastníci sadli na vozovku. V nadväznosti   na   uvedené skutočnosti boli v predmetnej   veci   vydané rozhodnutia o uložení pokuty žalobcovi. Voči žalobcovi bolo postupované podľa cit. zák. ust. § 22a písm. a) bod 1 cestného zákona a to z dôvodu užívania miestnych komunikácií I. a II. triedy v rozpore s cestným zákonom, t. j. iný, než zvyčajným spôsobom bez povolenia cestného správneho   orgánu.   V predmetnej   veci   nesporne   došlo   k naplneniu   skutkovej   podstaty správneho deliktu. Nakoľko zhromaždenie bolo zorganizované právnickou osobou, je podľa názoru súdu v danej veci individuálny postih účastníkov zhromaždenia vylúčený. Takýto postih   by   bol   možný   len   v prípade,   že   po   oficiálnom   ukončení   zhromaždenia   by   jeho účastníci pokračovali v akcii samostatne.

Treba jednoznačne konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané z dôvodu nepovolenia   zhromaždenia   a zhromažďovacie   právo   nebolo   v danom   prípade   žiadnym spôsobom dotknuté.

Čo sa týka námietok žalobcu uvedených v žalobe, krajský súd nezistil pochybenia majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia súd nezistil v rozsahu tvrdení žalobcu žiadne skutočnosti svedčiace o ukrátení práv žalobcu tým, že mu bola uložená pokuta za správny delikt. Výška pokuty podľa názoru súdu bola určená v súlade s ust. § 22b ods. 1 cestného zákona, nakoľko bola zohľadnená závažnosť, dĺžka a rozsah trvania protiprávneho konania. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom a preto podľa ust. § 250 ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

1. 1. Podľa čl. 28 ods. 1 ústavy právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje. Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   ústavy   podmienky   výkonu   tohto   práva ustanoví   zákon   v prípadoch   zhromažďovania   na   verejných   miestach,   ak   ide   o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.

1.   2.   Podľa   čl.   11   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   pokojného zhromažďovania   a na   slobodu   združovať   sa   s inými   vrátane   práva   zakladať   na   obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dohovoru výkon týchto práv môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   na   predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky alebo ochranu práv a slobôd iných.   Tento   článok   nebráni   zavedeniu   zákonných   obmedzení   na   výkon   týchto   práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a úradníkmi štátnej správy.

1. 3. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zhromažďovacom práve“) výkon tohto práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd,   na výmenu informácií   a názorov   a na   účasť   na   riešení   verejných   a iných   spoločných   záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk.

Podľa § 1 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve za zhromaždenie sa podľa tohto zákona považujú aj pouličné sprievody a manifestácie.

Podľa § 1 ods. 4 zákona o zhromažďovacom práve na zhromaždenie nie je potrebné predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Podľa § 3 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenie môže zvolať občan starší ako 18 rokov alebo právnická osoba alebo skupina osôb.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   o zhromažďovacom   práve   zhromaždenia   sa   musia oznamovať obci (§ 16) s výnimkou:

a) zhromaždení usporadúvaných právnickými osobami prístupných len ich členom alebo pracovníkom a menovite pozvaným hosťom;

b)   zhromaždení   usporadúvaných   cirkvami   alebo   náboženskými   spoločnosťami v kostole   alebo   v inej   modlitebni,   procesií,   pútí   a iných   sprievodov   a zhromaždení slúžiacich na prejavy náboženského vyznania;

c) zhromaždení konaných v obydliach občanov;

d) zhromaždení menovite pozvaných osôb v uzavretých priestoroch.Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o zhromažďovacom   práve   zvolávateľ   je   povinný zhromaždenie písomne oznámiť obci tak, aby obec oznámenie dostala aspoň 5 dní vopred. Obec môže v odôvodnených prípadoch prijať oznámenie aj v kratšej lehote. Za právnickú osobu   predloží   oznámenie   ten,   kto   je   v   tejto   veci   splnomocnený   konať   v   jej   mene. Oznámenie sa môže predložiť aj osobne v pracovný deň v dobe medzi ôsmou a pätnástou hodinou. Obec vytvorí podmienky, aby sa oznámenia mohli riadne prijímať.

Podľa   §   8   zákona   o zhromažďovacom   práve   obec   môže   s ohľadom   na   miestne podmienky alebo na verejný poriadok navrhnúť zvolávateľovi, aby sa zhromaždenie konalo na inom mieste alebo v iný čas.

Podľa § 9 zákona o zhromažďovacom práve obec môže zvolávateľovi uložiť, aby zhromaždenie   konané   vo   večerných   hodinách   bolo   ukončené   tak,   aby   nedošlo k neprimeranému rušeniu nočného pokoja.

Podľa   §   10   ods.   3   zákona   o zhromažďovacom   práve   obec   môže   zhromaždenie zakázať, ak sa   má konať v mieste, kde by potrebné obmedzenie dopravy a zásobovania bolo v závažnom rozpore so záujmom obyvateľstva, ak možno bez neprimeraných ťažkostí konať zhromaždenie inde bez toho, že by sa tým maril oznámený účel zhromaždenia.Podľa § 12 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve zhromaždenie, ktoré sa koná bez toho, že bolo oznámené podľa § 5, bude spôsobom uvedeným v odseku 1 rozpustené, ak nastali okolnosti, ktoré by odôvodnili jeho zákaz podľa § 10 ods. 1 až 3. To platí aj pre zhromaždenia,   ktoré   neboli   zvolané.   Zodpovednosť   zvolávateľov   za   priestupok   nie   je dotknutá, aj keď zhromaždenie nebolo rozpustené.

Podľa   §   12   ods.   5   zákona   o zhromažďovacom   práve   zhromaždenie,   ktoré   bolo oznámené a nebolo zakázané, môže byť spôsobom uvedeným v odseku 1 rozpustené, ak sa podstatne odchýlilo od oznámeného účelu takým spôsobom, že v priebehu zhromaždenia nastali okolnosti, ktoré by odôvodnili jeho zákaz podľa § 10 ods. 1.

Podľa   §   14   zákona   o zhromažďovacom   práve,   ktorý   ustanovuje   priestupok   proti zhromažďovaciemu právu, tomu, kto zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie bez toho, že by splnil oznamovaciu povinnosť, alebo usporadúva zhromaždenie, ktoré bolo zakázané, alebo závažne poruší inú povinnosť zvolávateľa podľa tohto zákona, môže byť uložená pokuta do výšky 1 000 Sk.

1.   4.   Podľa   §   8   ods.   1   cestného   zákona,   na   užívanie   diaľnic,   ciest   a miestnych komunikácií iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, než na ktoré sú určené (ďalej   len   „zvláštne   užívanie“),   je   potrebné   povolenie   cestného   správneho   orgánu, s výnimkou   prípadov   uvedených   v odsekoch   6,   7   a   9,   vydané   po   dohode   s dopravným inšpektorátom.   Cestný   správny   orgán   môže   v povolení   určiť   podmienky   na   zvláštne užívanie a pre ich nesplnenie môže udelené povolenie zrušiť. Zvláštne užívanie sa povoľuje na dobu určitú, ak u užívateľa trvajú dôvody, pre ktoré bolo povolenie udelené. Pri zmene užívateľa, podmienok užívania a podobne je potrebné požiadať o nové povolenie, prípadne o zmenu   povolenia.   Povolenie   nie   je   potrebné   na   vozidlá   ozbrojených   síl,   ozbrojených bezpečnostných   zborov   a   na   presun   poľnohospodárskych   strojov   a zariadení   pri poľnohospodárskych prácach v rámci obhospodarovaného územia.

Podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona cestný správny orgán a obec v rozsahu svojej pôsobnosti uložia pokutu do 1 000 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej   na   podnikanie   podľa   osobitných   predpisov,   ak   bez   povolenia   cestného správneho   orgánu   alebo   v rozpore   s vydaným   povolením   užíva   diaľnicu,   cestu   alebo miestnu komunikáciu iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú určené, s výnimkou nadmerných a nadrozmerných prepráv (zvláštne užívanie).

2.   Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom   (t.   j. rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   24   S   297/01-21   z   27.   júna   2002)   došlo k porušeniu jeho základného práva na pokojné zhromažďovanie podľa čl. 28 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru.

3. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodnutím všeobecného súdu alebo jeho postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, môže byť porušené každé základné právo, ktoré je zaručené v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných   slobodách,   teda   tak   materiálne,   ako   aj   procesné   základné   právo.   Takto ústavný súd   napríklad už vyslovil, že všeobecný   súd   svojím   postupom   a právoplatným rozhodnutím porušil nielen právo na súdnu ochranu (ako základné procesné právo) zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj právo vlastniť majetok a právo pokojne užívať svoj majetok (ako základné materiálne práva) zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (pozri nález z 20. decembra 2001 sp. zn. I. ÚS 59/00 a nález z 15. júla 2003 sp. zn. I. ÚS 23/01). V iných rozhodnutiach zase konštatoval, že všeobecný súd svojím právoplatným rozhodnutím porušil právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   a rodinného   života   a právo   na   ochranu   proti   zásahom   do   nedotknuteľnosti obydlia, ktoré ako základné materiálne práva sú zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy (pozri nález z 10. júla 2001 sp. zn. I. ÚS 13/00), resp. konštatoval, že všeobecný súd svojím postupom, t. j. tým, že neprijal opatrenia zamerané na ochranu maloletých detí pred zlým   zaobchádzaním   s nimi,   porušil   ich   základné   (materiálne)   práva   na   ochranu   proti neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a na ochranu proti zásahom do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy (pozri nález z 9. júla 2003 sp. zn. I. ÚS 4/02).

Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry tykajúcej sa jeho právomoci v zmysle cit. čl. 127 ods. 1 ústavy. V zmysle tohto článku je ústavná ochrana základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu,   ktorý   zásadne   nie   je oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 215/03).

Inými slovami, ústavný súd má právomoc konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach garantovaných základných práv a slobôd ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou vždy vtedy, keď je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo keď účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou základných práv a slobôd alebo s ich úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Je pritom celkom bez právneho významu, či takéto nezlúčiteľné účinky vyvoláva postup všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutie, a či sú nimi dotknuté materiálne   alebo   procesné   základné   práva   a slobody.   Pri   takomto   uplatňovaní   svojej právomoci môže ústavný súd na jednej strane dôsledne plniť svoju nezastupiteľnú úlohu nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle čl. 124 ústavy a na druhej strane vylúčiť   akúkoľvek   možnosť   zamieňania   jeho   úlohy   s úlohou   všeobecného   súdu   tretej, prípadne štvrtej inštancie.  

V rozsahu tejto svojej právomoci ústavný súd aj v danej veci preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia materiálneho základného práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.  

4. Zhromažďovacie právo podľa čl. 28 ústavy, resp. podľa čl. 11 dohovoru nie je právom   absolútnym;   môže   byť ústavne   konformným   spôsobom   obmedzené.   Z hľadiska týchto článkov ústavy a dohovoru, ktorých ochrany sa dovolal sťažovateľ, bolo potrebné predovšetkým posúdiť, či rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba podaná proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým mu bola uložená pokuta na základe skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozhodnutí, možno považovať za zasahovanie (obmedzenie) do základného práva sťažovateľa pokojne sa zhromažďovať, ktoré mu tieto články   zaručujú,   a v kladnom   prípade,   či   je   možné   toto   obmedzenie   (zasahovanie)   tak z ústavného hľadiska, ako aj z hľadiska dohovoru ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľa.

V zmysle čl. 13 ods. 3 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Z citovanéh čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru a príslušnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 13/02, I. ÚS 36/02) alebo Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. Ezelin v. Francúzsko, rozsudok z 26. apríla 1991)] ďalej vyplýva, že ospravedlniť zasahovanie   (obmedzenie)   do   základného   práva   pokojne   sa   zhromažďovať   možno   len vtedy,   ak   obmedzenie   bolo   ustanovené   zákonom,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho   existencia   naliehavej   spoločenskej   potreby   a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (t. j. obmedzenie je v súlade so zásadou proporcionality).

4.   1.   Medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že   sťažovateľ   bol   postihnutý   pokutou správneho orgánu v súvislosti so zhromaždením, ktorého bol zvolávateľ (pozri § 3 zákona o zhromažďovacom práve). Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že vzhľadom na podstatu práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta (pozri aj PL. ÚS 38/95), a okolnosti danej veci je potrebné sťažovateľa bez ohľadu na to, že je právnickou osobou, považovať za subjekt zhromažďovacieho práva v zmysle citovaného čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru.

4. 2. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol uskutočniť zvolané zhromaždenie vrátane   pouličného   sprievodu   v súlade   s účelom,   ktorý   sledoval,   a   až   následne   bol potrestaný napadnutou pokutou. Táto okolnosť však pre posúdenie, či došlo k zasahovaniu (obmedzeniu)   do   základného   práva   sťažovateľa   na   pokojné   zhromaždenie,   bola   právne bezvýznamná, pretože podľa názoru ústavného súdu za obmedzenie tohto základného práva treba   považovať   opatrenia   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   prijímané   nielen   pred uskutočnením zhromaždenia alebo v jeho priebehu, ale aj po jeho skončení. Krajský súd teda tým, že svojím rozsudkom „potvrdil“ opodstatnenosť sankcie, ktorou bol sťažovateľ postihnutý   príslušným   správnym   orgánom   v priamej   súvislosti   s uskutočnením zhromaždenia,   ktorého   bol   zvolávateľ,   obmedzil   právo   sťažovateľa   na   pokojné zhromažďovanie v zmysle citovaných článkov ústavy a dohovoru.

Vzhľadom   na uvedené mal ústavný súd preukázanú ústavne relevantnú súvislosť medzi namietanými skutočnosťami a označeným základným právom sťažovateľa.

4.   3.   Ústava   pojem   „pokojne   sa   zhromažďovať“   bližšie   nedefinuje.   Zo   zákona o zhromažďovacom práve vyplýva, že výkon tohto práva slúži občanom predovšetkým na využívanie   slobody   prejavu,   na   výmenu   informácií   a názorov   a na   účasť   na   riešení verejných   a iných   spoločenských   záležitostí   vyjadrením   postojov   a stanovísk;   za zhromaždenie sa považujú aj pouličné sprievody a manifestácie (pozri citovaný § 1 ods. 2 a 3 zákona o zhromažďovacom práve). Právo pokojne sa zhromažďovať podľa čl. 28 ods. 1 ústavy je teda úzko spojené s právom na slobodu prejavu a s právom na informácie podľa čl. 26   ods.   1   ústavy.   Ďalším   definičným   znakom   výkonu   tohto   základného   práva   je imperatív,   že   priebeh   zhromaždenia   bude   „pokojný“.   Na   základe   uvedeného   možno konštatovať, že sloboda zhromažďovania a právo prostredníctvom nej vyjadriť názory patrí k prvoradým hodnotám demokratickej spoločnosti.

Obdobný obsah tohto práva vyplýva aj z dohovoru a príslušnej judikatúry ESĽP. Aj podľa ESĽP je výkon zhromažďovacieho práva podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru osobitným výkonom práva na slobodu prejavu (pozri napr. citovaný rozsudok Ezelin) a v tomto spojení jedným zo základov demokratickej spoločnosti.

Na rozdiel od dohovoru však z ústavy explicitne vyplýva (ako ďalší definičný znak tohto základného práva) zákaz podmieňovať zhromaždenie „povolením“ orgánu verejnej správy.   Zákon   o zhromažďovacom   práve   k tomu   uvádza,   že   na   zhromaždenie   nie   je potrebné „predchádzajúce povolenie“ štátneho orgánu. Zhromaždenia však môžu podliehať oznamovacej povinnosti zvolávateľa (pozri aj § 4 a 5 zákona o zhromažďovacom práve).

4.   4.   Ústavný   súd sa   ďalej pri   skúmaní podstaty   sťažnosti   sústredil   na postupné zodpovedanie týchto troch základných otázok (pozri bod 4):

a)   či   obmedzenie   zhromažďovacieho   práva   sťažovateľa,   ku   ktorému   došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo založené na zákone,

b) či bolo dostatočne odôvodnené sledovaným cieľom a

c)   či   bolo   skutočne   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie sledovaného cieľa.

4. 5. V súvislosti s ústavnou požiadavkou „zákonnosti“ obmedzenia základných práv a slobôd ústavný súd konštatuje, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd považoval rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty sťažovateľovi za „v súlade so zákonom“. Je evidentné, že pod „zákonom“ mal na mysli „cestný zákon“, in concreto jeho ustanovenie „§ 22a písm. a) bod 1“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi skutočne bola uložená pokuta vo výške 30 000 Sk podľa tohto ustanovenia cestného zákona. Krajský súd v napadnutom rozsudku k tomu   uviedol,   že   podľa   tohto   ustanovenia   cestného   zákona   bolo   voči   sťažovateľovi „postupované   (...)   z dôvodu   užívania   miestnych   komunikácií   I.   a II.   triedy   v rozpore s cestným zákonom, t. j. iným, než zvyčajným spôsobom bez povolenia cestného správneho orgánu.   V predmetnej   veci   nesporne   došlo   k naplneniu   skutkovej   podstaty   správneho deliktu (... )“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   na   ospravedlnenie   zisteného   obmedzenia   - zasahovania do zhromažďovacieho práva sťažovateľa nebolo možné v okolnostiach danej veci   použiť   cestný   zákon   (jeho   ustanovenie   §   22a   písm.   a)   bod   1),   ale   zákon o zhromažďovacom práve.

Odhliadnuc   od   podstatne   odlišného   účelu   oboch   dotknutých   zákonov,   zákon o zhromažďovacom   práve   obsahuje   osobitné   ustanovenia o uložení   pokuty   za   závažné porušenie povinnosti zvolávateľa podľa tohto zákona (pozri citovaný § 14 ods. 1). V tomto rozsahu ho treba preto vo vzťahu k cestnému zákonu považovať za lex specialis, a teda za príslušný zákonný podklad na obmedzenie slobody zhromažďovania. Za takýto zákon vo vzťahu k cestnému zákonu ho však treba považovať aj z ďalších dôvodov.

Už bolo konštatované, že definičným znakom zhromažďovacieho práva podľa ústavy je zákaz podmieňovať zhromaždenie „povolením“ orgánu verejnej správy. Sťažovateľovi však bola uložená pokuta podľa citovaného § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona za užívanie miestnej komunikácie iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely práve z dôvodu, že sa tak stalo „bez povolenia cestného správneho orgánu“. Tvrdenie krajského súdu   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   že   „napadnuté   rozhodnutie   nebolo   vydané z dôvodu   nepovolenia   zhromaždenia   a zhromažďovacie   právo   nebolo   v danom   prípade žiadnym   spôsobom   dotknuté“,   je   vzhľadom   na   túto   podmienku   postihu   podľa   cestného zákona prinajmenej nejasné. Už bolo uvedené, že napadnutý rozsudok krajského súdu s jeho právnym záverom „o zákonnosti uloženej pokuty“ sťažovateľovi nemožno považovať za taký, ktorým nebolo zhromažďovacie právo „dotknuté“ (pozri bod 4. 2.). Nemožno ho ani považovať za taký, aby bolo opodstatnené tvrdenie krajského súdu, že rozhodnutie o pokute „nebolo vydané z dôvodu nepovolenia zhromaždenia“.

Porušenie cestného zákona sťažovateľom bolo podľa krajského súdu (a pred ním správneho orgánu) založené na užívaní «(...) miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo námestie II. tr., Štefánikova ulica I. tr., Krížna ulica I. tr., Špitálska ulica II. tr., Štúrova ulica II. tr., Šafárikovo námestie I. tr., Dostojevského rad I. tr., Landererova ulica II. tr., Košická ulica II. tr., - iným než zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie „Ži a nechaj žiť“ spojenej s presunom cca 100 až 150 cyklistov po týchto komunikáciách dňa 21. 06. 2001 bez povolenia cestného správneho orgánu (...)», teda na takom užívaní miestnych   komunikácií,   s ktorým   pri   výkone   zhromažďovacieho   práva   výslovne   počíta zákon o zhromažďovacom práve.

Z tohto zákona vyplýva, že zvolávateľ je okrem iného povinný v oznámení o zvolaní zhromaždenia obci uviesť „účel zhromaždenia, deň a miesto jeho konania a čas začatia; ak ide o zhromaždenie na verejnom priestranstve, aj predpokladaný čas jeho ukončenia; (...) ak má ísť o pouličný sprievod, východiskové miesto, cestu a miesto ukončenia (...)“ [§ 5 ods. 2 písm. a) a d) zákona o zhromažďovacom práve]. Pod „verejným priestranstvom“ sa pritom na   účely   zákona   o zhromažďovacom   práve   rozumejú   „pozemné   komunikácie   (...)   ako námestia,   triedy   a ulice   (...)“   (§   18   zákona   o zhromažďovacom   práve),   teda   aj   také komunikácie,   na   ktoré   sa   inak   vzťahuje   cestný   zákon   so   sankciou   za   užívanie   „bez povolenia“ alebo „v rozpore s vydaným povolením“ [§ 8, § 22a písm. a) a § 22c ods. 1 písm. a) cestného zákona]. Podľa zákona o zhromažďovacom práve je zvolávateľ okrem iného povinný „riadiť priebeh zhromaždenia tak, aby sa podstatne neodchyľovalo od účelu zhromaždenia uvedeného v oznámení“ [§ 6 ods. 5 písm. c) cit. zákona].  

V danej veci je zrejmé, že tak správny orgán, ako aj krajský súd, vychádzali z toho, že sťažovateľ   sa   v rámci výkonu   svojho zhromažďovacieho práva v rozpore   so   svojimi povinnosťami zvolávateľa odchýlil od účelu zhromaždenia uvedeného vo svojom oznámení tým,   že   „užil“   v rozhodnutí   o pokute   označené   „miestne   komunikácie   I.   a II.   triedy“. Vzhľadom na povahu porušenia povinností, ktoré bolo sťažovateľovi správnym orgánom vytknuté, mohol sťažovateľ „porušiť“ len svoje povinnosti zvolávateľa zhromaždenia, ktoré mu vyplývajú zo zákona o zhromažďovacom práve, a nie z cestného zákona. Ak by tomu bolo totiž inak, teda tak, ako to tvrdil krajský súd, cestný zákon by bol zrejme v rozpore s čl. 28 ústavy z dôvodu, že na všetky „pouličné sprievody a manifestácie“, ktoré inak zákon o zhromažďovacom práve považuje za „chránené“ zhromaždenia, by bolo potrebné uplatniť ustanovenie o predchádzajúcom „povolení cestného správneho orgánu“, resp. „obce“ (§ 8 cestného   zákona),   pretože   užívanie   miestnych   komunikácií,   ku   ktorému   pri   takýchto zhromaždeniach nevyhnutne dochádza, je nepochybne ich užívaním „iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú určené“, čo je užívanie, ktoré cestný zákon podmieňuje pod hrozbou uloženia sankcie uvedeným udelením povolenia.

Vzhľadom na tieto dôvody nemohli byť označené porušenia povinností sťažovateľa ako   zvolávateľa   zhromaždenia   postihnuté   podľa   cestného   zákona,   ale   podľa   zákona o zhromažďovacom práve. Ústavný súd už uviedol, že ústava a dohovor vrátane príslušnej judikatúry predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave   ústavy,   a tým   normujú   rámec,   ktorý   tieto   orgány   v konkrétnom   prípade   nemôžu prekročiť (mutatis mutandis I. ÚS 36/02). Krajský súd takto nepostupoval, jeho právny záver,   ktorý   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedol   k napadnutému   rozsudku,   je zjavne   neodôvodnený   a účinky   takejto   interpretácie   a aplikácie   sú   zjavne   nezlúčiteľné s čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru. Obmedzenie slobody zhromažďovania sťažovateľa, ku ktorému došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu, nebolo v dôsledku toho založené na zákone.

Pretože   každé obmedzenie   základného   práva   pokojne   sa   zhromažďovať v zmysle čl. 28 ústavy a čl. 11 dohovoru sa musí opierať o „zákon“, a pretože v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu tomu tak nebolo, je tento nedostatok napadnutého rozsudku sám osebe dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd na jeho základe konštatoval, že krajský súd   týmto   svojím   rozsudkom   porušil základné   právo   sťažovateľa   zaručené   označenými článkami ústavy a dohovoru.

4. 6. Nad rámec uvedeného konštatovania a vzhľadom na tvrdenie krajského súdu, že „Výška pokuty (...) bola určená v súlade s ust. § 22b ods. 1 cestného zákona, nakoľko bola zohľadnená   závažnosť,   dĺžka   a rozsah   trvania   protiprávneho   konania“, ústavný   súd konštatuje,   že   v tej   časti   výroku   predmetného   rozhodnutia   primátora,   ktorou   sa   uložila pokuta sťažovateľovi aj «za užívanie miestnych komunikácií I. a II. tr. – Hodžovo námestie II.   tr.,   (...)   iným   než   zvyčajným   spôsobom   z dôvodu   usporiadania   osvetovej   akcie   „Ži a nechaj žiť“ (...) dňa 21. 06.2001 bez povolenia cestného správneho orgánu (...)», je toto rozhodnutie   v rozpore   s   právom   sťažovateľa   na   pokojné   zhromažďovanie   podľa   čl.   28 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru, pretože na Hodžovo námestie v Bratislave bolo predmetné zhromaždenie 21. jún 2001 v čase od 16.30 h do 18.00 h Miestnemu úradu Bratislava   Staré   Mesto   nepochybne   riadne   a včas   oznámené   v súlade   so   zákonom o zhromažďovacom   práve.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   na   prípad   Hodžovho námestia osobitne nereagoval, ale potvrdil rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty sťažovateľovi evidentne aj vo vzťahu k riadne oznámenému zhromaždeniu sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o pouličný   sprievod   organizovaný   sťažovateľom   21.   júna   2001 v Bratislave   po   Štefánikovej   ulici,   Krížnej   ulici,   Špitálskej   ulici,   Štúrovej   ulici, Šafárikovom   námestí,   Dostojevského   rade,   Landererovej   ulici   a po   Košickej   ulici,   je pravdou, že toto zhromaždenie v zmysle § 5 zákona o zhromažďovacom práve oznámené nebolo. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu a súvisiacich rozhodnutí a príloh však nevyplýva, že by predmetný pouličný sprievod organizovaný sťažovateľom v označených uliciach   Bratislavy   21.   júna   2001   bol   Miestnym   úradom   Bratislava   Staré   Mesto   podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o zhromažďovacom práve rozpustený. Ústavný súd má vážnu pochybnosť, či sankciu uloženú podľa § 22a písm. a) bodu 1 cestného zákona vo výške 30 000 Sk rozhodnutím primátora sťažovateľovi «za užívanie miestnych komunikácií I. a II. tr. – (...), Štefánikova ulica I. tr., Krížna ulica I. tr., Špitálska ulica II. tr., Štúrova ulica II. tr., Šafárikovo námestie I. tr., Dostojevského rad I. tr., Landererova ulica II. tr., Košická ulica II. tr., - iným než zvyčajným spôsobom z dôvodu usporiadania osvetovej akcie „Ži a nechaj žiť“ spojenej s presunom cca 100 až 150 cyklistov po týchto komunikáciách dňa   21.   06.   2001   bez   povolenia   cestného   správneho   orgánu», je   možné   vzhľadom   na okolnosti   veci   považovať   za   nevyhnutné   a primerané   pre   dosiahnutie   sledovaného legitímneho   cieľa.   V danej   veci   nikto   nespochybnil,   že   išlo   o pokojné   zhromaždenie, ktorého účelom bolo formou hromadného prejazdu cyklistov po vybraných komunikáciách hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   poukázať   na   potrebu   komplexného   podporovania verejnej dopravy a systematickejšieho riešenia dopravnej situácie v meste a pripomenúť si symbolickou   minútou   ticha   všetky   obete   automobilizmu   na   Slovensku.   Podľa   názoru ústavného   súdu   dôvody,   ktoré   boli   uvedené   správnym   orgánom   pri   uložení   pokuty, nemožno prima   facie považovať   vzhľadom   na   význam   slobody   zhromažďovania   za relevantné a dostatočné na to, aby odôvodnili potrebu sankcionovať zvolávateľa uvedeným spôsobom za nesplnenie označených povinností podľa zákona o zhromažďovacom práve.

Okrem toho, uloženie pokuty na základe cestného zákona vo výške 30 000 Sk sa javí byť prinajmenej neprimerané už aj vzhľadom na to, že ustanovenie § 14 ods. 1 zákona o zhromažďovacom práve pripúšťa uloženie pokuty tomu, kto zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie   bez   toho,   že   by   splnil   oznamovaciu   povinnosť,   alebo   usporadúva zhromaždenie, ktoré bolo zakázané, alebo závažne poruší inú povinnosť zvolávateľa podľa tohto zákona, do výšky 1 000 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   by   podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   zrejmé   porušené základné   právo   sťažovateľa   na   pokojné   zhromažďovanie   podľa   čl.   28   ústavy   a čl.   11 dohovoru aj v časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá sa týka „neoznámeného zhromaždenia“ sťažovateľa konaného 21. júna 2001.

4. 7. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 4. 1. až 4. 5. tohto nálezu ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci svojimi účinkami za nezlúčiteľné s ústavou a dohovorom, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

5.   V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd s ohľadom na uvedené zvláštne okolnosti danej veci (pozri bod 2. 1. až 2. 5. nálezu) dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 Sk, ktorú odôvodnil tým, že pokuta uložená v rozpore s ústavou a cestným zákonom mala likvidačný charakter, pretože presahovala finančné možnosti dobrovoľného združenia, zástupcovia sťažovateľa v čase podania ústavnej sťažnosti boli už vyše roka a pol v neistote a pod veľkým psychickým tlakom, na vymoženie pokuty bola nariadená exekúcia spojená so zákazom nakladať s majetkom, trovy exekúcie presiahli 50 000 Sk, sťažením možnosti získať granty od donorov a obmedzením možnosti napĺňať ciele združenia.

Vzhľadom na okolnosti danej veci však ústavný súd dospel k názoru, že zvláštne okolnosti posudzovanej veci, závery ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa zaručené v   čl.   28   ústavy   a v   čl.   11   dohovoru   predstavujú   samé   osebe   primerané   spravodlivé zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   15   080   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti z 27. decembra 2002 a písomné stanovisko k vyjadreniu krajského súdu z 22. januára 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk, a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk   [§ 13 ods. 8 a § 19 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)].   Ústavný   súd   k výslednej   sume,   teda   k sume   12   670   Sk   pripočítal   daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 2 407,30 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Takto priznaná suma celkom činí zaokrúhlene (§ 25 vyhlášky) sumu 15 080 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2004