znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 192/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   10   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 11 Co 286/2010 zo 14. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11 Co 286/2010   zo   14. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   ako   žalovaná   v 1.   rade účastníčkou súdneho konania v právnej veci žalobcu Mgr. J. D. (ďalej len „žalobca“) v konaní   o   ochranu   osobnosti,   pričom   rozsudkom   okresného   súdu   jej   bola   uložená povinnosť, aby v denníku Korzár zverejnila «Žalovaný v 1. rade P., a. s. je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku K. uverejniť ospravedlnenie nižšie uvedeného znenia a to na titulnej starne denníka a na rovnakom mieste a rovnakou veľkosťou písma v titulku ospravedlnenia a v texte ospravedlnenia, ako boli použité v titulku a v texte článku uverejnenom na 1.   strane denníka K.   zo dňa 9.   10.   2002 s titulkom „Havaroval opitý riaditeľ Policajnej inšpekcie v K..“:

Ospravedlnenie: Obchodná spoločnosť P., a. s... uverejnila v denníku K.

- dňa 9. 10. 2002 na titulnej strane článok –,,Havaroval opitý riaditeľ Policajnej inšpekcie v K.“, v ktorom bolo uvedené, „že dopravné nehody policajtov, ktorí si za volant sadli pod vplyvom alkoholu už nikoho neprekvapujú. Včera spôsobil, jednu z nich riaditeľ policajného inšpekčného odboru v K. J. D.“,

- dňa 10. 10. 2002 na titulnej strane článok „Opitý policajt bol pred nehodou na koberci u šéfa pre alkohol“, v ktorom bolo uvedené, „že riaditeľ policajnej inšpekcie MV SR   v K.   J.   D.,   ktorý   v   utorok   popoludní   opitý   havaroval   na   služobnom   aute   už   nie   je príslušníkom polície“,

- dňa 18. 10. 2002 článok – „Opitý policajt mal v aute sedatíva – v súčasnosti sa lieči. J. D. hodnosť nestratí, rovnako výsluhový dôchodok“, v ktorom bolo uvedené, „že riaditeľ   policajnej   inšpekcie   minutý   utorok   popoludní   havaroval   na   služobnom   aute neďaleko N., pričom mal v krvi 3.04 promile“,

- dňa 22. 10. 2003 na druhej strane článok „Exšéfovi k.úradu inšpekčnej polície J. D. zanikla   zodpovednosť   za   nehodu   pri   N.“,   v   ktorom   bolo   uvedené,   že   „kauza   exšéfa   k. pobočky Úradu inšpekčnej služby PZ J. D., ktorý mal pred rokom s vyše 3 promile alkoholu v krvi zapríčiniť dopravnú nehodu pri N. vyvrcholila šokujúcim záverom“.

Pre tvrdenie, že J. D. spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu nemal denník K.   nikdy   žiadne   vierohodné   dôkazy.   Uverejnenými   údajmi   došlo   k   zásahu   do   cti   a dôstojnosti J. D., ktorému sa týmto ospravedlňujeme.»

Rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla odvolaním.

O sťažovateľkou podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd   tak,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vo   vyhovujúcich   výrokoch   vo   veci   samej potvrdil.   Podľa   názoru sťažovateľky „rozhodnutie je nezákonné a v rozpore s právami zakotvenými ústavou. Namietame porušenie našich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Máme   za   to,   že   rozhodnutie   súdu   je   v   časti,   ktorá   nadobudla   právoplatnosť, nesprávne a protiústavné a to z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, no konanie má i procesné vady a súd taktiež dospel k rozhodnutiu na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie súdu podľa nášho názoru dokonca vykazuje známky rezignácie na spravodlivosť.   Rozhodnutie súdu neakceptuje ani samotný obsah súdneho spisu a tam nachádzajúce sa dokumenty. Súd teda v tejto časti vec rozhodol svojvoľne a nie na základe vykonaného dokazovania...

Krajský   súd   v   danom   prípade   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   tento vyhovel   žalobe   žalobcu   o   ochranu   osobnosti   tým,   že   nám   uložil   povinnosť   uverejniť ospravedlnenie. Súd v odôvodnení týkajúcom sa ospravedlnenia iba bez ďalšieho odkázal na dokazovanie, ktorým malo byť preukázané, že údaje boli nepravdivé a že zverejnením týchto informácii sme mali neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Neuviedol,   ako,   kedy,   či   v   akej   miere,   na   základe   akých   dôkazov,   či   úvah   súd   dospel k takémuto záveru, a akým spôsobom má žiadané a súdom uložené ospravedlnenie napraviť predmetný   stav   a   pod.   Nevysporiadal   sa   primeraným   spôsobom   s   našimi   odvolacími námietkami. Rozhodnutie je v tejto časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Bola nám tak odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Vzhľadom   na   uvedené   po   rozsiahlej   argumentácii   sťažovateľka   ústavnému   súdu navrhla, aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne vyslovil nález: „Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 286/2010 zo dňa 14. 12. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 11 Co 286/2010 zo dňa 14. 12. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti P., a. s., priznáva náhrada trov konania v sume 323,50 EUR (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov),   ktorú   jej   je   Krajský   súd   v Košiciach povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu – P., spol. s r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým (t. j. 19. marca 2012), ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (20.   marca   2012).   V   okolnostiach   daného   prípadu   tak sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd],   čo   v podmienkach   právneho   štátu,   ktorý   rešpektuje   princíp   právnej   istoty,   nie   je ústavne   aprobovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   na   obdobný   postup,   aký   zvolila   v   danom   prípade   sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania,   čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012