znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 192/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Š. J.,   S.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B.,   pre namietané porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 37 C 247/2009 z 8. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011 doručená sťažnosť Š. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl.   46   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 247/2009 a jeho rozsudkom sp. zn. 37 C 247/2009 z 8. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že pôvodnú žalobu, ktorou sa domáhal ochrany   svojich   práv   určením   neplatnosti   zmluvy   o úvere   z 10.   júna   2003   a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k bytu z 10. júna 2003, podal na okresnom súde v máji 2006, pričom toto konanie bolo vedené pod sp. zn. 37 C 57/2006. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 37 C 57/2006-53 z 23. apríla 2007, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 11 Co 150/2007 z 10. decembra 2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania.   Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý o ňom rozhodol uznesením sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 z 31. júla 2009, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd uvedenej veci pridelil novú sp. zn. 37 C 247/2009 a vo veci rozhodol rozsudkom z 8. decembra 2010. Podľa   tvrdení   sťažovateľa   došlo   v uvedenom   konaní   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces,   pričom   poukázal   aj   na   intenzitu zásahov do práv sťažovateľa a dĺžku trvania týchto zásahov.

3.   Sťažovateľ   napriek   argumentácii   v odôvodnení   sťažnosti   v   petite   navrhol,   aby ústavný   súd   konštatoval   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania v sume 471,28 €.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo svojej konštantnej judikatúre (I. ÚS 71/09, I. ÚS 150/2010, a pod.) považuje za účinný právny   prostriedok   nápravy.   Sťažovateľ   využitie   tohto   opravného   prostriedku   vo   svojej sťažnosti   neuvádzal   ani   ho   nijakým   spôsobom   nedokladoval.   V súvislosti   s uvedenými skutočnosťami   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (I.   ÚS   136/2011).   Ústavný   súd   zároveň poznamenáva,   že v čase podania sťažnosti (28. januára 2011) už k prieťahom v konaní okresného súdu nemohlo dochádzať, keďže okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom 8. decembra 2010.   Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 21. januára 2011 odvolanie a podľa zistení ústavného súdu sa vec v súčasnom období nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 10 Co 79/2011.

8. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti vo všeobecnosti ešte namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to tým spôsobom, že okresný súd v uvedenom rozhodnutí nerešpektoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorý   vyslovil   vo   svojom   kasačnom rozhodnutí sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 z 31. júla 2009,   vydanom na základe mimoriadneho dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom.   K   tejto   námietke   sťažovateľa   treba   len dodať, že je predčasná, pretože o nej ešte bude rozhodovať krajský súd v rámci konania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

9. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011