znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 192/05-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 6/03 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   PhDr.   V.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 6/03 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 21. septembra 2005 č. k. I. ÚS 192/05-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. V. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 6/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   2.   júna   2003   podal   proti druhostupňovému   rozhodnutiu   súdu   dovolanie,   ktoré   Okresný   súd   Galanta postúpil najvyššiemu   súdu   23.   septembra   2003.   Toto   dovolacie   konanie   je   vedené   pod sp. zn.   3 Obdo 6/03   a ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   o dovolaní   nebolo   rozhodnuté. Konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o občianskom   práve   a záväzku   sťažovateľa,   ktorého súčasťou   je   i namietané   dovolacie   konanie,   sa   začalo   29.   apríla   1993,   teda   pred   vyše 12 rokmi. Vo vzťahu k tomuto konaniu už ústavný súd judikoval porušenie základných práv sťažovateľa, a to nálezom č. k. III. ÚS 123/02-96 zo 6. júna 2003. Sťažovateľ uvádza, že z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jeho   rozhodnutie   o porušení   základného   práva podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   implicitne   obsahuje   i príkaz   pre   všetky   stupne   všeobecného súdnictva,   ktoré   sú,   resp.   budú   zainteresované   v danej   veci,   na   konanie   bez zbytočných prieťahov   v budúcnosti.   Najvyšší   súd   má   zo   spisu   vedomosť   o náleze č. k. III. ÚS 123/02-96. Navyše, v každej veci, ktorá bez vážnejších procesných prekážok trvá viac rokov, sú všeobecné súdy povinné konať urýchlene. V opačnom prípade hrozí, že bude zasiahnutá samotná podstata a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   podstata   a účel   práva   na   spravodlivé   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľa zo skutočnosti, že o jeho dovolaní   najvyšší   súd   nerozhodol   ani   po   vyše   dvoch   rokoch   od   jeho   podania,   pričom samotné konanie trvá už trinásty rok, navyše, vo veci už o porušení jeho základných práv rozhodoval i ústavný súd, možno celkom jednoznačne vyvodiť záver, že došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na zbytočné prieťahy v konaní upozornil sťažovateľ aj predsedu najvyššieho súdu,   a to   sťažnosťou   podľa   §   62 a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ktorú sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď.

1. 2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález: „(...)

2) Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 6/03 porušil   základné   právo   PhDr.   V.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky i v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3)   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci sp. zn. 3 Obdo 6/03 konal bez zbytočných prieťahov.

4) PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (...), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) PhDr. V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu na účet právneho zástupcu JUDr. P. B., (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 10. januára 2006 č. k.   KP   8/05-21   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 23. januára 2006.

2. 1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „(...) Vec Okresného súdu v Galante, sp. zn. 9 Cb 221/98 bola Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   predložená   na   rozhodnutie   o dovolaní   23.   septembra   2003.   Senát NS SR o dovolaní rozhodol 16. augusta 2005 a dovolanie odmietol ako neprípustné. Spis bol   30. augusta   2005   vrátený   súdu   prvého   stupňa.   Vzhľadom   na   počet   vecí,   ktoré jednotlivým senátom obchodného kolégia ročne dôjde, počet vecí, ktoré senáty mesačne vybavia a ich snahu veci v zásade vybavovať podľa poradia ako boli Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   predložené,   považujeme   dobu,   za   ktorú   bola   vec   vybavená (rozhodnutá)   za   primeranú   terajším   možnostiam   NS   SR.   Dlhšia   doba   vybavenia   je zapríčinená aj personálnymi problémami, ktoré vznikli po odchode viacerých sudcov NS SR do   dôchodku,   keď   senát,   ktorému   bola   vec   pridelená   odchodom   jeho   sudcov   prakticky zanikol.

Domnievam sa však, že ani dlhšou dobou vybavenia dovolania nemohli byť práva sťažovateľa,   vzhľadom   na   jeho   procesné   postavenie   v konaní   a výsledok   konania, podstatnejšie dotknuté. Sťažovateľ mal v konaní postavenie žalovaného a súd prvého stupňa konanie   zastavil.   Proti   uzneseniu   podali   žalovaní   odvolanie   a odvolací   súd   napadnuté uznesenie potvrdil. Takýto výsledok konania bol pre sťažovateľa priaznivý, keďže žalobcom proti   žalovaným   žiadne   právo   nebolo   priznané   a právoplatným   rozhodnutím   nebola sťažovateľovi uložená žiadna povinnosť a ani inak ním nebol zaťažený. Keďže žalobcovia proti   rozhodnutiu   dovolanie   nepodali,   neboli   žalovaní   v neistom   právnom   postavení s možnosťou, že sa uvedená procesná situácia zmení v ich neprospech.

Z uvedených   dôvodov   navrhujem   sťažnosť   zamietnuť.   Netrváme   na   tom,   aby   sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...).

2.   2 Právny zástupca   sťažovateľa vo   svojom   stanovisku   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...) Písomné vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu SR vo veci ústavnej sťažnosti PhDr.   V.   K.   (...),   vo   svojom   obsahu   v zásade   potvrdzuje   skutkové   okolnosti   uvádzané v sťažnosti navrhovateľom.

K námietkam   predsedu   NS   SR   považujeme   za   podstatné   uviesť,   že   na   ťarchu sťažovateľa   nemožno   pripisovať   personálne   nedostatky   všeobecného   súdu,   od   ktorého občan očakáva odstránenie právnej neistoty v súvislosti s rozhodovaním v jeho veci. Platí to i vo vzťahu k procesnému postaveniu účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi. Preto je podľa nášho názoru právne irelevantné, že v konaní pred všeobecným súdom bol sťažovateľ ako účastník v procesnom postavení odporcu.

Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania, oznamujeme Vám, že netrváme na jeho vytýčení a súhlasíme s rozhodnutím veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby súd rozhodol vo veci tak, ako sme to uviedli v návrhu (ústavnej sťažnosti). Trovy konania si uplatňujeme za vykonané právne služby:

-2 x 2 501 Sk (prevzatie veci a spísanie sťažnosti) + 2 x 150 Sk režijný paušál

-1 x 2 730 Sk (vyjadrenie zo dňa 23. 01. 06) + 1 x 164 Sk režijný paušál

Nakoľko je naša kancelária platiteľom DPH (v sťažnosti sme túto skutočnosť omylom opomenuli uviesť), odmena vrátane DPH činí čiastku 9 753,24 Sk“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Obdo 6/03:

Dňa 23.   septembra   2003 bolo najvyššiemu súdu   doručené   dovolanie   sťažovateľa a Ing.   B.   K.,   bytom   Š.,   ktorým   bolo   napadnuté   právoplatné   uznesenie   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   9   Co   429/02-112   z 31. januára   2003.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2003.

Krajský súd napadnutým uznesením nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a Ing. B. K. proti uzneseniu Okresného súdu v Galante č.   k. 9 Cb 221/98-101 zo 17. októbra 2002, ktorého   predmetom   bol   nárok   sťažovateľa   a Ing.   B.   K.   (pred   všeobecnými   súdmi v procesnom postavení žalovaných v I. a II. rade) „o určenie, že vylúčenie z konzorcia je právoplatné a žalovaní v I. a II. rade nemajú nárok na finančné vyporiadanie. Žaloba bola podaná Okresnému súdu v Galante dňa 27. 4. 1993, pričom žalobcovia v I. až IV. rade boli zastúpení   JUDr.   D.   T.,   komerčnou   právničkou   a až   v priebehu   konania   bola   do   spisu doložená pre ňu plná moc. (...) Okresný súd v Galante stanovil vo veci pojednávanie na deň 7. 12. 1999, na ktoré sa osobne dostavil len žalovaný v I. rade, keď žalobca v I. rade súdu oznámil, že žalobu berie späť. Následne sa k späťvzatiu žaloby pripojili i ostatní žalobcovia, teda i žalobcovia v II. až IV. rade, ktorí oznámili súdu prvého stupňa späťvzatie žaloby. Súd prvého   stupňa   požiadal   žalovaných   v I. a II.   rade,   aby   v stanovenej   lehote   oznámili,   či súhlasia so zastavením konania, nakoľko žalobcovia vzali späť žalobu na začatie konania. V prípade nesúhlasu so zastavením konania boli vyzvaní, aby uviedli dôvody, pre ktoré so zastavením   konania   nesúhlasia.   Žalovaní   v odpovedi   na   výzvu   súdu   oznámili,   že   im doposiaľ nebol podľa § 79 ods. 3 O. s. p. zaslaný návrh. Preto žiadali, aby tak súd obratom urobil   (č. l.   96).   Vo   svojej   ďalšej   odpovedi   (...)   poukazovali   na   svoje   predchádzajúce stanovisko, ktoré je nemenné s tým, že očakávajú, že súd bude podľa neho i postupovať. Po tomto súd prvého stupňa konanie zastavil. (...)

Odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že v súdenom prípade nebol potrebný súhlas žalovaných k tomu, aby súd konanie podľa § 96 ods. 1, 3 O. s. p. pre späťvzatie žaloby   žalobcami   v celom   rozsahu   zastavil.   V konaní   bolo   bezpochyby   preukázané,   že žalobcovia v I. až IV. rade, každý samostatným podaním zobrali žalobu v celom rozsahu späť. K späťvzatiu žaloby žalobcami došlo tak, ako to má na mysli § 96 ods. 1, 3 O. s. p., a to   ešte   skôr,   než   sa   začalo   pojednávanie.   V danom   prípade   preto   nebolo   potrebné zabezpečovať súhlas žalovaných v I. a II. rade k späťvzatiu žaloby žalobcami. (...).“ Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obdo 6/2003 zo 16. augusta 2005 dovolanie sťažovateľa a Ing.   B.   K. ako   neprípustné   odmietol,   pretože v preskúmavanej veci   nešlo o žiaden z prípadov uvedených v § 239 Občianskeho súdneho poriadku, pričom sa „(...) pri skúmaní   prípustnosti   dovolania   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia žalovaných I. a II., že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p. (...).

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Konanie v danom prípade začalo na návrh doručený súdu prvého stupňa dňa 27. 4. 1993, ktorý následne v konaní pred súdom prvého stupňa bol žalobcami I. až IV. vzatý v celom rozsahu   späť,   ktorými   podaniami   žalobcovia   I.   a IV.   jednoznačne   prejavili   vôľu,   že   na prejednaní   návrhu   v ich   mene   podaného   právnou   zástupkyňou   s plnou   mocou   pre   celé konanie, nemajú záujem.

Keďže k späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo v čase, kedy súhlas žalovaných I. a II. so späťvzatím návrhu nebol potrebný, nakoľko ich nesúhlas by bol neúčinný, a to z dôvodov,   na   ktoré   správne   poukázal   odvolací   súd,   nebola   žalovaným   I.   a II.   preto v dôsledku   porušenia   procesnej   povinnosti   súdom,   t.   j.   nedoručenia   návrhu   na   začatie konania, odňatá možnosť konať pred súdom.

Prípustnosť dovolania nezistil Najvyšší súd Slovenskej republiky ani v časti výroku o trovách konania,   keďže náhradu týchto si žalovaní I.   a II.   ani   na výzvy súdu prvého stupňa neuplatnili.

So zreteľom na uvedené, keďže v dovolacom konaní neboli zistené žiadne vady, pre ktoré pripúšťa Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa   § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie žalovaných I. a II. odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. (...).“

Dňa   30.   augusta   2005   bol   spis   vrátený   Okresnému   súdu   Galanta   a doručením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 6/2003 zo 16. augusta 2005 účastníkom konania toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 6/03 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel už spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   súdneho   konania.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   poukazuje na to, že osobitosťou predmetnej veci je to, že konanie pred Okresným súdom Galanta v spojení s konaním na krajskom   súde   (ďalej len „základné konanie“) bolo právoplatne skončené   (zastavené)   „v prospech“   sťažovateľa   (v procesnom   postavení   žalovaného) uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 9 Cb 221/98-101 v spojení s uznesením Krajského súdu   v Trnave   č.   k.   9   Co   429/02-112,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   30.   mája   2003. Žalobcovia totiž v danej veci uplatnili svoje dispozičné právo (i keď podľa uvedeného uznesenia krajského súdu bolo „treba prisvedčiť právu žalovaných, že im mala byť žaloba doručená do vlastných rúk a ako účastníci konania mali byť s ňou oboznámení a vedieť, čo je predmetom tohto sporu, za situácie, že žaloba bola späťvzatá pred začatím pojednávania, pred začatím konania vo veci samej, nie je nedoručenie žaloby takou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“), a preto ak v základnom konaní už nebolo žalobcov,   na   druhej   strane   v prípade   sťažovateľa   ako   žalovaného prima   facie nemohlo dochádzať k právnej neistote.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 9 Cb 221/98 ústavný súd zistil, že žalobný návrh na určenie platnosti vylúčenia z konzorcia, ktorý bol podaný proti sťažovateľovi a Ing. B. K., bol účinne vzatý späť už dňom 30. mája 2003. Vzhľadom na uvedené nemožno mať pochybnosti o tom, že uplatnením dispozičného práva pôvodných žalobcov zákonom ustanoveným spôsobom (čo napokon potvrdili všeobecné súdy) zanikol aj   dôvod,   ktorý   pôvodne   vyvolal   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa,   teda   v napadnutom konaní už nebol naplnený účel (t. j. odstránenie stavu právnej neistoty) základných práv, ktorých   ochrany   sa   sťažovateľ   podaním   svojej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   dožadoval. Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v predmetnom dovolacom konaní nemožno na základe skutočností uvedených v bode II tohto nálezu považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V danej veci o dovolaní sťažovateľa bolo rozhodnuté najvyšším súdom po jednom roku a desiatich mesiacoch. Podľa názoru ústavného súdu aj vzhľadom na predpoklad, že konanie, ktoré sťažovateľ svojím dovolaním vyvolal, možno považovať za konanie, ktorého výsledok môže ukončiť stav právnej neistoty sťažovateľa, a tým naplniť účel   označených   základných   práv,   nemožno   na   základe   skutočností,   ktoré   vyplývajú z predmetného spisu, považovať postup najvyššieho súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom   na celkové okolnosti   prípadu   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy, listiny a dohovoru.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako ani jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006