SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 192/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10/20, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 12/2015 zo 14. mája 2015a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 57/2015z 23. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 12/2015 zo 14. mája 2015(ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2015“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 57/2015 z 23. septembra 2015 (ďalej len„uznesenie z 23. septembra 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že Okresný súdPrešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 33 T 8/2013 z 20. júna 2013 (ďalejlen „rozsudok z 20. júna 2013“) oslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora Okresnejprokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečinkrádeže podľa § 212 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že8. februára 2012 v čase okolo 10.45 h vna ulici ⬛⬛⬛⬛ na chodbe ⬛⬛⬛⬛ v blízkosti kníhkupectvavyužil neprítomnosť(ďalej len „poškodená“), ktorej počas toho, ako bola v kníhkupectve, ukradolnotebook značky HP sivej farby, ktorý bol položený bez dozoru na stoličke na chodbePrešovskej univerzity, čím jej takto spôsobil škodu krádežou v sume 400 €, pretože nebolopreukázané, že skutok spáchal sťažovateľ (obžalovaný). Okresný súd zároveň poškodenúodkázal na občianske súdne konanie.
Krajský súd rozsudok okresného súdu z 20. júna 2013 na základe odvolaniapodaného prokurátorom v celom rozsahu zrušil uznesením sp. zn. 2 To 34/2013z 21. novembra 2013 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojhouznesenia z 21. novembra 2013 krajský súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že ajkeď neexistuje žiadny priamy dôkaz o vine sťažovateľa, existuje rad nepriamych dôkazov,ktoré nasvedčujú tomu, že skutok spáchal on, pričom zdôraznil, že svedkyne, ktoré mali byťprítomné pri páchaní skutku, spoznali sťažovateľa ako človeka, ktorý sa nachádzalna mieste skutku.
Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 33 T 8/2013 z 10. februára 2014 (ďalej len„rozsudok z 10. februára 2014“) uznal sťažovateľa za vinného zo skutku uvedenéhov obžalobe prokurátora a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní8 mesiacov a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej škodu. Sťažovateľ proti rozsudkuokresného súdu z 10. februára 2014 podal odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to,že dôkazy, na základe ktorých ho okresný súd uznal vinným zo žalovaného skutku, bolizískané nezákonným spôsobom, pričom osobitne zdôraznil, že týmito dôkazmi získanýmiv rozpore so zákonom boli rekognície vykonané so svedkyňami v prípravnom konaní28. mája 2012.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 27/2014 zo 17. júla 2014 odvolanie sťažovateľazamietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na výpoveď svedkýň, ktorévypovedali, že pri taške, v ktorej sa mal nachádzať notebook, boli len ony a sťažovateľs ďalšou nestotožnenou osobou.
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 17. júla 2014 podal dovolanienajvyššiemu súdu, v ktorom okrem iného opätovne poukázal na nezákonnosť dôkazov –rekognícií, na ktorých bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu z 10. februára2014.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Tdo l/2015 z 24. februára 2015 rozhodol, žeuznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 27/2014 zo 17. júla 2014 a konaním, ktoré mupredchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku porušenýzákon, a to v § 126 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a toto uznesenie zrušil, pretože bolozaložené na dôkazoch, ktoré neboli okresným súdom vykonané zákonným spôsobom.
Po vrátení predmetnej veci z najvyššieho súdu krajský súd rozhodol uznesenímzo 14. mája 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. V odôvodnení uzneseniazo 14. mája 2015 krajský súd uviedol, že„dôkaz rekognície – opoznania obžalovaného prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to zrejmé s rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 1/2015 zo dňa 24. 2. 2015“a ďalejskonštatoval, že„krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri taške, ktorá sa nachádzala na kresle, neďaleko kníhkupectva, boli iba tieto dve svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.“.
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 14. mája 2015 podal dovolanie,v ktorom opätovne namietal porušenie § 2 ods. 12 a § 126 ods. 1 a 2 Trestného poriadku,keďže uvedené uznesenie bolo podľa neho opätovne založené na dôkazoch, ktoré nebolivykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa§ 382 písm. c) Trestného poriadku, pričom ako odpoveď na jeho dovolacie námietkyuviedol, že„Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania zrozumiteľne vysvetlil, že pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií“. Uznesenie najvyššieho súduz 23. septembra 2015 bolo sťažovateľovi doručené 22. októbra 2015 a jeho právnejzástupkyni 26. októbra 2015.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo byť považovanýza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom podľa čl. 6 ods. 2dohovoru.
Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. februára 2015 podľa sťažovateľa nepochybnevyplýva, že v predmetnom konaní boli vykonané rekognície v rozpore s § 126 ods. 1 a 2Trestného poriadku, a pretože na takto nezákonných spôsobom vykonaných dôkazochkrajský súd založil svoje rozhodnutie, najvyšší súd uznesenie krajského súdu zo 17. júla2014 zrušil. Krajský súd bol právnym názorom vysloveným v rozsudku z 24. februára 2015podľa § 391 ods. 1 Trestného poriadku viazaný, čo podľa sťažovateľa znamená, žena rekogníciu a ani závery z nej vyplývajúce pri svojom rozhodovaní v tejto veci nemalďalej prihliadať.
Napriek uvedenému podľa sťažovateľa krajský súd v uznesení zo 14. mája 2015 lenformálne skonštatoval nemožnosť prizerať na dôkaz rekognície, avšak záver o vinesťažovateľa založil práve na výpovedi svedkýňa, ktoré reprodukovaltak, že uvedené svedkyne videli zdržiavať sa pri taške s notebookom práve sťažovateľas ďalšou nestotožnenou osobou a„bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej mal notebook“, pričom tieto výpovede krajský súd spája ďalej s výpoveďou svedkyne, ktorásíce v mieste, kde sa nachádzal notebook, nebola, ale na úplne inom mieste fakulty počasdňa otvorených dverí sťažovateľa videla s notebookom.
Sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd vo svojom uznesení z 23. septembra 2015,ktorým odmietol jeho dovolanie, uviedol, že výpoveď svedkýňa,na ktoré sa odvoláva krajský súd, boli vykonané zákonným spôsobom na hlavnompojednávaní konanom 15. apríla 2013. Aj keď proti tomuto záveru nemožno podľasťažovateľa nič namietať, výpovede uvedených svedkýň ho podľa neho neusvedčujú,pretože zo žiadnej z nich nevyplýva, že on by mal byť jednou z osôb, ktorá sa malazdržiavať pri taške s notebookom. Vo svojich výpovediach na hlavnom pojednávaníkonanom 15. apríla 2013 jedna so svedkýňpodľa sťažovateľa skonštatovala, žek taške prišli„nejakí starí chlapci, neviem presne ako vyzerali“,a jediný údaj, ktorý podľasťažovateľa o osobách, ktoré sa mali zdržiavať na mieste činu, táto svedkyňa uviedla, bol,že mali 24 až 27 rokov. Ďalšia zo svedkýň ⬛⬛⬛⬛ uviedla, že jednu z osôb nevidelavôbec a druhú iba matne.
Podľa sťažovateľa žiadna zo svedkýň neuviedla, že by videla na mieste činusťažovateľa a že práve on manipuloval s kabátom. Pokiaľ krajský súd v uznesenízo 14. mája 2015 konštatoval, že to bol práve sťažovateľ, koho uvedené svedkyne videli,podľa sťažovateľa to znamená, že sa neriadil záväzným právnym názorom najvyššieho súduo nezákonností dôkazu – rekognície. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že boluznaný vinným na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.
Sťažovateľ poukázal na to, že pre záver o tom, či je rozhodnutie založenéna nezákonne vykonaných dôkazoch, nestačí konštatovanie súdu, že na tieto dôkazyneprizerá, ale je podľa neho potrebné skúmať, či dôkazy, na ktoré sa súd odvoláva, muposkytujú informácie o skutočnostiach, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Sťažovateľ bol napadnutým uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015, ktorýzamietol jeho odvolanie, právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, teda na najprísnejšítrest, ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť. Zákonnosť postupu všetkých orgánov činnýchv trestnom konaní, ktorá je prejavom základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, je v ustanoveniach Trestného poriadku zdôraznenáustanoveniami, ktoré umožňujú urobiť záver o vine len na základe zákonného postupu,ktorého neoddeliteľnou súčasťou je zákonnosť vykonávania dôkazov.
Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že v jeho veci zásada zákonnosti nebolauznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 dodržaná, čím krajský súd zasiahol do jeho nímoznačených práv.
Rovnaké pochybenie a zásah do označených práv možno podľa sťažovateľa vyčítaťaj uzneseniu najvyššieho súdu z 23. septembra 2015, pretože najvyšší súd rozhodol beztoho, aby preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, a zaoberal saargumentáciami predloženými v jeho dovolaní, ktoré poukazovali na to, že napriekkonštatovaniu krajského súdu, že neprihliadal na závery rekognícií, tento v skutočnostipodľa neho práve z týchto rekognícií vyvodil záver o tom, že osobou, ktorá sa malapohybovať v blízkosti tašky poškodenej, bol sťažovateľ, keďže z výpovedí svedkýň tátoskutočnosť nevyplýva. Najvyšší súd podľa sťažovateľa len formálne v odôvodnení svojhouznesenia z 23. septembra 2015 skonštatoval záver krajského súdu, podľa ktorého na dôkazrekognície neprihliadal, keďže v predmetnej veci bolo zabezpečených dostatok nepriamychdôkazov, ktoré preukazujú, že skutok spáchal sťažovateľ. Postup najvyššieho súdu, ktorý sapodľa sťažovateľa ďalej obsahom jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní nezaoberal,je podľa neho v skutočnosti odopretím spravodlivosti a obchádzaním § 371 ods. 1 písm. g)Trestného poriadku. Najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa bez jeho vecnéhopreskúmania zasiahol podľa sťažovateľa do ním označených práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 a uznesením najvyššiehosúdu z 23. septembra 2015 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovaťv porušovaní označených práv, zruší uvedené uznesenia a vec vráti krajskému súdu naďalšie konanie a zároveň zaviaže krajský súd i najvyšší súd uhradiť mu trovy tohto konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015a uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015. K porušeniu označených právsťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnejveci v rámci vykonaného dokazovania rozhodovali na základe dôkazu (rekognície), ktorýbol vykonaný nezákonným spôsobom a navyše relevantný pre rozhodnutie o uznaní jehoviny.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesenímnajvyššieho súdu z 23. septembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,v ktorom najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súduzo 14. mája 2015 vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd následne zistil, že dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania.
V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012 -1).
S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak abstrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu – dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúce mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je, ako návrhové konanie, vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivostí, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Existenciu tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ odôvodnil tým, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na nezákonne vykonaných dôkazoch - výsluchoch svedkýň a ⬛⬛⬛⬛, keď vyslovil: „... svoje rozhodnutie o zamietnutí môjho odvolania založil práve na týchto nezákonne vykonaných dôkazoch“.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.
Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z 2.2.2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26.1.20103 Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15.12.2011 a ďalšie).
V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.
Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ bola vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom 15. apríla 2013 (č. l. 150 - 152) po riadnom zákonnom poučení, po zložení prísahy, kontradiktórne a v rámci výsluchu jej neboli kladené kapciózne ani sugestívne otázky. Jej výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom bez akéhokoľvek procesného pochybenia. S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Tdo/1/2015, pri hodnotení jej výpovede nebolo možné prihliadať len na tú časť, kde sa vyjadrovala k priebehu rekognície.
Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ bola vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom 15. apríla 2013 (č. l. 153 - 155), pričom na výkon tohto procesného úkonu sa vzťahuje všetko vyššie uvedené ako pri svedkyni ⬛⬛⬛⬛.
Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania obvineného zrozumiteľne vysvetlil, že pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií: „Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bolo zabezpečených dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný“, (strana 6 uznesenia krajského súdu).
Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacie konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.
Krajský súd pri rozhodnutí o zamietnutí odvolania obžalovaného neporušil ustanovenie § 278 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Neporušil ani ust. § 119 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Krajský súd totižto pri rozhodnutí neprihliadal na nezákonne vykonané rekognície a tak zrozumiteľne deklaroval, že štruktúra ďalších usvedčujúcich dôkazov je dostatočná na preukázanie viny obvineného.
S ohľadom na vyššie uvedené a na to, že najvyšší súd nie je druhou odvolacou inštanciou a dovolanie nie je riadnym opravným prostriedkom neostalo najvyššiemu súdu iné, len rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»
Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sazaloženia rozhodnutia na nezákonne vykonanom dôkaze (rekognícii), resp. na jej záveroch,najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané a z hľadiska jehoskutkových záverov relevantné ďalšie dôkazy, ktoré podľa neho tvoria logickú reťazdôkazov s dostatočnou preukaznou silou na podloženie záveru o vine sťažovateľa,t. j. krajský súd pri hodnotení rozsahu a relevantnosti jednotlivých zákonne vykonanýchdôkazov neprekročil medze stanovené zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ústavný súdpoukazuje na skutočnosť, že samotný rozsah dokazovania určuje v súlade so zásadouvoľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je akojediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam jednotlivých vykonaných dôkazovv rámci obsahového kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré užboli v danej veci vykonané. V danom prípade sa možno podľa ústavného súdu plnestotožniť taktiež s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej poukázal na to, že v rámcisvojej právomoci nie je oprávnený spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovaťvykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Odôvodnenieuznesenia z 23. septembra 2015 vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za plneústavne akceptovateľné.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015
Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesenímzo 14. mája 2015, ktorým krajský súd zamietol ním podané odvolanie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanúv súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravnéhoprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejtosťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu zo 14. mája 2015 (napr. I. ÚS 169/09,I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53a 54).
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, v rámci ktoréhokrajský súd v podstatnom vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uviedol:
„Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného ako aj dôkazov, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania a na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por., avšak dôkaz rekognície – opoznania obžalovaného prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 1/2015 zo dňa 24. 02. 2015.
Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a ⬛⬛⬛⬛ je zrejmé, že pri taške, ktorá sa nachádzala na kresle neďaleko kníhkupectva, boli iba tieto dve svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel.
Ďalej z výpovede svedkyne ⬛⬛⬛⬛ je zrejmé, že táto bezprostredne pred krádežou notebooku videla obžalovaného v priestoroch fakulty, kde sa divila, čo tento na fakulte robí, nakoľko sa jednalo o jej bývalého spolužiaka zo základnej školy, ktorý mal obrovské problémy s prospechom a správaním, a preto sa zarazila, ako môže takýto človek študovať na fakulte. Asi po 15 minútach ho opätovne videla v spoločnosti toho istého muža ako predtým, pričom však videla, že drží v ruke notebook, ktorý pri prvom stretnutí nemal. Za takejto dôkaznej situácie jednoznačne podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že predmetný notebook musel odcudziť obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ spolu s nestotožnenou osobou, pričom krajský súd poukazuje aj na osobu obžalovaného, ktorý bol opakovane odsúdený pre trestné činy krádeže a jedná sa o špeciálneho recidivistu.
Správne preto postupoval okresný súd, keď uznal obžalovaného za vinného zo žalovaného skutku a v súlade so zákonom kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. nakoľko obžalovaný prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu aj krajský súd poukazuje na zistenia okresného súdu, na odpis registra trestov a hodnotenie, pričom je toho názoru, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov na dolnej hranici trestnej sadzby je neprimerane mierny. Je potrebné poukázať na odpis registra trestov a na tú skutočnosť, že obžalovaný je špeciálnym recidivistom. Avšak vzhľadom na nedostatok odvolania okresného prokurátora, krajský súd nemohol napraviť pochybenie okresného súdu pri rozhodovaní o treste, jeho druhu a jeho výmery.
Rozhodnutie okresného súdu o zaradení obžalovaného pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je v súlade so zákonom, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním tohto skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za iný úmyselný trestný čin.
Okresný súd nepochybil pri rozhodovaní v adhéznom konaní, keď dospel k záveru, že bola spôsobená škoda vo výške 400,- eur, táto bola riadne a včas uplatnená, a preto správne rozhodol, keď uložil obžalovanému povinnosť uhradiť poškodenej škodu vo výške 400,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd odvolanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 319 Tr. por. zamietol.“
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa predloženouv odvolaní zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledkyvykonaného dokazovania i priebeh konania v tejto veci. Z obsahu odôvodnenia uzneseniazo 14. mája 2015 vyplýva, že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pripreskúmaní rozsudku okresného súdu z 10. februára 2014 a jemu predchádzajúcehopostupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa názoru ústavného súdu vo svojich záveroch samostatne vyhodnotil vykonanédokazovanie, a v súlade s vlastnými právnymi závermi v predmetnej veci, podopretýmilogickými úvahami vychádzajúcimi z okresným súdom ustálených skutkových záverovrozhodol. Uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015 preto podľa ústavného súdu nemožnopovažovať za svojvoľné či arbitrárne a samotný nesúhlas sťažovateľa s jeho obsahom eštenie je dôkazom o jeho neústavnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016