znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 192/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka   v konaní   o   sťažnosti   O.   I.,   V.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   K.,   B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   K.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva O. I. podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra 2013 a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania O. I. v sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na   účet obchodnej spoločnosti K., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 192/2013-12 z 27. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie O. I., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou K., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 10/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie zo 6. decembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 10 C 16/2009-29 z 15. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 15. októbra 2009“) bolo manželstvo účastníkov – sťažovateľa a Ing. M. I., B., trvale bytom Česká republika (ďalej len   „odporkyňa“),   rozvedené   a   súd   zároveň   schválil   dohodu   rodičov   o   výkone   práv   a povinností   k   maloletému   B.   I.,   nar.   3.   októbra   2006   (ďalej   len   „maloletý“),   ktorý   bol zverený   do   osobnej   starostlivosti   odporkyne.   Sťažovateľ   22.   apríla   2010   podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na súdny výkon rozsudku z 15. októbra 2009. Keďže odporkyňa sťažovateľovi opakovane bránila realizovať jeho rodičovské práva k maloletému, 19. júla 2010 podal na Okresnom súde Pezinok návrh na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorý bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“).

Konanie v predmetnej veci bolo uznesením okresného súdu č. k. 22 P 438/2010-46 z 3.   februára   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   zastavené   na   základe odôvodnenia, podľa ktorého «Okresný súd Bratislava V zistil z písomného podania matky, že   matka   s   maloletým   B.   bývajú   na   adrese...   Česká   republika   a   rozhodol   na   základe ustanovení § 103 O. s. p.; § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.; § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Z. z; podľa čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní o výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej ako „Nariadenie“); podľa ods. 11 Nariadenia; podľa čl. 5 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 tak, že obvyklý pobyt maloletého je na území Českej republiky, a pre konanie o zverenie do striedavej starostlivosti nie je daná právomoc slovenských súdov. Súd zastával názor, že ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť preto súd konanie v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zastavil. V uznesení prvostupňový súd ďalej zastával názor, že kritérium obvyklého pobytu by malo zabezpečiť,   aby   sa   na   posudzovanie   právneho   vzťahu   určitej   osoby   použil   ten   právny poriadok, s ktorým má fakticky najužšiu väzbu, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd   štátu,   ktorý   je   k   danej   osobe   najbližší.   Konať   by   mal   súd   v mieste,   kde   sa   osoba prevažne nachádza, aby sa táto osoba bez problémov mohla konania aj fyzicky zúčastniť a súčasne   aj   miesta,   kde   sa   nachádzajú   všetky,   alebo   väčšina   dôkazných   prostriedkov potrebných pre rozhodovanie o vzťahu k danej osobe.».

Sťažovateľ   podal   v   zákonom   ustanovenej   lehote   proti   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 11 CoP 83/2011-55 z 10. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“), potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení tohto uznesenia „poukázal na konanie súdu prvého stupňa, ktorý zistil, že vo veci nie sú splnené podmienky, za ktorých je možné vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj právomoc súdu, v danej veci právomoc slovenského súdu na konanie s poukazom no obvyklý pobyt dieťaťa v Českej republike. Uviedol,   že   pojem   obvyklého   pobytu   sa   premietol   do   zákona   č.   97/1963   Zb. o medzinárodnom   práve   súkromnom   a   procesnom   v   znení   neskorších   predpisov   (§   39) a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého pobytu   maloletého   dieťaťa,   keď   otázku   právomoci   súdu   bolo   potrebné   posudzovať   aj v súlade s oznámením MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov, v spojení s Nariadením...

poukázal na ustanovenia čl. 5 ods. 1 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov; čl. 5 ods. 2 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov; čl. 8 ods. 1 Nariadenia; čl. 17 Nariadenia a mal za to, že prvostupňový súd správne posúdil nedostatok právomoci súdov SR vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému, a preto správne rozhodol, keď konanie vo veci zastavil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   použitie   uvedených   právnych   predpisov „nezdôvodnil   v   príčinnej   súvislosti   so   skutkovým   stavom   a   tým   pádom   aj   podmienky konania nesprávne vyhodnotil“.

Prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   sťažovateľ   15.   júna   2011 dovolanie,   ktorým   požiadal   o   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   uznesenia okresného súdu a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V podanom dovolaní sťažovateľ   uviedol,   že   zastavením   konania   v   dôsledku   chybného   právneho   posúdenia a nerešpektovania   nariadenia   Rady   (ES)   č.   2201/2003   Ú.   v.   ES   z   27.   novembra   2003 o právomoci   a   uznávaní   a   výkone   rozsudkov   v   manželských   veciach   a   vo   veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 Ú. v. ES   (ďalej   len   „nariadenie“)   dospeli   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci k nesprávnemu záveru o vlastnej nepríslušnosti, čím mu bola v zmysle § 237 písm. f) OSP odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ taktiež v konaní o svojom   dovolaní   uviedol,   že   uznesenie   okresného   súdu   a   uznesenie   krajského   súdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov. Krajský súd sa podľa názoru   sťažovateľa   vôbec   nezaoberal   tým,   prečo   v   danej   situácii   nemožno   aplikovať ustanovenia článkov 8 ods. 2, 9, 10, 11 a 12 nariadenia, a nezaoberal sa ani nesprávnym právnym   záverom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   nariadenie   nie   je   možné   aplikovať s poukázaním na čl. 11 a čl. 5 ods. 2 nariadenia, ktorých obsahom je konanie o určení výživného, a bez akéhokoľvek odôvodnenia uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z   obsahu   rozsudku   je   zrejmé,   že   krajský   súd   prijal   záver   o   oprávnenosti presťahovania   maloletého   do   Českej   republiky.   Sťažovateľ   sa   však   k   tomuto   záveru krajského súdu   nemal možnosť   vyjadriť v riadnom   konaní. Krajský   súd   mal uznesenie okresného súdu podľa sťažovateľa zrušiť pre nesprávnosť aplikácie noriem komunitárneho práva, čím by bolo zachované jeho právo na dvojinštančné konanie a nedošlo by k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci nesprávne aplikovali ustanovenia čl. 2 ods. 11, čl. 8 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 9 nariadenia, preto ich právne posúdenie veci považuje za neúplné a nesprávne, pretože vysťahovaním maloletého   do   cudziny   došlo   k   občianskoprávnemu   únosu,   resp.   neoprávnenému premiestneniu dieťaťa. Z hľadiska posúdenia tejto skutočnosti pritom nie je rozhodujúce, či je dieťa v čase únosu zverené do osobnej starostlivosti matky, ak matka nemohla bez súhlasu   sťažovateľa   rozhodnúť   o   mieste   pobytu   dieťaťa.   Neoprávneným   premiestnením dieťaťa došlo k znemožneniu realizácie práva styku s maloletým priznaným mu rozsudkom z 15. októbra 2009 a súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali aplikovať čl. 10 nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd rozhodol na základe záverov, ktoré možno charakterizovať   ako   arbitrárne   a   zjavne   neopodstatnené   a   zároveň   nimi   taktiež   neboli chránené   základné   práva   a   slobody,   ktoré   mali   byť   chránené   v   rámci   konania   pred všeobecnými   súdmi.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených práv.

Najvyšší   súd   považoval   uznesenie   krajského   súdu   za   riadne   odôvodnené a vyhovujúce   zákonným   požiadavkám   a   preskúmal   najmä   dovolaním   namietanú argumentáciu, ktorou sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého nie je daná právomoc   súdov   Slovenskej   republiky   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   predmetnej   veci, a preto krajský súd vec správne a podľa relevantnej právnej normy medzinárodného práva posúdil,   keď   pre   neodstraniteľný   nedostatok   podmienok   konania   potvrdil   uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie v predmetnej veci zastavené. Najvyšší súd taktiež obdobne   ako   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   dospel   k   záveru,   že   v   čase podania   návrhu   na   zmenu   starostlivosti   o   maloleté   dieťa   mal   maloletý   obvyklý   pobyt v Českej   republike. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sa   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci správne vysporiadali s určením obvyklého pobytu maloletého napriek tomu, že aj sám najvyšší súd posudzoval túto skutočnosť v kontexte s neprávoplatným rozsudkom Mestského súdu v Brne, ktorý bol následne zmenený rozsudkom Krajského súdu v Brne č. k.   20   Co   651/2011-121   z   13.   decembra   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   navrátení maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B. v Slovenskej republike, a to z dôvodu jeho neoprávneného vysťahovania matkou dieťaťa ako odporkyňou. Rozsudok Mestského súdu v Brne v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Brne nadobudol právoplatnosť 13. februára 2012, teda pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal aj na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012, kde tento súd posúdil rovnakú právnu otázku týkajúcu   sa   obvyklého   pobytu   maloletého   v   konaní   s   identickými   účastníkmi   v   rámci konania o výkon rozhodnutia úplne odlišným spôsobom, čo je v právnom štáte absurdné a neprijateľné (uvedeným uznesením najvyššieho súdu došlo k zrušeniu predchádzajúcich uznesení všeobecných súdov a vráteniu veci na ďalšie konanie okresnému súdu, pretože postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v uvedenej veci bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom).

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012 a jeho právne závery o otázke obvyklého pobytu maloletého bolo v napadnutom uznesení najvyššieho súdu úplne ignorované, keď najvyšší súd bez toho, aby sa zameral na správnosť posúdenia obvyklého pobytu maloletého a oprávnenosť premiestnenia maloletého do Českej republiky ako   na   základné   predpoklady   na   určenie   právomoci   slovenských   súdov,   dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ   na   podporu   svojich   tvrdení   o   danosti   právomoci   slovenských   súdov v predmetnej veci uviedol, že odporkyňa sa s maloletým presťahovala do Českej republiky 16. júla 2010, jeho návrh na zmenu, resp.   úpravu práv a povinností k maloletému bol okresnému súdu doručený 20. júla 2010 a 3 dni pobytu maloletého v Českej republike podľa neho   nemohli   v   žiadnom   prípade   založiť   jeho   obvyklý   pobyt.   Odporkyňa   sa   navyše do Českej republiky presťahovala napriek výslovnému písomnému nesúhlasu sťažovateľa. Uvedené konanie o úpravu práv a povinností k maloletému bolo rovnako zastavené pre nedostatok právomoci súdu (súd podľa jeho názoru nemohol súhlas s vysťahovaním udeliť, keďže   sa   už   matka   vysťahovala).   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   ďalej   poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Brne rozsudkom č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011 rozhodol o návrate maloletého do Slovenskej republiky, a to práve z dôvodu, že jeho premiestnenie   bolo   neoprávnené,   a vyslovil   názor,   že   miestom   obvyklého   pobytu maloletého je práve Slovenská republika.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   v   ktorom   nebol   dostatočne   zohľadnený skutkový stav tejto veci a v ňom aplikovaná relevantná právna norma, neobstojí z dôvodu arbitrárnosti a svojvôle najvyššieho súdu pri rozhodovaní.

Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal taktiež na potrebu zjednocovacej praxe všeobecných súdov v obdobných veciach.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa „bez akéhokoľvek zdôvodnenia   prijali   záver,   že   maloletý   má   v   Českej   republike   obvyklý   pobyt   pričom ignorovali   neoprávnenosť   vysťahovania.   Reflektovali   iba   na   skutočnosť,   že   maloletý   sa nachádza v Českej republike, pritom aj právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Brne, č. k. 20 Co 651/2011-121 bolo určené, že Maloletý sa má navrátiť na Slovensko, kde je jeho obvyklým   pobytom   naďalej   B.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   argumentácii   súdov nižšieho stupňa bez ďalšieho prisvedčil.

Napadané rozhodnutie je teda v nadväznosti na rozhodnutia súdov nižších stupňov nedostatočne zdôvodnené a nesprávne interpretuje normy komunitárneho práva...“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a uhradí mu trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním zo 14. mája 2013 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu vo svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   sťažovateľa   v   podstatnom   uviedol: „Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať   s procesným úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd   nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami dovolateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Je však faktom,   že   najvyšší   súd   sa   nevyporiadal   s   existenciou   už   vydaného   uznesenia sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. 4. 2012, ktoré rieši otázku právomoci vo vzťahu k totožným účastníkom konania.“

Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu na základe jeho žiadosti taktiež oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny   zástupca   v   podaní   z   31.   mája   2013   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň sa v ňom právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu najvyššieho súdu zo 14. mája 2013, keď uviedol, že   sa „v   žiadnom   prípade   nestotožňuje   s   tvrdením,   že   napadnuté   uznesenie   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo   zjavne   neodôvodnené.   Sťažovateľ   má   totiž   za   to,   že   zo   skutočností   uvedených v sťažnosti Sťažovateľa nepochybne vyplýva, že základné práva a právom chránené záujmy Sťažovateľa boli porušené, a že toto porušenie spočíva najmä v arbitrárnosti napadnutého uznesenia a jeho nedostatočnom odôvodnení. Na základe uvedeného Sťažovateľ poukazuje na   to,   že   sám   predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   uznáva   a   dáva   Sťažovateľovi za pravdu, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s existenciou už vydaného uznesenia sp. zn.   4   Cdo   131/2011   zo   dňa   26.   04.   2012,   ktoré   rieši   otázku   právomoci   vo   vzťahu k totožným účastníkom konania.“.

II.

Priebeh konania o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej starostlivosti oboch rodičov

Uznesením okresného súdu bolo konanie o návrhu sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti zverením maloletého do striedavej osobnej   starostlivosti   oboch   rodičov   zastavené   a   žiadnemu   z   účastníkov   okresný   súd nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd poukázal na § 103, § 104 ods. 1 prvú vetu   OSP,   §   39   ods.   1   zákona   č.   97/1963   Zb.   o   medzinárodnom   práve   súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, čl. 1 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o   súdnej   právomoci   a   uznávaní   a   výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22.   decembra   2000   o   právomoci   a   o   uznávaní   a   výkone   rozsudkov   v   občianskych a obchodných   veciach,   a   následne   uzavrel,   že   v   danej   veci   nie   je   daná   právomoc slovenských   súdov,   pretože   obvyklý   pobyt   maloletého   je   na   území   Českej   republiky a konanie o zverenie do striedavej starostlivosti je konaním starostlivosti súdu o maloletých. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o neodstraniteľný nedostatok podmienky konania, okresný súd konanie v predmetnej veci zastavil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2011 odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne. V odôvodnení svojho uznesenia sa krajský súd odvolal na identické ustanovenia právnych predpisov, na ktoré poukázal okresný súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia a následne dospel k záveru, že „V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Česká republika, kde maloletý s matkou od roku 2010 žije a navštevuje materskú školu, a kde podľa vyjadrenia matky má úmysel aj trvale sa zdržiavať.“. Na podporu svojich záverov krajský súd poukázal na skutočnosť, že k rovnakým záverom dospel aj iný senát krajského súdu v rozhodnutí vo veci sp. zn. 18 CoE 702/2010 z 23. decembra 2010.

Proti   uzneseniu   krajského súdu   podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom   sťažovateľ predložil najvyššiemu súdu argumentáciu, v ktorej namietal porušenie § 237 písm. f) OSP, v dôsledku čoho mu bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Sťažovateľ v dovolaní   predovšetkým   namietal,   že   predmetná   vec   spadala   do   vecnej   pôsobnosti nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal záver o oprávnenosti presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8 ods. 2 a čl. 9, 10 a 12 nariadenia,   že   vysťahovaním   maloletého   do   cudziny   došlo   bez   súhlasu   sťažovateľa k občianskoprávnemu únosu, resp. neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle čl. 2 ods. 11 nariadenia, a preto sú štátne orgány povinné aplikovať čl. 10 nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že zastavenie konania bez zákonného dôvodu je vždy odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP a zároveň odopretím práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Zotrval na tvrdení, podľa ktorého je v danej veci zachovaná príslušnosť súdov Slovenskej republiky, pretože   nedal   súhlas   s   vysťahovaním   maloletého,   a   z   tohto   dôvodu   je   rozhodnutie o zastavení konania podľa § 104 ods. 1 OSP nezákonné.

Matka maloletého (odporkyňa) v rámci svojho vyjadrenia   k dovolaniu predložila najvyššiemu súdu rozsudok Mestského súdu v Brne č. k. 40 Nc 2059/2011-77 z 11. augusta 2011 v konaní o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh sťažovateľa, aby sa maloletý navrátil do Slovenskej republiky, zamietnutý.

Najvyšší   súd   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   svojim   uznesením,   v   ktorom vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, podľa ktorej mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci odňali možnosť konať pred súdom, v podstatnom uviedol:

„V predmetnej veci však súdy nižších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môžu konať vo veci a správne dospeli k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov, vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne následne dospeli k záveru, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy súd musí konanie vždy zastaviť.

Odvolací   súd   správne   vychádzal   z   komplementárneho   vzťahu   nariadenia k Dohovoru, čo znamená, že v rámci Európskej únie sa prednostne použije nariadenie, tzv. Brusel II bis, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.

Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“) článku   8   ods.   1   súdy   Členského   štátu   majú   právomoc   vo   veciach   rodičovských   práv a povinností   k   dieťaťu,   ktoré   má   obvyklý   pobyt   v   tomto   členskom   štáte   v   čase   začatia konania.

Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších stupňov dospel k záveru, že v čase podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti, podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby   v   danom   štáte.   S   týmito   skutočnosťami   sa   riadne   vysporiadali   nižšie   súdy a dovolací súd   ich   vyhodnotil   i   v   kontexte   konania   o   návrat   maloletého   do   Slovenskej republiky,   ktoré   začal   otec   maloletého   tesne   pred   uplynutím   jedného   roka   od   podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011 sp. zn. 40 P a Nc 156/2011)

Preto   ak   súd   prvého   stupňa   zastavil   konanie   pre   nedostatok   právomoci   konať a odvolací   súd toto   jeho rozhodnutie ako   vecne   správne potvrdil,   neodňal   dovolateľovi prístup k súdu a ani možnosť pred súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, že na konanie o návrhu   na   zmenu   starostlivosti   o   maloleté   dieťa,   sú   príslušné   súdy   v   krajine   jeho obvyklého pobytu, t. j. v Českej republike.“

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nedostatočného   odôvodnenia písomného vyhotovenia uznesenia krajského súdu najvyšší súd dospel k týmto záverom: „Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných   ustanovení.   Odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   uznesenia   dalo   odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom rozsahu   zodpovedalo,   prečo   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   o   zastavení   konania   pre nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok   nanajvýš   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   uznesenia,   ale   nezakladali   by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

2. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   základných   práv   zaručených   čl.   41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu uvedených práv   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   sa nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa možnosti aplikácie ustanovenia čl. 8 ods. 2, 9, 10, 11 a čl. 12 nariadenia, tým dospeli k nesprávnym záverom o vlastnej príslušnosti, čím mu odňali možnosť konať pred súdom, a preto uznesenie najvyššieho súdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne pre nedostatok dôvodov.

Najvyšší súd v konaní o sťažovateľovej veci preskúmaval uznesenie krajského súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení   konania   pre   nesplnenie neodstrániteľnej podmienky konania – nedostatok právomoci.

V rámci podaného dovolania sťažovateľ predložil najvyššiemu súdu argumentáciu, v ktorej namietal porušenie § 237 písm. f) OSP, v dôsledku čoho mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že predmetná vec spadala do vecnej pôsobnosti nariadenia, ďalej že krajský súd pri svojom rozhodovaní zrejme prijal záver o oprávnenosti presťahovania maloletého do Českej republiky, avšak ignoroval čl. 8 ods. 2, čl. 9 a čl. 10 nariadenia, že vysťahovaním maloletého do cudziny došlo bez súhlasu sťažovateľa   k   občianskoprávnemu   únosu,   resp.   neoprávnenému   premiestneniu   dieťaťa v zmysle   čl.   2   ods.   11   nariadenia,   a   preto   sú   štátne   orgány   povinné   aplikovať   čl.   10 nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov.

Podstatnou   pre   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   tejto   veci   bola   otázka,   či   súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní splnenia podmienok konania dospeli k správnemu záveru o nepríslušnosti slovenských súdov na jej prerokovanie a rozhodnutie, ktorý odvodili na základe prijatia záveru o tom, že miestom obvyklého pobytu maloletého je Česká republika.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd v uznesení dospel k zhodnému názoru ako súdy nižšieho stupňa zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého obvyklým pobytom maloletého je Česká republika. Uvedený záver najvyšší súd vo svojom uznesení odôvodnil takto: „Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších stupňov dospel k záveru, že v čase podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal maloletý obvyklý pobyt v Českej republike. Obvyklý pobyt   sa   určuje   podľa   kritérií   trvania,   pravidelnosti,   podmienok   a dôvodu   fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali nižšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil i v kontexte konania o návrat   maloletého   do   Slovenskej   republiky,   ktoré   začal   otec   maloletého   tesne   pred uplynutím   jedného   roka   od   podania   návrhu   na   zmenu   starostlivosti   (viď   rozsudok Mestského súdu v Brne z 11. augusta 2011 sp. zn. 40 P a Nc 156/2011)“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pri skúmaní svojej právomoci v súlade s čl. 1 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 7 ods. 2 druhou vetou ústavy a § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov správne aplikovali ustanovenia nariadenia, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.

Podľa   odseku   12   nariadenia   kritériá   právomoci   vo   veciach   rodičovských   práv a povinností,   upravené   týmto   nariadením   sú   tvorené   tak,   aby   zodpovedali   najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 nariadenia majú súdy členského štátu právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

Podľa čl. 9 ods. 1 nariadenia keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú ako výnimku z článku 8 právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 9 ods. 2 nariadenia sa odsek 1 neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý je   uvedený   v   odseku   1,   podrobil   právomoci   súdov   členského   štátu   nového   obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.

Podľa čl. 10 nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím   neoprávneným   premiestnením   alebo   zadržaním,   zachovávajú   právomoc,   až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

a) každá   osoba, orgán   alebo iný   subjekt,   ktorý   vykonáva opatrovnícke   právo,   sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel alebo mohol dozvedieť   o   mieste   pobytu   dieťaťa,   dieťa   sa   usadilo   v   novom   prostredí   a   je   splnená najmenej jedna z týchto podmienok...

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   právomoc   súdov   členských   štátov   vo   veciach rodičovských   práv   a   povinností   k   dieťaťu   je   upravená   čl.   8   nariadenia   a   okolnosťou podstatnou pre jej určenie je miesto obvyklého pobytu dieťaťa v danom členskom štáte v čase   začatia   konania   s   výhradou   ustanovení   čl.   9,   10   a   12   nariadenia,   ktoré   riešia zachovanie   právomoci   súdov   členského   štátu   pôvodného   obvyklého   pobytu   dieťaťa v prípadoch   oprávneného   presťahovania,   ako   aj   neoprávneného   premiestnenia   alebo zadržiavania dieťaťa.

Podstatným pre určenie právomoci súdu členského štátu vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu (vrátane konania vo veciach starostlivosti o maloletého), ktoré zmenilo pôvodné miesto svojho obvyklého pobytu, je nevyhnutne zodpovedanie otázky oprávnenosti   presťahovania   maloletého   resp.   jeho   neoprávneného   premiestnenia   alebo zadržiavania, pretože až po zodpovedaní tejto otázky je možné určiť miesto obvyklého pobytu maloletého.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento súd potvrdil ako vecne správne uznesenie krajského súdu, ktorý pri skúmaní svojej právomoci aplikoval čl. 8 ods. 1 nariadenia a ako miesto obvyklého pobytu maloletého určil Českú republiku. K záveru o určení   miesta   obvyklého   pobytu   maloletého   pritom   krajský   súd   dospel   bez toho,   aby v súlade s odsekom 2 článkom 8 preskúmal výhrady ustanovené v čl. 9, čl. 10 a čl. 12, t. j. bez preskúmania otázky oprávnenosti presťahovania maloletého, resp. neoprávnenosti jeho premiestnenia   alebo zadržiavania. Vo   vzťahu   k   zodpovedaniu   tejto   otázky   sa   totiž   ako v uznesení najvyššieho súdu, tak ani v uznesení krajského súdu a uznesení okresného súdu nenachádzajú žiadne relevantné skutkové zistenia.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že   predmetnú   vec posúdil i s prihliadnutím na konanie vedené na základe návrhu sťažovateľa o návrat maloletého do Slovenskej republiky a v tejto súvislosti poukázal na neprávoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne č. k. 40 Nc 2509/2011-77 z 11. augusta 2011, ktorým rozhodol o zamietnutí žaloby   sťažovateľa   o   navrátenie   maloletého,   ktorý   však   bol   už   v   čase   rozhodovania najvyššieho súdu zmenený na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Brne č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011 tak, že tento súd nariadil navrátenie maloletého do miesta jeho obvyklého bydliska v meste B., Slovenská republika.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní tejto veci nezohľadnil, že súdy   zúčastnené   na   jej   rozhodovaní   záver   o   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie prijali na základe nesprávnej aplikácie nariadenia a bez toho, aby   v   konaní   pred   nimi   boli   zistené   a   preukázané   skutočnosti   relevantné   pre   prijatie takéhoto   záveru.   Podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   právomoc   prerokovať   a   rozhodnúť predmetnú vec patrí príslušnému českému súdu, a to napriek tomu, že rozsudkom Krajského súdu v Brne č. k. 20 Co 651/2011-121 z 13. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. februára 2012, t. j. ešte pred vydaním uznesenia najvyššieho súdu, bolo rozhodnuté o navrátení maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu v B., z čoho vyplýva, že právomoc prerokovať   a   rozhodnúť   veci   týkajúce   sa   maloletého   sťažovateľa   patrí   príslušnému slovenskému   súdu.   Najvyšší   súd   teda   posúdil   analogickú,   resp.   tú   istú   právnu   otázku (otázku obvyklého pobytu maloletého, ktorá predstavuje rozhodujúcu skutočnosť pri určení príslušnosti súdu) podstatne odlišným spôsobom ako Krajský súd v Brne, a to bez toho, aby sa   touto   skutočnosťou   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   akýmkoľvek   spôsobom zaoberal.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   taktiež   prisvedčiť   argumentácii   sťažovateľa, podľa ktorej   najvyšší   súd   ignoroval   taktiež   právne   závery   obsiahnuté   v   jeho   uznesení sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012, v ktorom sa tento súd vysporiadal s otázkou právomoci súdov vo veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania iným spôsobom, keď uviedol, že povinnosťou súdu pri posúdení otázky obvyklého pobytu na území určitého štátu je vysporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami konkrétneho prípadu a v prípade   maloletého   musí   skúmať   miesto   jeho   obvyklého   pobytu   s   prihliadnutím   na skutočnosť,   kde   sa   má   zdržovať   na   základe   dohody   rodičov   alebo   iných   rozhodných skutočností, pričom dočasné či protiprávne opatrenia jedného z rodičov pri určení miesta obvyklého pobytu dieťaťa nemajú vplyv, resp. bez ďalšieho nič nemenia. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na právne závery uvedené v rozsudku z 22. decembra 2010 vo veci Barbara Mercredi/Richard Chaffe, z ktorého vyplýva, že samotné presťahovanie sa do iného štátu nezakladá samo osebe automaticky obvyklý pobyt maloletého premiestneného bez súhlasu   druhého   rodiča,   resp.   dohody   rodičov.   Vzhľadom   na   uvedené   najvyšší   súd   v uznesení sp. zn. 4 Cdo 131/2011 z 26. apríla 2012 následne konštatoval, že bez náležitých skutkových zistení (v naznačenom smere) je záver súdov nižších stupňov rozhodujúcich v uvedenej   veci   o   nedostatku   právomoci   súdov   Slovenskej   republiky   vo   veci   konať predčasný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska vo veci sťažovateľa   tak   vznikol   stav,   v   ktorom   v   dôsledku   dvoch   navzájom   si   kolidujúcich rozhodnutí je vážne narušená právna istota sťažovateľa týkajúca sa existencie súdu, ktorý by bol   oprávnený   rozhodnúť   vo   veci   rodičovských   práv   a   povinností   k maloletému, resp. vo veci ním podaného návrhu, ktorý je určite neželateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 62/97 z 8. októbra 1997 vyslovil, že zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť. K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na prvostupňovom súde, odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali a rozhodli.

Keďže odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočné po skutkovej ani po právnej stránke, pretože ním došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd svojím uznesením porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 41 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého právnu ochranu požíva aj právo rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu. Štátu z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva povinnosť aktívne zabezpečiť opatrenia na efektívnu ochranu uvedeného základného práva v medziach čl. 51 ods.   1   ústavy,   t.   z.   v   medziach   zákonov,   ktoré   toto   právo   vykonávajú.   Uznesením najvyššieho   súdu   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich rodičovských práv pred súdom. Ústavný súd preto dospel k záveru, že najvyšší súd tým, že sťažovateľovi neposkytol primeranú právnu ochranu v predmetnej veci, zasiahol aj do jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak zároveň aj toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].   Po   vrátení veci   na ďalšie   konanie najvyšší   súd   bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu a jeho   povinnosťou   bude   najmä   odstrániť   vytýkané   nedostatky   a   rešpektovať   pritom relevantné ústavné princípy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Keďže sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   obchodnou   spoločnosťou   K.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. J. K.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2012,   ktorá   bola   781   €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 €.

Ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti)   za   každý   úkon   právnej   služby po 130,16 €, t. j. spolu v sume 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 275,94 €.

Najvyšší   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013