znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 192/2015-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ivanom   Syrovým, Advokátska kancelária Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 456,78 € (slovom štyristopäťdesiatšesť eur a sedemdesiatosem centov), ktorú j e   im Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr.   Ivana   Syrového,   Advokátska   kancelária   Ivan   Syrový,   s.   r.   o.,   Kadnárova 83, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 192/2015-12 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   dobrovoľnej   dražbe   uskutočnenej 10. augusta 2005 ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „dražiteľ“), došlo k vydraženiu a predaju bytu sťažovateľov v dôsledku realizácie zákonného záložného práva podľa § 15 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   vlastníctve bytov“) zriadeného v prospech ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome pre úhradu dlhu sťažovateľov v súvislosti s neplatením povinných platieb spojených s užívaním predmetného bytu, pričom novým vlastníkom dotknutého bytu sa stal jeho vydražiteľ. Podľa sťažovateľov bola uvedená dobrovoľná dražba nezákonná z dôvodu, že ešte pred jej konaním uhradili časť svojho dlhu v sume 56 440 Sk (z celkovej sumy dlhu 91 836 Sk, pozn.), pričom iba táto časť dlhu mala podľa nich byť zabezpečená zákonným záložným právom v prospech ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome a zvyšná časť dlhu sa mala týkať bytového družstva. Sťažovatelia sa preto žalobou podanou 27. septembra 2005 Okresnému súdu Trnava (ďalej len   „okresný   súd   1“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C 144/05   domáhali   proti vydražiteľovi   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   vydraženému   bytu.   Okresný   súd   1 uznesením z 10. januára 2006 sťažovateľov vyzval, aby upravili svoj žalobný návrh, a to v časti týkajúcej sa presnej identifikácie nehnuteľnosti o určenie vlastníckeho práva, ku ktorej sa domáhali (uvedenie presnej adresy bytového domu, uvedenie parcelného čísla parcely, na ktorej bol bytový dom postavený, uvedenie čísla dotknutého bytu a pod.). Sťažovatelia „... v podaní z 18. 01. 2006 odstránili vytknuté formálne nedostatky žaloby a požiadali o zmenu žalobného petitu na určenie neplatnosti dražby. Tým považovali návrh za perfektný...“, pričom táto zmenená žaloba už smerovala nielen proti vydražiteľovi, ale aj proti dražiteľovi a   dotknutému   bytovému   družstvu   a ďalšej   fyzickej   osobe ⬛⬛⬛⬛,   ktorému vydražiteľ medzičasom dotknutý vydražený byt previedol do vlastníctva.

3.   Z   dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   vzhľadom   na   bydlisko   a   sídlo   žalovaných po vzniku   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   1.   januára   2008   bola predmetná vec postúpená okresným súdom 1 na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 4 C 8/08.

4. Čiastočným rozsudkom (keďže nebolo rozhodnuté ešte o sťažovateľmi uplatnenej nemajetkovej ujme a o trovách konania, pozn.) sp. zn. 4 C 8/08 z 5. októbra 2012 okresný súd žalobu sťažovateľov v časti, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, zamietol z dôvodu, že žalobu v tejto časti považoval za podanú až 18. januára 2006, a teda oneskorene, t. j. až po trojmesačnej lehote od udelenia príklepu podľa § 21 ods. 2 druhej vety zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), podľa ktorej „Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, v tomto prípade je možné   domáhať   sa   neplatnosti   dražby   aj   po uplynutí   tejto   lehoty.“.   V   nadväznosti   na uvedený výrok okresný súd zamietol žalobu sťažovateľov aj v časti, ktorou sa domáhali vyslovenia neplatnosti zmlúv o prevode vydraženého bytu, ako aj v časti o určenie, že sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi tohto vydraženého bytu.

5.   V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   poukazujúc   na „...   judikát publikovaný v ZSP 3/2009...“, v zmysle ktorého „Ak k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je bez právneho významu, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí odvolacej lehoty; právne významné je, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je vada odstránená.“, dovolávajúc sa argumentu a simili (dôkazu z podobnosti) tvrdia, že aj v ich prípade bol návrh na zmenu pôvodného žalobného petitu z 18. januára 2006 iba opravou a doplnením „... návrhu o určenie vlastníckeho práva zo dňa 27. 09. 2005, ktorým sa   začalo   občianskoprávne   súdne   konanie...“,   o určenie   ktorého   (rozumej   vlastníckeho práva, pozn.) sa de facto mali domáhať práve z titulu neplatnosti dražby, čo malo vyplývať z odôvodnenia ich žaloby, preto nimi uplatnené právo „... na určenie neplatnosti dražby...“ nemohlo   byť   prekludované. Uvedeným   argumentom   sťažovatelia   odôvodnili   aj   svoje odvolanie proti označenému zamietajúcemu rozsudku okresného súdu, ktorý však krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 ako vecne správny potvrdil.

6. Sťažovatelia v podanej sťažnosti poukazujú aj na skutočnosť, že už z prejavu ich vôle, ktorým dali dražiteľovi ešte pred uskutočnením dobrovoľnej dražby najavo, že túto dražbu   považujú   za   nezákonnú,   bolo   možné   usúdiť,   že   aj   svojím   prvotným   žalobným návrhom podaným okresnému súdu 1 ešte 27. septembra 2005, t. j. takmer dva mesiace po uskutočnení   tejto   dražby,   aj   keď   pri   jeho   podaní   neboli   ešte   kvalifikovane   právne zastúpení, sa dovolávali ochrany svojho vlastníckeho práva k vydraženému bytu, čoho logickým   dôsledkom   bolo   spochybnenie   platnosti   dražby   bez   ohľadu   na   konkrétnu formuláciu prvotného žalobného petitu, ktorý v tomto smere svojím doplňujúcim podaním z 18.   januára   2006   iba   spresnili   a   neuplatnili   nanovo,   tak   ako   to   posúdil   krajský   súd a pred ním aj okresný súd.

7. Sťažovatelia svoje stanovisko podporili odvolaním sa na znenie dôvodovej správy k   zákonu   o   dobrovoľných   dražbách,   podľa   ktorej «Zamietanie   žalôb   len   preto,   že navrhovateľ   žiada   určiť   vlastnícke   právo   a   nie   určiť   neplatnosť,   treba   považovať za neodôvodnený formalizmus. Ak je zrejmé z obsahu žaloby, že žalobcovi ide o neplatnosť dražby, zamietnutie žaloby len pre to, že v petite absentovalo spojenie „určuje neplatnosť dražby“, sa dá prirovnať až k odmietnutiu spravodlivosti najmä za stavu, že novú žalobu už v trojmesačnej dobe nepodá.». Súčasne na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukázali na to,   že   z   obsahu   už   ich   pôvodného   žalobného   návrhu   bolo   zrejmé,   že   určenie   ich vlastníckeho práva je logickým dôsledkom neplatnosti dražby, ktorej zákonnosť už v tomto návrhu spochybňovali, aj keď sa to explicitne neodzrkadlilo vo formulácii jeho petitu, keďže v tom čase ešte neboli právne zastúpení.

8.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave,   č.   k. 23 Co/132/2013-494 z 23. 06. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 23 Co/132/2013-494 z 23. 06. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť navrhovateľom trovy konania.“

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. Spr. 379/15 z 30. júna 2015 a k vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľov listom z 29. júna 2015.

9.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „V predmetnom konaní zastávam stanovisko, že súdy oboch stupňov, resp. odvolací súd sa v súlade s ustanoveniami procesného práva (Občiansky súdny poriadok) dostatočne kvalifikovane   vyporiadal   s   relevantnou   právnou   úpravou,   ako   je   znenie   petitu   návrhu a výzvy súdu na odstránenie vád návrhu a samotná zmena petitu.

Podaniami z 18.1.2006 navrhovatelia sami požiadali o pripustenie zmeny návrhu spočívajúcej v tom, že namiesto pôvodného určenia vlastníctva (viď zhora) sa domáhali určenia   neplatnosti   predmetnej   dražby   -   v   tom   čase   už   boli   v   konaní   zastúpení splnomocnencom.   Bol   to   podnet   účastníka   konania,   na   podklade   ktorého   súd   konal, o zmenenom návrhu súd mohol začať konať až potom, ako túto zmenu návrhu pripustil. Až podaním   zo   dňa   19.05.2008   sa   odporcom   4.   stal ⬛⬛⬛⬛,,   ktorý   dovtedy účastníkom tohto konania nebol.

Na podklade uvedených skutočností som preto toho názoru, že v konaní vedenom pred   tunajším   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   23Co/132/2013   nedošlo   k   namietanému porušeniu základných práv na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadam, aby sťažnosť nebola posúdená ako dôvodná....

... súhlasím s tým, aby ÚS SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

9.2   Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   vyjadrení   k   vhodnosti   ústneho pojednávania uviedol:

„... sťažovatelia   súhlasia   s tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   v konaní I. ÚS 192/2015 rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Je to aj v záujme rýchlosti veci ako aj z dôvodu, že sa jedná o právnu otázku a nič nové by nemohli uviesť na ústnom pojednávaní čo už nebolo predmetom sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľov v predmetnom liste súčasne žiadal, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 s odôvodnením, že aj napriek nepreskúmaniu zákonnosti dražby hrozí v súčasnej dobe sťažovateľom vypratanie vydraženého bytu.

10.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základných   práv (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

13.   Výrok   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktorý   je   výrazom   svojvôle   v súdnom rozhodovaní, je spôsobilý zasiahnuť do práva na spravodlivý proces. Pojem svojvôle treba pritom   vzhliadnuť   okrem   iného   na   prípady   extrémneho   nesúladu   právnych   záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami či na interpretácii, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, príkladom čoho je prepiaty formalizmus.

14. Prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná [porov. § 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) a čl. 46 ods. 1 ústavy]. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží a použije procesné predpisy – avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom tak, aby sa meritórnemu posúdeniu veci vyhol.

15. Ústavný súd si je vedomý, že výsledok súdneho konania nemusí vždy zodpovedať hmotnému právu. Ak však má občianske súdne konanie slúžiť uvedeným cieľom, musí byť civilné súdnictvo funkčné ako celok, čo v prvom rade predpokladá, že zákonodarca stanoví procesné pravidlá, ktorými sa musia súd i účastníci konania riadiť. Pokiaľ tak účastníci v konkrétnom   prípade   neurobia,   logickým   a ústavne   konformným   dôsledkom   môže   by neúspech v spore, a to bez ohľadu na hmotné právo. Tento prístup slúži na zaistenie rýchlej a efektívnej justície a zodpovedá i klasickej právnej zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ (nech si každý stráži svoje práva).

16.   V súlade   s práve   zmienenou   zásadou   by   bol   taký   postup   okresného   súdu na ktorý by žalobcovia nereagovali – ktorý by ihneď po doručení žaloby žalobcami na súd si splnil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 5 OSP vo väzbe na žalobný petit a jeho správnu úpravu tak, aby žaloba vyvolala nimi zamýšľané účinky určené hmotným právom; je totiž povinnosťou   všeobecného   súdu   neuplatňovať   pozitivistický   prístup   nad   podstatu   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale hľadať (v medziach zákona)   individuálnu   spravodlivosť.   Všeobecná   poučovacia   povinnosť   súdov   nie   je   len všeobecným princípom, ktorý by sa uplatnil iba v prípadoch, keď s tým výslovne Občiansky súdny poriadok počíta, ale je aplikovateľná po celú dobu konania.

17. Pokiaľ sa sťažovatelia žalobou domáhali súdnej ochrany a išlo im o presadenie subjektívneho práva, bolo ich procesnou povinnosťou skutkovo a právne odôvodniť svoj nárok a petitom vymedziť predmet konania. Samotný procesný predpis v ustanovení § 79 ods. 1 OSP ani v ustanovení § 42 OSP nestanoví presnú štruktúru žaloby. Náležitosti žaloby sú upravené v § 79 ods. 1 OSP, v ktorom sa, pokiaľ ide o petit, stanovuje, že „... musí byť z nej zrejmé,   čoho   sa   navrhovateľ   domáha“,   a od   toho   sa   potom   odvodzuje   všeobecne uznávaný výklad, že žalobný petit „musí byť úplný, určitý a zrozumiteľný“.

Petit však nemusí byť zreteľne oddelený od ďalších častí žaloby, nemusí mať určitú predpísanú formu, iba zo žaloby ako celku musí byť zrejmé, čo je žiadané. S ohľadom na určitosť petitu ide o to, do akej miery môže súd petit modifikovať, resp. do akej miery je povinný   doslova   petit   prevziať   vzhľadom   na   dispozičnú   zásadu,   ktorá   je   modifikovaná zásadou oficiality a princípom „iura novt curia“ (súd pozná právo).

Požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSP, že zo žaloby musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha, nedáva však základ pre prísne formalistické poňatie petitu žaloby, tak ako ho v priebehu konania zaujali všeobecné súdy.

18. Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:«Navrhovatelia 1/ a 2/ (ďalej aj,,navrhovatelia“) sa podaným návrhom z 26.9.2005 (doručeným   27.9.2005   Okresnému   súdu   Trnava,   ktorý   bol   miestne   príslušným   súdom do 31.12.2007)   proti   odporcovi   (neskôr   označenému   odporca   1/)   ako   vydražiteľovi domáhali určenia, že sú bezpodieloví spoluvlastníci bytu č.   v bytovom dom.... Návrh vecne odôvodnili pochybeniami pri dobrovoľnej dražbe, konanej dňa 10.8.2005 (ďalej aj „dražba“)   na   základe   zmluvy   o   vykonaní   dobrovoľnej   dražby   uzatvorenej   medzi ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „ “ alebo „odporca 3/“) ako navrhovateľom dražby a obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ (t. j. odporcom 2/) ako dražobníkom, za účelom výkonu zákonného záložného práva podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZVB“). Okrem iného tiež uviedli, že pohľadávka bola uhradená ešte pred vykonaním predmetnej dražby, o čom navrhovateľ dražby dražobníka neupovedomil; pokiaľ by tak urobil, dražobník by musel od samotného výkonu dražby upustiť....

Ako   už   bolo   uvedené,   navrhovatelia   sa   podaným   návrhom,   doručeným   súdu 27.9. 2005, domáhali určenia vlastníckeho práva k bytu, nie však neplatnosti predmetnej dražby. Až podaním, doručeným súdu 18.1.2006. navrhovatelia zmenili návrh tak, že žiadali určiť neplatnosť predmetnej dražby. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia sa domáhali určenia neplatnosti dražby po márnom uplynutí hmotnoprávnej lehoty na podanie takéhoto návrhu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 ZDD. Ich právo na podanie návrhu o neplatnosť dobrovoľnej dražby zaniklo v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 veta druhá ZDD a nie je mu možné   poskytnúť   súdnu   ochranu.   Vzhľadom   k   uvedenému,   súd   prvého   stupňa   správne postupoval, keď návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti predmetnej dražby zamietol (výrok II. rozsudku)....

... Vo vzťahu k navrhovaným určovacím výrokom o neplatnosť zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby uzatvorenej medzi odporcami 2/ a 3/ (výrok I. rozsudku) a určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcami 1/ a 4/ o prevode predmetného bytu (výrok   III.   rozsudku)   odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru o absencii   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľov,   nakoľko   ani   pri   vyhovení   ich návrhom by sa na právnom postavení navrhovateľov nič nezmenilo (vzhľadom na výrok II. rozsudku).

Pokiaľ by navrhovatelia včas podali návrh o určenie neplatnosti predmetnej dražby (čo sa však nestalo), súd by ako prejudiciálnu otázku posudzoval aj (ne)platnosť zmluvy o vykonaní dražby. Zároveň je treba uviesť, že pokiaľ by navrhovatelia včas podali návrh o určenie neplatnosti predmetnej dražby a súd by ich návrhu vyhovel, odporca 1/ by sa na základe neplatnej dražby nemohol stať vlastníkom predmetného bytu, čo by malo logický dopad aj na ďalší prevod vlastníctva predmetného bytu, nakoľko platí zásada „nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má“. Vzhľadom na neskoré podanie návrhu o určenie neplatnosti predmetnej dražby sa súd prvého stupňa správne už ani nezaoberal skúmaním, či   pri   tejto   dražbe   (ne)došlo   k   porušeniu   ZDD,   nakoľko   by   to   bolo   už   len   v   rovine akademických, na rozhodnutie súdu vplyv nemajúcich, úvah.

Výrok   IV.   rozsudku   (ktorým   súd   zamietol   návrh   o   určenie,   že   navrhovatelia   sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetného bytu) len logicky nadväzuje na výrok II. tohto rozsudku. Za situácie, keď odporca 1/ ako vydražiteľ sa stal vlastníkom predmetného bytu a tento byt následne predal odporcovi 4/ nie je možné určiť, že navrhovatelia sú vlastníkmi predmetného bytu, nakoľko vlastníctvo stratili v predmetnej dražbe a v súčasnosti je jeho nositeľom odporca 4/.»

19. Z citovaného je zrejmé, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd založili svoje rozhodnutie na konštatácii o preklúzii sťažovateľmi v doplňujúcom podaní (z 18. januára 2006)   k pôvodnej   žalobe   (z   27.   septembra   2005)   uplatnenom   nároku   na   vyslovenie neplatnosti   dražby,   vychádzajúc   pritom   z predpokladu,   že   podanie   sťažovateľov z 18. januára 2006 nebolo doplnením ich pôvodnej žaloby z 27. septembra 2005, ktorou sa sťažovatelia v žalobnom petite domáhali iba určenia ich vlastníckeho práva, k v podľa ich názoru nezákonnej dražbe, vydraženému bytu, ale že toto podanie bolo novým podaním s v žalobnom petite nanovo explicitne uplatneným nárokom aj na vyslovenie neplatnosti dražby. V tom dôsledku uvedený záver o preklúzii nároku na vyslovenie neplatnosti dražby determinoval ďalšie výroky napadaného rozsudku aj vo vzťahu k ďalším žalobným nárokom sťažovateľov, a to k nároku na vyslovenie neplatnosti zmlúv o prevode v predmetnej dražbe vydraženého bytu, ako aj k nároku na určenie vlastníckeho práva sťažovateľov k tomuto bytu, ktorý (nárok) bol tiež zamietnutý.

20.   V uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   opakuje,   že   v zmysle   §   42   ods.   3 v spojení s § 79 ods. 1 OSP obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania je okrem iných nielen presné, určité a zrozumiteľné označenie, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha (petit), ale aj opísanie, akej veci sa návrh týka, resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa tento   návrh na   rozhodnutie opiera   (odôvodnenie petitu),   ktorých opísanie je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať (vytvoriť materiálny základ) svoje skutkové tvrdenia tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Inými slovami, tak ako všeobecný súd nie je spôsobilý konať a rozhodnúť o podaní, z ktorého nevyplýva návrh na rozhodnutie (absencia petitu), rovnako nie je spôsobilý rozhodovať ani o navrhovanom petite, ak nie je náležite odôvodnený (absencia odôvodnenia), ktoré zložky návrhu, t. j. petit aj   jeho   odôvodnenie,   je   nevyhnutné   vnímať   a posudzovať   v ich   vzájomnom   súzvuku   a jednote ako zložky jednoliateho celku (návrhu na začatie konania).

21.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   vyvstáva   požiadavka,   aby   všeobecný   súd pri posudzovaní   náležitostí   podania   nepristupoval   k jeho   hodnoteniu   iba   otrocky formalisticky   z hľadiska   výpočtu   a kontroly   jednotlivých   jeho   formálnych   náležitostí (označenie súdu, označenie účastníkov konania, petit, odôvodnenie, označenie dôkazov, dátum, podpis s pod.), ale aby ich splnenie posudzoval s prihliadnutím na znenie podania ako celku, ktorého jednotlivé elementy sa navzájom dopĺňajú (napr. ak je označenie sídla odporcu uvedené iba v odôvodnení podania, nie však aj v jeho záhlaví, súd nebude vyzývať účastníka pod hrozbou nekonania o jeho podaní na odstránenie tohto, z hľadiska štruktúry podania   formálneho   nedostatku,   pozn.).   Avšak   v   prípade   zistenia   súdu   o nejasnosti, neurčitosti   alebo   nezrozumiteľnosti   podania,   prípadne   niektorej   jeho   zložky   v kontexte celého   podania,   súd   vyzve   navrhovateľa,   aby   tieto   nedostatky   doplnil   alebo   opravil s poučením, že v prípade neodstránenia týchto nedostatkov, kvôli ktorým nebude môcť pokračovať v konaní o podaní, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na začatie konania, takéto podanie odmietne.

22.   V danom   prípade   sa   sťažovatelia   svojím   pôvodným   návrhom   podaným okresnému súdu 27. septembra 2005 v jeho petite domáhali určenia svojho bezpodielového spoluvlastníckeho práva k im v dražbe vydraženému bytu, a to z titulu svojho presvedčenia o neplatnosti tejto dražby, pričom v tomto smere svoj petit v návrhu okrem iného aj takto odôvodnili:

«... postup ⬛⬛⬛⬛ bol nezákonný a preto ani odporca sa nestal vlastníkom   vydraženého   bytu   v   súlade   so   zákonom.   Neplatnosť   právneho   úkonu   - dobrovoľnej dražby je podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov /Občiansky   zákonník   /   daná   tým,   že   tento   právny   úkon   svojim   obsahom   odporuje zákonu /§ 15 zákona č. 182/1993 Z. z. ako aj zákonu č. 40/1964 Zb. ako aj zákonu č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách podľa ustanovenia § 16 ods. l „Dražbu je možné vykonať   len   na základe   písomnej   zmluvy   o   vykonaní   dražby,   ktorú   uzavrie   navrhovateľ dražby s dražobníkom „v tomto prípade ani nie je zmluva o vykonaní dobrovoľnej dražby podpísaná navrhovateľom dražby /t. j. vlastníkmi bytov v bytovom dome s.č. v ak by mali nejakú existujúcu pohľadávku voči navrhovateľom I. a II. (v tomto prípade ju ani nemali) teda predmetná zmluva nie je podpísaná navrhovateľom dražby, ale iným subjektom bez písomného splnomocnenia na tento úkon /čo je v rozpore s § 31 ods. 4 OZ /. Vzhľadom na vyššie uvedené sa jedná o absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

...   Navrhovatelia   I.   a   II.   sa   určenia   svojho   vlastníctva   k   vyššie   uvedeným nehnuteľnostiam domáhajú v súlade s § 80 písm. c/ O. s. p. na čom majú naliehavý právny záujem, nakoľko neplatnou dobrovoľnou dražbou sa ich postavenie výrazne zhoršilo, ich postavenie je neisté, vznikla im škoda, keď musia znášať dôsledky nezákonného postupu iného subjektu.»

23. Z citovaného opisu skutkových okolností v pôvodnom návrhu sťažovateľov, ktorý mal byť materiálnym základom pre rozhodnutie o ich petite na určenie bezpodielového spoluvlastníctva   k v dražbe   vydraženému   bytu,   je   dostatočne   zrejmé,   že   tento   pre rozhodnutie   východiskový   skutkový   stav   bol   založený   na   presvedčení   sťažovateľov   o neplatnosti dražby uskutočnenej 10. augusta 2005 z dôvodu porušenia ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách pri jej organizovaní, priebehu a výsledku, avšak túto skutočnosť už   sťažovatelia,   súc   v tom   čase   ešte   nezastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, nepremietli do znenia petitu tohto pôvodného návrhu, v ktorom sa vyslovene nedomáhali aj určenia neplatnosti dražby. Nárok aj na určenie neplatnosti dražby sťažovatelia formálne uviedli až v petite návrhu vo svojom doplňujúcom podaní z 18. januára 2006. Podanie však všeobecné   súdy   už   nepovažovali   za   doplnenie   pôvodného   návrhu   sťažovateľov   z 27. septembra 2005, ale po takmer 9 rokoch za úplne nový návrh, od podania ktorého počítali aj prekluzívnu lehotu (3 mesiace od príklepu) na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby podľa   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných dražbách, v dôsledku   čoho dospeli k záveru o prekludovaní sťažovateľmi uplatneného nároku na vyslovenie neplatnosti dražby.

24. V súvislosti s uvedeným ústavný súd síce dáva za pravdu krajskému súdu, že petit   návrhu   musí   byť   presný,   určitý   a zrozumiteľný,   aby   súd   vedel,   o   čom   má   konať a rozhodnúť,   avšak   tak,   ako   už   ústavný   súd   uviedol,   každý   návrh   je   nevyhnutné v okolnostiach danej veci posudzovať ako celok, pretože žalobný nárok netvorí len obsah petitu (to, čo je žiadané), ale i jeho skutkové odôvodnenie. Nepochybne presný, určitý a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ sledoval podaním návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie ktorých navrhovateľ vyjadril a zdôvodnil aj v odôvodnení svojho návrhu. Požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno však vykladať reštriktívne tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť presný návrh znenia výroku rozsudku súdu, pretože v § 79 ods. 1 druhej vete OSP sa navrhovateľovi neukladá formulovať návrh (výrok) rozsudku, ale iba to, aby sa z návrhu na začatie konania ako takého dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha (navrhovateľ totiž nemusí byť zakaždým zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.). Pretože iba   súd,   ktorý   pozná   právo,   rozhoduje   o   tom,   ako   bude   výrok   jeho   rozhodnutia formulovaný, aby bol aj materiálne vykonateľný, takže návrhom navrhovateľa na znenie tohto výroku nie je viazaný, avšak pri formulácii výroku rozhodnutia súd dbá na to, aby z obsahového hľadiska celého návrhu vyjadroval to, čoho sa navrhovateľ návrhom na začatie konania domáhal.

25.   Neúplnosť,   nezrozumiteľnosť   alebo   nesprávnosť   petitu,   ktorý   nekorešponduje so zvyškom návrhu, najmä s jeho odôvodnením, spravidla zakladá prvotnú nemožnosť súdu pokračovať v konaní, kým sa tento návrh neopraví alebo nedoplní, a to na základe výzvy konajúceho súdu, pričom prax je v tomto smere rozmanitá, a to od absolútne všeobecného poučenia,   resp.   iba   konštatovania   súdom,   že   návrh   na   rozhodnutie   vo veci   samej nezodpovedá   hmotnému   právu   bez   akejkoľvek   konkretizácie   jeho   nedostatkov,   až po poučenie, v ktorom konajúci súd sám formuluje priamo návrh na rozhodnutie vo veci samej v súlade s odôvodnením návrhu na začatie konania. Každopádne aj tieto dva hraničné prístupy k poučeniu účastníka konania o nedostatkoch jeho návrhu musia podľa ústavného súdu obstáť v kontexte konkrétnych okolností prípadu, napr. z hľadiska predmetu konania aj z hľadiska toho, či je alebo nie je navrhovateľ kvalifikovane právne zastúpený, či z hľadiska celkového kontextu podania alebo či ide o podanie, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na začatie konania a pod., a to všetko v záujme materiálno-právnej ochrany práv navrhovateľa, ktorý sa o ochranu svojich práv na súd obrátil.

26.   V danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva   z   už   citovaného   prvotného   návrhu sťažovateľov   podaného   27.   septembra   2005,   bolo   zrejmé,   že   sťažovatelia   sa   domáhajú určenia svojho bezpodielového spoluvlastníctva k bytu, o ktorý prišli v dražbe, a to z titulu podľa nich práve v dôsledku nezákonnosti, resp. neplatnosti tejto dražby, aj keď tento záver sťažovatelia (ktorí navyše v tom čase ešte neboli kvalifikovane právne zastúpení, pozn.) nepremietli aj do znenia petitu návrhu, t. j. do návrhu na rozhodnutie vo veci samej. V tom čase o návrhu sťažovateľov konajúci okresný súd 1 ako znalec práva (iura novit curia) však aj   napriek   uvedenému   odôvodneniu   návrhu   sťažovateľov,   z ktorého   bol   zrejmý   právny dôvod domáhania sa vlastníckeho práva k bytu, sťažovateľov nevyzval na hmotnoprávne zosúladenie   petitu   ich   návrhu   s jeho   odôvodnením,   ale   vyzval   ich   iba   všeobecne na odstránenie   formálnych   nedostatkov   návrhu   týkajúcich   sa   presnej   špecifikácie   bytu (adresa   bytového   domu,   parcelné   číslo   pozemku,   označenie   príslušenstva   bytu   a pod.). V dôsledku   tejto   výzvy   však   sťažovatelia   už   sami   iniciatívne   okrem   odstránenia   im vytýkaných formálnych nedostatkov návrhu podaním podaným 18. januára 2006 doplnili aj petit návrhu, aby bol zosúladený s jeho odôvodnením, a to tak, že sa domáhali už aj určenia neplatnosti   dražby.   Predmetné   doplnenie   návrhu   však   už   od   1.   januára   2008   vo   veci konajúci okresný súd vyhodnotil ako návrh nový, od podania ktorého, t. j. od 18. januára 2006 počítal prekluzívnu lehotu (3 mesiace od udelenia príklepu), v ktorej bolo možné podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách podať žalobu o neplatnosť dražby, ktorá sa   v danom   prípade   konala   10.   augusta   2005,   takže   okresný   súd   bez   ďalšieho   dospel k záveru o prekludovaní sťažovateľmi uplatneného nároku na určenie neplatnosti dražby a rozsudkom žalobu sťažovateľov z tohto dôvodu zamietol.

27.   Podľa   ústavného   súdu   krajský   súd,   ktorý   v odvolacom   konaní   preskúmaval označené rozhodnutie okresného súdu, zohľadniac potrebu materiálno-právnej ochrany práv sťažovateľov nedal ústavne akceptovateľným spôsobom odpoveď na otázku, z akého dôvodu považoval   v okolnostiach   danej   veci,   najmä   vzhľadom   na   znenie,   resp.   odôvodnenie prvotného   návrhu   sťažovateľov   z 27.   septembra   2005   (ktorí   navyše   neboli   v tom   čase kvalifikovane   právne   zastúpení),   za   dostatočný   postup   okresného   súdu   pri   vyzvaní sťažovateľov na odstránenie nedostatkov tohto ich prvotného návrhu, a tiež na otázku, prečo sťažovateľmi   považované   doplnenie   ich   pôvodného   návrhu   podané   18.   januára   2006 nevyhodnotil v kontexte s odôvodnením ich prvotného návrhu ako jeho doplnenie, ale ako absolútne nový návrh. V tejto spojitosti sa javí ako nie nepodstatnou aj skutočnosť, že krajský súd v takej citlivej veci, ako je vydraženie nehnuteľnosti, pri ktorom sú s následným vysťahovaním   spôsobené   nenapraviteľné   následky,   bez   ďalšieho   verifikoval   rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti dražby z titulu prekludovania tohto nároku napriek tomu, že skúmanie zachovania lehoty na podanie návrhu (žaloby) patrí, resp. by malo patriť medzi prvotné úkony súdu ihneď po podaní návrhu na súd, a nie až po vykonanom dokazovaní po takmer 9 rokoch od podania návrhu, v dôsledku čoho v podstate dlhodobo udržiaval sťažovateľov ako účastníkov konania v stave právnej neistoty konkludentne sa stotožniac s ich návrhom, ktorý do tej doby vlastne považoval za perfektný a spôsobilý na meritórne konanie (dokazovanie) a rozhodnutie.

28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných práv a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda interpretuje právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 1/07, IV. ÚS   75/08,   IV.   ÚS   182/07,   II.   ÚS   410/2010).   Inými   slovami,   kritériom   rozhodovania ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.   odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   (m. m. II. ÚS 193/06,   II.   ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, I. ÚS 293/2015).

29. Ústavný súd sa vo svojich viacerých nálezoch vyjadril k obsahu práva na súdnu ochranu   v   podmienkach   materiálneho   právneho   štátu   a   k   výkladu   a aplikácii   právnych predpisov. Tak napr. vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008 konštatoval, že ,,Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikácie abstraktných právnych   noriem   na konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov   je   zisťovanie   obsahu a zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Ide   vždy o metodologický   postup,   v   rámci   ktorého   nemá   žiadna   z   výkladových   metód   absolútnu prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť k zrozumiteľnému   a racionálne   zdôvodnenému   vysvetleniu   textu   právneho   predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov treba nepochybne vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od slovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne závažných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať   svojvôle   (arbitrárnosti)   a   svoju   interpretáciu   právnej   normy   musí   založiť na racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia ustanovenia   právneho   predpisu   (umožňujúceho   napr.   viac   verzií   interpretácie)   alebo v prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného   ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e ratione   legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výslovnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, ale aj zmyslom a účelom“.

30. Vzhľadom na uvedené, dávajúc dôraz najmä na poskytovanie materiálno-právnej ochrany   dotknutým   právam,   a   nie   na   prepiaty   formalizmus   pri   koncipovaní   súdneho rozhodnutia,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   k namietanému   porušeniu   sťažovateľmi označených   práv na spravodlivý   súdny   proces   a naň   nadväzujúce   legitímne   očakávanie týkajúce   sa   tvrdeného   majetkového   nároku   došlo   v príčinnej   súvislosti   s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

31.   V záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľom   ústavný   súd v nadväznosti na zistenie porušenia základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

32. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom. Pri výpočte trov právneho zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z   príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a po jeho znížení o 50 % pri zastupovaní dvoch a viacerých sťažovateľov (§ 13 ods. 2 vyhlášky) je 67 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 € a základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a po jeho znížení o 50 % pri zastupovaní dvoch a viacerých sťažovateľov (§ 13 ods. 2 vyhlášky) je 69,92 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

33. S poukazom na výsledok konania vznikol dvom sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 300,16 € vrátane režijného paušálu, a tiež im vznikol nárok na úhradu trov aj za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 (vyjadrenie z 29. júna 2015) v sume 156,62 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľom tak ústavný súd priznal nárok na úhradu trov v celkovej sume 456,78 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

34. Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo bez právneho významu rozhodovať o návrhu sťažovateľov na prijatie dočasného opatrenia na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015