znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 192/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. I., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o KS 166/2006 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. I. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Sž-o-KS 166/2006 zo 17. októbra 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Daňový   úrad   Košice   V oznámením   č.   709/320/38037/05   zo   dňa   21.   10.   2005 oznámil sťažovateľovi, že daňové kontroly za zdaňovacie obdobie február - december 2001 a január   2002   a opakovanú   daňovú   kontrolu   za   zdaňovacie   obdobie   december   2000, ktorých predmetom je daň z pridanej hodnoty, nie je možné ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa ich začatia vzhľadom na dôvody uvedené v tomto oznámení.

Listom zo dňa 14. 11. 2005 sťažovateľ podal námietky proti postupu zamestnancov miestne,   vecne   a územne   nepríslušných   pri   vydaní   oznámenia   o predĺžení   lehoty   na vykonanie daňových kontrol na Daňový úrad Prešov I.

Daňový úrad Prešov I listom zo dňa 22. 11. 2005 sp. zn. 724/320/61104/2005/Hud upovedomil sťažovateľa o postúpení jeho podania – námietky proti postupu zamestnancov miestne,   vecne   a územne   nepríslušných   pri   vydaní   oznámenia   o predĺžení   lehoty   na vykonanie   daňových   kontrol,   na   prerokovanie   veci   a na   rozhodnutie   Daňovému   úradu Košice V.

Daňový úrad Košice V rozhodnutím sp. zn. 709/320/42276/05 zo dňa 5. 12. 2005 v zmysle   §   15   ods.   8   zákona   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   námietke daňového subjektu Ing. Bc. K. M. zo dňa 14. 11. 2005 proti postupu zamestnancov miestne, vecne   a územne   nepríslušných   pri   vydaní   oznámenia   o predĺžení   lehoty   na   vykonanie daňových kontrol č. j. 709/320/38037/05 nevyhovel.

Proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice V č. j. 709/320/42276/05 zo dňa 5. 12. 2005 podal sťažovateľ žalobu na Krajský súd v Košiciach na jeho preskúmanie a navrhoval, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Dňa 9. 11. 2006 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 3 S 7/2006 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 13. 12. 2006 odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6 Sž-o-KS 166/2006 zo dňa 17. 10. 2007, ktorý bol doručený právnej zástupkyni JUDr. Ing. K. M. dňa 6. 12. 2007, potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   a účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho konania nepriznal...

Sťažovateľ   je   presvedčený   o tom,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž-o-KS 166/2006 zo dňa 17. 10 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   ktorý mu predchádzal, bolo porušené jeho právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru.“

Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v tom,   že   najvyšší   súd   podľa   neho nesprávne   posúdil   jeho   argumenty   súvisiace   s odpoveďou   na   otázku, „či   je   možné,   by napriek tomu, že sám žalovaný uvádza, že dôvodom pre ktorých mala byť daňová kontrola u žalobcu vykonávaná zamestnancami iného než Daňového úradu Košice V je skutočnosť, že existujú pochybnosti o nezaujatosti pracovníkov miestne príslušného daňového úradu, kontrolu   v mene   Daňového   úradu   Košice   V riadil,   rozhodnutia   v rámci   nej   vydával a rozhodoval o námietkach sťažovateľa riaditeľ Daňového úradu Košice V“, a tiež „či je možné vykonať u sťažovateľa daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom najvyššieho súdu porušené, zruší napadnutý rozsudok a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zakáže najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní jeho práv, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane ustanoví   zákon   (čl.   46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo   na   súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 9. februára 2006 doručenou   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   zrušenia rozhodnutia Daňového úradu Košice V č. j. 709/320/42276/05 z 5. decembra 2005 (ďalej len   „rozhodnutie   z 5.   decembra   2005“)   a vrátenia   veci   žalovanému   na   nové   konanie a rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3S 7/2006-61 z 9. novembra 2006 (ďalej len „rozsudok   z 9.   novembra 2006“) zamietol   žalobu sťažovateľa   dôvodiac,   že   rozhodnutie Daňového   úradu   Košice   V   z 5.   decembra   2005   bolo   vydané   v súlade   so   zákonom a organizačným poriadkom daňových orgánov. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 9. novembra 2006 odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž-o-KS 166/2006 zo 17. októbra 2007 (ďalej len „rozsudok zo 17. októbra 2007“) potvrdil rozsudok krajského súdu s tým, že krajský súd v danej veci správne zamietol žalobu sťažovateľa podľa § 250j ods. 1 OSP.

V danom prípade najvyšší súd konštatoval „podľa § 3 ods. 1 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových   orgánoch,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   440/2000   Z.   z.   s správach finančnej   kontroly   v znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   daňové   riaditeľstvo   sa zriaďuje pre územné obvody všetkých daňových úradov, je rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na rozpočet Ministerstva financií Slovenskej republiky a je zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov a podľa § 1a písm. j) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie zamestnancom správcu   dane   zamestnanec,   ktorého   zamestnávateľom   je   daňové   riaditeľstvo... z Organizačného   poriadku   daňových   orgánov,   ako   aj   z obsahu   pripojeného administratívneho spisu vyplýva že Daňový úrad Košice V listom zo dňa 4. 2. 2005 pre sústavné   sťažnosti   žalobcu   na   postup   košických   daňových   orgánov   požiadal   Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   aby   na   kontrolu   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   12/00 u žalobcu boli vyslaní pracovníci iného daňového úradu a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky tejto žiadosti vyhovelo a uložilo vykonať tieto kontroly Daňovému úradu prešov I (listy   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   zo   dňa   11.   3.   2005 a Daňového riaditeľstva, Pracovisko Košice zo dňa 21. 3. 2005), ktorý vyslal na výkon daňovej   kontroly   štyri   kontrolórky   a týmto   riaditeľ   Daňového   úradu   Košice   V udelil následne   poverenie   na   výkon   daňovej   kontroly   (poverenie   zo   dňa   11.   4.   2005 č. 709/320/11003/2005).“. Najvyšší   súd   námietky   sťažovateľa   uvedené   v odvolaní   proti rozsudku krajského súdu z 9. novembra 2006 považoval za neopodstatnené, nemajúce oporu v zákone, a preto právne irelevantné a účelové.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zo 17. októbra 2007,   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   ako   aj   prípisov   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   z   11.   marca   2005   sp.   zn.   I/322/1745-10117/05/Jant   a Daňového   riaditeľstva,   pracoviska   Košice   z   21.   marca   2005   sp.   zn. VI/320/203/1703/2005   konštatuje,   že   v danom   prípade   najvyšší   súd   správne   potvrdil rozsudok   krajského   súdu   z 9.   novembra   2005,   pretože   rozhodnutie   Daňového   úradu Košice V z 5. decembra 2005 bolo vydané v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“) a organizačným poriadkom daňových   orgánov. Daňový úrad Košice V požiadal daňové riaditeľstvo,   aby   pre   sústavné   sťažnosti   sťažovateľa   na   postup „košických   daňových orgánov“ boli u sťažovateľa na kontrolu dane z pridanej hodnoty a opakovanú kontrolu vyslaní pracovníci   iného   daňového   úradu,   čomu   daňové   riaditeľstvo   vyhovelo   a uložilo vykonať tieto kontroly Daňovému úradu Prešov I. K delegovaniu miestnej príslušnosti na návrh Daňového úradu Košice V v zmysle § 4 zákona o správe daní a poplatkov došlo až rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   č.   k.   VI/230/64/697/2007   z   28.   februára   2007 (delegovalo miestnu príslušnosť na Daňový úrad Prešov I). Do tejto doby mohol riaditeľ Daňového úradu Košice V ako miestne a vecne príslušný subjekt rozhodovať o poverení či predĺžení daňovej kontroly u sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu je sťažovateľom napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Košice V z 5. decembra 2005, tak ako ho posúdil najvyšší súd, správne a zákonné.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi vyvodzujúcimi postup v občianskoprávnom konaní.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom ústavnej úpravy obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 48 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tak, že postupujú v konaní v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 49/04, I. ÚS 31/05).

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosti, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, neindikujú možnosť prijatia záveru, z ktorého by bolo možné v danom prípade vyvodzovať vecnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie. Sťažovateľ navyše neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné prijať záver, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného práva sťažovateľa.

Iba   nespokojnosť   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sama   osebe   nemôže   byť   bez ďalšieho dôvodom na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa.

Z uvedených skutočností, postupu najvyššieho súdu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   vyplynulo,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nie   je   ani   svojvoľné   a ani arbitrárne, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že výrok, ktorým sa sťažovateľ domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný   na   vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť   smeruje.   Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2008