znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 192/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť R. D., M., a J. P., USA, zastúpených advokátom JUDr. J. Č.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo R. D. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 1367/99,   Dnot   236/99 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010 doručená sťažnosť R. D., M., a J. P., USA (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr.   J.   Č.,   K.,   v   ktorej   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v roku 1999 začalo na okresnom súde dedičské konanie po J. P. (ďalej len „poručiteľ“) vedené pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99, ktoré trvá viac ako 10 rokov a nie je právoplatne skončené.

Okresnému súdu bola 27. marca 2000 doručená žaloba o určenie neplatnosti závetu poručiteľa smerujúca proti sťažovateľom, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 294/00. V dôsledku podaných námietok zaujatosti a s tým súvisiacim neefektívnym a neúčelným postupom okresného súdu sa konanie v predmetnej veci zbytočne predĺžilo na 6 rokov. V predmetnej veci napokon rozhodoval Okresný súd Spišská Nová Ves, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 C 86/2005 z 31. júla 2006 žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 CoD/69/2007 z 25. apríla 2008 (právoplatným 16. júna 2008)   na   základe   sťažovateľmi   podaného   odvolania   rozsudok   Okresného   súdu   Spišská Nová Ves z 31. júla 2006 potvrdil.

Predmetná vec je v období po vrátení spisu z krajského súdu prerokovávaná notárom JUDr. L. L. (ďalej len „súdny komisár“) a dosiaľ nie je skončená. Sťažovatelia žijú už viac ako 10 rokov v stave právnej neistoty, nemôžu „disponovať so svojim zo závetu hnuteľným i nehnuteľným majetkom a ostatným majetkom bytom v Michalovciach, užívať pozemky a dom   v Bežovciach,   prenechať   ich   do   užívania   a   brať   nájom   a   prípadne   predať nehnuteľnosti, kde sú oprávnenými dedičmi zákonní dedičia tj, aj žalobca v II. rade, lebo závet   nerieši   právo   nájmu   k   družstevnému   bytu   v   Michalovciach,   vklady   na   vkladných knižkách,   akcie   z kupónovej   privatizácie   a   pod.   Dochádza   k znehodnocovaniu   dedičstva pred ich očami a cítia sa poškodzovaní nečinnosťou súdu, súdneho komisára, lebo vec sa má vysporiadať úplne a nie čiastočne...“.

Na prieťahy v konaní poukázali sťažovatelia podaním z 18. februára 2009 a podaním z   22.   marca   2009.   Okresný   súd   na   tieto   podania   odpovedal   listami   zo   6.   marca   2009 a 30. marca   2009,   v   ktorom   im   oznámil,   že   súdny   komisár   konajúci   v   ich   veci   je práceneschopný a na ich podania im zašlú po doručení spisového materiálu v predmetnej veci „kvalifikovanú odpoveď“. Sťažovatelia následne podaním z 9. júna 2009 „opätovne urgovali kvalifikovanú odpoveď“, avšak bezvýsledne.

Vo vzťahu k právnej zložitosti veci sťažovatelia uviedli, že v predmetnom konaní podľa   nich   nejde o vec   právne zložitú   a k   prieťahom   v predmetnom   konaní došlo   len v dôsledku nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu bez ich zavinenia.

Sťažovatelia   považovali   za   potrebné   v   sťažnosti   taktiež   poukázať   na   to,   že predlžovanie   konania   v   uvedenej   veci   má   vplyv   na „náklady,   ktoré   mali   v súvislosti s cestami na pojednávanie a z Floridy na Slovensko a späť“, a taktiež má vplyv „na ich zdravotný stav a tento sa prenáša aj do súrodeneckých a rodinných vzťahov a tieto sú napäté a nie je možné ich 10 rokov poriešiť čo považujú za porušovanie ich základných práv uvedených v predchádzajúcej časti a stav právnej neistoty naďalej trvá a nevidíme lehotu, kedy sa už konečne usporiadajú tieto spory mojím mandantom skracujú život a majú z toho citovú a zdravotnú ujmu, lebo väčšina rodiny žije v USA, vo Veľkej Británii a len časť na Slovensku“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru, prikáže okresnému   súdu   v   predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   prizná   im primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 192/2010-11 z 27. mája 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k nej vyjadril a súčasne oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu listom sp. zn. 1SprV/283/2010 z 21. júna 2010 doručeným ústavnému súdu 23. júna 2010 predložil požadovaný spis sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99, avšak k sťažnosti sťažovateľov sa nevyjadril.

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. júla 2010 uviedol, že súhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľov   aj   predseda   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a to postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99.

Sťažovatelia   zároveň   namietali   aj   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP a ako súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že ide o dedičské konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99, pričom prerokovaním dedičstva bol poverený súdny komisár. Ústavný súd vo vzťahu   k   predmetnej   veci   konštatoval,   že   tvorí   štandardnú   časť   rozhodovacej   činnosti súdov, a preto ju nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú.

Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   konaní   sp.   zn.   D   1367/99,   Dnot   236/99,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov, resp. ich splnomocneného   zástupcu   ako   aktívne,   ktoré   zásadným   spôsobom   neprispelo   k   dĺžke konania pred okresným súdom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.   Pri   skúmaní skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že v činnosti okresného súdu sa vyskytlo jedno obdobie krátkodobejšej nečinnosti, a to v čase od 30. decembra 2008, keď bol notárovi doručený list vlastníctva z Katastrálneho úradu v Košiciach, Správa katastra Sobrance,   do   24.   júla   2009,   keď   notár   požiadal   Okresné   stavebné   bytové   družstvo v Michalovciach   o   poskytnutie   údajov   o   členskom   podiele   poručiteľa.   Ústavný   súd neprihliadol na uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu, pretože súčasne išlo o obdobie práceneschopnosti   notára   (od   12.   januára   2009   do   1.   júna   2009),   a   teda   k   prieťahom v konaní došlo z objektívnych dôvodov.

Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 opakovane poukazuje aj na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V nasledujúcom období okresný súd (súdny komisár) vykonal viacero procesných úkonov. Ústavný súd po zohľadnení ich účelnosti a efektívnosti konštatuje, že okresný súd v tomto období nebol nečinný a jeho postup smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov, o čom svedčí skončenie napadnutého konania osvedčením o dedičstve, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája 2010, teda vo veľmi krátkom časovom odstupe po podaní sťažnosti ústavnému súdu (22. apríla 2010). Tým sa súčasne naplnil účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako vyplýva z predloženého súdneho spisu, označené konanie v predmetnej veci trvalo   viac   ako   desať   rokov   a   bolo   ukončené   vyporiadaním   dedičstva   po   poručiteľovi dohodou   dedičov.   Z   celkovej   doby   tohto   konania   nemožno   na   ťarchu   okresného   súdu započítať obdobie od 27. marca 2000 do 16. júna 2008, keď prebiehalo konanie o určenie neplatnosti závetu poručiteľa iniciované jeho manželkou.

Ústavný   súd   navyše   pripomína,   že   v   konaní   o   dedičstve,   pre   prípad   zbytočných prieťahov dáva zákon (§ 175zb ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) k dispozícii súdu právo   odňať   vec   poverenému   notárovi   (ako   súdnemu   komisárovi),   ak   napriek predchádzajúcemu   upozorneniu   spôsobí   zbytočné   prieťahy. Výkon   tohto   opatrenia   súdu môže   nepochybne   iniciovať   aj   účastník   konania.   Z   predloženého   spisového   materiálu vyplýva, že sťažovatelia okresný súd o uvedený postup nežiadali.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 1367/99, Dnot 236/99 porušené nebolo.

Keďže sťažovatelia neboli v konaní pred ústavným súdom úspešní, ústavný súd im nepriznal   finančné   zadosťučinenie,   priznanie   ktorého   sa   viaže   na   vyslovenie   výroku o porušení základného práva alebo slobody, a tiež im nepriznal ani úhradu trov konania (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010